znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 142/09-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti   obchodnej spoločnosti W., a. s., P., zastúpenej advokátkou Mgr. M. M., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 64 Cb 121/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 64 Cb 317/2006), za účasti Okresného súdu Banská Bystrica, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   W.,   a.   s.,   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 64 Cb 121/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 64 Cb 317/2006) p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému súdu   Banská   Bystrica p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom   pod sp. zn. 64 Cb 121/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti W., a. s., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € [slovom dvetisícpäťsto eur (75 315 Sk)], ktoré jej j e   Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Banská Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti W., a. s., trovy konania v sume 278,56 € [slovom dvestosedemdesiatosem eur a päťdesiatšesť centov   (8 391,89   Sk)]   na účet...   Advokátskej   kancelárie   I.,   s.   r.   o.,   K.,   zastúpenej advokátkou Mgr. M. M. – konateľkou, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 64 Cb 121/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 64 Cb 317/2006).

Zo sťažnosti vyplýva, že 27. decembra 2006 podala sťažovateľka okresnému súdu návrh   na   zabezpečenie   dôkazu   pred   začatím   konania,   a to   nariadením   vyhotovenia znaleckého posudku. Znalecký posudok sa mal týkať zistenia rozsahu vád a poškodenia rôzneho   zdravotníckeho   tovaru,   ktorý   sa   nachádzal   v sklade   sťažovateľky.   Vec   bola pôvodne okresným súdom vedená pod sp. zn. 64 Cb 317/2006.

Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že „Dôvodom   nášho   návrhu   na zabezpečenie   dôkazu   pred   začatím   konania   bola   skutočnosť,   že   tovar,   ktorý   bol navrhovateľovi dodaný zo strany účastníka v prvom rade a dovezený účastníkom v druhom rade   vzhľadom   na   jeho   poškodenie   nemôže   byť   používaný,   ale   musí   byť   zlikvidovaný. Cieľom teda bolo zabezpečiť čo najskôr obhliadku tovaru za účelom ustálenia vád tovaru s následnou možnosťou pre navrhovateľa tovar zlikvidovať, nakoľko vzhľadom na rozsiahle množstvo tovaru, tento zaberal nie nepatrnú časť skladových priestorov navrhovateľa. Od decembra roku 2006 do dnešného dňa okresný súd nezabezpečil navrhovaný dôkaz. Prvý úkon vo veci bol zo strany okresného súdu vykonaný dňa 17. januára 2007, kedy nás vyzval na odstránenie vád nášho podania zo dňa 27. decembra 2006. Ďalšou výzvou   zo   dňa   29.   novembra   2007   vyzval   okresný   súd   účastníka   v piatom   rade   na poskytnutie informácie o mieste, kde sa tovar nachádza. Výzva so žiadosťou o poskytnutie rovnakej   informácie   bola   adresovaná   nášmu   právnemu   zástupcovi   listom   zo   dňa   10. decembra   2007.   Ďalší   úkon   vykonal   okresný   súd   24.   januára   2008,   kedy   postúpil   vec Okresnému súdu Prešov. Nakoľko tento nesúhlasil s postúpením veci, rozhodoval o miestnej príslušnosti Krajský súd v Prešove,   ktorý uznesením zo dňa 31.   marca 2008 ustálil,   že miestne príslušným na konanie je Okresný súd Banská Bystrica. Aj po tomto rozhodnutí ostal okresný súd naďalej nečinný. S dlhým časovým odstupom nám bola dňa 15. januára 2009 doručená výzva okresného súdu zo dňa 9. januára 2009 na označenie osôb vhodných na ustanovenie za opatrovníka účastníkom v druhom a treťom rade. Napokon až uznesením zo dňa 4. marca 2009 nariadil okresný súd znalecké dokazovanie a ustanovil znalca. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že okresný súd až po viac ako dvoch rokoch od začatia konania vykonal prvý relevantný úkon smerujúci k naplneniu zmyslu a účelu konania.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol takto:„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené v konaní Okresného súdu Banská Bystrica vedenom pod sp. zn. 64 Cb 317/2006 a sp. zn. 64 Cb 121/2008.

Okresnému súdu Banská Bystrica sa prikazuje, aby vo veci sp. zn. 64 Cb 121/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd Banská Bystrica je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 9 958 € a nahradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania, všetko do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 142/09-13 z 23. apríla 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda okresného súdu   ústavnému   súdu   oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na oznámenia právnej   zástupkyne sťažovateľky   a predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení č. Spr 4014/2009 z 12. mája 2009, ktoré bolo ústavnému   súdu   doručené   18.   mája   2009,   okrem   chronologického   prehľadu   úkonov okresného   súdu   uviedol,   že „Pokiaľ   sa   týka   aktuálneho   stavu   konania,   spis   sa   bude doručovať znalcovi, za účelom vypracovania znaleckého posudku.

Zákonná   sudkyňa   vo   vyjadrení   uvádza,   že   vo   veci   sú   problémy   s doručovaním zásielok do cudziny pre odporcov 1) A., 2) M. a 3) R., ktorým boli zásielky súdu odosielané dňa   29.   01.   2008.   Doručenky   súdu   vrátené   neboli   a reklamačné   konanie   vo   veci nedoručenia zásielok, nie je vo vzťahu k účastníkovi 2) a k účastníkovi 3) do dnešného dňa ukončené. Oznámenie o ukončení reklamačného konania vo vzťahu k účastníkovi 1) bolo súdu   doručené   24.   10.   2008.   Dňa   04.   03.   2009   bolo   vo   veci   vydané   uznesenie č. k. 64 Cb 121/2008-117,   ktorým   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie   za   účelom zabezpečenia dôkazu.

Keďže sa jedná o sporovú vec, v ktorej sú účastníci konania cudzí štátni občania, korešpondencia medzi nimi a súdom si vyžaduje nemalý časový priestor.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku z 25. mája 2009, ktorým reagovala na vyjadrenie predsedu okresného súdu z 12. mája 2009, uviedla:

„K   predloženému   vyjadreniu   predsedu   Okresného   súdu   Banská   Bystrica nepovažujeme   za   potrebné   sa   vyjadrovať,   nakoľko   so   skutočnosťami   uvádzanými   vo vyjadrení sme sa vysporiadali už v nami podanej ústavnej sťažnosti.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 64 Cb 121/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 64 Cb 317/2006).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil   na súd   so   žiadosťou   o jeho   rozhodnutie.   Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva z § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   V súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I. ÚS   19/00,   II. ÚS 32/02,   IV. ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zistil, že predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na zabezpečenie dôkazu podľa § 78 OSP. Ďalšími účastníkmi konania sú A. (ďalej len „odporca 1“), M. (ďalej len „odporca 2“), R. (ďalej len „odporca 3“), U., a. s. (ďalej len „odporca   4“),   T.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „odporca   5“).   Ústavný   súd   vychádzajúc   z obsahu preskúmavaného na vec sa vzťahujúceho písomného materiálu a zisteného priebehu konania konštatuje,   že   doterajšia   dĺžka   konania   nie   je   ovplyvnená   právnou   a ani   faktickou náročnosťou   (zložitosťou)   veci.   Úlohou   súdu   v konaniach o zabezpečenie dôkazu   podľa § 78 OSP je len posúdiť, či je tu predpoklad „obavy“, že neskoršie dôkaz nebude možno vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami (§ 78 ods.   1 OSP), a teda   či   je nutné pristúpiť k zabezpečeniu dôkazu. V prípade, že súd dospeje k záveru, že je tu predpoklad „obavy“, nariadi zabezpečenie dôkazu. Priebeh napadnutého konania teda nemožno pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že z analýzy spisovej dokumentácie   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania pripísať na ťarchu správania sťažovateľky.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Z predloženého   spisu   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn.   64   Cb   121/2008 (pôvodne   vedeného   pod   sp.   zn.   64   Cb   317/2006)   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka v pozícii navrhovateľky podala 27. decembra 2006 okresnému súdu návrh na zabezpečenie dôkazu.   Vec   bola   pôvodne   okresným   súdom   vedená   pod   sp.   zn.   64 Cb 317/2006. Sťažovateľka   sa   návrhom   domáhala   zabezpečenia   dôkazu   nariadením   vyhotovenia znaleckého posudku na 556 kartónových krabíc zdravotníckych výrobkov, jednorazových injekčných   striekačiek,   ihiel,   inzulínových   ihiel,   kanýl   (ďalej   len   „tovar“).   Svoj   návrh odôvodnila tým, že kúpila tovar od odporcu 1. Predmetný tovar ním bol odoslaný loďou. Prepravu uskutočňoval odporca 2. Tovar bol poistený u odporcu 3. Tovar bol dopravený do Bratislavy.   Medzičasom   sťažovateľka   predala   tovar   odporcovi   5.   Následne   bol   tovar 31. októbra 2006 presunutý z Bratislavy do Banskej Bystrice, kde ho prevzal odporca 5. Sťažovateľke   bola   2.   novembra   2006   doručená   reklamácia   od   odporcu   5.   Odporca   5 namietal, že tovar je poškodený, jeho hygienická nezávadnosť je spochybnená, a je teda nepoužiteľný.   Ohliadkou   na   mieste   samom   sťažovateľka   zistila,   že   tovar   bol   vlhký a zašpinený. Sťažovateľka nedokáže ustáliť, či tovar bol odovzdaný na prepravu v dobrej kvalite a či k poškodeniu došlo počas prepravy. Povinnosť správne zabaliť a uložiť tovar pred prepravou mal odporca 1. V prípade, že túto povinnosť porušil, prichádza do úvahy zodpovednosť   odporcu   1   ako   predávajúceho.   V prípade,   že   k poškodeniu   tovaru   došlo okolnosťami majúcimi pôvod v doprave, zodpovednosť za škodu spôsobenú na zásielke nesie   dopravca.   Odporca   1   a 2   svoju   zodpovednosť   odmietajú.   Sťažovateľka   v návrhu uvádza,   že „Tovar   vzhľadom   na   jeho   poškodenie   nemôže   byť   používaný,   ale   musí   byť zlikvidovaný. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné navrhované zabezpečenie dôkazu. Zároveň znaleckým   posudkom   vymedzená   existencia   vád   a poškodení   tovaru   sa   môže   stať   tiež podkladom   pre   prípadné   mimosúdne   vyriešenie   vzniknutej   situácie.“. Sťažovateľka v návrhu presne formulovala otázky, ktoré treba položiť znalcovi.

Okresný súd prípisom zo 14. januára 2007 vyzval sťažovateľku na doplnenie jej návrhu   z 27.   decembra   2006.   Sťažovateľka   odpovedala   okresnému   súdu   na jeho   výzvu podaním doručeným okresnému súdu 1. februára 2007. Prípisom z 24. januára 2008 okresný súd postúpil vec Okresnému súdu Prešov ako súdu príslušnému na konanie vo veci, keďže tovar sa v dôsledku reklamácie odporcu 5 a vrátenia tovaru nachádza v sídle sťažovateľky. Prípisom   z 18.   februára   2008   Okresný   súd   Prešov   vyslovil   nesúhlas   s postúpením   veci a predložil vec v zmysle § 105 ods. 3 OSP na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“). Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Ncb 1/2008 z 31. marca 2008 bolo rozhodnuté, že miestne príslušným na konanie vo veci je okresný súd. Po vrátení spisu bola veci pridelená 20. mája 2008 nová spisová značka 64 Cb 121/2008, pod ktorou je vedené až dosiaľ.

Keďže sa nevrátili doručenky od odporcov 1, 2 a 3 týkajúce sa doručenia uznesenia krajského súdu z 31. marca 2008, okresný súd inicioval v preskúmavanej veci reklamačné konanie   na   Slovenskej   pošte.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   64 Cb 121/2008 z 19. februára 2009 bol ustanovený v zmysle § 29 ods. 3 OSP opatrovník odporcom 2 a 3 a následne   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   64   Cb   121/2008   zo 4.   marca   2009   bolo nariadené   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru   zdravotníctva   a   farmácie,   odvetvia farmácie.   Znalcovi   bolo   uložené   vypracovať   znalecký   posudok   do   60   dní   od   prevzatia súdnych dokumentov. Uznesením okresného súdu sp. zn. 64 Cb 121/2008 z 21. apríla 2009 bol ustanovený v zmysle § 29 ods. 3 OSP opatrovník odporcovi 1.

Ústavný súd na základe svojich zistení konštatoval, že okresný súd bol v období od 1. februára   2007,   keď   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   sťažovateľky   na   výzvu okresného súdu na doplnenie návrhu, až do 24. januára 2008, keď postúpil vec Okresnému súdu   Prešov,   ktorý   by   mal   podľa   jeho   názoru   ako   príslušný   vo   veci   konať,   bez ospravedlniteľného   dôvodu   nečinný.   Rozhodnutie   okresného   súdu   o postúpení   veci Okresnému súdu Prešov sa v kontexte s následným uznesením krajského súdu z 31. marca 2008, ktorým krajský súd rozhodol, že miestne príslušným na konanie vo veci sťažovateľky je   okresný   súd,   ukázalo   ako   nesprávne,   pričom   ústavný   súd   ho   pripísal   na   vrub nesústredenej   a   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu.   V dôsledku   tohto   nesprávneho rozhodnutia   okresný   súd   ani   v období   od   24.   februára   2008   až   do   19.   februára   2009 nevykonal vo veci žiadny procesný úkon, ktorý by v konkrétnych okolnostiach veci bolo možné hodnotiť ako procesný úkon efektívne smerujúci k právoplatnému skončeniu veci. Až postup okresného súdu po 19. februári 2009 ústavný súd zhodnotil ako taký, ktorý efektívne smeruje k právoplatnému skončeniu veci.

V nadväznosti na svoje zistenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že účelom konania o návrhu na zabezpečenie dôkazu v prípade,   že súd dôjde   k záveru o existencii „obavy“,   že   neskoršie   dôkaz   nebude   možno   vykonať   vôbec   alebo   len   s   veľkými ťažkosťami, je rýchly zákrok (postup) súdu smerujúci k zabezpečeniu ohrozeného dôkazu. Za rýchly zákrok (postup) súdu smerujúci k zabezpečeniu ohrozeného dôkazu nemožno považovať dobu,   ktorá   predstavuje mesiace,   dokonca   roky. Nedostatočne   rýchly postup súdu v konaní podľa § 78 OSP môže viesť k zmareniu účelu tohto konania a je v rozpore so základným významom, zmyslom tohto konania. Požiadavku na rýchlosť konania o návrhu na   zabezpečenie   dôkazu   možno   vyvodiť   aj   zo   systémového   zaradenia   tohto   konania v štruktúre   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keďže   toto   konanie   je   umiestnené   v druhej hlave Občianskeho súdneho poriadku označenej ako „Predbežné opatrenia a zabezpečenie dôkazu“.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   z dôvodu   neodôvodnenej nečinnosti   (v   trvaní   11   mesiacov),   ako   aj   z dôvodu   následnej   neefektívnej   činnosti okresného   súdu   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.   Ústavný   súd   zároveň   prikázal,   aby v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

K námietke predsedu okresného súdu, že „... Keďže sa jedná o sporovú vec, v ktorej sú účastníci konania cudzí štátni občania, korešpondencia medzi nimi a súdom si vyžaduje nemalý časový priestor“, považoval ústavný súd za potrebné uviesť, že na strane odporcov 1, 2 a 3 nejde o cudzích štátnych občanov, ale o zahraničné právnické osoby so sídlom mimo   územia   Slovenskej   republiky   (§   21   ods.   2   Obchodného   zákonníka).   Na   riešenie ťažkostí súvisiacich s doručovaním písomností týmto právnickým osobám v súdnom konaní slúži § 29 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého súd môže ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi, ktorý je právnickou osobou, ak jej nemožno doručiť písomnosť na adresu sídla uvedeného v obchodnom   registri   alebo   v   inom   registri   a   jej   iná   adresa   nie   je   súdu   známa;   ak   sa nepodarilo doručiť písomnosť na jej známu adresu v cudzine. Okresný súd postup podľa § 29 ods. 3 OSP vo vzťahu k odporcom 1, 2 a 3 aj využil, avšak až v roku 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia   tohto základného práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie v sume 9 958 €, poukazujúc najmä na to, že „Z dôvodu nečinnosti súdu, ktorý do dnešného dňa nebol schopný poskytnúť našej spoločnosti účinnú ochranu, sme boli nútení zabezpečiť si znalecký posudok mimo súdneho konania, aby sme mali vady tovaru zdokumentované aspoň týmto spôsobom. Tento postup však bol zo strany našej spoločnosti len náhradný, nakoľko výsledky znaleckého dokazovania aj keď nezávislého znalca, ale ktorého sme si objednali sami, môžu byť zo strany odporcov spochybňované.

Druhým dôvodom podania návrhu na zabezpečenie dôkazu bola skutočnosť, že ide o pomerne   značné   možno   tovaru   (556   kartónových   krabíc   zdravotníckych   výrobkov) zaberajúce   skladové   kapacity   našej   spoločnosti,   pre   ktorú   je   disponovanie   voľnými skladovými priestormi pri výkone našej podnikateľskej činnosti nevyhnutné, nakoľko naša spoločnosť podniká v oblasti veľkodistribúcie liekov a zdravotníckych pomôcok. Pre našu spoločnosť   je   tak   neakceptovateľné,   aby   z dôvodu   nečinnosti   súdu   musela   nepoužiteľný tovar skladovať vyše dvoch rokov.“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   a   povahu   prerokovanej   veci,   ktorá   je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľke v sume 2 500 € (75 315 Sk) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátkou Mgr. M. M. – konateľkou Advokátskej kancelárie I., s. r. o., K. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2008,   ktorá   bola   20 950   Sk   (695,41   €), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a   § 14 ods. 1 písm.   a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu 231,80 €, pričom celkovú úhradu trov konania po zarátaní 19 % dane z pridanej hodnoty (osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty zo 7. januára 2005) v sume 44,04 € a režijného paušálu dvakrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) vyčíslil v sume 289,74 €. Priznanú úhradu konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009