znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 141/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., M. vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 953/1995 a v súvislosti s úkonmi súdu prvého stupňa v dovolacom konaní takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2010 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 953/1995 a v súvislosti s vykonávaním úkonov súdu prvého stupňa v dovolacom konaní.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   domáhala   v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 953/1995, aby zaviazal žalovaného na plnenie z poistnej zmluvy v sume 3 983,27 € (120 000 Sk) s príslušenstvom. Okresný súd zamietol žalobu rozsudkom z 2. apríla 2004 a Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) potvrdil rozsudkom č. k. 15 Co 230/2001-213 zo 14. marca 2005 rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Sťažovateľka   podala   9.   júna   2005   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   dovolanie a 29. novembra   2005   predložila   okresnému   súdu   potvrdenie   o osobných,   majetkových a zárobkových   pomeroch.   Uznesením   z 3.   januára   2006   jej   okresný   súd   nepriznal oslobodenie   od   súdneho   poplatku,   proti   čomu   sa   odvolala.   Krajský   súd   uznesením č. k. 6 Co 52/2006-248 z 28. februára 2006 zrušil uznesenie okresného súdu ako nadbytočné a bezdôvodné, pretože podľa jeho názoru oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré bolo sťažovateľke   priznané   uznesením   okresného   súdu   z 22.   júna   1999,   sa   vzťahuje aj na dovolacie konanie. Okresný súd rozhodol následne uznesením z 27. marca 2006 tak, že   odňal   sťažovateľke   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a krajský   súd   potvrdil   jeho rozhodnutie   uznesením   č.   k.   6   Co   249/2006-254   z 20.   júna   2006.   V nadväznosti na to okresný súd vyzval sťažovateľku 20. septembra 2006 výzvou doručenou jej právnemu zástupcovi na zaplatenie súdneho poplatku v sume 4 800 Sk a 11. júna 2007 jej doručil ďalšiu   výzvu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   z 12.   mája   2007   v sume   12   000   Sk. Uznesením   z 19.   júla   2007   okresný   súd   rozhodol   o zastavení   dovolacieho   konania. Sťažovateľka   sa   proti   rozhodnutiu   odvolala a súčasne   13.   augusta   2007 zaplatila súdny poplatok v sume 4 800 Sk. Uznesením č. k. 4 Co 234/2007-282 z 31. marca 2008 krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu s odôvodnením, že sťažovateľka nezaplatila súdny poplatok v plnej sume.

Uznesením z 11. marca 2009 okresný súd rozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku   sťažovateľke   v sume   152,70   €,   proti   čomu   sťažovateľka   podala   odvolanie a 30. marca 2009 zaslala Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) doplatok   súdneho   poplatku   do   sumy   12   000   Sk,   t.   j.   239   €.   Najvyšší   súd   ju prípisom sp. zn. Ncv   90/2009   z 3.   apríla   2009   upovedomil   o odstúpení   úhrady   súdneho   poplatku na procesný   postup   súdu   prvého   stupňa.   Uznesením   č.   k.   3   Co   127/2009-309 z 27. novembra   2009   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o vrátení   súdneho poplatku z 11. marca 2009.

Podľa názoru sťažovateľky «Súd prvého stupňa konal a opakovane rozhodoval vo veci uplatneného dovolania... o jej oslobodení ako dovolateľky od poplatkovej povinnosti za podané   dovolanie.   Domnievám   sa,   že   komplikovaným   spôsobom,   a nezákonne, ak odvolací súd už právoplatne uzavrel svojím   rozhodnutím   zo   dňa 28.   februára   2006, že spĺňam   zákonné   podmienky   na   takéto   oslobodenie   z dôvodu   majetkových   pomerov, vrátane oslobodenia aj dovolacieho konania.

Od 28. februára 2006 nepochopiteľne dlho súd ďalej konal, svojimi úkonmi mne odňal priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktoré po podaní dovolania mne tento súd nikdy ako dovolateľke nepriznal....

Od 22. júna 1999 do 18. mája 2006 – kedy som prevzala uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 28. februára 2006, ako aj po 28. februári 2006 až do doby vydania nadobudnutia právoplatnosti príkazov súdu o vrátení zaplatených súdnych poplatkov sťažovateľkou ako dovolateľkou v konaní 12 C 953/95 – súd prvého stupňa porušil moje základné ústavné právo na riešenie veci bez prieťahov a zároveň bránil mi o veci uplatneného dovolania v prístupe k súdu, v konaní pred Najvyšším súdom SR.  

Po 18. máji 2006 až do 11. februára 2010 súdy porušili moje základné ústavné právo na   prístup   k súdu   tým,   že   všetkými   svojími   ďalšími   úkonmi   nezákonným   spôsobom a nesprávne   aplikovali   zákonné   dôvody   zaplatenie   súdneho   poplatku,   čím   svojími konaniami mi bránili v prístupe k súdu vo veci uplatneného dovolania.».

Sťažovateľka poukázala aj na podľa jej názoru nesprávny postup okresného súdu, keď niektoré rozhodnutia a výzvy doručoval jej právnemu zástupcovi a niektoré priamo jej, kvôli   čomu   podľa   nej   zlyhala   spolupráca   s právnym   zástupcom.   Namietala   aj   proti odôvodneniu rozhodnutia o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov.  

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd ustanovil právneho zástupcu a vo veci samej takto rozhodol:

„1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 953/95 porušil základné právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR   a v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a základné právo rovnakého prístupu k súdu zaručené v čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy SR.

2.   Zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I zo   dňa   27.   marca   2006 sp. zn. 12 C 953/1995-249 v spojení s uznesením odvolacieho súdu zo dňa 20. júna 2006 sp. zn. 6 Co 249/2006-254, ako aj všetky ďalšie s nimi súvisiace úkony súdu ako neústavné a nezákonné.

3. M. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000.-€ (slovom šesťtisíc euro) ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Znamená to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna (II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07, IV. ÚS 270/08) a nastupuje až po využití všetkých právnych prostriedkov, ktoré má sťažovateľ k dispozícii v systéme všeobecných súdov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte   trvalo.   Právoplatnosťou   konečného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   dochádza   podľa názoru ústavného súdu k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania, a preto považuje sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   po   právoplatnom   skončení   veci   za   zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/02, II. ÚS 208/04, II. ÚS 128/06).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zbytočnými prieťahmi v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 953/1995 v súvislosti s rozhodovaním o jej žiadosti o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v dovolacom   konaní.   Zo   sťažnosti   vyplýva, že dovolacie konanie bolo zastavené uznesením okresného súdu z 19. júla 2007 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 234/2007-282 z 31. marca 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. júna 2008, t. j. v čase doručenia sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu už k namietanému porušeniu jej základných práv nemohlo dochádzať. Znamená to, že týmto rozhodnutím sa konanie o veci sťažovateľky, na ktoré sa vzťahujú záruky čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, právoplatne skončilo ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu bol preto dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na uplynutie lehoty dlhšej ako dva mesiace od právoplatného skončenia konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn.   12   C   953/1995   bolo   možné   odmietnuť sťažnosť aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene (IV. ÚS 37/02, III. 109/03).

Ďalšie   úkony,   ktoré   okresný   súd   vykonával   v súvislosti   s vrátením   zaplateného súdneho poplatku, už neboli úkonmi vo veci samej smerujúcimi k rozhodnutiu v dovolacom konaní   a tento   postup   okresného   súdu   už   nesúvisel   s odstránením   právnej   neistoty sťažovateľky, a preto nesignalizuje žiadnu spojitosť s možným porušením jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vo zvyšnej časti sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl.   47   ods.   2   a 3   ústavy,   pričom   z odôvodnenia   nevyplývajú   žiadne   skutočnosti,   ktoré by mohli byť v príčinnej súvislosti s označenými právami. Pokiaľ však sťažovateľka tvrdí, že došlo k porušeniu týchto jej základných práv postupom okresného súdu, ústavný súd uvádza, že v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy a v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   na   prerokovanie   tejto   časti   sťažnosti   týkajúcej sa namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy. Sťažovateľka sa   totiž   mohla   domáhať ochrany   týchto   základných   práv   využitím   riadneho   opravného prostriedku, ktoré mala v systéme všeobecných súdov k dispozícii. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky tak, ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   po   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2010