znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 141/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. G. O., M., zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa   čl. 5,   čl. 9 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 18 ods. 1 a 2 Dohovoru   o právach dieťaťa   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v konaní   sp. zn.   9 CoP 77/2006   a jeho rozsudkom zo 6. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. G. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2007 doručená sťažnosť Ing. G. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa   čl. 5,   čl. 9 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 18 ods. 1 a 2 Dohovoru   o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor o právach dieťaťa“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 9 CoP 77/2006 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP 77/2006 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2007 s tým, aby bol tento rozsudok zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada priznať náhradu škody v sume „3.000,- Sk mesačne od mesiaca november 2006 až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR“. Žiada   tiež   odložiť   vykonateľnosť   namietaného   rozsudku   a náhradu   trov   právneho zastúpenia advokátkou.

Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Šaľa sp. zn. 5 C 139/2002 z 22. októbra 2002 bolo rozvedené manželstvo sťažovateľa a J. O. a maloleté deti z tohto manželstva boli na čas po rozvode zverené do výchovy matky. Sťažovateľovi bola určená vyživovacia povinnosť k maloletým deťom v sume 11 000 Sk mesačne.

Dňa 25. júna 2003 sťažovateľ podal návrh na úpravu výživného na maloleté deti z dôvodu   zmeny   pomerov   v zmysle   § 163   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“)   v spojení   s   § 26   a   § 78   ods. 1   zákona   č. 36/2005   Z. z.   o rodine   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

Po vykonaní rozsiahleho dokazovania Okresný súd Galanta [ďalej len „okresný súd“ (v   zmysle   zákona   č. 371/2004 Z. z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností   z pracovnoprávnych   vzťahov   a štátnozamestnaneckých   vzťahov   a iných právnych   vzťahov,   práv   a   povinností   z   osobitných   vzťahov   sudcu   k štátu   prešli od 1. januára 2005 z bývalého Okresného súdu Šaľa, na ktorom pôvodne podal sťažovateľ žalobu,   na   okresný   súd,   pozn.)] rozhodol   rozsudkom   sp. zn.   SA-7 PaNC/152/2003 z 31. októbra   2006   tak,   že   zmenil   rozsudok   Okresného   súdu   Šaľa   sp. zn.   5 C 139/2002 z 22. októbra   2002   v časti   o výžive   maloletých   detí   takto: „Výživné   u maloletého   M. sa znižuje zo sumy 5.000,- Sk na sumu 4.000,- Sk mesačne a u maloletej J. a D. zo sumy 3.000,- Sk na sumu 2.000,- Sk mesačne na každé dieťa počnúc dňom 1. 11. 2006“.

Rozsudok   okresného   súdu   matka   maloletých   detí   napadla   odvolaním,   namietajúc najmä neprehľadnosť podnikateľských aktivít sťažovateľa, ako aj jeho výdavky v rámci podnikania, ktoré podľa jej názoru nebolo nevyhnutné vynaložiť. Krajský súd rozhodol o predmetnom odvolaní bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods. 2 písm. g) OSP] tak, že mu v celom   rozsahu   vyhovel   a v súlade   s   § 220   OSP   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil a návrh na začatie konania zamietol.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd tým, že „došlo k zmene pomerov na strane otca maloletých detí, keď tomuto pribudla vyživovacia povinnosť k maloletej G. O., podľa daňových priznaní sa dostal vo svojom podnikaní do straty. Súd prvého stupňa sa však nezaoberal   dôsledne   pomermi   na   strane   maloletých   detí.   Prechádzajúce   rozhodnutie o úprave výšky výživného na maloleté deti bolo určené v čase, keď príjem otca maloletých detí bol asi 34.000,- Sk mesačne a matka bola nezamestnaná. Od toho času došlo k zmene pomerov i na strane maloletých detí, čím matke pribudli ďalšie výdavky na tieto maloleté deti   spojené   s cestovným,   stravným,   nákupom   učebníc   a pod.   Z okolností   skúmaného prípadu možno uzatvoriť, že podstatná zmena pomerov nastala na strane maloletých detí. Je pravdou,   že   došlo   k zmene   pomerov   i na   strane   otca   maloletých   detí   ako   povinného najmä tým, že mu pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť. Posudzujúc pomery na strane maloletých detí a na strane otca maloletých detí ako povinného a posudzujúc i závažnosť zmeny týchto pomerov od posledného rozhodnutia súdu vo veci určenia výšky výživného odvolací súd dospel k záveru, že v tomto prípade nie sú dôvody na zníženie výšky výživného na maloleté deti“.

Podľa sťažovateľa namietaný rozsudok vzhľadom na citované odôvodnenie možno považovať „s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   za   nepreskúmateľné.   Odôvodneniu uvedeného rozsudku súdu druhého stupňa, ak aj jeho výroku vo veci samej, možno vytýkať predovšetkým nedostatočné skúmanie všetkých vo veci vykonaných dôkazov vo vzájomných súvislostiach, ako aj neunesenie dôkazného bremena (...). Krajský súd vôbec nebral zreteľ na skutočnosť, že nie je v možnostiach a schopnostiach povinného mesačne platiť výživné vo výške   11.000,-   Sk,   nakoľko   jeho   mesačný   príjem   túto   čiastku   nijakým   spôsobom neprevyšuje, dokonca je možno nižší. Platí síce základná zásada v zmysle ust. § 62 ods. 5 Zákona   o rodine,   že   výživné   má   prednosť   pred   inými   výdavkami   rodičov,   avšak   tento princíp   nemožno   aplikovať   absolútne   a výlučne,   bez   reálneho   zhodnotenia   relevantných skutočností.   Rovnako   ako   maloleté   deti   aj   povinný   má   právo   na   život,   odňatím   toho základného   práva   rozhodnutím   súdu,   ktorým   bola   určená   vyživovacia   povinnosti presahujúce   jeho   reálne   zárobkové   možnosti   a schopnosti.   Odvolací   súd   vo   svojom rozhodnutí nereflektoval ani zásadu, podľa ktorej sú obaja rodičia povinní podieľať sa na výchove a výžive svojich detí“.

Namietané porušenie práv spočíva podľa sťažovateľa v tom, aké následky na jeho súkromný život a rodinný život, ako aj na život a zdravie vôbec má namietaný rozsudok. V súvislosti   s tým   sťažovateľ   tvrdí,   že   nie   je   v jeho   možnostiach   ani   schopnostiach prispievať na výživu svojich troch maloletých detí sumou 11 000 Sk mesačne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné,   ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia   § 49   až   56 zákona o ústavnom   súde vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv alebo slobôd,   a v spojitosti   s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv   sťažovateľa   postupom   krajského   súdu   a jeho   rozsudkom   (sp. zn.   9 CoP 77/2006 zo 6. februára 2007), ktorým na základe odvolania matky maloletých detí proti rozsudku okresného   súdu   sp. zn.   SA-7 PaNC/152/2003   z 31. októbra   2006   zmenil   napadnutý prvostupňový   rozsudok   tak,   že   návrh   sťažovateľa   na   zníženie   výživného   zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Krajský súd mal spôsobiť namietané porušenie označených práv sťažovateľa najmä tým, že:

- jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné,

- nedostatočne skúmal všetky vo veci vykonané dôkazy,

- nebral zreteľ na skutočnosť, že nie je v možnostiach a schopnostiach sťažovateľa platiť výživné v určenej výške,

- nereflektoval vo svojom rozhodnutí zásadu, že obaja rodičia sú povinní podieľať sa na výchove a výžive svojich detí.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas s hodnotením vykonaného dokazovania a právnymi názormi krajského súdu, teda   s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v predmetnej právnej veci.

Ústavný súd k tvrdeniu sťažovateľa o porušení označených práv považuje za právne relevantné citovať z namietaného rozhodnutia (jeho odôvodnenia), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Základnými   pravidlami,   ktorými   sa   pri   určovaní   výšky   výživného   riadi   súd,   sú jednak odôvodnené potreby oprávneného, jednak schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

Na strane oprávneného súd skúma jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú   mieru   povinnosti   podľa   druhu   vyživovacej   povinnosti.   Oprávnené   potreby nezahŕňajú len stravovanie, ale sú dané širšie: potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi. Závisia najmä od veku, zdravotného stavu, schopnosť živiť sa sám, schopnosti starať sa o seba a podobne. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky,   ale   aj   náhodné   výdavky,   napríklad   tie,   ktoré   súvisia   so   zdravotným   stavom oprávneného alebo s rekreačnými pobytmi dieťaťa a podobne. Súd na ne musí prihliadnuť pri určovaní bežného výživného. Zároveň musí skúmať i možnosti, schopnosti a majetkové pomery oprávneného, teda či existuje stav odkázanosti na výživu.

Na   strane   povinného   súd   prihliada   najmä   na   jeho   schopnosti,   teda   na   faktické príjmy, ktoré dosahuje v čase súdneho konania. Prihliada však aj na potencionálne príjmy, teda nielen to, čo povinný skutočne zarobí, ale aj to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom   na   svoj   vek,   zdravotný   stav,   kvalifikáciu,   odbornosť,   vedomosti,   zručnosti, pracovné skúsenosti, situáciu na trhu práce a pod. Skúma taktiež majetkové pomery, ktoré posudzuje komplexne, okruh osôb, ktorým je povinný poskytoval výživné, ako aj počet, druh, výšku a dôvodnosť iných vyživovacích povinností povinného, zárobkové možnosti podľa príjmov   z   obdobia   pred   zmenou   zamestnania,   ak   sa   preukáže,   že   sa   povinný   vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku. Rovnako súd posudzuje, ak sa povinný vzdá bez vážneho dôvodu majetkového prospechu, alebo ak povinný na seba berie neprimerané majetkové riziká.

Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh (§ 78 ods. 1 z. č. 36/2005 Z. z.).

Hmotno-právnou   podmienkou,   aby   súd   mohol   o   veci   opakovane   rozhodovať,   je zmena pomerov. Je potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného. Dôvodom na zmenu vyživovacej povinnosti môžu byť len vtedy, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov, v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia rozsudku. Zmena pomerov môže byť odôvodnená buď subjektívne - okolnosťami na   strane   povinného,   okolnosťami   na   strane   oprávneného;   alebo   objektívne   -   vývojom životných nákladov.

Výživné súd určí podľa stavu zisteného v čase vydania rozhodnutia. Pri rozhodovaní o   zmene   výživného   treba porovnať   okolnosti dôležité pre   určenie výživného   tak v čase skoršieho   rozhodnutia,   ako   aj   v   čase   nového   rozhodnutia.   Predpokladom   zmeny právoplatného rozhodnutia o výživnom je iba závažnejšia zmena pomerov. Toto je základná hmotno-právna podmienka pre rozhodovania o zvýšení výživného, resp. znížení výživného. Zmenou pomerov v zmysle § 78 ods. 1 sa rozumie výrazná zmena tých okolností, ktoré boli predpokladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, či už ide o zmenu okolností   na   strane   oprávneného,   alebo   na   strane   povinného.   Pôjde   napríklad   o   také zvýšenie   alebo   zníženie   zárobku,   či   iných   príjmov,   prípadne   ostatného   majetku,   ktoré ovplyvní celkovú situáciu povinného, a to nielen na krátky čas. Takou zmenou pomerov môže   byť   vyšší   vek   dieťaťa,   rozšírenie   alebo   zúženie   vyživovacej   povinnosti   povinného a pod. Pri   posudzovaní,   či   došlo   k   zmene   pomerov   podľa   § 78   ods. 1,   súd   musí   vždy prihliadať na vývoj životných nákladov s poukazom na ustanovenie § 78 ods. 3 Zákona o rodine za celé obdobie, ktoré uplynulo od vydania rozhodnutia o určení výživného, ktoré sa navrhuje zmeniť, alebo o zmene ktorého súd začal konať bez návrhu. Po jednoznačnom preukázaní   záveru,   že   došlo   k   zmene   pomerov   či   už   na   strane   oprávneného   alebo povinného, v dôsledku toho treba zmeniť aj výšku výživného, súd môže posúdiť predpoklady na zmenu právoplatného rozsudku o výživnom a výšku výživného upraviť.

V preskúmavanom prípade súd prvého stupňa zistil, že došlo k zmene na strane otca maloletých   detí,   keď   tomuto   pribudla   vyživovacia   povinnosť   k   maloletej   G.   O.,   podľa daňových priznaní sa dostal vo svojom podnikaní do straty. Súd prvého stupňa sa však nezaoberal dôsledne pomermi na strane maloletých detí.

Predchádzajúce   rozhodnutie   o   úprave   výšky   výživného   na   maloleté   deti   bolo uskutočnené rozsudkom Okresného súdu Šaľa zo dňa 22. 10. 2002. V tom čase mal otec príjem   asi   34.000,- Sk   mesačne   a   matka   bola   nezamestnaná.   Od   tohto   času   došlo k podstatnej zmene pomerov i na strane maloletých detí. Maloletý M. navštevuje strednú školu - gymnázium. Maloleté deti J. a D. od 1. 09. 2006 začali navštevovať strednú školu. Maloletá   J.   navštevuje   Gymnázium   v N.   a   maloletý   D.   začal   navštevovať   Strednú elektrotechnickú priemyslovku v Š. Týmto matke pribudli ďalšie výdavky na tieto maloleté deti spojené s cestovným, stravným, nákupom učebníc a podobne.

Ako   bolo   uvedené   vyššie,   hmotno-právnou   podmienkou   pre   to,   aby   súd   mohol rozhodovať o znížení alebo zvýšení výživného, je podstatná zmena pomerov. Z okolností skúmaného   prípadu   možno   uzatvoriť,   že   podstatná   zmena   pomerov   nastala   na   strane maloletých detí. Je pravdou, že došlo k zmene pomerov i na strane otca maloletých detí, najmä tým, že mu pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť.

Posudzujúc pomery na strane maloletých detí i na strane otca maloletých detí ako povinného a posudzujúc i závažnosť zmeny týchto pomerov od posledného rozhodnutia súdu vo veci určenia výšky výživného odvolací súd dospel k záveru, že v tomto prípade nie sú dôvody na zníženie výšky výživného na maloleté deti.“

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa týkajúca sa odôvodnenia jeho tvrdení o pochybeniach krajského súdu, ktoré mali spôsobiť porušenie jeho základného práva   zaručeného   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uvedená v sťažnosti,   je   totožná   s argumentáciou   prezentovanou   sťažovateľom   v jeho   vyjadrení k odvolaniu matky proti prvostupňovému rozsudku z 11. januára 2007.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorým reagoval na jednotlivé body argumentácie sťažovateľa uvedené v jeho uvedenom vyjadrení, konštatuje,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   dostačujúcim   spôsobom,   jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a reagovalo na námietky sťažovateľa. Postup krajského súdu pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   nemožno   považovať   za   svojvoľný   alebo za zjavne arbitrárny.

Ústavný   súd   preto   zastáva   názor,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   spĺňa kritériá zákonného rozhodnutia, pričom je aj náležite odôvodnený. Ústavný súd si neosvojil argumentáciu sťažovateľa o porušení označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol v súlade s predstavami a očakávaniami sťažovateľa,   ešte   neznamená,   že   došlo   aj   k porušeniu   uvedených   práv.   Je nepochybné, že odvolací súd vzal do úvahy argumenty oboch účastníkov konania uplatnených nielen v rámci prvostupňového konania, ale aj v rámci odvolacieho konania, ako aj ďalšie dôkazy, ktoré následne vyhodnotil a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 9 CoP 77/2006 zo 6. februára 2007.

Ústavný súd je nezávislým súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Do   skutkových a právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ako   už   bolo   uvedené,   môže   zasiahnuť   jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd však takéto pochybenia zo strany krajského súdu   nezistil,   keďže   jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú logické,   a preto aj legitímne.

Treba   ešte   zdôrazniť,   že   úloha   ústavného   súdu   v danom   prípade   nespočívala v skúmaní procesu hodnotenia dôkazov, ktoré súd hodnotí podľa svojej úvahy pri splnení ďalších   zákonných   podmienok   uvedených   v   § 132   OSP,   ani   v skúmaní   myšlienkových pochodov konkrétneho sudcu konajúceho v danej veci. Úloha ústavného súdu spočívala v posúdení   zlučiteľnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   s označenými   článkami ústavy,   dohovoru   a dohovoru   o právach   dieťaťa.   V danom   prípade   ústavný   súd   nezistil zo strany krajského súdu takú interpretáciu a aplikáciu príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov ani iné procesné vady, ktoré by závažným spôsobom mohli ovplyvniť proces dokazovania, a tým aj verdikt tohto súdu.

Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   stotožniť   s tvrdením   sťažovateľa,   že   napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nemá dostatočné odôvodnenie a je nepreskúmateľné, naopak zastáva   názor,   že   z predmetného   rozhodnutia   je   zrejmé,   ktoré   dôkazy   mal   krajský   súd za preukázané a ako sa ich hodnotenie premietlo do jeho právnych záverov. V danej veci išlo o zmenu právneho názoru súdu druhého stupňa na skutkový stav, ako ho zistil súd prvého stupňa, čo je postup, ktorý Občiansky súdny poriadok nevylučuje.

S prihliadnutím na spôsob a rozsah odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil   také   účinky,   ktoré   by   signalizovali   príčinnú   súvislosť   s namietaným   porušením označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už na predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného treba pripomenúť, že platná právna úprava pamätá na situácie, že je potrebné opätovne rozhodnúť o zmene súdneho rozhodnutia o výživnom. Podľa § 163 ods. 3   OSP   a podľa   § 78   zákona   o rodine   má   ktorákoľvek   zo zúčastnených   strán   právo podať nový procesný návrh na zmenu rozhodnutia o výživnom za predpokladu, že dôjde k zmene pomerov. Takéto konanie môže súd začať aj bez návrhu. Všeobecný súd bude môcť   v prípade   nového   konania   posúdiť   aktuálny   stav   a porovnať   ho   so stavom predchádzajúcim, zatiaľ čo ústavný súd sa na základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy môže zaoberať namietaným rozsudkom (aj to iba pokiaľ ide o okolnosti majúce ústavnoprávny rozmer) bez možnosti zohľadniť následný vývoj vo veci (§ 55 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd v nadväznosti na to zistil, že sťažovateľ súčasne s podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy podal aj nový návrh na zmenu rozhodnutia o výživnom, avšak okresný súd   tento   návrh   rozsudkom   z 1.   októbra   2007   zamietol.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť 4. decembra 2007, pretože sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti nemu odvolanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 15 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40 a čl. 41 ods. 1, 3 a 4 ústavy, práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 5, čl. 9 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 18 ods. 1 a 2 dohovoru o právach dieťaťa

Podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy má každý právo na život.

Podľa   čl. 19   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl. 19   ods. 2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 40 prvej vety ústavy má každý právo na ochranu zdravia.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 3 majú deti narodené v manželstve i mimo neho rovnaké práva.

Podľa čl. 41 ods. 4 prvej vety ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.

Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru právo každého na život je chránené zákonom.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa   čl. 5   dohovoru   o právach   dieťaťa   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou   tohto dohovoru, sa zaručujú rešpektovať zodpovednosť, práva a povinnosti rodičov.

Podľa   čl. 9   ods. 3   dohovoru   o právach   dieťaťa   uvedené   štáty   musia   rešpektovať právo dieťaťa, ktoré je oddelené od jedného alebo oboch rodičov, udržiavať pravidelne osobný kontakt s oboma rodičmi.

Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä   možnosť,   aby   sa   vypočulo   v   každom   súdnom   alebo   správnom   konaní,   ktoré   sa ho dotýka,   a   to   buď priamo,   alebo prostredníctvom   zástupcu   alebo príslušného   orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

Podľa čl. 18 ods. 1 prvej vety dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Podľa čl. 18 ods. 2 dohovoru o právach dieťaťa za účelom zaručenia a podpory práv ustanovených   týmto   dohovorom   poskytujú   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou   dohovoru, rodičom   a   zákonným   zástupcom   potrebnú   pomoc   pri   plnení   ich   úlohy   výchovy   detí a zabezpečujú rozvoj inštitúcií, zariadení a služieb starostlivosti o deti.

Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, na čom sa má zakladať porušenie sťažovateľom v petite   označených   práv,   keďže   samotná   sťažnosť   sa   obmedzuje   iba   na   tvrdenie,   že „Uvedené porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa spočívajú v tom, aké následky na jeho súkromný život a rodinný život, ako aj na život a zdravie vôbec má právoplatné rozhodnutie   Krajského   súdu   v Trnave“. Žiadnu   ďalšiu   konkretizáciu   práv,   ktorých porušenie sťažovateľ namieta, sťažnosť neobsahuje.

Argumentácia sťažovateľa sa teda zúžila iba na samotné konštatovanie o porušení jeho označených práv bez zdôvodnenia, v čom má mať podľa neho toto porušenie pôvod. Výhrady   sťažovateľa   voči   namietanému   rozsudku   sú   teda   natoľko   všeobecné,   že   im nemožno oponovať konkrétnymi argumentmi.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Pretože sťažovateľ okrem strohého konštatovania o nepochybnom porušení jeho práv rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 9 CoP 77/2006   zo 6. februára   2007 a citácie článkov ústavy, dohovoru a dohovoru o právach dieťaťa ničím neodôvodnil namietané porušenie svojich   označených   práv,   nepreukázal existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu a namietaným   porušením   označených   práv.   Už   z tohto samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti aj v tejto časti.

Podľa   ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (v danej veci všeobecného súdu). Vznesenie takýchto námietok zo sťažnosti nevyplýva.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie

Sťažnosť,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu,   neobsahuje   kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   ako   aj   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch   sťažovateľa   v uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia krajského súdu, vydanie dočasného opatrenia a priznania trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2008