znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 143/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2003 predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. J. V., bytom S. N. V., zastúpeného advokátom JUDr.   O.   Š.,   B.,   vo   veci   porušenia   princípu   ústavnosti   podľa čl.   l   Ústavy   Slovenskej republiky, princípu rovnosti subjektov podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré spadajú   do právneho   inštitútu   práva   vlastniť   majetok   a   právneho   inštitútu   práva   na podnikanie, základného práva na rovnosť podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   l   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupmi   Okresného   súdu   Bratislava   V   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   249/01   a   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Co 408/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. J. V.   o d m i e t a.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2003 doručená sťažnosť PharmDr. J. V., bytom S. N. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   O.   Š.,   Pri   Suchom   mlyne   56,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie princípu ústavnosti ustanoveného v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), princípu rovnosti subjektov podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, porušenie jeho základného práva na podnikanie zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a práva   vlastniť majetok, ktoré je zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ústavy, postupmi Okresného súdu Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   249/01 a Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 Co 408/02.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ako   prevádzkovateľ   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia v rokoch 1998 a 1999 poskytoval zdravotnú starostlivosť v súlade so zákonom Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o zdravotnom   poistení“) aj poistencom   zrušenej Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva, ktorá neuhradila plnenie za takto poskytnutú zdravotnú starostlivosť a na návrh likvidátora bol príslušným súdom vyhlásený na majetok poisťovne   Perspektíva   konkurz.   Sťažovateľ   vyhodnotil   túto   situáciu   tak,   že   u zrušenej zdravotnej poisťovni Perspektíva nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, a to zistenie, že z majetku zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva nie je možné uspokojiť jej záväzky, a preto si sťažovateľ uplatnil svoje pohľadávky voči zrušenej zdravotnej poisťovni Perspektíva u Všeobecnej zdravotnej poisťovne z dôvodu ich prechodu aj súdnou cestou, výsledkom čoho boli zamietajúce rozhodnutia všeobecných súdov.

Podľa   názoru   sťažovateľa   neuhrádzaním   nákladov   za   poskytnutú   zdravotnú starostlivosť   vzniká   jej   poskytovateľom   bezprostredná   škoda   na   majetku,   čím   podľa sťažovateľa zákon výrazne zasiahol do vlastníckeho práva poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti zaručeného ústavou a narúša ústavnú podstatu rovnosti vlastníckeho práva. Opierajúc sa o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vyhodnocuje sťažovateľ ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení ako obmedzenie vlastníckeho práva nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom. Keďže o citované ustanovenie oba všeobecné súdy opreli svoje rozhodnutie, došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho garantovaných práv a slobôd.

Zákon č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o zdravotnom poistení, podľa názoru sťažovateľa zásadne zmenil podmienky podnikania a retroaktívne „odkladá podnikateľom ich právo na vymožiteľnosť svojich pohľadávok vzniknutých v čase, keď ich vymožiteľnosť bola garantovaná na dobu neurčitú“.

Podľa sťažovateľa požiadavka právnej istoty sa zabezpečuje predovšetkým tým, aby sa všeobecne záväzné právne predpisy nemenili náhodne a subjektivisticky, ale iba v súlade s ústavou, rešpektujúc spoločenský vývoj a základné práva a slobody.

Aplikáciu ustanovenia § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení súdmi považuje sťažovateľ   za   nútené   vzdanie   sa   svojho   platne   nadobudnutého   vlastníckeho   práva v prospech zdravotníckych poisťovní, keď sa značne oddialila a aj limitovala výška úhrady len do výšky istiny bez poplatkov z omeškania, záväzkov zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva zdravotníckym zariadeniam.

Postup   okresného   súdu   a krajského   súdu   v tomto   prípade   považuje   sťažovateľ za rozporný   s čl.   1   ústavy.   Postup   zákonodarcu   a označených   súdov   označil   sťažovateľ za rozporný s ústavným princípom rovnosti vyjadreným v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 12 ústavy a tento postup spôsobil stav, ktorý je v priamom rozpore s ústavne garantovaným princípom slobodného výkonu podnikateľskej činnosti.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   štát   právnou   úpravou   v   tejto   oblasti   vytvára nerovnaké podmienky ochrany vlastníckeho práva.

Zamietnutie   návrhu   na   zaplatenie   úhrad všeobecnými   súdmi   považuje sťažovateľ za zvláštny   druh   vyvlastnenia   jeho   vlastníctva   nedefinovaný   zákonom,   na   ktoré   neboli splnené   jednotlivé   kumulatívne   určené   podmienky   na   vyvlastnenie   podľa   čl.   20   ods.   4 ústavy. Sťažovateľovi takýmto postupom vznikajú bezprostredné škody na majetku.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   napadnutými   rozsudkami všeobecných súdov boli porušené citované základné práva, a navrhuje ústavnému súdu, aby po predbežnom prerokovaní jeho ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   621.834,50   Sk   s príslušenstvom   rozsudkami Okresného   súdu   Bratislava   V.   č.   k.   6   C   249/01-52   a   Krajského   súdu   Bratislava 9 Co 408/02-52 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods.1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 04. 2003, č. k. 9 Co 408/02-52 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 19. 06. 2002, č. k. 6 C 249/01-52 sa zrušuje. Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 600.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

Sťažovateľ odôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia z titulu nevyhnutnosti vynaloženia   finančných   nákladov   na   obhajobu   svojich   ústavných   práv   a   slobôd a finančných strát, ktoré mu vznikli v dôsledku rozhodnutí súdov v podnikateľskej praxi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   rozsudkom   č. k. 6 C 249/01-52 z 19. júna 2002 zamietol návrh sťažovateľa a krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 408/02-52 z 10. apríla 2003 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 35 ústavy a v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, a zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním všeobecných   súdov   a   sťažovateľom   namietaným   porušením   základného   práva   podnikať zaručeného v čl. 35 ods. l ústavy a základného práva na rovnosť zaručeného v čl. 11 Listiny základných   práv   a   slobôd.   Takúto   príčinnú   súvislosť   nemôže   zakladať   ani   postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa 154 ods. l Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutie   vziať   do úvahy   iba   skutočnosti,   ktoré   tu   boli   v   čase   vyhlásenia   rozsudku. Okamih   uplatnenia   práva   je   viazaný   na   hmotnoprávne   posúdenie   zisteného   skutočného stavu vo veci podľa príslušných zákonných ustanovení spojené so vznikom, zmenou alebo zánikom práv či povinností.

Ústavný   súd   poukazuje   najmä   na   to,   že   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť obsiahnuté v čl. 35 ods. l ústavy je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia.   Súčasťou   takto   poskytnutej   záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo   svojej   činnosti.   Neúspech,   resp.   strata   podnikateľa   vo   svojej   činnosti   predstavuje podnikateľské   riziko,   ktoré   musí   znášať   podnikateľ   sám.   Toto   konštatovanie   má   oporu v ustanoveniach zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktoré podnikateľa prezentujú jednak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti, ako   aj   v rovine   právnorelevantnej.   Právnorelevantná   rovina   je   daná   právnou zodpovednosťou   podnikateľa   a v širšom   zmysle   znášaním   hospodárskeho   rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a zistil, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nemá právomoc.

K tomuto záveru dospel na základe tej skutočnosti, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy. Tejto ochrany sa nemožno domáhať návrhom na začatie konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ si právo na zaplatenie pohľadávky vzniknutej z titulu poskytnutej zdravotnej starostlivosti spadajúce do   právneho   inštitútu   práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   uplatnil   pred   všeobecnými súdmi,   ktoré   o tomto   práve   aj   rozhodli.   Ústavný   súd   preto   nie   je   oprávnený   konať a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Uplatnenie   ochrany   označeného   práva   ústavným   súdom   podľa   čl. 142   ods.   1   ústavy predpokladá   taký   procesný   postup   všeobecných   súdov   v konaní   o ochrane   vlastníckeho práva, ktorým by bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46 až 50 ústavy.

Vychádzajúc z uvedeného a poukazujúc aj na judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 66/03,   IV.   ÚS   100/03)   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   uvedeného   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   ústavný   súd   sa   osobitne nezaoberal otázkou porušenia čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd,   keďže   tieto   ustanovenia   sú   spravidla   vždy   porušené,   ak   je   porušené   niektoré základné právo alebo sloboda. Ide o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2003