znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 142/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M. I.,   bytom P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. I. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 9/04 z 18. januára 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. I. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2005 doručená   sťažnosť   M. I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 9/04 z 18. januára 2005.

Sťažovateľ ďalej uviedol:

„V konaní vedenom na Okresnom súde v Prievidzi sp. zn. 5 C 138/01, som si uplatnil nárok na náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobou zo dňa 21. 12. 2001 proti žalovanému H., P. V uvedenom konaní som sa domáhal zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia.

Opieral   som   sa   o   lekársky   posudok   č. 907/2000   z   01. 06. 2000,   kde   mi   bolo ohodnotené sťaženie spoločenského uplatnenia 250 bodmi. Z uvedeného titulu som dostal čiastku 12 750 Sk. Uvedená čiastka predstavovala hodnotu jedného bodu 30 Sk so zvýšením podľa § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o 70 %, t. j. 7 500 Sk a 5 250 Sk. Mal som za to, že uvedená čiastka nezohľadňuje poškodenie zdravia a následky, ktoré pre môj život z toho vyplývajú, a preto som sa domáhal priznania ďalšieho zvýšenia.

Pôvodne som požadoval úhradu ďalších 50 000 Sk. Po porade s právnym zástupcom som môj nárok zvýšil na čiastku 150 000 Sk ešte pred prvým pojednávaním. Okresný súd v Prievidzi vydal dňa 10. 12. 2003 rozhodnutie, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť mi čiastku 37 500 Sk   a   trovy   konania.   Vo   zvyšku   bol   návrh   zamietnutý.   Súd   pri   rozhodovaní o existencii práva a o výške náhrady posúdil všetky okolnosti, ku ktorým boli vykonané dôkazy a zhodnotil, že právo tu skutočne existuje. Vykonané dokazovanie a uskutočnené dôkazy   mu   slúžili   ako   podklad   pre   vydanie   rozhodnutia.   Vo   svojom   rozhodnutí   vôbec nešpecifikuje, na základe akých skutočností priznal mi práve čiastku 37 500 Sk. Pokladal ju za päťnásobok základného bodového ohodnotenia s tým však, že mi odpočítal už vyplatenú čiastku.

Mal som za to, že uvedené rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v časti výšky plnenia, ktoré mi má poskytnúť odporca. Dôvody uvedené súdom sú všeobecné okolnosti,   ktoré   viedli   k   posúdeniu   a   priznaniu   môjho   nároku   ako   takého,   resp.   práva na jeho zvýšenie v zmysle citovanej vyhlášky. Súd riadne neodôvodnil, prečo môj nárok predstavuje práve čiastku, ktorú mi priznal.

Ja som citované rozhodnutie napadol v odvolaní, kde som podrobne uviedol všetky skutočnosti potrebné pre odškodnenie. Najmä som poukázal na tú skutočnosť, že mne bola choroba zistená 15. 03. 1999 a potvrdená posudkom zo dňa 01. 06. 2000. Následkom toho mi bolo základné bodové ohodnotenie odškodňované čiastkou 30 Sk za bod. Z tohto dôvodu som bol výrazne znevýhodnený oproti nárokom, ktoré vznikli po 31. 3. 1999, t. j. po 16-tich dňoch, nakoľko od tohto obdobia bolo zvýšené ohodnotenie bodu na 30 Sk za bod. Mal som za to,   že náhrada za sťaženie   spoločenského uplatnenia   má   byť primeraná   samotnému sťaženiu   spoločenského   uplatnenia,   ktoré   vyplýva   zo   zásahu   do   mojich   možností spoločenských,   pracovných,   rodinných   a   športových   možností   uplatnenia   sa.   To,   že   mi nárok vznikol 16 dní pred zmenou vyhlášky, nemôže znamenať to, že za tých 16 dní moje sťaženie je o polovicu nižšie, ako keby mi nárok vznikol potom. Veď čo to je 16 dní rozdielu pri cca 40 rokoch života s postihnutím!

Náhrada, ktorá mi bola priznaná celkove, predstavuje len asi 2,60 Sk na deň, čo pri takomto postihnutí pri mojom bežnom živote, ktorý bol predmetom dokazovania, sa javí ako zjavne neprimeraná náhrada.

Krajský súd v Trenčíne   rozsudkom   zo   dňa 18. 01. 2005 moje odvolanie zamietol a rozsudok   potvrdil.   Krajský   súd   ako   dôvod   uvádza   najmä   tú   skutočnosť,   že   som   bez bližšieho   a   relevantného   zdôvodnenia   zmenil   návrh   v   priebehu   konania   a   uplatňoval náhradu   150 000 Sk.   Práve   suma   50 000 Sk,   ktorá   mi   bola   priznaná   celkove   spolu s pôvodnou čiastkou, mal byť tá, ktorá mi mala patriť. Krajský súd mal za to, že sa jedná len   o obmedzenia   bežných   životných   činností   a   takisto,   že   som   neodôvodnil   zvýšenie z 50 000 Sk na 150 000 Sk.

Mám za to, že rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a nezaoberá sa v skutočnosti dôvodmi žaloby. Ja som môj nárok, ktorý mal predstavovať čiastku 150 000 Sk, riadne odôvodnil a to, že som bol nesprávne informovaný a sám som podal žalobu len o 50 000 Sk, nezbavuje súd povinnosti spravodlivo rozhodnúť.“

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   dospel   k   názoru,   že   označeným   rozhodnutím krajského súdu boli porušené jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo M. I. sa súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 9/04-110 z 18. januára 2005 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 9/04-110 z 18. januára 2005 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský   súd   v Trenčíne   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   M. I. advokátovi   JUDr. I. G.   vo   výške   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún) na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Podmienky   konania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach,   ako   aj   ich predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde,   pričom zisťoval,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   tohto   zákona. Pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   skúma   aj   to,   či   nejde   o   zjavne neopodstatnenú sťažnosť.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   rozhodnutím   (postupom) orgánu   štátu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo.   Za   zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Právo na prístup k súdnej ochrane nemá absolútnu povahu. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý   vykonáva   súdnu   moc   podľa   čl. 142   ústavy.   Právo   zaručené   čl. 46   ods. 1   ústavy umožňuje   každému,   aby   sa   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonom   stal účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) splní predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   musí   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 251/03) právo na súdnu ochranu sa však nestotožňuje s procesným úspechom.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie je spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   názory   všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a   garantovanie základného   práva   na súdnu   ochranu nielen neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy   preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 17/01, II. ÚS 22/05).

Obdobne   čl. 6   ods. 1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať konanie   na   súde   v   „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z   jeho   aspektov.   K   nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď,   ale musí reagovať len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1999, Recueil III/1997). Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A,   č. 288,   § 61, správa   Komisie   vo   veci   Fouquet v. Francúzsko,   Recueil   I/1996,   s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa preskúmal, či postup krajského súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že namietané rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 17 Co 9/04 z 18. januára 2005 bolo vydané v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. C 138/01 z 10. decembra 2003, ktorým tento súd čiastočne vyhovel žalobe sťažovateľa proti H., P., o mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 150 000 Sk a zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľovi sumu 37 500 Sk. Vo zvyšujúcej časti návrh zamietol.

Krajský súd ako súd odvolací v zmysle § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) po preskúmaní veci v celom rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   ako   vecne   správny   podľa   § 219   OSP,   keď po vyhodnotení právnej situácie konštatoval, že „Súd prvého stupňa správne vyhodnotil na základe   vykonaného   dokazovania   rozsah   nároku   a   výnimočnosť   dôvodov,   pre   ktoré možno náhradu SSU mimoriadne zvýšiť. Žalobca neuvádza iné mimoriadne dôvody a jeho obmedzenia   sa   týkajú   len   bežných   životných   činností.   Nemožno   v   tejto   súvislosti prehliadnuť, že žalobca trpí aj tzv. všeobecným ochorením a že pribudnutím veku je človek aj bežne v niektorých činnostiach prirodzene obmedzený. Pretože ďalšie výnimočné dôvody pre priznanie vyššej náhrady neboli zistené, rozsudok súdu prvého stupňa treba pokladať za vecne správny. Ako taký bol odvolacím súdom podľa § 219 O. s. p. potvrdený“.

Krajský   súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.   V tomto rozhodnutí sú   uvedené skutkové okolnosti sporu, odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia sporu, ako aj rozhodnutie o trovách odvolacieho konania v zmysle § 150 OSP.

Z rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 17 Co 9/04 z 18. januára 2005 s prihliadnutím k obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa je pritom podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento   sa   zaoberal   námietkami   sťažovateľa.   Z   jeho záverov   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti na rozdiel od sťažovateľa nezistil, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   uzavrel,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   neobsahuje   také skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý   zjavne   nie   je   v   príčinnej   súvislosti   so   žiadnym porušovaním základných práv. Sťažovateľ bol v označenom spore žalobcom, krajský súd v jeho veci na základe jeho návrhu konal a rozhodol, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia krajského súdu, z jeho právnych východísk a záverov, a konštatujúc, že účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   v   danom   prípade   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľom označenými   právami   podľa   ústavy   a dohovoru,   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   v   celom   rozsahu namietaného porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pre   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   rozhodovanie   o ďalších   nárokoch uplatnených sťažovateľom bezpredmetné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2005