znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 142/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 13756/2012 a sp. zn. Rvp 13757/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Poprad   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 Er 254/2006   a jeho   uznesením   z 8.   februára   2012   a v konaní   vedenom   sp. zn. 15 Er 255/2006 a jeho uznesením 27. októbra 2011 a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 112/2012 a jeho uznesením z 30. augusta 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 94/2012 a jeho uznesením z 19. júla 2012, a taktor o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13756/2012 a sp. zn.   Rvp 13757/2012   s p á j a   na spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej vedené   pod sp. zn. Rvp 13756/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 254/2006 a jeho uznesením z 8. februára 2012 a v konaní vedenom sp. zn. 15 Er 255/2006 a jeho uznesením 27. októbra 2011 a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 112/2012 a jeho uznesením z 30. augusta 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 94/2012 a jeho uznesením z 19. júla 2012.

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami o   úvere   sťažovateľka   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkmi   k   spísaniu   notárskych zápisníc,   ktoré   obsahovali   okrem   iných   náležitostí   súhlas   povinných   osôb   s ich vykonateľnosťou. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená   domáhať sa   splatenia   pohľadávok   aj   s   príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcií na podklade exekučných titulov (notárske zápisnice). Prvostupňový súd poveril súdneho exekútora   vykonaním   exekúcií,   avšak   v   priebehu   ich   vykonávania   následne   exekúcie napadnutými   uzneseniami   zastavil.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   boli   napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

V   sťažnostiach   sťažovateľka   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu   v   napadnutých konaniach   a   napadnutými   uzneseniami   boli   porušené „...   1)   právo   na   súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd...,   3)   právo   vlastniť   majetok zaručené   čl. 20   ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1 Protokolu   č. 1   k   Dohovoru;   5)   všeobecný   zákaz   diskriminácie   ustanovený   čl. 12   ods. 2 Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

V úvodných častiach sťažností sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, ak keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   bolo   vydané   skôr,   ako   bolo   citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na   argumentácii   a   legitimite   námietky   oprávneného   to   nič   nemení,   pretože   podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné súdy porušili právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu,   ale   aj   právo na spravodlivé   súdne konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom   rozhodovala   na   základe   správneho   a   adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“.

V   tejto   súvislosti   ďalej   sťažovateľka   namieta, že   «súd   sa   nijako   nevysporiadal s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   a   nijako   nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu,   teda   aby   v jeho   mene   uznal   dlh   do   výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17   a   čl. 47   Charty   základných   práv   EÚ...   S   poukazom   na   vyššie   uvedenú   právnu argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru   Európskej   únie   sa   na   základe   článku   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie predkladajú prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k   opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o   veci   s   tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do   situácie   ako   by   bol   exekučný   titul   zrušený.   Je   dôležité   pripomenúť,   že   k   takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru;“. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležité   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých existencia   nebola   dokázaná   (súd   používa   pri   zdôvodnení   svojho   rozhodnutia   slovo   ako napr.   „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach   a jeho napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   a   napadnuté   uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31 a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 13756/2012 a sp. zn. Rvp 13757/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k   porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd exekúcie zastavil podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietaným postupom v napadnutých konaniach a proti napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.3   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V uznesení   krajského   súdu   sp. zn.   8 CoE 112/2012   z   30.   augusta   2012   sa predovšetkým uvádza:

„Len   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   je   potrebné   poukázať na skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 16. 6. 2005 uzatvorili zmluvu o úvere, súčasťou ktorej vo forme predtlače bol uvedený text o splnomocnení advokáta Mgr. T. K. povinným na uznanie záväzku z úveru v mene povinného v notárskej zápisnici ako exekučného titulu tak,   aby   sa   notárska   zápisnica   stala   vykonateľným   exekučným   titulom.   Takto   udelené plnomocenstvo sa za platný právny úkon označiť nedá a preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust.   § 22 ods. 2 OZ. Podľa tohto ustanovenia zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Uvedený rozpor zo záujmami povinného spočíva v tom, že   jeho   právny   zástupca,   ktorý   mal   povinného   pri   uznaní   dlhu   a   spisovaní   notárskej zápisnice   zastupovať,   bol   určený   priamo   v   zmluve   o   úvere   oprávneným,   čo   malo za následok, že povinný si nemohol Mgr. T. K. ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle. Keďže   ust.   § 22   ods. 2   OZ   nikdy   nebolo   zaradené,   medzi   prípady   relatívnej neplatnosti   (§ 40a   OZ)   išlo   o   neplatnosť   absolútnu   pôsobiacu   bez   ďalšieho   priamo zo zákona,   na   ktorú   musel   súd   prihliadať   z   úradnej   povinnosti.   Právny   úkon   urobený zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené v ust. § 22 ods. 2 OZ je v zmysle ust. § 39 OZ absolútne   neplatný.   Ak   v   prejednávanej   veci   advokát   Mgr.   T. K.   nedisponoval   platným plnomocenstvom nemohol v mene povinného uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu.   Notárska   zápisnica   predložená   oprávneným nespĺňa   podmienky   materiálne   vykonateľného   exekučného   titulu   a to   preto,   lebo   bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Za takejto situácie súd prvého stupňa správne postupoval ak po vyhlásení exekúcie za neprípustnú túto zastavil podľa ust. §57 ods. 1 písmeno g) Exekučného poriadku.

V   tejto   súvislosti   je   tiež   potrebné   poukázať   na   uznesenie   Ústavného   súdu   SR z 12. 5. 2011   č. k.   IV.   US183/11-16.   V   obdobných   právnych   veciach   týkajúcich   sa posudzovania   notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu   boli   sťažnosti   oprávneného odmietnuté   ako   zjavne   neopodstatnené.   Podľa   záverov   Ústavného   súdu   jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru Ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho alebo   z   hľadiska   materiálneho,   exekúcia   je   neprípustná,   čo   je   dôvod   na   zastavenie exekučného   konania.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok   podrobne,   okamih   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne.   Z   uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   všeobecný   súd   rozhodne   o   zastavení exekúcie   kedykoľvek   v priebehu konania len   čo   zistí,   že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“

V uznesení krajského súdu sp. zn. 6 CoE 94/2012 z 19. júla 2012 sa predovšetkým uvádza:

«Notárska zápisnica N 6403/2005, NZ 57468/2005 z 27. 11. 2005 (č. l. 6, 7) bola právnym   dôvodom,   pre   ktorý   exekučný   súd   vydal   poverenie   na   vykonanie   exekúcie. Notárska   zápisnica   je   ako   procesno-právny   inštitút   uznaná   ako   exekučný   titul,   ktorý nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej podstatnou náležitosťou tento prejav   vôle   dlžníka   (povinného)   robí   z   notárskej   zápisnice   právny   titul   spôsobilý na exekúciu.

Podľa   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   25. 11. 2010,   sp. zn. 3 Cdo 63/2009: „Aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti.

Jednou   z   podmienok   materiálnej   vykonateľnosti   je,   aby   notárska   zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia, a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.“.

Pri   zastupovaní   povinného   pri   spisovaní   notárskej   zápisnice   došlo   k   zjavnému porušeniu   zákona,   pretože   za   povinnú   osobu   uznala   záväzok   osoba,   ktorej   záujmy   sú v rozpore   so   záujmami   zastupovaného,   v   danom   prípade   záujmami   povinného.   Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. T. K. vo   formulárovej   zmluve,   a   teda   nešlo   o   výber   zástupcu   zo   strany   povinného.   V   tejto súvislosti došlo aj k verejnému napomenutiu zo strany stavovskej komory (Bulletin SAK č. 7-8/2009).   Zástupca   konal   zákonom   nedovoleným   spôsobom,   ak   podpísal   zápisnicu za povinného.

Keďže ide o neplatné splnomocnenie, povinný nemohol plnomocenstvo kedykoľvek odvolať. Neplatný právny úkon nie je možné odvolať.

Prvostupňový súd správne zastavil exekúciu a na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný   pod   sp. zn.   3Cdo/164/1996   publikovaný   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod č. R 58/1997   „súdna   exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Aj v tomto smere sú odvolacie námietky neopodstatnené. Na   potvrdenie   správnosti   tohto   záveru   dáva   odvolací   súd   do   pozornosti konštatovanie   Ústavného   súdu   Slovenského   republiky   sp. zn.   II. ÚS 499/2010 a II. ÚS 498/2010.»

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   predovšetkým   uvádza,   že   jedným z nevyhnutých   predpokladov   vedenia   exekučného   konania   je   relevantný   exekučný   titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   (vyjadrený v napadnutých uzneseniach) vychádzajúci z toho, že neexistencia notárskej zápisnice, ktorú by bolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom na zastavenie exekúcie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne.   Z   uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   všeobecný   súd   môže   rozhodnúť o zastavení   exekúcie   kedykoľvek   v   priebehu   konania,   len   čo   zistí,   že   sú   dané   dôvody na ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   Z   toho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   postupoval   krajský   súd neústavne,   ak   v   rámci   konania   vedeného   pod   sp. zn.   6 CoE 94/2012   nenariadil   verejné pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ústavný súd poukazuje na to, že citované ustanovenie Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie   podľa   § 57   ods. 1   písm. g)   a   k)   nariadi   pojednávanie,   nadobudlo   účinnosť 9. augusta 2012, pričom uznesenie sp. zn. 6 CoE 94/2012 krajský súd vydal 19. júla 2012, teda pred nadobudnutím účinnosti citovaného ustanovenia, a preto sa ním nemohol riadiť. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje námietku nenariadenia pojednávania vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 6 CoE 94/2012 za zjavne neodôvodnenú.

V konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 CoE 112/2012   krajský   súd   rozhodol   uznesením z 30. augusta 2012, t. j. už v čase, keď bolo účinné ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku,   podľa   ktorého   „Ak   súd   rozhoduje   podľa   odseku   1   písm. g)   a k),   nariadi pojednávanie.   Po   právoplatnosti   uznesenia   o   vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   súd exekúciu zastaví.“. Vo vzťahu k citovanému ustanoveniu Exekučného poriadku ústavný súd poukazuje   na   osobitnú   časť   dôvodovej   správy   k príslušnej   novelizácii   Exekučného poriadku, v ktorej sa uvádza: „Vzhľadom   na charakter incidenčných konaní podľa   § 57 ods. 1 písm. d) a k) Exekučného poriadku súd na prejednanie vecí upravených v dotknutých písmenách   obligatórne   nariadi   pojednávanie.   Incidenčné   konanie   má   charakter samostatného   sporového   konania   prejednávaného   v rámci   konania   exekučného. Na incidenčné konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda i zásada ústnosti a priamosti. Charakter kontradiktórneho sporového konania vyžaduje   navrhovanie   dôkazných   prostriedkov   sporovými   stranami   a vykonanie pojednávania...“

Podľa   § 57   ods. 1   Exekučného   poriadku   exekúciu   súd   zastaví,   ak...   d)   exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,... k) rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu.

Z citovanej časti dôvodovej správy zjavne vyplýva úmysel zákonodarcu ustanoviť obligatórnosť   nariadenia   pojednávaní   vo   veciach,   ktoré   majú   sporový   (incidenčný) charakter,   t.   j.   citovaná   časť   dôvodovej   správy   zjavne nezodpovedá   schválenému   textu ustanovenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré podľa úmyslu zákonodarcu malo znieť: „Ak   súd rozhoduje podľa   odseku   1   písm. d)   a k),   nariadi   pojednávanie...“   Z uvedeného vyplýva,   že   v rámci   legislatívneho   procesu   došlo   zjavne   k legislatívno-technickému pochybeniu. Tento záver nepriamo potvrdzuje aj skutočnosť, že § 57 ods. 5 Exekučného poriadku   bol   nasledujúcou   novelizáciou   Exekučného   poriadku   vykonanou   zákonom č. 335/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2013 zrušený (ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na Spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky k označenej novelizácie, konkrétne jej časť týkajúcu sa vypustenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ptč. 194a, pozn.).

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 112/2011 pri   aplikácii   príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku   vychádzal zo   zmyslu a účelu aplikovanej   právnej   úpravy,   ktorý   bol   výslovne   a pritom   jednoznačne   vyjadrený   v už citovanej osobitnej časti dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku, ktorou sa ustanovilo   nové   znenie   § 57   ods. 5   Exekučného   poriadku.   Ústavný   súd   preto   považuje v danom   prípade   sťažovateľkou   namietaný   postup   krajského   súdu   z ústavného   hľadiska za udržateľný. Opačný záver by totiž bez zohľadnenia konkrétnych okolností posudzovanej veci   neprimeraným   spôsobom   priorizoval   formálny   prístup   ústavného   súdu   k ochrane ústavnosti a bol tiež prejavom neprimeraného súdneho aktivizmu pri uplatňovaní kasačnej právomoci ústavného súdu vyplývajúcej mu z čl. 127 ods. 2 ústavy.

V   ďalšej   časti   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   vyjadriť   sa   k   námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej bol krajský súd povinný „na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky“.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejuduciálnu otázku (pozri Mazák, J., Jánošíková, M.: Základy práva Európskej únie.   Ústavný   systém   a   súdna   ochrana.   Bratislava:   IURA   EDITION,   2009,   s. 420), konkrétne ak:

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné   pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (II. ÚS 129/2010).   Ústavný   súd   nie   je   ďalšou   odvolacou   inštanciou   v   otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva Európskej únie.

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   Európskej   únie   mal pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

Z   odôvodnenia   citovaných   častí   oboch   napadnutých   uznesení   krajského   súdu vyplýva,   že   v   rámci   preskúmavania   existencie   exekučného   titulu   (notárskej   zápisnice, pozn.) bolo z hľadiska právneho posudzovania rozhodujúce posúdenie (ne)platnosti dohody o splnomocnení z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinného a povinným podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie neprijateľnosť zmluvnej podmienky spočívajúcej   „v   splnomocnení   fyzickej   osoby   na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia „smernice Rady 93/13/EHS“.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je   vecou   vnútroštátneho   (všeobecného)   súdu,   pred   ktorým   začal   spor   a   ktorý   nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo   veci   samej   relevantnosť   otázok,   ktoré   Súdnemu   dvoru   položí   (napr.   IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010,   II. ÚS 163/2010),   ako   aj   to,   či   sú   splnené   predpoklady,   za   ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   vyhodnotil   aj   túto   námietku sťažovateľky vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako zjavne neopodstatnenú.

V   konkrétnych   okolnostiach   posudzovaných   vecí   ústavný   súd   vzhľadom   na   už uvedené   považuje právne   názory   vyjadrené   v   napadnutých   uzneseniach   krajského   súdu týkajúce sa možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty   sťažností   sťažovateľky,   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne   patrí   aj   základné   právo   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru.   O   prípadnom   porušení   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1   dohovoru,   prípadne   v   spojení   s   ich   porušením   (m. m.   II. ÚS 78/05   alebo IV. ÚS 326/07).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky konštatoval,   že   medzi   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   a postupom,   ktorý predchádzal ich vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   reálne   signalizovala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné uviesť,   že   sťažovateľka   sa   na   neho   opakovane   obracia   so   skutkovo   a s   právne   takmer identickými   sťažnosťami,   o   ktorých   už   viackrát   rozhodol,   pričom   formuloval   k   nim jednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 467/2012, IV. ÚS 27/2011). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (rozhodcovského   rozsudku   alebo   notárskej zápisnice) dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer   identických   veciach,   keďže   aj   podľa   judikatúry   ESĽP   nie   je   nevyhnutné,   ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán,   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí   z   materiálneho   hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl. 13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov   nápravy,   ku   ktorým   patria   požiadavka   ich   prístupnosti,   adekvátnosti a praktickej účinnosti (k tomu pozri Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké   Komentáře.   Praha:   C.   H.   Beck,   2012,   s.   198).   Povinnosť   vyčerpať   prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto   sa   však   uplatní   v   prípadoch,   keď   pochybnosti   sťažovateľa   o   účinnosti   prostriedku nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto   prostriedok   nápravy   ponúka   primerané   vyhliadky   na   úspech,   napr.   s   ohľadom na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej   hospodárnosti   konania   sťažovateľku   upozorňuje,   že   pokiaľ   bude   aj   naďalej podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   ktorými   tieto   typovo   identické   sťažnosti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu mu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013