znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 142/2014-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. V., zastúpeného advokátom JUDr.   Tiborom   Sanákom,   Námestie   SNP   2,   Trnava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 395/2012 a jeho uznesením z 18. septembra 2013, za účasti Krajského súdu v Trnave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 395/2012 a jeho uznesením z 18. septembra 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 395/2012 z 18. septembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   V.   trovy   konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu   JUDr.   Tibora   Sanáka,   Námestie   SNP   2,   Trnava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2014 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Sanákom, Námestie SNP 2, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   Co   395/2012   a   jeho   uznesením z 18. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“ a „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 30. 11. 2009, č. k. 18 C/140/2003-270, v konaní o náhradu škody z ublíženia na zdraví, ku ktorému došlo dňa 27. 07. 2002 pri dopravnej nehode, vo veci navrhovateľa M. V. proti odporcom: 1) H. P., 2) J. B., 3) Allianz, Slovenská poisťovňa, a. s. Bratislava, rozhodol tak, že:

1) Súd návrh proti odporcom v 1., 2. a 3. rade zamieta.

2) Súd konanie v časti úroku z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 300.238,99 € zastavuje.

3) O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 14. 12. 2010, č. k. 9 Co/48/2010-312, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že odporcovia v rade 1, 2. a 3. sú povinní zaplatiť navrhovateľovi sumu 39.733,12 €, z toho odporcovia v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného z odporcov v 1. až   3.   rade   dlh   zanikne   v rozsahu   splnenia   do   3   dní   odo   dňa   právoplatnosti   tohto rozsudku a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Tento   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   dňa   10.   12.   2010   a   nie   je   predmetom ústavnej   sťažnosti.   Predmetom   ústavnej   sťažnosti   je   konanie,   ktoré   prebiehalo   na   súde prvého a druhého stupňa a týkalo sa rozhodnutia o trovách konania.

V nasledujúcom konaní uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 10. 01. 2011, č. k. 18   C/140/2003-326,   prvostupňový   súd   zaviazal   odporcov   v   rade   1.,   2.   a   3.   zaplatiť navrhovateľovi   náhradu   trov   konania   do   rúk   právneho   zástupcu   navrhovateľa, JUDr. Tibora Sanáka, 7.815,37 €, z toho odporcov v rade 1. a 2. spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného z odporcov v rade 1. až a 3. zanikne dlh v rozsahu splnenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Proti uzneseniu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) o náhrade trov konania č. k. 18 C 140/2003-326 z 10. januára 2011 podal v zákonnej lehote odvolanie odporca v 3. rade. V odvolaní „žiadal nepriznať navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a to zo dňa 28. 10. 2003, 09. 11. 2009 a 30. 11. 2009 spolu vo výške 1.253,18 € a navrhol zmeniť napadnuté rozhodnutie tak, že odporcovia v rade 1., 2. a 3. sú povinní zaplatiť 6.562,19 €.

V   tejto   súvislosti   musím   uviesť,   že   odporca   v   rade   3.   načakal   na   právoplatné rozhodnutie súdu o trovách konania a po podaní odvolania sám dobrovoľne zaplatil trovy právneho zastúpenia navrhovateľa vo výške 6.562,19 €, pričom ja som jeho rozhodnutie akceptoval.

Suma 6.562,19 € bola pripísaná na účet môjho právneho zástupcu, JUDr. Tibora Sanáka, dňa 09. 03. 2011.

Tým sme v rámci súdneho konania - dohodou vyriešili trovy právneho zastúpenia vo výške 6.562,19 €, sporná zostala výška už len nad sumu 6.562,19 €.

Napriek   tejto   skutočnosti,   odvolací   súd   konal   a   Krajský   súd   v   Trnave   svojím uznesením zo dňa 19. 01. 2012, č. k. 23 Co/125/2011-340, uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a to z dôvodu, že súd prvého stupňa neodôvodnil rozhodnutie spôsobom vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

Odvolací   súd zároveň   skonštatoval,   že v danom   prípade ide   o   jeden z taxatívne uvedených   prípadov,   kedy   viazanosť   odvolacieho   súdu   rozsahom   odvolacieho   návrhu neplatí (§ 212 ods. 2 písm. d) O. s. p.), pretože ide o prípad, kedy z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi konania (predmetom konania je uplatnený nárok zo spoločnej zodpovednosti niekoľkých škodcov).

Následnom rozhodovaní o trovách konania, Okresný súd Trnava, vo svojom uznesení zo dňa 28. 08. 2012, č. k. 18 C/140/2003-349, rozhodol, že:

I. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému v rade 2/ a žalovanému v rade 3/ náhradu trov konania za zaplatené preddavky na znalecké dokazovanie, každému vo výške 49,79 € a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Žalovanému v rade 1/ sa náhrada trov konania nepriznáva III. Žalovaný v rade 1/, žalovaný v rade 2/, žalovaný v rade 3/ sú povinní zaplatiť štátu spoločne a nerozdielne náhradu trov za súdny poplatok za návrh vo výške 598,50 € a za   znalečné   vo   výške   116,47   €   prostredníctvom   tunajšieho   súdu   a   to   do   troch   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ako vyplýva z výrokovej časti rozhodnutia, prvostupňový súd rozhodol o rôznych nárokoch ale nerozhodol o trovách právneho zastúpenia navrhovateľa. Ani v odôvodnení tohto rozhodnutia niet ani zmienky o trovách právneho zastúpenia navrhovateľa.“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu č. k. 18 C 140/2003-349 z 28. augusta 2012 odvolanie, v ktorom namietal, že „bol v základnom konaní úspešný s prihliadnutím na to, že rozsudok odvolacieho súdu závisel od úvahy, pretože posúdenie, či sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/65 Zb., je výlučne v právomoci súdu. Tým poukázal na ust. § 142 ods. 3 O. s. p.,   že   súd   mu   môže   priznať   plnú   náhradu   trov   konania,   pretože   ak   mal   úspech v pomerne nepatrnej časti, ale rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, tak táto aplikácie je možná. Preto navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa tak,   že   sa   nezaviaže   žalovanému   2.   a   3.   zaplatiť   náhradu   za   preddavky   za   znalecké dokazovanie.

O trovách právneho zastúpenia navrhovateľa nie je v odôvodnení rozhodnutia žiadna zmienka.“.

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že odvolaním napadnutú časť uznesenia okresného súdu potvrdil. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením pochybil v tom, že:

„a)   Vo   výrokovej   časti   rozhodnutia   nie   je   rozhodnutie   o   tom,   že   náhrada   trov konania (právneho zastúpenia) sa navrhovateľovi nepriznáva, resp. návrh v tejto časti sa zamieta - rozpor s ust. § 157 ods. 1 O. s. p.

b) V odôvodnení rozhodnutia vyššie citovaných rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa nie je stručne a jasne vysvetlené, prečo pri zistenej 25 % úspešnosti navrhovateľa nie sú navrhovateľovi priznané trovy právneho zastúpenia vo výške 25 % z uplatnených trov právneho zastúpenia. Zároveň poukazujem na to, že chýba akékoľvek odôvodnenie súdov, vo vyššie citovaných rozhodnutiach k trovám právneho zastúpenia navrhovateľa - rozpor s ust. § 157 ods. 2. O. s. p.

c)   Pochybenie   súdov   spočíva   v   tom,   že   nezohľadnili   skutočnosť   doriešenia   trov právneho   zastúpenia   navrhovateľa   dohodou   v   rozsahu   sumy   6.562,19   €,   v   rámci prebiehajúceho konania o trovách, ktorá suma bola pripísaná na účet právneho zástupcu navrhovateľa - JUDr. Tibora Sanáka ku dňu 09. 03. 2011, a bola poslaná odporcom v rade 3., ktorý uznal správnosť vyčíslenia trov právneho zastúpenia v rozsahu 6.562,19 €. Predmetom   konania   o   trovách   mohla   byť   po   zaplatení   sumy   6.562,19   €   už   len   suma nad 6.562,19 € - ide o nesprávne ustálený predmet konania.

d) Nesprávne ustálený pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania. Odvolací súd zároveň pochybil pokiaľ aplikoval § 146 ods. 2 a § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že žalobca bol   úspešný   len   v   časti   25   %   a   to   len   pri   mimoriadnom   zvýšení   odškodnenia   SSU   a neúspešný v troch uplatnených nárokoch a to mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť, požiadavka odporcu na zaplatenie sumy 2.236,09 € zo 16,5 % úrokom z omeškania od 28. 07. 2002 do zaplatenia a v časti úroku z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 9.045.000,-Sk.

e) Nesprávne právne posúdenie veci. Odvolací súd (Krajský súd v Trnave) vo svojom uznesení zo dňa 18. 19. 2013, č. k. 23 Co/395/2012-364 mal preto správne aplikovať ust. § 142 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Vyššie uvedeným postupom Krajský súd v Trnave v konaní o trovách porušil moje právo na súdnu   ochranu   v   zmysle čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 bod 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod č. k. 23 Co/395/2012-364, porušil základné   právo   M.   V.   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná.

2)   Zrušuje   sa   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   18.   09.   2013, č. k. 23 Co/395/2012-364 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3) Krajský súd v Trnave je povinný M. V. uhradiť trovy konania v sume 331,13 € {[(130,16 + 7,81 Rp)   + 27,59 DPH] x2} na účet právneho zástupcu,   advokáta JUDr. Tibora Sanáka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ešte pred predbežným prerokovaním si ústavný súd vyžiadal od predsedu krajského súdu vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 48/14 z 5. februára 2014, v ktorom okrem iného uviedol:

„Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že toto bolo vydané v súlade s procesnými pravidlami občianskeho súdneho konania,   je skutkovo i právne podložené. Rozhodnutie odvolacieho súdu je náležité odôvodnené, zrozumiteľné, preskúmateľné a odvolací súd sa v ňom   vyporiadal   so   všetkými   relevantnými   argumentami   obsiahnutými   v   odvolaní sťažovateľa. Odvolací súd reagoval na odvolacie námietky odvolateľa a svoje uznesenie odôvodnil v súlade s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie uznesenia stanovujú príslušné zákonné   ustanovenia   (§   169   ods.   1,   §   167   ods.   2   v   spojení   s   §   157   ods.   2   O.   s.   p.) rešpektujúc to, že odôvodnenie rozhodnutia musí byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd rozhoduje o jeho právnej veci (I. ÚS 241/07). Sťažovateľ namieta, že absentuje výrok o tom, že žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov konania, resp. právneho zastúpenia.

Ako   z   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   tak   i   z   rozhodnutia   odvolacieho   súdu jednoznačne   vyplýva,   že   žalobca   bol   v   konaní   úspešný   v   rozsahu   25   %,   žalovaní v 1. až 3. rade v rozsahu 75 %, teda ich konečný úspech je 50 % a preto je im priznaná náhrada trov konania vzniknutých v rámci tohto sporu v rozsahu 50 %. Z toho potom jednoznačne vyplýva, že náhradu trov konania, či už titulom právneho zastúpenia alebo iných vzniknutých trov žalobcovi nie je možné priznať, a preto sa v rozhodnutí takýto výrok nenachádza. Čo sa týka argumentácie právneho posúdenia veci podľa § 142 ods. 3 OSP, odvolací súd aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 OSP a 146 ods. 2 OSP a vo svojom rozhodnutí aplikáciu týchto zákonných ustanovení i odôvodnil. K odôvodneniu rozhodnutia odvolacieho súdu už nie je dôvodné nič ďalšie uvádzať s prihliadnutím k tomu, že toto rozhodnutie obsahuje relevantné dôvody, ktoré dávajú odpoveď na to, prečo odvolací súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti, t. j. prečo rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Na základe uvedených skutočností   preto postup odvolacieho súdu   v   predmetnom konaní   v   súvislosti   s   rozhodnutím   o   trovách   konania   účastníkov   považujem   za   vecne správny   a   sťažnosť   sťažovateľa   M.   V.   navrhujem   posúdiť   ako   nedôvodnú   a   ako   takú zamietnuť.“

Uznesením č. k. IV. ÚS 142/2014-22 zo 7. marca 2014 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 395/2012 a jeho uznesením sp. zn. 23 Co 395/2012 z 18. septembra 2013. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského   súdu   na   prípadné   doplnenie   svojho   vyjadrenia   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   48/14 z 5. februára 2014 a zároveň na oznámenie, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise sp. zn. Spr 48/14 z 24. apríla 2014, v ktorom uviedol: „pri rozhodovaní o trovách konania súd postupuje podľa § 167 a nasl. OSP, pretože nejde o rozhodnutie vo veci samej a výrok o trovách konania má povahu uznesenia. I v prejednávanom prípade bolo formou uznesenia o   trovách   konania   účastníkov   sporu   aj   rozhodnuté.   Tomu   je   žiaduce   prispôsobiť i požiadavku na odôvodnenie tohto súdneho rozhodnutia, ktoré nie je tak prísne formálne čo do formálnych a obsahových náležitostí, ako pri rozsudku o veci samej.

Vzhľadom   na   to   a   s   poukazom   na   ustanovenie   §   167,   §   169   OSP   odkazujem na správne, výstižné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia o trovách konania účastníkov, ktoré   rozhodnutie   je   náležité   odôvodnené,   presvedčivé   a preskúmateľné.“ Predseda krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Označené   vyjadrenia   krajského   súdu   zaslal   ústavný   súd   na   vedomie   a   prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   sťažovateľa   konalo   ústne   pojednávanie.   V   stanovisku právneho zástupcu sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu sa okrem iného uvádza: „pán predseda Krajského súdu v Trnave sa nesnaží   protiargumentovať   voči   mojim dôvodom uvedeným v ústavnej sťažnosti, ale žiaľ, len preberá argumentáciu uvedenú v odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dna 18. 09. 2013, č. k. 23 Co/395/2012-364, čo podľa   môjho   názoru   nie   je   správny   prístup,   nakoľko   nie   je   možné   s   jeho   názorom polemizovať. Preto som nútený opätovne poukázať na dôvody mojej ústavnej sťažnosti zo dňa 31. 12. 2013... Pokiaľ sa týka vyjadrenia pána predsedu Krajského súdu v Trnave JUDr. Antona Jačeka zo dňa 24. 04. 2014, spr. 48/14, tak JUDr. Anton Jaček opätovne poukazuje na to, že sa nejedná o rozhodnutie vo veci samej a výrok o trovách konania má povahu uznesenia.

Podľa   jeho   názoru   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   takýchto   prípadoch (rozhodnutie o trovách účastníkov konania) nie je tak prísne formálne čo do formálnych a obsahových   náležitostí,   ako   pri   rozsudku   vo   veci   samej.   Zastáva   zároveň   názor,   že s poukazom na ust. § 167 a § 169 O. s. p. odkazuje na správne, výstižné a presvedčivé odôvodnenie   rozhodnutia   o trovách   konania,   ktoré   rozhodnutie je   náležité odôvodnené, presvedčivé a preskúmateľné.

V   reakcii   na   toto   stanovisko   JUDr.   Antona   Jačeka   uvádzam,   že   sa   opäť   svojim stanoviskom nedotkol podstaty problému, ktorý je podrobne rozvedený v mojej ústavnej sťažnosti zo dňa 31. 12. 2013, nepolemizuje s úvahami v ňom uvedenými a opätovne dospel k   záveru,   že   ústavnou   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Trnave   je správne.“ Právny zástupca sťažovateľa zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo   prejednaná   súdom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých   ústavný   súd   preskúmava,   či   došlo   k   porušeniu   označených   práv,   sú   v   zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich rešpektovanie možno posudzovať spoločne.Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pochybil najmä v tom, že:

- nesprávne určil pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania (vo veci samej),

- nesprávne právne posúdil vec (vo vzťahu k trovám konania),

- nerozhodol o trovách konania uplatnených sťažovateľom,

- nezohľadnil skutočnosť, že v čase, keď rozhodoval o náhrade trov konania, jeden z účastníkov už dobrovoľne plnil na základe neprávoplatného rozhodnutia.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne   aj   rozhodovanie   o   nároku   na   náhradu   trov   konania   (napr.   I.   ÚS   48/05, II. ÚS 272/08). Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu.   Aj   zákonná   úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou   súdneho   konania,   a   preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že o náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 2 OSP v spojení s § 146 ods. 2 OSP.

Z už citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci závisí od   vzťahu   meritórneho   rozhodnutia   k   žalobnému   petitu,   ktorý   bol   naposledy   urobený vo veci samej.

Ústavný súd už v súvislosti s inštitútom náhrady trov občianskeho súdneho konania vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti uviedol, že všeobecným zákonným pravidlom (lex generalis) v prípadoch, keď mal účastník konania vo veci úspech len čiastočný, je pravidlo obsiahnuté v § 142 ods. 2 OSP. Podľa tohto ustanovenia všeobecný súd náhradu trov alebo pomerne rozdelí, alebo vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Z § 142 ods. 3 OSP možno vyvodiť v podstate tri špeciálne skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z § 142 ods. 2 OSP. Ide o prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti, (b) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ustanovenia § 142 ods. 3 OSP pritom vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP treba považovať   za lex   specialis,   pričom   pri   posudzovaní   ich   vzájomného   vzťahu   sa   uplatní všeobecné   interpretačné   pravidlo,   podľa   ktorého   špeciálna   úprava   má   prednosť   pred všeobecnou úpravou [lex specialis derogat legi generali (m. m. pozri II. ÚS 82/09)].

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že Občiansky súdny poriadok umožňuje všeobecnému súdu priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek tomu, že mal vo veci úspech len čiastočný, aj vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 OSP).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   právny   názor   vyslovený v odbornej literatúre, podľa ktorého aplikácia § 142 ods. 3 OSP prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe nároku. Súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia od úvahy súdu. Úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia   (nie   základu   uplatneného nároku).   Pre   priznanie plnej   náhrady   trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Ako príklad takéhoto určenia výšky plnenia v závislosti od úvahy súdu sa aj v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd určí výšku   náhrady   nemajetkovej   ujmy   s   prihliadnutím   na   závažnosť   vzniknutej   ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo [KRAJČO, J. – SUČANSKÁ, D. – ČIERNA,   A.   –   KRAJČO,   O.   Občiansky   súdny   poriadok   –   Komentár.   Bratislava   : Eurounion, 2010, s. 555. ISBN 978-80-89374-11-3. (k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 14/2009 z 5. augusta 2010)].

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 140/2003 ústavný súd zistil, že okresný   súd   vo veci   samej   rozhodol   o návrhu sťažovateľa na náhradu   škody   na zdraví rozsudkom sp. zn. 18 C 140/2003 z 30. novembra 2009 tak, že návrh voči odporcom v 1., 2. a 3. rade zamietol, konanie v časti úroku z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 300 238,99   €   zastavil   a tiež   rozhodol,   že   o trovách   konania   bude   rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd prvým výrokom rozsudku sp. zn. 9 Co 48/2010 zo 14. decembra 2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporcov v 1., 2. a 3. rade   zaviazal   povinnosťou   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   39 733,12   €,   z toho   odporcov v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného z odporcov v 1. až 3. rade dlh zanikne v rozsahu splnenia, a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok potvrdil. Odvolací súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol, že „dospel k záveru, že súd prvého stupňa v predmetnej   veci   nesprávne   rozhodol,   keď   návrh   navrhovateľa   v celom   rozsahu mimoriadneho   zvýšenia   odškodnenia   bolestného   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia zamietol.   Z vykonaného   dokazovania   odvolací   súd   mal   za   to,   že   pokiaľ   sa   týka mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť, tak súd prvého stupňa v tejto časti rozhodol vecne správne, keď nepriznal mimoriadne zvýšenie odškodnenia bolesti... Pokiaľ sa však týka náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia tak odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľom   opísaný   jeho   terajší   zdravotný   stav   a kvalita   života...   opodstatňujú mimoriadne   zvýšenie   odškodnenia...   Odvolací   súd   považoval   za   primerané   15-násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia...“.

O náhrade   trov   konania   rozhodol   okresný   súd   samostatným   uznesením   sp.   zn. 18 C 140/2003 z 10. januára 2011 tak, že zaviazal odporcov v 1., 2. a 3. rade na zaplatenie náhrady   trov   konania   navrhovateľovi   (sťažovateľovi)   do   rúk   právneho   zástupcu navrhovateľa JUDr. Tibora Sanáka vo výške 7 815,37 €, z tohto odporcov v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného z odporcov v 1. až 3. rade zanikne dlh v rozsahu splnenia.

Predmetné uznesenie okresného súdu napadol odvolaním odporca v 3. rade. Krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa svojím uznesením sp. zn. 23 Co 125/2011 z 19. januára 2012 zrušil a vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd uznesením sp. zn. 18 C 140/2003 z 28. augusta 2012 zaviazal sťažovateľa na zaplatenie žalovanému v 2. rade a žalovanému v 3. rade náhradu trov konania za zaplatené preddavky na znalecké dokazovanie každému vo výške 49,79 € (I. výrok), rozhodol, že žalovanému v 1. rade sa náhrada trov konania nepriznáva   (II.   výrok),   a tretím   výrokom   rozhodol   o náhrade   trov   štátu.   Proti   tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil, pričom v jeho relevantnej časti uviedol: „Odvolací súd sa stotožňuje s aplikáciu ust. § 146 ods. 2 a § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď prvostupňový súd zistil celkový výsledok v konaní, keď žalobca bol úspešný v časti 25 % (podľa počtu upletených nárokov, mimoriadne   zvýšenie   odškodnenia   náhrady   za   bolesť,   mimoriadne   zvýšenie   SSU, požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 2.236,09 eur s 16,5% úrokom z omeškania od 28. 07. 2002 do zaplatenia, zavinenie žalobcu zastavenia konania v časti úroku z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 9.045.000 Sk, teda z celkového počtu 4 nárokov bol žalobca úspešný   len   v   jednom,   a   to   v   časti   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia)   a žalovaní   boli   spoločne   a   nerozdielne   úspešní   v   75   %,   čistý   úspech   žalovaných   tak predstavuje 50 % /75 %-25 %/, preto im súd priznal náhradu vzniknutých trov konania vo výške 50 %, čo predstavovalo u žalovaného 2. a žalovaného 3., 49,79 eur / 50% z 99,58 eur za zaplatený preddavok na znalecké dokazovanie.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok konania (tzv. zásada úspechu) v spojení so zásadou zavinenia.

Ústavný súd zastáva   názor,   že odôvodnenie rozhodnutia   o trovách   konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (resp. rozhodnutia vo veci samej). Opierajúc sa o stanoviská právnej teórie (pozri už uvedené) i súdnej praxe (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 6/2007 z 31. januára 2008), ústavný súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   v právnej   veci   sťažovateľa   nemal   posudzovať   mieru úspechu   účastníkov   v konaní,   pretože   v danom   prípade   vzhľadom   na uplatnené nároky a vo všeobecnosti na predmet konania bolo potrebné aplikovať § 142 ods. 3 OSP ako „lex specialis“ k § 142 ods. 2 OSP, keďže súd vo veci samej rozhodoval o výške peňažného plnenia   (mimoriadne   zvýšenie   náhrady   za   bolesť   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia), ktoré záviselo od úvahy súdu.

Ak za uvedenej situácie krajský súd otázku náhrady trov konania posúdil v zmysle § 142   ods.   2   OSP,   tak   podľa   názoru   ústavného   súdu   nerešpektoval   a opomenul   účel príslušnej   právnej   úpravy   a   v   nadväznosti   na   to   nesprávne   aplikoval   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a preto sa napadnuté uznesenie javí ako svojvoľné. Navyše, z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa otázkou uplatnených trov konania sťažovateľa nezaoberal a neriešil ani súvisiacu otázku dobrovoľného uhradenia časti trov konania sťažovateľa jedným z účastníkov konania. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že krajský súd poukázal len na uplatnenú zásadu úspechu účastníkov konania   v spojení   so   zásadou   zavinenia.   Obranu   predsedu   krajského   súdu   založenú na argumentácii, že charakteru súdneho rozhodnutia (rozhodnutie o trovách konania) „je žiaduce prispôsobiť i požiadavku na odôvodnenie tohto súdneho rozhodnutia, ktoré nie je tak prísne formálne čo do formálnych a obsahových náležitostí, ako pri rozsudku o veci samej“,   ústavný   súd   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   nemôže akceptovať.   Ústavný   súd   v zásade   síce   rešpektuje,   že   v súdnej   praxi   je   zaužívaná „stručnosť“ rozhodnutí o náhrade trov konania, ale vo veci sťažovateľa ide o zjednodušenie, a „stručnosť“   na   úkor   zrozumiteľnosti   a jasnosti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia. Na základe uvedených skutočností ústavný súd v zhode so sťažovateľom zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.

Vzhľadom na uvedené došlo podľa názoru ústavného súdu napadnutým uznesením krajského súdu k zásadnému procesnému excesu, ktorý odôvodňuje záver o jeho ústavnej neakceptovateľnosti   a neudržateľnosti,   a to   aj   napriek   zdržanlivosti,   ktorú   ústavný   súd štandardne   uplatňuje   pri   ústavnom   prieskume   súdnych   rozhodnutí   týkajúcich   sa   trov konania.   Ústavný   súd   preto   rozhodol,   že   napadnutým   uznesením   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 tohto nálezu).

III.

V   zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na to, že ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu   sp. zn. 23 Co 395/2012 z 18. septembra 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46   ods.   1 ústavy   a   jeho právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom JUDr. Tiborom Sanákom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Úhradu za písomné vyjadrenie z 13. mája 2014 ústavný súd, prihliadajúc na jeho obsah, nepriznal.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014