znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 141/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., I., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 4 ods. 2 a 3, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd   a práv   podľa   čl. 5   ods. 1   a 4   v spojení   s   čl. 6   ods. 1   a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 55/04 zo 14. decembra 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 3/05 z 20. januára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2005 doručená faxom sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 4 ods. 2 a 3, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práv   podľa   čl. 5   ods. 1   a 4   v spojení   s   čl. 6   ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. Pš 55/04 zo 14. decembra 2004, ktorým bola predĺžená lehota   trvania   väzby   sťažovateľa   do 22.   júna   2005,   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   1 Toš 3/05   z 20.   januára   2005. Sťažnosť bola doplnená predložením originálu doručeným ústavnému súdu 11. apríla 2004.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „Sťažovateľ   bol   na   návrh   prokurátora   uznesením Okresného   súdu   v Trnave   sp. zn.   Tp   116/2004   zo   dňa   18. 6. 2004   vzatý   do   väzby z dôvodov uvedených v ust. § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por. v súvislosti s trestným stíhaním právne kvalifikovaným ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. a pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, 5 Tr. zák. Krajský súd v Trnave ponechal sťažovateľa vo väzbe z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. s tým, že zrušil väzobný dôvod kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Nakoľko   v danej   väzobnej   veci   skončila   šesťmesačná   lehota   prípravného konania,   podal   prokurátor   Úradu   Špeciálneho   prokurátora   Generálnej   prokuratúry SR v zmysle ust. § 71 ods. 1 a 4 Tr. por. návrh na predĺženie lehoty trvania väzby. O návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici   s   právomocou   Špeciálneho   súdu,   ktorý   uznesením   sp. zn.   Pš   55/04   zo   dňa 14. 12. 2004   (zo   dňa   12. 10. 2004)   návrhu   prokurátora   vyhovel   a predĺžil   lehotu trvania väzby do 15. júna 2005. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť dňa 20. 12. 2004.   O sťažnosti   rozhodoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorý sťažnosť   uznesením   sp. zn.   1 Toš 3/05   zo   dňa   20. 1. 2005   zamietol.   Zamietajúce uznesenie Najvyššieho súdu SR bolo doručené obhajcovi dňa 7. 2. 2005. Týmto dňom začala plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti“.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   po   tom,   ako   prokurátor   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prokuratúra“) podal 19. novembra 2004 návrh na predĺženie lehoty trvania jeho väzby krajskému súdu, „... obhajca sťažovateľa požiadal súd a prokuratúru o doručenie tohto návrhu, aby sa mohol k nemu vyjadriť ešte pred rozhodnutím súdu. Súd ani prokurátor tejto žiadosti   nevyhovel   a o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   trvania   väzby   rozhodol na neverejnom   zasadnutí   dňa   14. 12. 2004,   teda   v neprítomnosti   sťažovateľa   a bez toho, aby sa mohol pred všeobecným súdom osobne vyjadriť“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   považuje   za   nepochybné,   že   v priebehu konania o predlžení lehoty trvania jeho väzby nemohol uviesť argumentáciu, ktorá by sa vzťahovala na dôvody väzby, a svoje výhrady k nim mohol uplatniť iba v rámci svojej sťažnosti podanej proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Takýto   postup   všeobecného   súdu   je   podľa   sťažovateľa   porušením   princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (voči prokuratúre bol znevýhodnený) ako súčasti práva na spravodlivý súdny proces. Aj keď Trestný poriadok umožňuje, aby sa o   návrhu   prokurátora   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   rozhodovalo   na   neverejnom zasadnutí, sťažovateľ zastáva názor, že «... vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva mal súd zvoliť formu verejného zasadnutia, ktorou by urobil zadosť požiadavkám kladeným dohovorom. Táto požiadavka plynie z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, záväzne vykladajúceho ustanovenia Dohovoru, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR aplikačnú prednosť pred ustanoveniami „bežných“ zákonov».

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   rozhodoval   14.   decembra   2004 „... o návrhu prokurátora o predĺžení lehoty trvania väzby obvineného J. K. i napriek tomu, že k návrhu prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   nebol   pripojený   doposiaľ   získaný   celý   spisový   materiál,   teda originál trestného spisu, čo nezodpovedá zákonu“.

V nadväznosti na to sťažovateľ vyčítal krajskému súdu aj to, že svoje uznesenie sp. zn.   Pš   55/04   zo   14.   decembra   2004   odôvodnil   doslovným   odpísaním   odôvodnenia uznesenia   tohto   súdu   z 21.   októbra   2004,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa na prepustenie   z väzby   na   slobodu,   a preto   ho   považuje   za   nepreskúmateľné.   Uvedené skutočnosti   neušli   ani   pozornosti   najvyššieho   súdu,   ktorý «... ako   odvolací   súd v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 20. 1. 2005 síce uviedol, že „Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu pri odôvodnení uznesenia postupoval v rozpore s ust. § 134 ods. 2 Tr. por., keďže svoje závery založil na argumentácii, ktorá bola použitá pri iných,   resp.   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   o   čom   bezpochyby   svedčí   aj   dátum vyhotovenia tohto návrhu špeciálneho prokurátora (12. 10. 2004 – 19. 11. 2004) a napokon aj samotná argumentácia, ktorá je postavená na okolnostiach, ktoré sa vzťahujú na iné dôvody   väzby“,   ale   i   napriek   tomuto   zisteniu   napadnuté   nepreskúmateľné   uznesenie nezrušil   a sťažnosť   obvineného   zamietol. Odvolací súd   v podstate   nereagoval   na obsiahle námietky vznesené sťažovateľom v sťažnostnom konaní, a tak k nim vlastne zaujal žiadny postoj».

Vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ poukazuje na   protirečivosť   jeho   odôvodnenia,   keď   v ňom   na   jednej   strane   konštatuje, že prepustením   obvinených   na   slobodu   by   mohlo   byť   zmarené   alebo   sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   keďže   dôvody   väzby   u   všetkých   obvinených naďalej trvajú v nezmennom rozsahu, čo sa však na druhej strane nezhoduje s tým, že najvyšší súd ešte pred týmto rozhodnutím prepustil jedného z obvinených (R. K.) z väzby   na   slobodu.   Takéto   zdôvodnenie   nemožno   akceptovať   aj   z toho   dôvodu, že práve z väzby na slobodu prepustený obvinený mal podľa tvrdenia orgánov činných v trestnom   konaní   riadiť   zločineckú   skupinu   spolu   s ďalšími   obvinenými   osobami a zabezpečovať medzi nimi vzájomný styk a prepojenie. Podľa sťažovateľa ide preto o diskriminačné   rozhodnutie   súdu,   ktoré   porušuje   rovnosť   občanov   a privilégium jednotlivca.   Sťažovateľ   pokladá   za   nesporné,   že   v danej   veci   nebola   dodržaná požiadavka   poskytnutia   rovnakých   práv   za   rovnakých   podmienok   bez neodôvodnených   rozdielov.   Za   daného   stavu   veci   sa   napadnuté   uznesenie   javí   ako neurčité,   rozporuplné   a dôvody   v ňom   uvedené   len   ako   formálne   bez   argumentov, ktoré by uvádzali konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvody ďalšieho trvania väzby.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti vyslovuje názor, „... že v predmetnej väzobnej veci   súdy   rozhodovali   o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby neprimerane   dlho   a nebolo   rešpektované   sťažovateľovo   právo   urýchlene   obdržať rozhodnutie   o   zákonnosti   predĺženia   lehoty   trvania   väzby.   Konanie   týkajúce   sa rozhodovania o návrhu prokurátora o predĺžení lehoty trvania väzby prebiehalo približne tri   mesiace.   Prokurátor   Úradu   Špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   SR podal   návrh   predĺženia   lehoty   trvania   väzby   bez   trestného   spisu   na   Krajský   súd v Banskej   Bystrici   s   právomocou   Špeciálneho   súdu   dňa   19. 11. 2004.   Krajský   súd rozhodoval o návrhu bez preštudovania trestného spisu dňa 14. 12. 2004. Uznesenie bolo obhajcovi doručené dňa 16. 12. 2004. Najvyšší súd SR o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu rozhodol 20. 1. 2005 uznesením, ktoré však bolo obhajcovi doručené dňa 7. 2. 2005, teda   po 18 dňoch   od   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR“. Z uvedeného   sťažovateľ vyvodzuje, že konanie v danej veci nebolo vedené urýchlene, ako to požaduje čl. 5 ods. 4 dohovoru.

S   poukazom   na   uvedené   skutočnosti   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru, a navrhuje, aby ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Podľa   sťažovateľa   je   lehota   na   podanie   jeho   sťažnosti   zachovaná,   čo   tvrdí poukazujúc na to, že zamietajúce uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené jeho obhajcovi 7. februára 2005, a začiatok plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu počíta od uvedeného dátumu.

Z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu 7. apríla 2005, doplnenej predložením originálu doručeným ústavnému súdu 11. apríla 2005, z jej príloh a zo súvisiaceho spisu krajského súdu sp. zn. Pš 55/04 ústavný súd zistil, že napadnutým uznesením krajského súdu   bola   podľa   § 71   ods. 1   Trestného   poriadku   predĺžená   lehota   trvania   väzby u sťažovateľa a ďalších troch spoluobvinených do 15. júna 2005. Proti tomuto uzneseniu krajského   súdu   podal   sťažovateľ   22. decembra 2004   prostredníctvom   svojho   obhajcu sťažnosť,   ktorou   sa   domáhal, „aby   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   zrušil   v celom rozsahu a rozhodol o prepustení obvineného J. K. z väzby na slobodu“.

Najvyšší   súd   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   a   ďalších   štyroch   obvinených na neverejnom zasadnutí konanom 20. januára 2005 uznesením sp. zn. 1 Toš 3/05, ktorým podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tieto sťažnosti zamietol.

V zmysle ustanovenia § 140 ods. 1 písm. b) cc) Trestného poriadku uznesenie je právoplatné a vykonateľné, ak podaná sťažnosť bola zamietnutá.

Uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   Pš   55/04   zo   14.   decembra   2004   v spojení s uznesením najvyššieho súdu nadobudlo v zmysle citovaného ustanovenia Trestného poriadku právoplatnosť 20. januára 2005.

V   kontexte   uvedeného   bolo   preto   potrebné,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   smerujúcej   proti   označeným   uzneseniam   určil,   odkedy   začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti   musí   vychádzať   z doslovného   znenia   zákona   o   ústavnom   súde   a   z Trestného poriadku,   ktorý   upravuje   právoplatnosť   rozhodnutí   v trestnom   konaní,   resp.   postupy trestných   súdov   vo   väzobnej   agende   (konanie   neverejných   zasadnutí).   Z toho   vyplýva, že ústavný   súd   zásadne   nemôže   ľubovoľne   posudzovať   začiatok   plynutia   týchto   lehôt a posúvať ich v závislosti od faktických úkonov súdov v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 372/04).

Z týchto   dôvodov   nie   je   možné   prijať   názor   sťažovateľa,   že   lehotu   na   podanie sťažnosti   počítal   od   doručenia   druhostupňového   rozhodnutia,   pretože   takéto   počítanie lehoty by sa uplatnilo len vtedy, ak by namietané uznesenia nadobudli právoplatnosť dňom doručenia rozhodnutia o poslednom opravnom prostriedku, ale v danom prípade tomu tak nie je.

Sťažovateľovi bolo označené uznesenie najvyššieho súdu doručené prostredníctvom jeho   obhajcu 7. februára 2005. Sťažovateľ   kvalifikovane   zastúpený   advokátom od uvedeného dátumu vedel, že napadnuté uznesenia nadobudli právoplatnosť 20. januára 2005, a súčasne od tejto doby poznal aj argumentáciu, ktorou krajský súd a najvyšší súd odôvodnili svoje uznesenia.

Na základe ustálenej praxe ústavný súd považuje lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde za lehotu procesnoprávnu. Posledným dňom, keď sťažovateľ mohol podať sťažnosť proti uvedeným rozhodnutiam, bol preto 21. marec 2004, avšak sťažovateľ svoju sťažnosť ústavnému súdu doručil až 7. apríla 2005, teda zjavne po zákonom ustanovenej lehote.

Prihliadajúc   na   kogentnú   lehotu,   v ktorej   je   nutné   podať   sťažnosť   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd zistil, že sťažnosť bola v danom prípade podaná oneskorene. Ústavný   súd   v spojitosti   s   tým   poznamenáva,   že   sťažovateľ   mal   od   7.   februára   2005 (deň doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 3/05) k dispozícii dostatočný čas na to, aby dodržal zákonom ustanovenú dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti počítanú od právoplatnosti rozhodnutia.

Poukazujúc na uvedené závery o oneskorenosti podania sťažnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ju z toho dôvodu odmietol bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok.

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2005