znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 141/2012-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia jeho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   ako   aj   porušenia   jeho   práva   podľa   čl.   14   Európskeho   dohovoru   o vydávaní postupom bližšie neoznačeného orgánu Policajného zboru T. v jeho trestnej veci, postupom Krajskej prokuratúry v B., postupom bývalého Mestského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 28/94 a jeho rozsudkom z 13. apríla 1995, postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 1 PP 40/02 a jeho uznesením zo 16. júna 2005, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 117/05 a   jeho   uznesením   z   23.   augusta   2005,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 53/95 a jeho rozsudkom zo 6. septembra 1995 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2011 doručená sťažnosť J. H., t. č. vo výkone trestu   (ďalej len,,sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia jeho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia jeho práva podľa čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní postupom bližšie neoznačeného orgánu Policajného zboru T.   (ďalej   len  ,,orgán   Policajného   zboru“)   v   jeho   trestnej   veci,   postupom   Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len,,krajská prokuratúra“), postupom bývalého Mestského súdu v Bratislave   (ďalej len  ,,mestský   súd“)   v   konaní vedenom   pod sp.   zn. 2   T   28/94 a   jeho rozsudkom z 13. apríla 1995, postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 PP 40/02 a jeho uznesením zo 16. júna 2005, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 117/05 a jeho uznesením z 23. augusta 2005, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 53/95 a jeho rozsudkom zo 6. septembra 1995.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstatnom uviedol:„Rozsudkom Mestského súdu (MS) Bratislava, zo dňa 13. 4. 1995, sp. zn. 2 T 28/94, som bol uznaný za vinného zo spáchania trestných činov lúpeže podľa § 234 ods. 2 písm. b) Tr.   zák.,   ktorých   som   sa   nedopustil   ja,   ale   preukázateľne   iná,   so   mnou   absolútne   nič spoločné   nemajúca   osoba,   a   zo   spáchania   trestných   činov   útoku   na   verejného   činiteľa podľa § 155 ods. 2 písm. a), Tr. zák., ktoré sa vôbec nestali, a iné na to nadväzujúce a preto tiež sa nestanúce skutky, za čo mi bol (bez použitia § 41, 42 Tr. zák.) uložený maximálny trest – 12 rokov nepodmienečne.

Proti   tomu   doslova   vykonštruovanému,   jednostranne   zdôvodnenému,   eštébackou praxou získanými produktami podloženému rozsudku MS som podal rozsiahle odvolanie, v ktorom   som   poukázal   na   nezákonný   spôsob   prevedenia   vyšetrovania   s   evidentným napasovaním ma za páchateľa..., ako aj na v rozpore s Tr. poriadkom vedenia hlavného pojednávania na prvostupňovom súde. Konkrétne som poukázal na očividný spôsob akým ma polícia určila a dosadila za páchateľa lúpeží a na následne chronologické vytváranie dôkazov   prispôsobovaním   výpovedí   svedkov   k   môjmu   výzoru   a   pôvodne   svedkami vylúčeným - neopoznaným veciam...

Najvyšší súd (NS) SR, dňa 6. 9. 1995, rozsudkom sp. zn. 1 To 53/95 rozsudok MS Bratislava zrušil čo do viny aj trestu a paradoxne, po... kozmetických úpravách vyniesol opäť ten istý maximálny trest – 12 rokov nepodmienečne.“

Zo   sťažovateľom   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   trest   odňatia   slobody vo výmere 12 rokov začal sťažovateľ ako odsúdený vykonávať 14. mája 1992. Z tohto trestu bol podmienečne prepustený 19. júna 2002, pričom skúšobná doba podmienečného prepustenia vo výmere štyroch rokov mu začala plynúť od 19. júna 2002. Sťažovateľ sa 17. januára 2003 a 13. februára 2003 dopustil trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 2 Trestného zákona, za ktorý mu bol rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 1 T 65/03 z   2.   júla   2003   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   3   To   151/03 z 24. septembra 2003 uložený trest odňatia slobody vo výmere jedného roka so zaradením na výkon trestu do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Na základe uvedeného okresný súd uznesením sp. zn. 1 PP 40/02 zo 16. júna 2005 rozhodol,   že   sťažovateľ ,,sa   v   skúšobnej   dobe   podmienečného   prepustenia   neosvedčil a zvyšok trestu z rozsudku Mestského súdu v Bratislave z 13. 4. 1995 sp. zn. 2T 28/94 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo 6. 9. 1995 sp. zn. 1 To 53/95 vo výmere 1 rok a 9 mesiacov vykoná“.

Sťažovateľ uviedol: „proti tomuto rozhodnutiu som dňa 2. 7. 2005 podal sťažnosť, v ktorej som namietal dĺžku zvyšku trestu, ktorá je v rozpore so skutočnosťou. Uviedol som v nej od kedy do kedy som bol výkone trestu odňatia slobody a vo výkone väzby, ktorá sa mi započítavala do trestu, atď. Z čoho jednoznačne vyplýva, že z trestu 12 rokov, ktorý mi bol evidentne vykonštruovaným rozsudkom MS Bratislava, č. k. 2 T 28/94... vymeraný som si odtrpel celkom 10 /desať/ rokov, 7 /sedem/ mesiacov a 25 /dvadsaťpäť/ dní a preto mi zostáva odtrpieť 1 /jeden/ rok, 4 /štyri/ mesiace a 5 /päť/ dní.“

O   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 5 Tos 117/05-83   z   23.   augusta   2005   tak,   že   ju   ako   nedôvodnú   zamietol,   pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na pochybenie prvostupňového súdu týkajúce sa výpočtu výmery zvyšku trestu odňatia slobody sťažovateľa.

Podľa   sťažovateľa ,,Krajský   súd   (KS)   v   Trnave,   ktorý   dňa   23.   8.   2005   o   mojej sťažnosti   rozhodoval   v   uznesení,   č.   k.   5   Tos   117/05   uviedol,   že   moja   sťažnosť   sa   ako nedôvodná zamieta. Z odôvodnenia predmetného uznesenia však jednoznačne vyplýva, že senát KS o mojej sťažnosti rozhodol rutinérsky, bez toho, že by bol nahliadol do spisu a bez toho, že by sa bol zaoberal mojimi námietkami...“.

Sťažovateľ tvrdí, že ,,na základe uvedených jednoznačne preukázaných skutočností je   možné   zodpovedne   a   odôvodnene   tvrdiť,   že   všetky   orgány   činné   v   predmetnom   tzv. trestnom konaní svojim zjavne tendenčným, nezákonným, nekorektným, ba až neľudským konaním vedome porušili ním označené práva...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „Všetky orgány činné v predmetnom konaní t. j. PZ, MP a MS Bratislava, NS SR a aj OS a KS Trnava – porušili moje právo podľa článku 6 ods. 1; článku 6 ods. 3 písm. d)... Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd;   článku   1   Protokolu   č.   1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, v súbehu s porušením Zásady špeciality   čl.   14   Európskeho   dohovoru   o   vydávaní   a   ďalšími   v   predu   uvedenými porušeniami   Zákona   a   článkov...   Ústavy   SR   a   na   tomto   základe   zrušil   rozsudok   MS Bratislava sp. zn. 2 T 28/94 zo dňa 13. 4. 1995 a rozsudok NS SR, sp. zn. 1 To 53/95, zo dňa 6. 9. 1995 a taktiež rozhodnutie OS Trnava, č. k. 1PP 40/02, zo dňa 16. 6. 2005 a Uznesenie KS v Trnave, č. k. 5 Tos 117/05 zo dňa 23. 8. 2005, a o veci spravodlivo rozhodol, resp. vec vrátil na nové konanie za účelom uvedenia predmetnej nezákonnej a neústavnej záležitosti do právneho stavu v súlade so Zákonom a Ústavou SR.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo sťažnosti, z priloženej dokumentácie, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv, ako aj porušenie svojich práv   postupom   bližšie   neoznačeného   orgánu   Policajného   zboru   ako   orgánu   činného v prípravnom konaní, ako aj postupom krajskej prokuratúry.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   porušenie   svojich   základných   práv postupom bližšie neoznačeného orgánu Policajného zboru a postupom krajskej prokuratúry namieta   v súvislosti   s trestným   konaním   vedeným   proti   nemu,   ktoré   bolo   právoplatne skončené 6. septembra 1995, a teda sťažnosť v tejto časti je podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv, ako aj porušenie svojich práv postupom mestského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 28/94 a jeho rozsudkom z 13. apríla 1995 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 53/95 a jeho rozsudkom zo 6. septembra 1995. Ústavný súd zistil, že rozsudok mestského súdu (t. č. Krajského súdu v Bratislave) sp. zn. 2 T 28/94 z 13. apríla 1995 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 53/95 zo 6. septembra 1995 nadobudli právoplatnosť 6. septembra 1995, a teda sťažnosť v tejto časti je podaná tiež zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namieta   tiež   porušenie   ním   označených   základných   práv,   ako   aj porušenie práv, ktorých sa mal svojím postupom dopustiť okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 PP 40/02 a uznesením zo 16. júna 2005 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 117/05 a uznesením z 23. augusta 2005, keď o sťažnosti sťažovateľa rozhodol podľa názoru sťažovateľa ,,rutinérsky bez znalosti spisu“.

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   sťažnosť   sťažovateľa   uznesením   č.   k. 5 Tos 117/05-83 z 23. augusta 2005 ako nedôvodnú zamietol. Uznesenie krajského súdu č. k.   5   Tos   117/05-83   z   23.   augusta   2005   nadobudlo   právoplatnosť   23.   augusta   2005 (sťažovateľovi okresný súd uznesenie doručil 11. októbra 2005). Z uvedeného vyplýva, že aj   tieto   konania   boli   právoplatne   skončené,   resp.   sťažovateľ   sa   o relevantných rozhodnutiach   dozvedel   omnoho   skôr,   ako   je lehota   ustanovená   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde, t. j. sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti podaná po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na jej podanie.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012