znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 141/2014-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   D.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   Pavlom   Malichom,   Dunajská 25,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   50/1994, za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 50/1994 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 50/1994 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť I. D. trovy konania v sume 501,60   €   (slovom   päťstojeden   eur   a šesťdesiat   centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu JUDr. Pavla Malicha, Dunajská 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2013   telefaxom   a   17.   decembra   2013   písomne   doručená   sťažnosť   I.   D.,   (ďalej   len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr.   Pavlom   Malichom,   Dunajská   25,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 50/1994 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení navrhovateľky v napadnutom konaní domáha určenia neplatnosti právneho úkonu (darovacej zmluvy) a určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza:

«... Okresný súd Bratislava I začal na základe žaloby podanej dňa 16. 02. 1994 konanie   pod   sp.   zn.   10   C/50/1994,   v   ktorom   bolo   rozhodnuté   vo   veci   samej   až   dňa 06. 09. 2006   rozsudkom   pod   sp.   zn.   10   C/50/1994-270.   Voči   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava I podal navrhovateľ odvolanie v celom rozsahu, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave   (ďalej   len   „Krajský   súd“)   v   rozsudku   zo   dňa   13.   05.   2010,   sp.   zn. 3 Co/554/20)06-346.   Krajský   súd   síce   rozsudok   prvostupňového   súdu   potvrdil   v   celom rozsahu,   avšak   pripustil   proti   rozhodnutiu   možnosť   dovolania   pre   otázku   zásadného právneho významu, na základe čoho aj podal navrhovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) v uznesení zo dňa 25. 04. 2012 vydanom pod sp. zn. 7 Cdo/39/2010. Najvyšší súd týmto zrušil rozsudok Krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo sa zdôvodnilo potrebou podrobnejšieho odôvodnenia rozhodnutie   a   zaoberať   sa   konkrétnymi   okolnosťami   danej   veci   namietanými navrhovateľom.   Následne   Krajský   súd   v uznesení   zo   dňu   26.   04.   2013,   sp.   zn. 4 Co/298/2012-433,   zrušil   pôvodný   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa 06. 09. 2006, sp. zn. 10 C/50/1994-270 a vec vrátil tomuto súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V súčasnosti je teda predmetná vec opätovne vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C/50/1994...

Z   vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   rozhodol o žalobe   podanej   dňa   16.   02.   1994   až   dňa   06.   09.   2006,   t.   j.   po   viac   ako   12   rokoch od začatia súdneho konania. Následne Krajský súd vydal konečné rozhodnutie o odvolaní až dňa 13. 05. 2010, t. j. po takmer 4 rokoch od začatia odvolacieho konania. Následne Najvyšší súd dňa 25.   04.   2012 a po ňom Krajský súd dňa 26.   04.   2013 zrušili všetky predchádzajúce rozhodnutia vo veci vydané súdmi prvej i druhej inštancie, pričom po viac ako 7 rokoch od vydania prvostupňového rozhodnutia je vec znova vedená na Okresnom súde   Bratislava   I.   Je   nespochybniteľné,   že   konanie   začaté   na   návrh   sťažovateľky   trvá doteraz už viac ako 19 rokov, pričom je zjavné, vzhľadom na súčasný stav veci, že vec nebude môcť byť právoplatne skončená v dohľadnej dobe.

Sťažovateľ bol teda odkázaný po viac ako 19 rokoch konania na súdoch všetkých inštancií,   opäť   začať   konanie   pred   Okresným   súdom   Bratislava   I   ako   prvostupňovým súdom. Dovoľujeme si upozorniť, že pôvodné konanie vedené zo strany tohto súdu trvalo viac ako 12 rokov, pričom sťažovateľ podával sám, resp. prostredníctvom svojho právneho zástupca viacero sťažností, či iných podaní týkajúcich sa prieťahov tohto súdu v danom konaní...

Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutý   postup   Okresného   súdu   Bratislava   I v nadväznosti na predchádzajúci postup Krajského súdu odporuje čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že:

a) Od postúpenia príslušného spisu vo veci z Krajského súdu späť na Okresný súd Bratislava I, ku ktorému došlo dna 05. 06. 2013, Okresný súd Bratislava I nevykonal žiadny procesný úkon vo veci, pričom podľa judikatúry Najvyššieho súdu i Ústavného súdu SR (napr. 3 Obo/33/2000) možno za prieťah v konaní zapríčinený postupom všeobecného súdu považovať situáciu, kedy nebol zo strany konajúceho súdu vykonaný žiaden úkon po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov.

b) Doterajšia celková dĺžka súdneho konania (19 rokov) predstavuje nepochybne porušenie   práva   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, pričom v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa za prieťahy v konaní považuje dĺžka konania prevyšujúca 6 rokov. Uvedené dokladá aj ustálená rozhodovacia prax   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorý   už   v   rozhodnutí   Bako   proti   Slovenskej republike   zo   dňa   15.   03.   2005,   sp.   zn.   60227/00,   konštatoval,   že   správny   prístup   pri hodnotení prieťahov v súdnom konaní spočíva v posúdení celkovej dĺžky konania... Sťažovateľ v rámci konania na prvostupňovom aj odvolacom súde namietal viackrát porušenie   svojho   práva   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zo   strany   tak Okresného súdu Bratislava I, ako aj Krajského súdu počas celého doterajšieho priebehu konania.   Sťažovať   predovšetkým   podal   na   Krajský   súd   sťažnosť   na   porušenie   práva sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ust. § 62 ods. 1 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), a to v konaní vedenom Krajským súdom pod sp. zn. 4 Co/298/2012. Táto sťažnosť bola vyhodnotená súdom dna 29. 01. 2013 ako dôvodná a na jej základe prijal Krajský súd aj spomenuté rozhodnutie vo veci zo dňa 26. 04. 2013.   Napriek   viacerým   podaniam   sťažovateľa,   ktoré   smerovali   voči   prieťahom v konaní   zo   strany   Okresného   súdu   Bratislava   I,   ako   aj   voči   prieťahom   zo   strany nadriadených súdov, Okresný súd Bratislava I pokračuje v prieťahoch aj počas súčasného konania vedeného pod sp. zn. 10 C/50/1994.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   zdôrazniť,   že   sťažovateľ   podal   dňa   30. 10.   2012 sťažnosť aj na Okresný súd Bratislava I v zmysle ust. § 62 ods. 1 zákona o súdoch voči prieťahom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/50/1994, pričom na túto sťažnosť odpovedala predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   liste   zo   dňa   13.   11.   2013   (ďalej   len „Odpoveď“),   pričom   uviedla,   že   zákonný   sudca   vytýčil   termín   pojednávania   vo   veci na 29. 01. 2014. V tejto súvislosti by však sťažovateľ chcel upozorniť, že okrem odpovede mu bol nezávisle doručený aj prípis Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 11. 2013, kde sa   v rozpore   s   Odpoveďou   oznamuje   sťažovateľovi,   že   zákonný   sudca   vytýčil   termín pojednávania na 13. 03. 2014. Sťažovateľ je teda v súčasnosti v neistote ohľadom toho, či bola   jeho   sťažnosť   vybavená   kladne   alebo   nie.   Sťažovateľovi   navyše   do   dnešného   dňa nebolo doručené oficiálne predvolanie na pojednávanie v ani jednom z uvedených termínov....   Okresný   súd   Bratislava   I...   uviedol   v   rámci   Odpovede   vo   vzťahu   k   sťažnosti podanej   sťažovateľom,   že   podľa   vyjadrenia   zákonného   sudcu   v   prejednávanej   veci vzhľadom na predmet konania holo potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo časovo náročné. V Odpovedi sa zároveň uvádza, že súd si vyžiadal spis Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 17 Nc 76/1992. S týmito tvrdeniami nemôže sťažovateľ súhlasiť, nakoľko vo   veci   už   prebehlo   rozsiahle   dokazovanie   pred   vydaním   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava 1 zo dňa 06. 09. 2006, sp. zn. 10 C/50/1994-270, pričom ani Krajský súd ani Najvyšší súd nestanovili vo svojich rozhodnutiach prvostupňovému súdu povinnosť doplniť dokazovanie.   Vo   vzťahu   k   pripojeniu   spisu   Okresného   súdu   Bratislava   I   pod   sp.   zn. 17 Nc 76/1992 by sme chceli uviesť, že tento spis žiadal pripojiť sťažovateľ od začiatku konania, pričom podľa jeho vedomostí bol daný spis pripojený už v konaní na Krajskom súde   i   Najvyššom   súde.   Sťažovateľ   teda   nemá   vedomosť   o   tom,   že   by   tento   spis   bolo potrebné osobitne vyžiadať, ako údajne uvádzal zákonný sudca. Okresný súd Bratislava I teda v rámci doterajšieho prešetrenia sťažnosti neposkytol ústavne konformné vysvetlenie, či v konaní došlo k prieťahom v konaní.

Záverom by sme chceli poukázať, že tak Okresný súd Bratislava I, ako aj Krajský súd   svojou   nečinnosťou   zasahujú   do   práva   sťažovateľa   garantovaného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd... V dôsledku prieťahov v konaní je znemožnené sťažovateľovi, aby o nehnuteľnosti (rodinnom dome), ktorá je predmetom konania na Okresnom súde Bratislava I, a predtým na Krajskom súde, prebehlo dedičské konanie, ktorého by bol sťažovateľ účastníkom, a teda dochádza pre prieťahy v konaní k poškodzovaniu jeho vlastníckeho práva zo strany príslušných súdov. Sťažovateľovi   je   v   dôsledku   prieťahov   v   konaní   dlhodobo   odopieraný   prístup   k   jeho majetku. Na základe vyššie uvedených skutočnosti požaduje sťažovateľ primerané finančné zadosťučinenie, nakoľko právna neistota, v ktorej sa pre prieťahy dlhodobo nachádza, mu spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu ochranu, spravodlivý proces a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov I. D... garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   prieťahmi zo strany   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 C/50/1994 porušené bolo.

Okresnému   súdu   Bratislava   I   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C/50/1994 ďalej konal bez zbytočných prieťahov a vydal rozhodnutie vo veci samej. I. D. ako sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť I. D. ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 331,16 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   141/2014-24   zo   7.   marca   2014   sťažnosť sťažovateľky   prijal   na   ďalšie   konanie.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila ústavnému súdu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Predsedníčka okresného súdu sa na základe predchádzajúcej výzvy ústavného súdu vyjadrila k sťažnosti v prípise sp. zn. Spr 3216/2014 (doručenom ústavnému súdu 27. mája 2014),   v   ktorom   po   prehľade   procesných   úkonov   uskutočnených   v napadnutom   konaní okrem iného uviedla:

„K veci samej uvádzam, že sa jedná o vec po faktickej i právnej stránke zložitú, v konaní bolo potrebné vykonať rozsiahle znalecké dokazovanie, a to výsluchmi viacerých svedkov (pre zabezpečenie účasti ktorých musel súd opakovanie odročovať pojednávania), nariadením znaleckého dokazovania, oboznámením sa s obsahom viacerých súdnych spisov (17 Nc76/92, P 8/93, IRI 524/1992, D9 04/93), na pripojenie ktorých bolo potrebné čakať. V predmetnej   veci   už   zároveň   tunajší   súd   meritórne   rozhodol   rozsudkom   zo   dňa 6. 9. 2006 sp. zn.: 10 C/50/1994 a toto rozhodnutie bolo potvrdené i rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave   č.   kon.:   3   Co   554/2006-346   s tým,   že   odvolací   súd   pripustil   vo   veci dovolanie pre otázku zásadného právneho významu.

Zároveň v obdobiach od 3. 2. 2000 do 20. 3. 2000, od 4. 12. 2000 do 7. 2. 2001, od 10. 9. 2003 do 14. 1. 2004, 30. 3. 2005 do 28. 9. 2005, od 13. 12. 2006 do 11. 8. 2010, od 25. 11. 2010 do 29. 5. 2012 a od 28. 6. 2012 do 6. 9. 2006 sa súdny spis nachádzal v dispozícii Krajského súdu v Bratislave ako i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Mám za to, že na celkovú dĺžku súdneho konania malo o. i. vplyv i to, že samotní účastníci   sa   nezúčastňovali   vytýčených   termínov   pojednávaní,   zároveň   opakovane realizovali svoje procesné práva a v priebehu celého prvostupňového konania navrhovali doplniť dokazovanie.

V prípade,   ak   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   dospeje   k záveru,   že   právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, dovoľujem si požiadať   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   pri   rozhodovaní   o priazní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody, ktoré mali za následok, že predmetné konanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené a sťažovateľke aby uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške.“ Predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Označené   vyjadrenie   okresného   súdu   ústavný   súd   zaslal   na   vedomie   a   prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 2. júla 2014, predovšetkým uviedol:

„Zo Sťažnosti, ako aj z Vyjadrenia, nepochybne vyplýva, že Okresný súd Bratislava I rozhodol o Žalobe podanej dňa 16. 02. 1994 až dňa 06. 09. 2006, t. j. po viac ako 12 rokoch od začatia súdneho konania. Zo strany zákonného sudcu však neboli v reakcii na Sťažnosť priznané prieťahy ani v pôvodnom prvostupňovom konaní. Už v samotnom Vyjadrení si však tvrdenia zákonného sudcu navzájom odporujú. K tomuto by sme v prvom rade chceli uviesť, že sám zákonný sudca uvádza, že Návrh bol doručený Okresnému súdu Bratislava I už dňa 16. 02. 1994, ale prvý úkon suda bol v skutočnosti týmto súdom vykonaný až 12. 04. 1994.   Počas prvých   troch rokov   konania   na   prvostupňovom   súde teda,   ako vyplýva aj z Vyjadrenia, došlo iba k podaniu viacerých žiadostí sťažovateľa na pokračovanie v konaní, na základe ktorých bol vykonaný dopyt súdu zo dňa 12. 04. 1994 ako prvý úkon súdu. Odhliadnuc od týchto očividných prieťahov v konaní, zo strany súdu došlo k vytýčeniu prvého termínu pojednávania až na deň 17. 02. 1997, teda viac ako tri roky od podania žaloby.

V druhom rade by sme chceli uviesť, že v roku 1997 došlo aj k viacerým podaniam účastníkov   konania,   týkajúcich   sa   návrhov   na   doplnenie   dokazovania   (podané   dňa 12. 01. 1997 a 10. 03. 1998). O týchto návrhoch pritom Okresný súd Bratislava I rozhodol až dňa 22. 09. 1999, keď nariadil zákonný sudca znalecké dokazovanie Súd teda pristúpil k tomuto základnému dôkaznému prostriedku až po piatich rokoch po podaní Návrhu. Aj   v nasledovnom   období   dochádzalo   v   konaní   o   Návrhu   k   prieťahom,   resp. zdržaniam,   ktoré   poškodzovali   sťažovateľa.   Treba   spomenúť,   že   po   vznesení   námietky odporcu v 1. rade proti osobe súdneho znalca i osobe sudcu, sa táto riešila takmer celé dva roky na súdoch viacerých stupňov (od 19. 10. 1999 do 20. 04. 2002). Obdobne v prípade, keď   sťažovateľ   žiadal   Okresný   súd   Bratislava   I   o   doplnenie   návrhu   a   jeho   rozšírenie o nových účastníkov konania v podaní dňa 09. 11. 2001, zákonný sudca vydal o tomto návrhu sťažovateľa rozhodnutie až dňa 07. 01. 2003, pričom   toto   rozhodnutie   následne dňa 14. 01. 2004 zrušil Krajský súd. Konečné rozhodnutie vydal teda súd v danej pomerne jednoduchej procesnej záležitosti až po takmer dva a pol roku konania. Záverom by sme chceli   upozorniť   Ústavný   súd,   že   zákonný   sudca   mal   počas   obdobia   od   09.   11.   2001 do 07. 01.   2003,   vychádzajúc   z údajov   vo   Vyjadrení,   zabezpečovať   pripojenie   spisu bývalého Obvodného súdu Bratislava I so sp. zn. 17 Nc 76/92 k hlavnému súdnemu spisu. Štandardný administratívny úkon v prípade sťažovateľa trval Okresnému súdu takmer šesť mesiacov, čo jednoznačne predpokladá prítomnosť prieťahov v súdnom konaní.

Za najdôležitejšiu skutočnosť pre konštatovanie prieťahov v konaní o Návrhu však považujeme to, že Okresný súd Bratislava I nevytýčil, podľa vlastných tvrdení na základe Vyjadrenia, od podania Návrhu až do začiatku roku 2004 iba dve pojednávania, ktoré sa z viacerých   dôvodov   neuskutočnili.   Osobitne   by   sme   chceli   zdôrazniť,   že   od   prvého vytýčeného pojednávania vo veci dňa 17. 02. 1997, ktorého sa nemohol sťažovateľ zúčastniť zo zdravotných dôvodov, bol Okresným súdom Bratislava I určený riadne ďalší termín pojednávania   až   na   deň   21.   01.   2004.   Je   teda   zrejmé,   že   takýto   pomalý   postup prvostupňového súdu nemožno nazvať inak, ako prieťahmi v konaní na škodu účastníka.“ Právny   zástupca   sťažovateľky   súčasne   ústavnému   súdu   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní vo veci.

Dňa 22. júla 2014 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie právneho zástupcu sťažovateľky, v ktorom doplnil svoje pôvodné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, pričom zároveň spresnil petit v časti týkajúcej sa úhrady trov konania; sťažovateľka sa domáha úhrady trov konania v celkovej sume 501,61 € za tri úkony právnej služby.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 10 C 50/1994   ústavný   súd   zistil   tieto   skutočnosti   o   doterajšom   priebehu   napadnutého konania:

Sťažovateľka (navrhovateľka, pozn.) doručila 22. februára 1994 Obvodného súdu Bratislava I (v súčasnosti okresný súd) návrh na vyslovenie neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi jej matkou (ďalej len „darkyňa“) a odporcami v 1. a 2. rade proti odporcovi v 1. rade a odporkyni v 2. rade (ďalej len „návrh“).

Okresný súd 4. marca 1994 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 11. apríla 1994 sa k návrhu vyjadril zákonný zástupca odporkyne v 2. rade a 6. mája 1994 odporca v 1. rade. Okresný súd doručil sťažovateľke 17. novembra 1994 vyjadrenia odporcov a nariadil pojednávanie na 5. december 1994.

Pojednávanie uskutočnené 5. decembra 1994 bolo odročené na 13. február 1995 na účely   predvolania   svedkov.   Pojednávanie,   ktoré   sa   uskutočnilo   13. februára   1995,   bolo odročené   na   13.   marec   1995   na   účely   opätovného   predvolania   svedkýň   a   zadováženia potrebnej zdravotnej dokumentácie.

Dňa 14. februára 1995 si okresný súd od Nemocnice s poliklinikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v Bratislave vyžiadal zdravotnú dokumentáciu.

Dňa 13.   marca   1995   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na účely zistenia zdravotného stavu svedkyne a jej možnosti zúčastniť sa pojednávania. Dňa 7. apríla 1995 právny zástupca odporcu v 1. rade oznámil zákonnej sudkyni, že predvolaná svedkyňa je   stále   práceneschopná   a   nebude   môcť   byť   prítomná   na   pojednávaní,   a   preto   navrhol prerušiť konanie do konca júla 1995.

Dňa 19. októbra 1995 právny zástupca sťažovateľky požiadal okresný súd o zistenie, kedy možno predpokladať výsluch svedkyne, na základe čoho zákonná sudkyňa 25. októbra 1995 urobila dopyt týkajúci sa zdravotného stavu svedkyne na jej ošetrujúceho lekára. Dňa 16. apríla 1996 okresný súd požiadal sťažovateľku o poskytnutie súčinnosti, táto reagovala v zmysle výzvy podaním doručeným okresnému súdu 8. júla 1996.

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   27.   januára   1997   návrh   na   vykonanie dôkazov. Dňa 17. februára 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania.

Uznesením č. k. 10 C 50/1994-50 z 22. septembra 1999 okresný súd nariadil znalcom R.   K.   (ďalej   len   „znalec“)   znalecké   dokazovanie   z   odboru   zdravotníctva,   odvetvia rádiodiagnostiky a rádioterapie.

Dňa 19. októbra 1999 doručil odporca v 1. rade okresnému súdu námietky proti osobe   znalca,   zároveň   namietal   všetkých   sudcov   okresného   súdu   z   dôvodu   ich   vzťahu k sťažovateľke a žiadal, aby vec bola pridelená inému okresnému súdu.

Dňa 3. novembra 1999 sa k vzneseným námietkam zaujatosti vyjadrila sťažovateľka a   18.   novembra   1999   sa   k   námietkam   zaujatosti   vyjadrili   sudcovia   okresného   súdu. Následne okresný súd predložil 1. februára 2000 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) spis na rozhodnutie o námietkach zaujatosti sudcov okresného súdu. Krajský súd rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z rozhodovania a konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 10 C 50/1994, a vrátil mu spis 20. marca 2000. Dňa 11. júla 2000 zákonná sudkyňa okresného súdu vyzvala odporcu v 2. rade, aby špecifikoval svoje podanie, v ktorom namietal osobu znalca z 19. októbra 1999.

Dňa 3. augusta 2000 bol spis zapožičaný krajskému súdu, ktorý ho vrátil 27. októbra 2000. Okresný súd 10. novembra 2000 opätovne vyzval odporcu v 2. rade, aby sa vyjadril k podaniu, v ktorom namietal osobu znalca z 19. októbra 1999. Dňa 8. decembra 2000 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu v 2. rade k námietke proti osobe znalca. Od 4. decembra 2000 do 7. februára 2001 bol spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie na krajskom súde na účely kontroly.

Dňa 20. apríla 2001 zákonná sudkyňa vydala pokyn na zaslanie spisu znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 7. augusta 2001 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok vypracovaný M. H., súdnym znalcom z odboru psychiatrie. Dňa 6. augusta 2001 bol okresnému súdu doručený   znalecký   posudok   znalca   z   odboru   zdravotníctva,   odvetvia   rádiodiagnostiky a rádioterapie.

Dňa 11. októbra 2001 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. november 2001. Dňa   5.   novembra   2001   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   námietky   proti znaleckému   posudku,   ktorými   žiadala   vykonať   dokazovanie   znalcom   z   odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie na účely zistenia, či darkyňa v čase spísania darovacej zmluvy trpela takou duševnou poruchou, ktorá by ju robila na tento úkon neschopnou, a zároveň doručila návrh na vstup ďalších účastníkov do konania na strane odporcov. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 7. novembra 2001, bolo odročené na neurčito na účely rozhodnutia o návrhu sťažovateľky na vstup ďalších účastníkov na strane odporcov a na účely pripojenia spisov okresného súdu sp. zn. P 8/93, sp. zn. 17 Nc 76/92 a Mestského súdu Bratislava sp. zn. 6 C 56/72, ktorých pripojenie navrhla sťažovateľka.

Dňa 8. novembra 2001 okresný súd požiadal archív krajského súdu o zapožičanie spisu vedeného Mestským súdom Bratislava pod sp. zn. 6 C 56/72.

Dňa 9. novembra 2001 sťažovateľka opätovne doručila okresnému súdu podanie, v ktorom   žiadala   o vstup   ďalších   účastníkov   na   strane   odporcov,   k tomuto   návrhu   sa v rovnaký deň vyjadril odporca v 2. rade.

Dňa   2.   septembra   2002   sťažovateľka   podala   návrh   na   zabezpečenie   dôkazu vzhľadom na skutočnosť, že odporkyňa v 2. rade sa dlhodobo zdržuje v zahraničí a v období do 25. septembra 2002 sa bude nachádzať v Bratislave, pričom požiadala o zabezpečenie výsluchu a opätovne požiadala okresný súd, aby rozhodol o jej návrhu na vstup ďalších účastníkov na strane odporcov.

Dňa   11.   septembra   2002   sťažovateľka   opätovne   navrhla   vypočutie   odporkyne v 2. rade;   na   základe   jej   návrhu   okresný   súd   uskutočnil   výsluch   odporkyne   v   2.   rade 18. septembra 2002.

Dňa 4. októbra 2002 sťažovateľka navrhla vypočutie svedkýň a 17. decembra 2002 opätovne vyzvala okresný súd na rozhodnutie o účastníctve na strane odporcov.

Okresný súd 7. januára 2003 návrh na vstup ďalších účastníkov na strane odporcov uznesením   č.   k.   10   C   50/1994-128   (ďalej   len   „uznesenie   o zamietnutí   vstupu   ďalších účastníkov na strane odporcov“) zamietol; proti označenému uzneseniu sťažovateľka podala 17. apríla 2003 okresnému súdu odvolanie, ktoré bolo 25. mája 2003 doručované odporcom. Dňa   30.   júla   2003   právny   zástupca   odporcov   okresnému   súdu   doručil   vyjadrenia k odvolaniu sťažovateľky proti uzneseniu o zamietnutí vstupu ďalších účastníkov na strane odporcov.

Dňa 10. septembra 2003 bol spis predložený na rozhodnutie o podanom odvolaní krajskému   súdu,   ktorý   uznesením   č. k. 9 Co 205/2003-143   z   30.   októbra   2003   zrušil uznesenie okresného súdu o zamietnutí vstupu ďalších účastníkov na strane odporcov; spis bol vrátený okresnému súdu 14. januára 2004.

Uznesením sp. zn. 10 C 50/1994 zo 4. februára 2004 okresný súd rozhodol o vstupe odporkýň v 3. a 4. rade do konania.

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   22.   februára   2004   návrh   na   rozšírenie (zmenu) petitu.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 21. apríla 2004, bolo odročené na 2. jún 2004 na účely vypočutia ďalších svedkov a znalcov, ktorí vypracovali znalecké posudky. Dňa 20. apríla 2004 sťažovateľka doručila okresnému súdu vyjadrenie, ku ktorému sa odporca v 1. rade vyjadril svojím podaním z 31. mája 2004.

Dňa 22. apríla 2004 okresný súd požiadal archív krajského súdu o pripojenie spisu bývalého   Mestského   súdu   Bratislava   sp.   zn.   P   151/63   a bývalého   Okresného   súdu Bratislava-mesto sp. zn. 5 C 140/62. Archív krajského súdu okresnému súdu oznámil, že spis bývalého Okresného súdu Bratislava-mesto sp. zn. 5 C 140/62 sa v archíve nenachádza. Dňa   2.   júna   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   bolo   odročené na 21. jún 2004 na účely predvolania ďalšieho svedka a zaslania zdravotnej dokumentácie. Pojednávanie nariadené na 21. jún 2004 sa neuskutočnilo z dôvodu oznámenia, že v budove, v ktorej sídli okresný súd, sa nachádza výbušnina.

Uznesením č. k. 10 C 50/94-202 zo 6. augusta 2004 (ďalej len „uznesenie o priznaní odmeny   znalcovi“)   okresný   súd   priznal   znalcovi   odmenu   za   vypracovanie   znaleckého posudku. Dňa 30. decembra 2004 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu   o   priznaní   odmeny   znalcovi   a   zároveň   urgovala   okresný   súd   o   nariadenie pojednávania.

Okresný   súd   doručoval   3.   februára   2005   odvolanie   sťažovateľky   odporcom na zaujatie   stanoviska   a   30.   marca   2005   predložil   krajskému   súdu   spis   na   rozhodnutie o opravnom prostriedku. Krajský súd uznesením č. k. 9 Co 98/05-216 z 31. augusta 2005 uznesenie o priznaní odmeny znalcovi zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dňa 2. novembra 2005 okresný súd nariadil pojednávanie na 12. december 2005 a zároveň vyzval súdneho znalca, aby v intenciách odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 98/05-216 z 31. augusta 2005 opätovne predložil vyúčtovanie odmeny a náhrady výdavkov spojených s vypracovaním znaleckého posudku.

Pojednávanie nariadené na 12. december 2012 bolo odročené na účely opätovného predvolania   svedka   a   jeho   výsluchu,   ako   aj   opätovného   vyžiadania   si   zdravotníckej dokumentácie.   Dňa   13.   decembra   2005   okresný   súd   opätovne   vyžiadal   zdravotnú dokumentáciu   Nemocnice   s   poliklinikou   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky a zároveň nariadil pojednávanie na 29. marec 2006, na ktoré predvolal svedkov.

Okresný súd uznesením č. k. 10 C 50/94-235 z 26. januára 2006 priznal znalcovi znalečné.

Dňa 29. marca 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 14. jún 2006. Dňa 6. apríla 2006 okresný súd požiadal Psychiatrickú kliniku Fakultnej nemocnice v Bratislave o vyjadrenie.

Dňa 5. mája 2006 právna zástupkyňa odporcov doručila okresnému súdu vyjadrenie, v ktorom   žiadala   o zmenu,   resp.   opravu   zápisnice   z   pojednávania,   ktoré   sa   uskutočnilo 29. marca 2006, a doplnenie prednesov odporcov.

Dňa   13.   júna   2006   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   návrh   na   doplnenie dokazovania.

Pojednávanie   uskutočnené   14.   júna   2006   bolo   odročené   na   6.   september   2006 na účely   špecifikácie   podania,   ktoré   urobila   sťažovateľka   13.   júna   2006,   a   rozhodnutia okresného súdu o doplnení dokazovania a o úprave petitu.

Na   pojednávaní,   ktoré   sa   uskutočnilo   6.   septembra   2006,   okresný   súd   rozhodol o zmene (rozšírení) petitu (návrh bol rozšírený o určenie, že darkyňa bola ku dňu smrti vlastníčkou   nehnuteľnosti   bližšie   špecifikovanej   v návrhu),   zároveň   zamietol   návrhy na dokazovanie prednesené sťažovateľkou a vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky zamietol.

Na žiadosť zákonnej sudkyne bola rozhodnutím predsedu okresného súdu predĺžená lehota na vyhotovenie rozsudku do 30. novembra 2006. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného   súdu   zo   6.   septembra   2006   odvolanie   1.   decembra   2006,   spis   bol   následne predložený na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky krajskému súdu 13. decembra 2006. Dňa 8. apríla 2010 krajský súd nariadil pojednávanie na 13. máj 2010, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu zo 6. septembra 2006. Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol okresnému súdu vrátený 11. augusta 2010 na zabezpečenie doručovania rozhodnutia.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 16. septembra 2010 dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 554/2006-346 z 13. mája 2010. Dňa 11. októbra 2010 okresný súd vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k sťažovateľkou podanému dovolaniu, a sťažovateľku vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie. Dňa 3. novembra 2010 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu v 1. rade, následne okresný súd 23. novembra 2010   predložil   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) na rozhodnutie o dovolaní.

Dňa 26. augusta 2011 bolo najvyššiemu súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu odporkyne   v   2.   rade   k   dovolaniu   sťažovateľky.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 7 Cdo 39/2010 z 25. apríla 2012 rozsudok krajského súdu z 13. mája 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, spis bol vrátený okresnému súdu 29. mája 2012 na doručenie rozhodnutia najvyššieho súdu.

Dňa   28. júna   2012   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   účely   opätovného rozhodnutia. Dňa 27. augusta 2012 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie odporkyne v 2. rade k odvolaniu sťažovateľky.

Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 198/2012-433 z 26. apríla 2013 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 50/1994 zo 6. septembra 2006 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol vrátený okresnému súdu na rozhodnutie vo veci samej 24. mája 2013.

Dňa 11.   decembra 2013 okresný   súd nariadil   pojednávanie na 29. január 2014, z ktorého sa sťažovateľka 23. januára 2014 ospravedlnila a zároveň oznámila okresnému súdu,   že   trvá   na   konaní   pojednávania   v   jej   prítomnosti.   V tejto   súvislosti   požiadala o nariadenie pojednávania za jej účasti v máji 2014.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 29. januára 2014 bolo odročené na 11. jún 2014. Pojednávanie   nariadené   na   11.   jún   2014   bolo   odročené   z dôvodov   neúčasti   odporcov v 2. a 3. rade, ako aj vyžiadania spisu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 38 ods. 2 listiny), podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú porušenie základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy (a   podľa   čl. 38 ods.   2 listiny), vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Vychádzajúc   z   predmetu   napadnutého   konania   (rozhodovanie   o neplatnosti právneho úkonu a o určenie vlastníckeho práva), ústavný súd konštatuje, že z právneho hľadiska   ide   o   vec,   ktorá   patrí   k   štandardnej   rozhodovacej   agende   okresných   súdov. Ústavný súd preto nepovažuje vec sťažovateľky za právne zložitú. Pokiaľ ide o skutkovú zložitosť   veci,   ústavný   súd   (vychádzajúc   z obsahu   spisu   a   v zhode   s argumentáciou obsiahnutou vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu) akceptuje, že posudzovanú vec možno   označiť   za   zložitú,   a to   najmä   z hľadiska   potreby   vykonať   časovo   náročné dokazovanie   (znalecké   dokazovanie,   výsluchy   viacerých   svedkov,   pre   zaistenie   účasti ktorých   musel   okresný   súd   opakovane   odročovať   pojednávania,   potreba   oboznámiť   sa s obsahom   súvisiacich   súdnych   spisov).   Ústavný   súd   však   zároveň   zdôrazňuje,   že zložitosťou veci sa nemôže ospravedlňovať stav, v akom sa nachádzalo napadnuté konanie v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   tohto   súdneho   konania   je   druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vo vzťahu k tomuto kritériu ústavný súd v nadväznosti na obranu okresného súdu, podľa ktorej sa „účastníci nezúčastňovali vytýčených termínov pojednávaní“, po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že správanie sťažovateľky malo na celkovú dĺžku napadnutého konania   (viac   ako   20   rokov,   pozn.)   zanedbateľný   vplyv   (sťažovateľka   sa   nezúčastnila pojednávaní   nariadených   na   5.   december   1994   a 17.   február   1997   a   z dôvodu   svojej dlhodobej práceneschopnosti požiadala o odročenie pojednávania nariadeného na 29. január 2014 na mesiac jún 2014).

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen   neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc   zo   svojich   zistení   uvedených   v   časti   II   tohto   nálezu,   ústavný   súd konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   je   v   napadnutom   konaní   poznačený   obdobiami dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti   (napr.   od   októbra   1995   do   septembra   1999). Ústavný súd zároveň považuje za potrebné okresnému súdu vytknúť neprimerane dlhý čas rozhodovania   o procesných   návrhoch   sťažovateľky   (napr.   o jej   návrhu   na   vstup   ďalších účastníkov do konania na strane odporcov z 5. novembra 2001 rozhodol až 7. januára 2003 a o jej návrhu na rozšírenie petitu z 22. februára 2004 až 6. septembra 2006). Podľa názoru ústavného   súdu   bol   postup   okresného   súdu   počas   doterajšieho   priebehu   napadnutého konania   poznamenaný   tiež   neefektívnosťou   a nesústredenosťou.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti   poukazuje   najmä   na   neprimerane   dlhé   obdobie   zabezpečovania   znaleckého dokazovania alebo zrušenie viacerých (procesných) uznesení okresného súdu odvolacím súdom.

Vychádzajúc   z dosiaľ   uvedeného   a zdôrazňujúc,   že   z ústavného   hľadiska   je neakceptovateľné,   aby   okresný   súd   o veci   sťažovateľky   právoplatne   nerozhodol   ani   po uplynutí   20   rokov   od   začatia   súdneho   konania,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že neodôvodnenou   nečinnosťou   a neefektívnym   postupom   okresného   súdu   došlo v napadnutom   konaní   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

V súvislosti s bodom 1 výroku tohto nálezu ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že neopomenul, že sťažovateľka sa v petite domáhala vyslovenia porušenia svojich práv podľa ústavy, listiny a dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ale vychádzal zo svojej doterajšej ustálenej judikatúry, v rámci ktorej zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tento   článok   ústavy   je   vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných   práv   alebo   slobôd   garantovaných   ústavou,   a   preto   ústavný   súd   v   zásade nepovažuje   za   potrebné   (ani   vo   veci   sťažovateľky)   vyslovovať   porušenie   tohto   článku ústavy vo výrokovej časti nálezu (m. m. IV. ÚS 383/08).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka   sa   tiež   domáha,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal   konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Keďže v čase rozhodovania o sťažnosti okresný súd vo veci samej po jej vrátení z krajského súdu (uznesenie sp. zn. 4 Co 298/2012 z 26. apríla 2013) nerozhodol, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľky taktiež vyhovel a prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   10   000   € z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   pričom   poukazuje   na   absolútnu   nečinnosť okresného súdu, ako aj na ďalšie nedostatky v postupe okresného súdu a zdôrazňuje, že právna   neistota,   v ktorej   sa   dlhodobo   nachádza,   jej   spôsobila   nielen   materiálnu,   ale   aj nemateriálnu ujmu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z konkrétnych   okolností   posudzovanej   veci,   najmä doterajšej   zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ktorá je z ústavného hľadiska neakceptovateľná, ako aj povahy a dôvodov zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ústavný súd považuje za primerané priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastupovania   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom JUDr. Pavlom Malichom.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania za tri úkony právnej služby vykonané jeho právnym zástupcom, z toho dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie zastupovania, písomné podanie sťažnosti) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 (písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti).

Pri rozhodovaní o úhrade trov konania ústavný súd vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2012,   ktorá   bola 781 € (za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013), a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola 804 € (za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014). Úhradu priznal podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (za   2   úkony   vykonané v roku 2013 po 130,17 € a za 1 úkon vykonaný v roku 2014 v sume 134 €), čo predstavuje spolu   s režijným   paušálom   (dvakrát   po   7,81   €   a jedenkrát   8,04   €)   a zvýšením   odmeny o 20 %   DPH   (právny   zástupca   sťažovateľky   je   platcom   DPH)   celkovú   odmenu za poskytnuté právne služby sumu 501,60 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014