znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 142/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Sžnč 17/2008 z 28. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009 doručená   sťažnosť   I.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžnč 17/2008 z 28. mája 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh v podstatnom vyplýva, že namietaným uznesením bol zamietnutý návrh sťažovateľa v jeho spore „proti odporcovi Sociálnej poisťovni.. v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy“.

Zo sťažovateľom opísaného skutkového stavu vyplýva, že 6. augusta 2007 mu bola priznaná F. pod č. j. 1742/2007 choroba z povolania – porucha sluchu z hluku. Súčasne bol 15.   augusta   2007   pod   č. j.   1743/2007   vydaný   lekársky   posudok   o sťažení   jeho spoločenského uplatnenia, ktoré bolo ohodnotené počtom bodov 600.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Všetky doklady potrebné k výplate mojich nárokov som predložil zamestnávateľovi a Sociálnej poisťovni..., pričom o mojich nárokoch malo byť rozhodnuté   do   60   dní   podľa   § 210   ods. 1,   2   zák.   č. 461/2003   Z. z.   a   to   Sociálnou poisťovňou...

Sociálna   poisťovňa   mi   moje   nároky   v   zákonnej   lehote   nevyplatila,   preto   som o vyplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žiadal listami zo dňa 03. 01. a 06. 03. 2008...   a   o   postúpenie   podkladov   sociálnej   poisťovni   som   žiadal   aj svojho zamestnávateľa listami zo dňa 18. 11. 2007, 04. 01. a 06. 03. 2008...

Sociálna   poisťovňa...   mi   odpovedala   listom   zo   dňa   10. 01. 2008...   a následným rozhodnutím č. 307-1164/2008 zo dňa 27. 02. 2008...

Môj   zamestnávateľ   mi   listami   zo   dňa   27. 12. 2007   a   18. 01. 2008...   oznámil,   že neuznáva zodpovednosť za mne priznanú chorobu z povolania.

Tvrdenie zamestnávateľa je absolútnym nezmyslom, keď tento nesporne konštatoval, že som sa denne pohyboval na pracoviskách zaradených v riziku hluku – viď jeho list z 22. 01. 2007..., to isté je uvedené aj v liste Regionálneho úradu verejného zdravotníctva... č. B/2007-PPL/4609 zo dňa 15. 06. 2007...

Zdôrazňujem, že u svojho zamestnávateľa pracujem nepretržite od svojho vyučenia, t. j.   odo   dňa   10. 10. 1979,   o   čom   ako   dôkazy...   pripájam   pracovné   zmluvy   zo   dňa 10. 10. 1979   a   02. 09. 1986   a   dohody   o   zmene   pracovnej   zmluvy   zo   dňa   03. 04. 1989 a 25. 10. 2004.

Ako   dôkaz...   pripájam   prehľad   prác,   ktoré   som   vykonával   počas   zamestnania, z ktorého je úplne jasné a nesporné, že som prevažnú väčšinu prác u svojho zamestnávateľa vykonával v riziku hluku, pričom táto skutočnosť je všeobecne známa, teda že práce v bani sú z tohto hľadiska vysoko rizikové.

Napriek   tejto   nespornej   skutočnosti   som   bol,   v   súvislosti   s   postupom   svojho zamestnávateľa   a   Sociálnej   poisťovne...,   ktorí   spolupracujú   pri   svojom   nezákonnom postupe,   nútený   podať   dňa   19. 02. 2008   návrh   na   začatie   občianskoprávneho   konania o určenie zodpovednosti za mne priznanú chorobu z povolania..., pričom súd v tomto konaní nepostupuje v súlade so zákonom a preto som dňa 29. 07. 2009 podal samostatnú sťažnosť na prieťahy v konaní...

Tiež som dňa 31. 07. 2008 podal návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy..., lebo Sociálna poisťovňa... mi mala náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia za priznaných 600 bodov vyplatiť najneskôr v septembri 2007 a do dnešného dňa tak neurobila, ani vo veci samej nevydala rozhodnutie, lebo rozhodnutie o prerušení konania, proti ktorému nemám možnosť podať opravný prostriedok, za takéto rozhodnutie považovať podľa môjho názoru nemožno.

Je pravdou, že návrh som podal na vecne nepríslušný súd a tento bol uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 08. 2008 sp. zn. 11 S/37/2008-23... postúpený vecne príslušnému   Najvyššiemu   súdu   SR,   ktorý   však   uznesením   zo   dňa   28. 05. 2009   sp. zn. 5 Sžnč 17/2008 zamietol môj návrh.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd nemal dôvod na zamietnutie jeho návrhu, keďže je nesporné, že mu Sociálna poisťovňa... (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) odopiera jeho nárok   na vyplatenie   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia, pričom   v čase podania jeho sťažnosti   trval tento stav už dva   roky   a on pritom   nemá žiadnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany, ktorú mu zaručuje ústava, ako aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V nadväznosti   na   uvedenú   argumentáciu   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   bez nariadenia pojednávania vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho v sťažnosti označeného základného práva a zároveň namietané uznesenie zruší. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a napokon aj úhradu trov konania v sume 670,88 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene môže ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   sú   tvrdenia   o nesprávnosti   rozhodnutia,   ktorým najvyšší   súd   zamietol   jeho   návrh   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   –   Sociálnej poisťovni, pretože podľa jeho názoru nebol dôvod na vydanie tohto rozhodnutia, keďže „je nesporné,   že   mi   Sociálna   poisťovňa...   odopiera   môj   nárok   na   vyplatenie   náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, tento stav trvá už skoro dva roky a nemám žiadnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany, ktorú mi zaručuje Ústava SR i Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnč 17/2008 z 28. mája 2009 iba na tom základe, že nie je spokojný s jeho závermi a polemizuje s nimi. V súvislosti s tým ústavný súd konštatuje, že pokiaľ   ide   o   medze   jeho   možného   zasahovania   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov vo svojej judikatúre, zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha vyhodnocovať správnosť skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti   (II. ÚS 1/95). Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel   a význam   zákonného   predpisu   (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Podstatný   obsah   sťažnosti   je   reprodukovaný   v prvej   časti   odôvodnenia   tohto uznesenia,   preto   ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   iba   na   predmet   konania   vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžnč 17/2008, v ktorom sa sťažovateľ domáhal, aby najvyšší súd uložil Sociálnej poisťovni, aby vydala a následne mu doručila rozhodnutie o úrazovej dávke – náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľovi bola od 6. augusta 2007   priznaná choroba   z povolania –   porucha   sluchu   z hluku, ktorá   mu mala vzniknúť u jeho   zamestnávateľa...   Sociálna   poisťovňa   mala   o nároku   na   náhradu   za   sťaženie spoločenského   uplatnenia   podľa   zákona   č. 461/2003   Z. z.   o sociálnom   poistení   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodnúť do 30 dní. Pretože sa   tak   nestalo,   sťažovateľ   ju   opakovane   vyzýval,   aby   tak   urobila,   čo   však   odmietla a rozhodnutím   č. 307-1164/2008   z 27.   februára   2008   konanie   prerušila.   Proti   tomuto rozhodnutiu   nebolo   možné   podať   odvolanie.   Podľa   sťažovateľa   nevydaním   rozhodnutia o priznaní,   resp.   nepriznaní   úrazovej   dávky   mu   je   bránené   využitie   základného   práva na súdnu ochranu.

V   odôvodnení   namietaného   uznesenia   najvyšší   súd   poukazuje   na   relevantné ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov   citujúc   najskôr   § 250t   ods. 1   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil   povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   konať   a   rozhodnúť.   Návrh   nie je prípustný,   ak navrhovateľ   nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný predpis.

Z   ďalších   v namietanom   uznesení   citovaných   zákonných   ustanovení   je   potrebné uviesť § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého nárok na úrazové dávky nevzniká, ak sa zamestnávateľ alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu celkom zbaví   zodpovednosti   za   poškodenie   zdravia   alebo   smrť   poškodeného   podľa   osobitného predpisu,   ako   aj   § 195   ods. 1   zákona   o   sociálnom   poistení,   podľa   ktorého   organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

V nadväznosti na okolnosti danej veci cituje napokon najvyšší súd § 193 ods. 1 a 4 zákona   o   sociálnom   poistení,   podľa   ktorého   organizačná   zložka   Sociálnej   poisťovne konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo ak bol účastník konania vyzvaný,   aby   odstránil   nedostatky   podania.   Proti   rozhodnutiu   o prerušení   konania   sa nemožno odvolať.

Z týchto zákonných ustanovení najvyšší súd vyvodil, že sťažovateľ „ako poškodený má   nárok   na   náhradu   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   avšak   v prípade,   že   sa zamestnávateľ   zbaví   zodpovednosti   zbaví   za   poškodenie   zdravia,   podľa   príslušných ustanovení Zákonníka práce, tento nárok na úrazovú dávku nevznikne. V tomto prípade zamestnávateľ neuznal svoju zodpovednosť za vzniknutú chorobu z povolania, ktorá bola diagnostikovaná u navrhovateľa (sťažovateľa, pozn.). Navrhovateľ preto podal na Okresný súd   Prievidza   návrh   na   určenie,   že   u zamestnávateľa... pracoval   za   podmienok   vzniku chorôb z povolania, konkrétne poruchy sluchu a hluku.“.

Najvyšší súd ďalej zdôraznil, že podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je Sociálna poisťovňa povinná rozhodnúť na základe presného a úplného zistenia skutočného stavu   veci.   Preto   ak   v   § 110   ods. 2   zákona   o   sociálnom   poistení   zákonodarca   jasne ustanovil, že nárok na úrazové dávky nevznikne v prípade, ak sa zamestnávateľ celkom zbaví   zodpovednosti   za   poškodenie   zdravia,   najvyšší   súd   vyslovil   názor,   že   Sociálna poisťovňa   postupovala   v súlade   so   zákonom,   keď   rozhodnutie   o zodpovednosti zamestnávateľa   za   chorobu   z povolania   posúdila   ako   otázku   v konaní   determinujúcu možnosť objektívneho rozhodnutia o nároku na úrazovú dávku a z toho dôvodu konanie „prerušila   do   dňa   doručenia   právoplatného   rozhodnutia   o predbežnej   otázke   Sociálnej poisťovni...“.   V nadväznosti   na   to   najvyšší   súd   uzavrel,   že   Sociálna   poisťovňa   nie   je v konaní nečinná, a vzhľadom na to posúdil návrh sťažovateľa podľa § 250t ods. 4 OSP ako nedôvodný.

Najvyšší   súd   teda   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   vychádzal   z toho,   že výsledok sporu o určenie, „že sťažovateľ u zamestnávateľa pracoval za podmienok vzniku chorôb   z povolania“, môže   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   (v   prípade,   ak   by   sa zamestnávateľ celkom zbavil zodpovednosti za poškodenie zdravia sťažovateľa) konanie o priznaní nároku na úrazovú dávku (náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z titulu choroby   z povolania),   ktoré   bolo   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne   č. 307-1164/2008 z 27. januára 2008 prerušené.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   vo   svojom odôvodnení   jasne   a   zrozumiteľne   podáva   výklad,   z   akého   dôvodu   a   na   základe   akých právnych   predpisov   bol   návrh   sťažovateľa   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy zamietnutý,   a   preto   ho   možno   považovať   za ústavne   udržateľné,   neobsahujúce   žiadne prejavy   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,   t. j.   prvky arbitrárnosti,   a za   týchto   okolností   je   aj   jeho   výrok   z ústavnoprávnych   hľadísk spravodlivého procesu akceptovateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07,   III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011