znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 141/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   12 Er 1276/2008   a jeho   uznesením   z 30. augusta   2011   a   svojich základných práv podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 CoE 140/2011 a jeho uznesením z 9. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 12 Er 1276/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 30. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE 140/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 9. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o   úvere   sťažovateľka   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkom   k uzatvoreniu   rozhodcovskej doložky,   resp.   rozhodcovskej   zmluvy, ktorá   založila právomoc   Stáleho   rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcie   na   podklade   exekučného   titulu   (rozsudok Stáleho   rozhodcovského   súdu,   pozn.).   Prvostupňový   súd   poveril   súdneho   exekútora vykonaním   exekúcie,   avšak   v   priebehu   jej   vykonávania   následne   exekúciu   uznesením okresného súdu sp. zn. 12 Er 1276/2008 z 30. augusta 2011 zastavil. Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

V sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Sťažovateľka   ďalej   poukazuje na judikatúru   ústavného súdu   k základnému   právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné súdy porušili právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu,   ale   aj   právo na spravodlivé   súdne konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom   rozhodovala   na   základe   správneho   a adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08)“. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že «Na rozdiel od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie „Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv   v rozhodcovskom   konaní   za   ustanovenie   neprimerané“,   je   nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa prílohy smernice Rady 93/13/EHS   z 5.   apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až 293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu   brániť   v uplatňovaní   práva   podať   žalobu   alebo   podať   akýkoľvek   iný   opravný prostriedok,   najmä   vyžadovať   od   spotrebiteľa,   aby   riešil   spory   neupravené   právnymi ustanoveniami   výhradne   arbitrážou,   nevhodne   obmedzovať   prístup   k dôkazom   alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“», pričom ďalej medziiným uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva niečo úplne iné: «„... zbavení spotřebitele práva podať žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovať na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych předpisů...“.

Vzhľadom   na   požiadavky   jednotnej   aplikácie   a jednotnej   interpretácie   úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách   a vziať   do   úvahy   skutočný   úmysel   zákonodarcu   a cieľ   samotného   predpisu... Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú   podmienku   v zmluve   o úvere.   Máme   za   to,   že   v danom   prípade   je   nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť   posúdiť   exekučné   konanie   týkajúce   sa   záväzkových   vzťahov   v rámci spotrebiteľských   zmlúv   komplexne   tak,   aby   účastníkov   konania   zbavilo   právnej   neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme za   to,   že   všeobecný   súd   mal   na   základe   § 109   ods. 1   písm. c)   OSP   a čl. 267   zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky...»

Poukazujúc   na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti najmä uviedla, že „Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo   v situácii,   keď   už   exekučný   súd   preskúmal   súlad   exekučného   titulu   so   zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo vyzval   v podanom   odvolaní   súd,   aby   postupom   podľa   ust.   § 109   ods. 1   písm. b)   OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Podľa   sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto   rozhodnutia   len   na   návrh   účastníka   konania   (ust.   § 45   ZoRK).   Aj   v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice   jeho   právomoci   a odlíšiť   sa   tak   od   právomoci   všeobecného   súdu   konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti s ústavnou   potrebou   aplikácie   relevantných   právnych   noriem   sťažovateľ   (oprávnený) poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   exekučný   súd   založil   a   odôvodnil   svoje   rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery   formujúce   konečné   rozhodnutie.   Exekučný   súd   vo   veci   aplikoval   ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,   pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   aj   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru“. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležité   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých existencia   nebola   dokázaná   (súd   používa   pri   zdôvodnení   svojho   rozhodnutia   slovo   ako napr.   „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...».

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví   porušenie   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu a k porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   napadnutým   postupom a uznesením okresného súdu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   vydané   v   tomto   konaní,   ktorým   okresný   súd na návrh povinnej (sťažovateľka mylne v sťažnosti uvádza, že tak urobil ex offo) exekúciu zastavil v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.   o rozhodcovskom   konaní   v znení   neskorších   predpisov   [ďalej   len   „zákon o rozhodcovskom   konaní“   (sťažovateľka   v sťažnosti   mylne   uvádza,   že   napadnutým uznesením okresného súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne zastavená, pozn.)].

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť možno   považovať   takú,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V napadnutom uznesení krajského súdu sa predovšetkým uvádza:«Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnej   sa   začalo   dňa   23. 08. 2008   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   je   rozsudok Stáleho   rozhodcovského   súdu   spoločnosti   S.,   a. s.,   so   sídlom   v B.,   sp. zn.   SR   02928/08 zo dňa   15. 04. 2008   s   právoplatnosťou   dňa   05. 05. 2008   a vykonateľnosťou   dňa 09. 05. 2008, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 658,80 Eur   spolu   s   úrokom   z   omeškania   vo   výške   0,25   %   denne   zo sumy   449,45   Eur   od 09. 01. 2008 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania vo výške 182,70 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z predloženej zmluvy o úvere č. 9010841 zo dňa 28. 05. 2007 (v spise na č. l. 18) uzavretej   medzi   účastníkmi   konania   vyplýva,   že   povinnej   bol   poskytnutý   úver   vo   výške 331,94 Eur (10 000 Sk), ktorý sa povinná zaviazla vrátiť oprávnenému zvýšený o príslušný poplatok   vo   výške   321,32   Eur   (9 680   Sk),   t. j.   celkovo   653,26   Eur   (19 680   Sk) v 12 mesačných splátkach po 54,44 Eur (1 640 Sk) počnúc dňom 15. 06. 2007.

Neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bode 17 je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa všetky spory zo zmluvy o úvere vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešiť a) pred S. zriadeným   spoločnosťou   S.,   a. s.,   ak   žalujúca   zmluvná   strana   podá   žalobu na rozhodcovskom súde alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.

V danom prípade právny vzťah vznikol na základe zmluvy o úvere, z obsahu ktorej vyplýva, že povinná uzavrela zmluvu o úvere ako fyzická osoba – nepodnikateľ. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia Občianskeho   zákonníka   tykajúce   sa   spotrebiteľských   zmlúv.   Navyše   oprávneným   nebol v priebehu odvolacieho konania tvrdený ani preukázaný opak.

Zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru (z bodu 19), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, síce vyplýva dohoda zmluvných strán v zmysle ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorej sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Odvolací súd je však toho názoru, že tieto ustanovenia v danom prípade nemožno použiť vzhľadom na to, že prednosť má špeciálna právna úprava, a to zákon   o   spotrebiteľských   úveroch   v   zmysle   zásady   lex   specialis   derogat   legi   generali (špeciálna   právna   úprava   ruší   všeobecnú   právnu   úpravu   t. j.   úpravu   v   Obchodnom zákonníku).   Zmluva   uzatvorená   medzi   oprávneným   a   povinnou   je   nepochybne   zmluvou o spotrebiteľskom úvere, aj keď je označená ako zmluva o úvere uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pretože podľa ust. § 41a Občianskeho zákonníka, ak má byť právnym   úkonom   zastretý   iný   právny   úkon,   platí   tento   iný   úkon,   ak   to   zodpovedá   vôli účastníkov   a   ak   sú   splnené   všetky   jeho   náležitosti.   Predmetná   zmluva   spĺňa   všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, ako správne uviedol súd prvého stupňa.

Základnou   črtou   spotrebiteľských   zmlúv   je   to,   že   sú   pre   spotrebiteľa   vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Poskytnutý úver túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností obchodné podmienky, ktoré povinná nemohla ovplyvniť, pretože boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   prvostupňového   súdu,   podľa   ktorého predstavuje predmetná rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53   ods. 3   Občianskeho   zákonníka   (v   znení   platnom   v   čase   uzavretia   zmluvy. V ustanovení § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa len demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä“) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Keďže ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok, môže súd označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pri výklade obsahu spotrebiteľských zmlúv sa vychádza z výkladu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka), na čo súd prvého stupňa správne poukázal.

Neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou   je   preto   aj   tá,   ktorá   núti   spotrebiteľa,   aby všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní pred   konkrétne   určeným   rozhodcovským   orgánom.   Správnosť   tohto   názoru   potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného znenia ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (písm. r) účinného od 01. 01. 2008. O takúto zmluvnú podmienku ide aj v prípade, ak síce spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ   by   bol   nútený   podrobiť   sa   rozhodcovskému   konaniu   alebo   podať   návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z tohto dôvodu neobstojí odvolacia námietka oprávneného, že sa jedná o nevýhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá je prípustná.

Dojednanie takejto rozhodcovskej doložky je v rozpore s Ústavou garantovaných práv na súdnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je Slovenská republika viazaná. Súd prvého stupňa   preto   správne   konštatoval   neprijateľnosť,   a   tým   aj   neplatnosť   rozhodcovskej doložky,   ktorá   nebola   individuálne   dojednaná   a   spôsobovala   značnú   nerovnováhu   v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej.

Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993 považuje   odvolací   súd   za   neopodstatnenú.   Súd   prvého   stupňa   v   žiadnom   prípade nevychádzal z priameho účinku smernice a ani neuviedol, že sa jedná o primárny prameň práva Európskej únie. Článok 249 ZES (po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy sa jedná o článok 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) obsahuje definíciu smernice ako sekundárneho   prameňa   komunitárneho   práva.   Smernica   je   rovnako   ako   nariadenie záväzná, avšak len so zreteľom na výsledok, ktorého dosiahnutie predpokladá. Členské štáty Európskej únie majú tento výsledok dosiahnuť spôsobom ktorý si sami zvolia. Tento proces sa   nazýva   implementácia,   ktorou   zásadne   rozumieme   aj   prebratie   smernice   prijatím vnútroštátneho všeobecne záväzného právneho predpisu (MAZÁK, J. – JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana, Bratislava: Iura Edition, 2009). V Slovenskej republike sa implementácia smernice 93/13/EHS uskutočnila prijatím ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskom práve (ust. § 52 až 54) v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (dňa 01. 05. 2004). Súd prvého stupňa správne poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské právo. Odvolacia námietka oprávneného preto bola aj v tejto časti neopodstatnená.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd najskôr   uvádza, že jedným z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Podľa názoru ústavného súdu je preto z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený v napadnutom uznesení) vychádzajúci z toho, že neexistencia takého rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý by bolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul, a to buď   z   hľadiska   formálneho,   alebo   z   hľadiska   materiálneho,   je   dôvodom   na   zastavenie exekúcie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne.   Z   uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   všeobecný   súd   môže   rozhodnúť o zastavení   exekúcie   kedykoľvek   v   priebehu   konania,   len   čo   zistí,   že   sú   dané   dôvody na ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   Z   toho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   je povinný   v priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

V súlade s § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom   konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo   exekučné   konanie   zastaví   a) z   dôvodov   uvedených   v   osobitnom   predpise, b) ak rozhodcovský   rozsudok   má   nedostatok   uvedený   v   § 40   písm. a)   a   b)   alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa   § 45   ods. 2   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   súd   príslušný   na   výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí   v   rozhodcovskom   konaní   nedostatky   podľa   odseku 1 písm. b) alebo c).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“ alebo „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike   povahu   prameňa   práva   a   preto   sa   ňou   exekučný   súd   nemohol   riadiť,   resp. nemohol   z   jej   aplikácie   vyvodzovať   určujúce   závery   formujúce   konečné   rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica, alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol   výsledok,   ktorý   smernica   sleduje,   a   tým   sa   dosiahol   súlad   s   čl. 288   Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie   ustanovení   smernice   (za   stanovených   podmienok)   majú   ustanovenia   smernice význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom. Vzhľadom   na   uvedené   považuje   ústavný   súd   námietku   sťažovateľky   týkajúcu   sa neaplikovateľnosti smernice Rady v jej veciach za neopodstatnenú.

K   námietke   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   krajský   súd   postupoval   neústavne, ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný   súd   skúma,   či   exekučný   titul   je   alebo   nie   je   v   rozpore   so   zákonom   podľa ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný súd nevykonáva dokazovanie [ako procesnú činnosť osobitne upravenú v § 122 až § 124 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska   za   akceptovateľný,   a   preto   hodnotí   aj   túto   námietku   sťažovateľky za neopodstatnenú.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1 písm. b)   OSP   prerušil   konanie   a   podal   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta   prvá   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   to   pre   rozpor   s   princípom   právnej   istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, ústavný súd považuje rovnako za zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 144 ods. 2 prvej vety ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prerokúvanej   veci, odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy.

Podľa   § 109   ods. 1   písm. b)   OSP   súd   konanie   preruší,   ak   rozhodnutie   závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného poriadku   s   príslušnými   ustanoveniami   ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva. Z § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým podať   návrh   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   je   súd   v   súvislosti   s   jeho rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod sp. zn.   III. ÚS 259/09   ústavný   súd   uviedol,   že   „Samotná   sťažovateľmi   namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou so zákonom   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.

Postup krajského súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP bol vo veci sťažovateľky viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu úpravu, ktorej   aplikácia prichádza   v danom   prípade   do   úvahy. Ak   krajský súd v tomto procese   nedospel   k názoru   o   tom,   že   sťažovateľkou   označené   ustanovenia   Exekučného poriadku   sú   v   rozpore   s ústavou,   nemal   povinnosť   prerušiť   konanie   a   postúpiť   návrh na zaujatie stanoviska ústavnému súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, a to bez ohľadu na skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku mala sťažovateľka.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k   záveru,   že aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne konformným spôsobom,   a   preto   svojím   postupom   ani   napadnutým   uznesením   nemohol   porušiť sťažovateľkou označené základné práva podľa ústavy ani práva podľa dohovoru.

V ďalšej   časti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vyjadriť   sa   k námietke sťažovateľky týkajúcej povinnosti krajského súdu „na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c)   OSP   a   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   sa   na   základe   článku   267   Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky“.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejuduciálnu   otázku   (pozri   Mazák,   J.,   Jánošíková,   M.:   Základy   práva   Európskej   únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné   pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade,   ak   sú   uvedené   podmienky   –   vzhľadom   na   okolnosti   posudzovaného prípadu ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať   právo   EÚ,   resp.   musí   mu   priznať   účinky   závislé   okrem   iného   aj   od   druhu prameňa,   v   ktorom   je   predmetné   pravidlo   vyjadrené,   bez   toho,   aby   sa   musel   obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   EÚ   mal   pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne   popretá   právomoc   Súdneho   dvora   (II. ÚS 129/2010,   porovnaj   aj   rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka do odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nezahrnula argumenty týkajúce sa povinnosti krajského súdu postupovať   v súlade   s   § 109   ods. 1   písm. c)   OSP   a požiadať   Súdny   dvor   o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako ich uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd nemohol preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu z hľadiska   toho,   či   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   dostatočne   vysporiadal s argumentmi,   ktoré   sťažovateľka   uvádza   až   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu. S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu   nositeľa   práva   na   súdnu   ochranu   (pozri   napr.   IV. ÚS 108/2010),   však   bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v danom prípade nebolo povinnosťou krajského súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a či v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti možno   uvažovať   o porušení   sťažovateľkou   označeného   základného   práva   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je   vecou   vnútroštátneho   (všeobecného)   súdu,   pred   ktorým   začal   spor   a   ktorý   nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci   samej, relevantnosť otázok, ktoré   Súdnemu dvoru   položí (napr.   IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010,   II. ÚS 163/2010),   ako   aj   to,   či   sú   splnené   predpoklady,   za   ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd postupoval ústavne konformným spôsobom, keď napadnutým uznesením potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekučného konania.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje   právne   názory   vyjadrené   v   napadnutom   uznesení   krajského   súdu   týkajúce   sa možnosti   zastaviť   exekučné   konanie,   t. j.   právne   názory   týkajúce   sa   právnej   podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne   patrí   aj   základné   právo   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru.   O   prípadnom   porušení   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1   dohovoru,   prípadne   v   spojení   s   ich   porušením   (m. m.   II. ÚS 78/05   alebo IV. ÚS 326/07).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky konštatoval, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013