znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 142/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   11   S/107/2010-71   z   27.   apríla   2011   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/34/2011 z 24. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2011   faxom   a   21.   decembra   2011   poštou   doručená   sťažnosť   T.   B.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   11   S/107/2010-71   z 27.   apríla   2011   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6 Sžo/34/2011 z 24. augusta 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Správny orgán Obvodný úrad v P. konal v priestupkovej veci kde som bol obvinený z   priestupku.   Správny   orgán   nepostupoval   v   súlade   so   zákonom   porušil   moje   právom chránené záujmy ako aj mojich zákonných zástupcov (v čase konania som bol mladistvý). Nebolo mi doručené Rozhodnutie správneho orgánu z mne neznámeho dôvodu ani mojim zákonným   zástupcom.   Správny   orgán   uviedol   adresáta   Zákonný   zástupca   T.   B.,   K.   (v prílohe).   Správny   orgán   odmietol   spísať   návrhy   a   následne   vykonať   dôkazy   pred rozhodnutím vo veci.

Mal   so   za   to,   že   konanie   bude   následne   po   ústnom   pojednávaní   (21/04/2009) pokračovať, čo sa nestalo a správny orgán napriek tomu vo veci rozhodol. Rozhodnuté bolo 05/05/2009.

Nemal som právneho zástupcu (len zákonného) v správnom konaní, som toho názoru, že správny orgán ma nepoučil o všetkých mojich právach a nebolo postupované v zmysle § 3 správneho poriadku.

Ústne pojednávanie vo veci bolo len za účasti mňa, otca a matky bez pracovníka Úradu práce a sociálnych vecí v P. ako aj poškodeného a ďalších sedem svedkov, ktorým som nemohol klásť otázky. Správny orgán nevykonal len procesné chyby ale aj nesprávne vyhodnotil   podklady   pre   rozhodnutie   a   nechcel   spísať   a   následne   vykonať   mnou požadované. Ja som skutok, z ktorého som bol neprávom obvinený nevykonal.

Bol   som   toho   názoru,   že   nezákonnosť   konania   správneho   orgánu   sa   odstráni zrušením predmetného rozhodnutia prokuratúrou podaním protestu a v ďalšom konaní sa odstráni nezákonný postup správneho orgánu vo veci.

Okresná prokuratúra v P. (ďalej OP) podala protest prokurátora proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktorému nebolo vyhovené prvostupňovým orgánom a vec bola postúpená na   Ministerstvo   vnútra   na   rozhodnutie.   MV   taktiež   nevyhovelo   protestu   prokurátora, následne bol podaný rozklad a vo veci rozhodoval minister vnútra s rovnakým výsledkom. OP využila zákonnú možnosť a podala žalobu na Krajský súd v Trenčíne. Súd začal vo veci konať, vytýčil pojednávanie na 16/02/2011, no odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu nesplnenia zákonnej podmienky (5 dní na prípravu). Bez ďalšieho pojednávania súd Uznesením z 27/04/2011 predmetnú vec zastavil s poučením o možnom odvolaní, čo som využil ako aj žalovaný v III. rade a žalobca OP. Najvyšší súd 24/08/2011 Uznesenie Krajského súdu potvrdil, ktoré sa stalo právoplatným 19/10/2011.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí, že jeho „právo na súdne konanie bolo porušené“. Poukazuje   pritom   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžo/15/2011 z 29. septembra 2011, na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 70/2010, ako aj na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 124/00; v tejto súvislosti poukazuje aj na odôvodnenie označeného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom je uvedené:

„Aj keď v ustanovení § 247 ods. 2 OSP nie je expressis verbis uvedené, že sa netýka prokurátora   (prokurátor   nie   je   spomenutý   ani   v   §   247   ods.   1   OSP),   tento   záver   tiež jednoznačne   vyplýva   z jeho   systémového   výkladu.   V   opačnom   prípade,   ak   by   sa   prijal výklad   gramaticky a   reštriktívny,   by sa   zmarila možnosť   účinnej nápravy   práve   v tých konaniach,   v   ktorých   účastníci   pôvodného   správneho   konania   nevyužili   možnosť   podať opravný prostriedok. Takýto postup by sa negatívne prejavil aj v materiálnom charaktere právneho štátu, pretože by sa čiastočne odbúral funkčný mechanizmus nápravy pri tých nezákonných rozhodnutiach správnych orgánov, ktoré boli vydané v prospech účastníkov konaní, resp. týmto vyhovujú.

Predpokladom   podania   protestu   prokurátora   (nevyhovenie   ktorému   je   procesnou podmienkou   pre   podanie   žaloby   prokurátora)   je   právoplatnosť   rozhodnutia   správneho orgánu   (§   27   ods.   1   písm.   e/   zákona   o   prokuratúre),   pričom   skutočnosť,   či   túto právoplatnosť   nadobudlo   rozhodnutie   na   prvom   alebo   druhom   stupni,   nemôže   mať v prípade žaloby   prokurátora   právny význam.   Je tomu   tak   aj preto,   že v   zmysle   zhora citovaného Stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Snj 124/00 predmetom konania v správnom súdnictve, ktoré bolo začaté na základe žaloby prokurátora   nie   je   rozhodnutie,   ktorým   správny   orgán   nevyhovel   jeho   protestu,   ale rozhodnutie, správneho orgánu v poslednom stupni správneho konania, ktoré zakladalo, menilo   alebo   zrušovalo   oprávnenia   a   povinnosti   fyzických   a   právnických   osôb.   Ak   by správny súd na základe žaloby prokurátora preskúmaval rozhodnutie správneho orgánu o nevyhovení protestu prokurátora (ako je tomu v prípadoch žalôb účastníkov, keď protestu prokurátora vyhovené bolo), problém vyplývajúci z ustanovenia § 247 ods. 2 OSP by nebolo potrebné riešiť.

Taktiež nemožno opomenúť, že častým príkladom nezákonnosti sú rozhodnutia, ktoré vyhovujú   všetkým   účastníkom   konania,   takže   zo   strany   účastníkov   konania   nemožno podanie odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ani očakávať.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje „zrušiť rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne   11S/107/2010   a   zaviazať   súd   aby   vec   prejednal   na   nariadenom   súdnom pojednávaní“. Ďalej   navrhuje   odložiť   aj   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného rozhodnutia   správneho   orgánu   Obvodného   úradu   v P.   (ďalej   len   „obvodný   úrad“)   č. k. 2009/00688-22 z 5. mája 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Napriek tomu, že sťažovateľ neoznačil v návrhu na rozhodnutie konkrétny článok ústavy, z námietky, že jeho právo na súdne konanie bolo porušené, ústavný súd dospel k záveru,   že   sťažovateľ   de   facto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva označenými rozhodnutiami tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a aj najvyššieho súdu z hľadiska, či ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

1.   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označeného   práva   napadnutým uznesením krajského súdu

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie krajského súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo   potrebné sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označeného   práva   napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný   súd   ďalej   skúmal   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému uzneseniu   najvyššieho   súdu,   so   zreteľom   na   to,   či   existujú   dôvody   brániace   prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto ide vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci   a   aké   skutkové   zistenia   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   iba   z   hľadiska   ich   prípadnej   svojvoľnosti,   arbitrárnosti,   resp. nedostatočného   odôvodnenia.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 382/06, II. ÚS 388/2010).

Podľa   sťažovateľa   mal   najvyšší   súd   (ako   aj   pred   ním   krajský   súd)   napadnutým potvrdzujúcim uznesením porušiť jeho základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy tým,   že   sa   „odmietol“   zaoberať   žalobou   Okresnej   prokuratúry   P.   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“)   v   rámci   správneho   súdnictva   v   konaní   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) napriek tomu, že predpokladom postupu podľa   tejto   hlavy   je,   aby   išlo   o   rozhodovanie   po   vyčerpaní   riadnych   opravných prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú.   Ústavný   súd   pritom   zistil,   že   v   danom   prípade žalobou   napadnuté   rozhodnutie   túto   podmienku   nespĺňalo,   pretože   sťažovateľ   nevyužil možnosť podať účinný opravný prostriedok, ktorý bol preň prípustný, a správne rozhodnutie obvodného   úradu   č.   k.   2009/00688-22   z   5.   mája   2009   ako   prvostupňové   rozhodnutie správneho orgánu sa stalo právoplatné.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku) je podľa názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“   rozhodnutí   a   postupov   orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej správy. Vzhľadom   na tieto   špecifiká   správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Sťažovateľ s uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu nesúhlasí; namieta, že podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby na   takom   rozhodnutí,   ktorého   dôvody   vydania   sú   zjavné   a   zreteľné,   pretože   práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.

Krajský súd uznesením č. k. 11 S/107/2010-71 z 27. apríla 2011 konanie o žalobe okresnej   prokuratúry   zastavil   z   dôvodov,   že   neboli   splnené   podmienky   konania.   Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 35 ods. 1 písm. b) O. s. p., prokurátor môže podať návrh na začatie konania, ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v tomto zákone.

Podľa § 244 ods. 2 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“).

Podľa § 247 ods. 2 O. s. p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní   je   predpokladom   postupu   podľa   tejto   hlavy,   aby   išlo   o   rozhodnutie,   ktoré   po vyčerpaní   riadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú,   nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 250b ods. 5 O. s. p., prokurátor môže žalobu podať do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu.

Podľa § 250d ods. 3 O. s. p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Pred začatím konania vo veci samej súd skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). V danom prípade žalobu podal prokurátor podľa § 35 ods. 1 písm. b/ O. s. p., v zmysle ktorého musia byť splnené zákonné podmienky, a to prokurátor môže podať žalobu o preskúmame zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v prípade, ak sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v O. s. p.. Splnená je podmienka nevyhovenia protestu prokurátora a súd skúmal splnenie podmienok ustanovených podľa O. s. p.. V správnom súdnictve preskúmajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Žalobca podal žalobu, o ktorej sa rozhoduje podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p.. Predpokladom postupu podľa tejto hlavy je, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O. s. p.). Z administratívnych   spisov   je   preukázané,   že   žalobou   je   napadnuté   prvostupňové rozhodnutie, že žalovaní 2/ a 3/ nevyužili možnosť podať riadny opravný prostriedok, ktorý bol preň prípustný a prvostupňové rozhodnutie zostalo právoplatné.

Krajský súd je toho názoru, že nejde o správne rozhodnutie, ktoré možno preskúmať postupom podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p.. Žalobca podal žalobu o preskúmanie zákonnosti   prvostupňového   rozhodnutia,   keď   neboli   využité   riadne   opravné   prostriedky a rozhodnutie   nenadobudlo   právoplatnosť   až   po   ich   využití.   Táto   zákonná   podmienka v zmysle   ust.   §   247   ods.   2   O.   s.   p.   nebola   splnená,   napadnuté   rozhodnutie   nemožno preskúmavať v správnom súdnictve, a preto krajský súd konanie podľa § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil.»

Proti tomuto uzneseniu podala okresná prokuratúra, sťažovateľ a aj otec sťažovateľa odvolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca žalobou, osobne podanou 8. 12. 2010 na Krajskom súde v Trenčíne, sa domáhal podľa § 35 ods. 1 písm. b/ O. s. p. v spojení s § 250b ods. 5 O. s. p. zrušenia rozhodnutia žalovaného 1/ č. 2009/00688-22 z 5. mája 2009, ktorým bol žalovaný v 2/ rade uznaný vinným z priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa dopustil tým, že v presne nezistenom čase, v nočných hodinách zo dňa 23. 3. 2008 na deň 24. 3. 2008, odcudzil na diskotéke v kultúrnom dome v obci K., Z. B. mobilný telefón zn. Nokia 6300, ktorý   patril   jej   otcovi   M.   B.,   čím   mu   spôsobil   majetkovú   škodu   vo   výške   165   €,   teda úmyselne spôsobil škodu na cudzom majetku krádežou veci z takého majetku a za spáchanie priestupku mu podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a podľa § 50 ods. 2 zákona o priestupkoch s prihliadnutím na § 19 ods. 3 zákona o priestupkoch bola uložená pokuta vo výške 100 € s povinnosťou zaplatiť túto, ako aj trovy konania v sume 16 € na účet žalovaného v 1/ rade do 15   dní   po   nadobudnutí   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia.   Zároveň   mu   bola   uložená povinnosť uhradiť poškodenému M. B., t. j. žalovanému v 4/ rade, majetkovú škodu vo výške 165 € v lehote do 30 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu správneho orgánu je zrejmé,   že   preskúmavané   prvostupňové   rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu nadobudlo právoplatnosť dňom 29. 5. 2009.

Vychádzajúc z obsahu žalobného návrhu žalobcu, ako aj z obsahu jeho odvolania, úlohou krajského súdu v posudzovanej veci bolo vyriešenie právnej otázky týkajúcej sa rozsahu   oprávnenia   prokurátora   v   konaní   o   jeho   návrhu   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v zmysle ustanovenia § 35 ods. 1 písm. b/ O. s. p., resp. či prokurátor môže podať návrh na začatie konania aj v prípade, keď ide o prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu.

Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prokurátor môže podať návrh na začatie   konania,   ak   ide   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   správnych   orgánov v prípadoch,   v   ktorých   sa   nevyhovelo   protestu   prokurátora   a   za   podmienok   uvedených v tomto zákone.

Podľa ustanovenia § 250b ods. 5 prokurátor môže žalobu podať do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu.

Na   základe   uvedeného   možno   konštatovať,   že   návrhové   oprávnenie   prokurátora týkajúce   sa   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutí   správnych   orgánov,   je   limitované nasledovnými zákonnými podmienkami:

1/ protestu prokurátora nebolo vyhovené, 2/ sú splnené podmienky stanovené O. s. p. (§ 244 a nasl.), 3/ návrh je podaný v lehote stanovenej v ustanovení § 250b ods. 5 O. s. p.. Je nespornou skutočnosťou, že v posudzovanej veci žalobca podal návrh na začatie konania   vo   veci   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu,   pričom   svoje návrhové oprávnenie realizoval v rámci dvojmesačnej zákonnej lehoty po tom, ako jeho protestu nebolo vyhovené.

Odvolací   súd   ohľadne   námietok   žalobcu   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   pri preskúmaní opodstatnenosti   návrhu   žalobcu   bolo potrebné   aplikovať   ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 244 a nasl.), upravujúce „Správne súdnictvo“. Vzhľadom   na   obsah   návrhu,   keďže   išlo   o   vec   týkajúcu   sa   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia   správneho   orgánu,   súd   prvého   stupňa   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu správne   postupoval   vo   veci   podľa   ustanovení   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku, keďže rozhodovanie o priestupkoch je dvojinštančné.

Podľa ustanovenia § 244 ods. 2 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj   orgánov   záujmovej   samosprávy   a   ďalších   právnických   osôb,   ako   aj   fyzických   osôb, pokiaľ   im   zákon   zveruje   rozhodovanie   o   právach   a   povinnostiach   fyzických   osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov   je upravené v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl.). Podľa ustanovenia § 247 ods. 2 O. s. p. pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   Občiansky   súdny   poriadok   nedáva   ani prokurátorovi   možnosť   domáhať   sa   hore   uvedeným   postupom   preskúmania   zákonnosti právoplatného prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu.

Vzhľadom na uvedené odvolací   súd dospel   k záveru,   že Krajský   súd v Trenčíne postupoval skutkovo   a   právne   správne,   keď podľa ustanovenia   §   250d   ods.   3   O.   s.   p. konanie zastavil, pretože návrh prokurátora smeroval proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 27. apríla 2011, č. k. 11S/107/2010-71, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1, veta prvá O. s. p..

Z   dôvodu,   že   v   posudzovanej   veci   bolo   konanie   začaté   na   základe   dispozičného oprávnenia prokurátora, námietky žalovaných uvedené v rámci ich odvolaní, odvolací súd považoval za právne irelevantné.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.»

Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal   s   otázkou splnenia   podmienok   konania   ako   predpokladu   konania   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku. Aj z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, čo považoval za rozhodujúce pre rozhodnutie a akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní o veci riadil.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený v odôvodnení jeho uznesenia z 24. augusta 2011 v spojení s právnym názorom krajského súdu   v   jeho   uznesení   z   27.   apríla   2011   je   zdôvodnený   dostatočne,   preto   ho   nemožno považovať za zjavne neodôvodnený; zodpovedá pravidlám logiky, nie je vnútorne rozporný a   zodpovedá   zneniu   a   účelu   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku a nepopiera ani základné pravidlá logiky. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   „víťazstvo“ v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj tým, že najvyšší súd v skutkovo podobných veciach v iných konaniach rozhodol odlišne ako v jeho právnej veci.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru   všeobecných   súdov,   a suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je súčasťou   systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má   za následok   porušenie   základného práva   alebo slobody.   V danej   veci   však   o takýto   prípad nešlo.

V tomto bode je však navyše potrebné upozorniť na to, že sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/34/2011 z 24. augusta 2011 je časovo skorším uznesením ako sťažovateľom označený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo/15/2011 z 29. septembra 2011. Z toho dôvodu najvyšší súd v konaní sp. zn. 6 Sžo/34/2011 nemohol prihliadnuť na časovo neskorší rozsudok v konaní sp. zn. 5 Sžo/15/2011 a nemohol sa podľa názoru   ústavného   súdu   ani   argumentačne   vysporiadať   s   prípadne   v ňom   uvedenými odlišnými právnymi závermi.

V   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľa   napriek   uvedenému   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   k   znakom   právneho   štátu   a   medzi   jeho   základné   hodnoty   patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného ústavného princípu   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   v   rovnakých podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95 a II. ÚS 80/99), t. j. aby sa porovnateľné, resp. obdobné situácie posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom. Táto požiadavka korešponduje aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Aj v rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej   inštancie   došlo   k   porušeniu   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, je preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva.

Právny   poriadok   Slovenskej   republiky   upravuje   mechanizmus   zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky a   riadne   využíva,   bude   v   každej   skupine   prípadov   rozdielnej   judikatúry   závislé   od konkrétnych okolností, spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.

V   tomto   konkrétnom   prípade   ústavný   súd   nehodnotil,   či   rozdielnou   judikatúrou najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, teda v zásade nehodnotil, či najvyšší súd fakticky a riadne využil mechanizmus zabezpečujúci   koherentnosť   judikatúry,   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   namieta   konflikt sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   s   časovo   neskorším   rozsudkom najvyššieho súdu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nezistil príčinnú súvislosť medzi uvedeným uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Odmietnutie sťažnosti ako celku malo za následok, že ústavný súd sa už ďalšími požiadavkami na rozhodnutie (zrušenie napadnutých rozhodnutí, odloženie vykonateľnosti rozhodnutie obvodného úradu) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012