znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 142/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ú., B., zastúpeného advokátkou JUDr. R. B., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave sp. zn. 8 Co 427/2007 z 24. novembra 2009, a to časťou jeho výroku, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 6 C 7/2005 z 23. mája 2007, ako aj výrokom o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ú. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2010 doručená sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Ú. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 8 Co 427/2007   z 24.   novembra   2009   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok“),   a to   časťou   jeho výroku, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn.   6 C 7/2005   z 23. mája   2007   (ďalej   aj   „prvostupňový   rozsudok“),   ako aj výrokom o trovách konania.

Označeným   prvostupňovým   rozsudkom   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť navrhovateľovi (t. j. investičnému družstvu L. so sídlom B.) sumu 547 544,60 Sk z dôvodu náhrady   škody   a sumu   48 882,50   Sk   ako   náhradu   trov   konania.   Predmetný   rozsudok okresný   súd   odôvodnil   okrem   iného   tým,   že „katastrálny   úrad   nepostupoval   v konaní o návrhu na vklad bez zbytočných prieťahov, pretože nevydal rozhodnutie, aj keď uplynulo päť mesiacov odo dňa, kedy bol katastrálnemu úradu doručený návrh na vklad, hoci už došlo k sústredeniu podkladov potrebných na vydanie rozhodnutia“. Oneskorené vydanie rozhodnutia o návrhu na vklad okresný súd kvalifikoval v odôvodnení svojho rozsudku ako nesprávny úradný postup súvisiaci s rozhodovacou činnosťou katastrálneho úradu. Navyše tým,   že   o predmetnom   návrhu   nebolo   rozhodnuté   v lehote   30   dní   od   jeho   podania, navrhovateľ,   na   ktorého   neprešli   práva   a povinnosti   prenajímateľa,   nemal   právny   titul na inkasovanie   nájomného,   čím   mu   vznikla   škoda   vo forme   ušlého   zisku.   Na   základe odvolania   sťažovateľa   proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd namietaným   rozsudkom   tak,   že   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   6 C 7/2005 z 23. mája 2007 v časti o zaplatenie sumy 2 596,49 € tak, že návrh v tejto časti zamietol. Vo zvyšnej časti prvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil. Zároveň krajský súd uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 2 029,44 €. Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   konštatoval,   že   odvolaním   napadnuté rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   je   vecne   správne   v časti   priznania   istiny   469   322   Sk (15 578,66 €), avšak nesprávne vo zvyšnej časti istiny 78 222 Sk (2 596,49 €).

Sťažovateľ ďalej podrobne opísal skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu žaloby o náhradu   škody   podľa   zákona   č. 58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom,   tvrdiac,   že „povinnosťou   súdu   v právnej veci,   v ktorej   si navrhovateľ (t. j.   L.,   investičné   družstvo) uplatňuje voči tretiemu subjektu právo na náhradu škody z titulu ušlého zisku, ktorý zisk mal navrhovateľ dosiahnuť z určitého právneho úkonu, či vôbec právny úkon, z ktorého mal navrhovateľ dosiahnuť zisk (náhrady nedosiahnutia ktorého sa navrhovateľ domáha), bol platný...“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „konštrukcia   výroku   touto   sťažnosťou   napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, bola použitá účelovo, aby zabránila možnosti podania   dovolania   sťažovateľom,   a v konečnom   dôsledku   ňou   bolo   porušené   aj   právo sťažovateľa na súdnu alebo inú právnu ochranu...“.

Sťažovateľ taktiež uviedol, že sťažnosť ústavnému súdu podáva z opatrnosti, pretože proti namietanému rozsudku síce podal dovolanie, nemôže však predvídať, ako o tomto dovolaní (v ktorom namieta porušenie toho istého základného práva ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu) rozhodne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd). V súvislosti   s tým   cituje   z rozhodnutia   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 153/06   z 26.   apríla 2006,   v ktorom   ústavný   súd   vyslovil,   že   v prípadoch,   keď   je   dovolanie   neprípustné, nemožno ho považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje. Preto v týchto prípadoch lehota na podanie sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti odvolacieho súdu. Sťažnosť ústavnému súdu preto   sťažovateľ   podal   v snahe   predísť   zmeškaniu   lehoty   na   jej   podanie   pre   prípad odmietnutia jeho dovolania najvyšším súdom.

Sťažovateľ   na základe   uvedených   skutočností   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Slovenskej republiky, za ktorú koná Ú. na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 11. 2009 sp. zn.   8 Co 427/2007 a to v časti   výroku,   ktorým   bol   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   23. 5. 2007 sp. zn. 6 C 7/2005 potvrdený, ako aj výrokom o trovách konania porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 11. 2009 sp. zn. 8 Co 427/2007 v časti   výroku,   ktorým   bol   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   23. 5. 2007 sp. zn. 6 C 7/2005 potvrdený, ako aj výroku o trovách konania sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva úhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 427/2007 z 24. novembra 2009,   o ktorom   sa   sťažovateľ   zmieňuje   v   sťažnosti,   bolo   doručené   okresnému   súdu 27. januára 2010, a predmetný spis do predbežného prerokovania sťažnosti dovolaciemu súdu predložený nebol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1 zákona   o ústavnom   súde každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia krajského súdu. V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej veci hoci iba „z opatrnostných dôvodov“ dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný   súd   sa   v ostatnom   období   aj   pod   vplyvom   judikatúry Európskeho   súdu pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v tejto   súvislosti   taktiež   judikoval (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   I. ÚS 239/09,   IV. ÚS 49/2010),   že   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti po rozhodnutí   o dovolaní bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   tiež   rozsudok   ESĽP z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto   dôvodov   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne   nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2010