znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 142/04-51

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   júna   2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval   prijatú   sťažnosť   E.   D.,   bytom   B.,   Česká   republika,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. S., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1592/98 a takto

r o z h o d o l :  

1. Základné právo E. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   17 C   1592/98   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   1592/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. D.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť E. D. trovy konania vo výške 8 796   Sk   (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. S., K

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2003 doručená   sťažnosť   E.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1592/98.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   142/04–34   z   5.   mája   2004   v časti   prijal sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na ďalšie konanie a v časti ju odmietol.

Predseda okresného súdu JUDr. V. K. vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 31. mája 2004 uviedol, že:

„- predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný vzhľadom na nutnosť vykonať vo veci rozsiahle dokazovanie spočívajúce vo využití viacerých dôkazných prostriedkov.

-chronológia procesných úkonov:

-žaloba bola podaná na tunajšom súde dňa 27. 11. 1998 a pridelená do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. T. V.

- zákonná sudkyňa dala dňa 9. 12. 1998 pokyn pre predloženie spisu Krajskému súdu v Košiciach z dôvodu, že vzhľadom na pomer k účastníčke konania – žalobkyni, sa cítila byť vo veci zaujatou.

-dňa 14. 1. 1999 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach.

-dňa 24. 2. 1999 bol spis vrátený Krajským súdom v Košiciach s rozhodnutím, že JUDr.   V.   je   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   predmetnej   veci.   Ešte   v uvedený deň bol daný pokyn pre doručenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach právnemu zástupcovi žalobkyne a žalovaným.

-dňa 8. 4. 1999 predložila konajúca sudkyňa spis podpredsedníčke súdu na pridelenie inému sudcovi.

-opatrením predsedu súdu zo dňa 20. 4. 1999 bol spis presunutý podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku do súdneho oddelenia JUDr. M. P.

-dňa   30.   4.   1999   dal   JUDr.   P  .pokyn   pre   doručenie   opisu   návrhu   žalovaným a zároveň ich vyzval, aby sa o podanom návrhu v lehote 10 dní vyjadrili.

-dňa 4. 8. 1999 bol určený termín pojednávania na deň 8. 9. 1999.   -   dňa 21. 9. 1999 bol určený termín ďalšieho pojednávania na 6. 10. 1999.

-následne   boli   vytýčené termíny ďalších   pojednávaní,   a to v dňoch   15.   11.   1999,

13.   12.   1999,   17.   1.   2000,   16.   2.   2000   a   13.   3.   2000.   Posledné   z uvedených pojednávaní bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania.

-prípisom zo dňa 17. 3. 2000 bola žiadaná zdravotná dokumentácia.

-uznesením zo dňa 2. 3. 2001 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva.

-po   nariadení   znaleckého   dokazovania   žalovaná   v 3.   rade   namietala   zaujatosť konajúceho sudcu a podala odvolanie proti povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého   dokazovania,   v dôsledku   čoho   bol   spis   dňa   26.   7.   2001   predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

-dňa   22.   11.   2001   bol   spis   vrátený   tunajšiemu   súdu   s rozhodnutím,   ktorým   bolo uznesenie   v jeho   napadnutej   časti   potvrdené   a zároveň   rozhodnuté   o nevylúčení JUDr. M. P. z prejednávania a rozhodovania uvedenej veci.

-dňa 5. 12. 2001 bol daný pokyn pre doručenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach účastníkom   konania   a dňa   13.   3.   2002   bol   spi   odoslaný   ustanovenému   znalcovi za účelom vypracovania znaleckého posudku.

-dňa 26. 7. 2002 bol doručený znalecký posudok.

-dňa   9.   8.   2002   bol   znalecký   posudok   doručený   právnym   zástupcom   účastníkov konania na vyjadrenie v lehote 15 dní.

-dňa 15. 1. 2003 bol vytýčený termín pojednávania na 3. 2. 2003. Toto pojednávanie bolo odročené na deň 3. 3. 2003.

-ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 17. 3. 2003 a 31. 3. 2003. Na druhom z týchto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok.

-lehota na odoslanie rozsudku bola opatrením predsedu súdu predĺžená do 18. 6. 2003.

-dňa 13. 6. 2003 bol predmetný spis v súlade s Rozvrhom práce tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok pridelený do súdneho oddelenia sudcu Mgr. R. P.

-dňa 30. 6. 2003 a 2. 7. 2003 podali žalovaní proti rozsudku odvolanie.

-po vykonaní úkonov potrebných pred predložením spisu odvolaciemu súdu, bol spis dňa 23. 10. 2003 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, odkiaľ bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 28. 5. 2004 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok nášho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

-zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl.   Občianskeho súdneho poriadku.

-za   prieťahy   spôsobené   sťažovateľkou   by   bolo   možné   považovať   jej   neúčasť   na pojednávaniach, konaných v dňoch 13. 12. 1999 a 16. 2. 2000.

-pokiaľ ide o prieťahy spôsobené súdom, ich existenciu možno pripustiť v období od

17. 3. 2000 do 2. 3. 2001. Zároveň však považujem za potrebné uviesť, že tieto majú objektívny   charakter   a spočívajú   predovšetkým   v enormnej   zaťaženosti   sudcov tunajšieho súdu.

-posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné hodnotiť prieťahy vzniknuté v jednotlivých konaniach, teda aj   v tomto   konkrétnom   konaní,   ako   subjektívne   zbytočné   len   za   predpokladu vytvorenia   objektívne   priaznivých   podmienok   na   rozhodovaciu   činnosť   sudcov tunajšieho   súdu,   spočívajúcich   v takom   množstve   pridelených   vecí,   v ktorých   by aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia bolo možné konať priebežne vo všetkých pridelených veciach.“

Obdobné   procesné   úkony,   ktoré   označil   predseda   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 1592/98 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   vedenom pod sp. zn. 17 C 1592/98 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 17 C 1592/98 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   konanie   vedené   pred   okresným súdom (o určenie neplatnosti závetu) tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov a nie je právne zložité, hoci jeho faktickú zložitosť nie je možné (za určitých okolností) vylúčiť. V danom prípade touto okolnosťou je rozsiahle dokazovanie, na ktoré poukázal aj okresný súd,   čo   mohlo   mať   vplyv   na   celkový   priebeh   súdneho   konania.   Napriek   uvedenému konštatovaniu však ústavný súd dospel k záveru, že pri plynulom a aktívnejšom postupe zo strany okresného súdu bolo možné vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky (v konaní pred okresným súdom v procesnom postavení žalovanej v prvom rade) v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu. Sťažovateľka bola počas konania aktívna a súčinnostná, v priebehu konania žiadala okresný súd i o určenie termínu pojednávania.

Je pravda, že sťažovateľka sa nezúčastnila niekoľkokrát na pojednávaniach (nielen 13.   decembra   1999   a 16.   februára   2000,   tak   ako   to   uviedol   predseda   okresného   súdu vo svojom   vyjadrení),   ale   ani   v jednom   prípade   pojednávanie   nebolo   odročené   z tohto dôvodu, okresný súd z neúčasti sťažovateľky na pojednávaniach nevyvodil ani v jednom prípade žiadne opatrenie.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1592/98. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný   súd   prihliadal   na   ustanovenie   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pokiaľ   ide   o hodnotenie   postupu   okresného   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   ten spočiatku konal plynulo bez zbytočných prieťahov. Zbytočné prieťahy sa začali vyskytovať v činnosti okresného súdu v období od 17. marca 2000, keď si okresný súd za účelom vykonania dokazovania vyžiadal zdravotnú dokumentáciu, do 2. marca 2001, keď nariadil vo veci znalecké dokazovanie (takmer 12 mesiacov), a tiež v období od 9. augusta 2002, keď   doručil   znalecký   posudok   právnym   zástupcom   účastníkov   konania,   do   15.   januára 2003, keď určil termín pojednávania na 3. február 2003 (viac ako 5 mesiacov). V uvedených obdobiach okresný súd vo veci neurobil žiadny úkon.

Hoci okresný súd v inom období konal priebežne a vo veci aj rozhodol, napriek tomu bolo   jeho   konanie   málo   efektívne   a nesmerovalo   k právoplatnému   skončeniu   veci. Rozsudok,   ktorý   vyhlásil,   odvolací   súd   zrušil   pre   jeho   nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, čím stav právnej neistoty účastníkov nebol odstránený. Vec je v súčasnom období na okresnom súde, ktorému bola vrátená odvolacím súdom na ďalšie konanie.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo veľkom počte nevybavených vecí a enormnej zaťaženosti sudcov okresného súdu v tomto smere neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti enormného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 1592/98 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 1592/98 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk. Žiadosť odôvodnila tým, že „sústavné porušovanie mojich   základných   práv   v konkrétnom   súdnom   konaní   a najmä   rozsah   a spôsob porušovania   zákona   trvalo   takmer   päť   rokov,   čo   samozrejme   nemožno   v danej   dobe zvrátiť“.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. Vzhľadom na zistenú dobu nečinnosti v trvaní takmer 17 mesiacov   považoval   za   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá sťažovateľke   v dôsledku   toho   vznikla,   a to   priznaním   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   a tiež   to,   že   sťažovateľka   sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinila, ústavný súd rozhodol, že sumu 15 000 Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. Jaroslavom Sidorjakom.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) z dôvodu trov jej právneho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi úhradu za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), každý v hodnote 4 270 Sk (základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk), podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 128 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.  

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2004