znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 141/04-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti   I.   P.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   S.,   K.,   ktorou   namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 78/93, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 78/93   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14   C   78/93 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. I. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   je   p o v i n n ý   uhradiť I. P. trovy konania vo výške 8 796   Sk   (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   do   15   dní od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. J. S., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2003 doručená sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 78/93.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   141/04-13   z 5.   mája   2004   prijal   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 12. mája 2004 uviedol, že:

„-   predmetný   spis   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   s ohľadom   na   veľké množstvo svedkov, ktorých bolo potrebné v konaní pred rozhodnutím súdu vypočuť (...)“.

Ďalej uviedol chronológiu procesných úkonov okresného súdu až do 5. apríla 2004 a v závere vyjadrenia uviedol:

„- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

-za   prieťahy   spôsobené   sťažovateľom   možno   považovať   jeho   neúčasť   na   mnohých z vytýčených   pojednávaní   (....)   v prevažnej   väčšine   bez   ospravedlnenia,   ako   aj neoznámenie žiadaných skutočností buď sťažovateľom alebo jeho právnym zástupcom, a to opakovane po výzvach zo dňa 24. 7. 1992, 22. 6. 1994 (ani po urgencii zo dňa 19. 9. 1994), 26. 1. 1995, 3. 4. 1997 a 13. 10. 1998, opäť ani po urgencii zo dňa 5. 11. 1998.

-zo strany súdnych osôb tunajšieho súdu neboli zistené žiadne subjektívne prieťahy a dĺžku konania okrem jeho skutkovej náročnosti a vyššie uvedených dôvodov na strane sťažovateľa ovplyvnila len dlhodobá práceneschopnosť vo veci konajúcej sudkyne (....) Obdobie, kedy sa spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach, nie som oprávnený z hľadiska prieťahov hodnotiť.

-ak ústavným súdom budú časové intervaly, ktoré uplynuli medzi jednotlivými úkonmi, resp. pojednávaniami hodnotené ako prieťahy, posúdenie ich zbytočnosti ponechávam na zváženie tomuto súdu, pričom ale poukazujem na tú skutočnosť, že práceneschopnosť sudcu nemôže byť posudzovaná ako zbytočný prieťah v konaní.

-na   dĺžku   predmetného   konania   malo   vplyv   predovšetkým   správanie   samotného sťažovateľa,   ako   som   to   vyššie   uviedol,   dlhodobejšia   práceneschopnosť   konajúcej sudkyne, ale i neustále sa zvyšujúci nápad na občianskoprávnom úseku. Zároveň dávam do pozornosti ústavnému súdu, že sťažovateľom nebola podaná štátnej správe súdov tunajšieho súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.“

Preskúmaním doterajšieho postupu okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 78/93 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 29 C 28/01) zistil, že v predmetnej   veci   boli   od   8.   januára   1991,   keď   bol   okresnému   súdu   (pôvodne Mestskému súdu v Košiciach, ďalej len „mestský súd“) doručený návrh na určenie vecí patriacich   do   dedičstva   podaný   navrhovateľom   v I.   rade   a navrhovateľom   v   II.   rade (sťažovateľom), vykonané tieto podstatné úkony:

Dňa 11. januára 1991 mestský súd určil termín pojednávania na 6. február 1991, doručil návrh odporkyni na vyjadrenie a vyžiadal spis sp. zn. D 818/90. Dňa 6. februára 1991 sa konalo pojednávanie, na ktorom mestský súd predložil návrh právnemu zástupcovi odporkyne na vyjadrenie a pojednávanie bolo z tohto dôvodu odročené. Dňa 12. februára 1991   právny   zástupca   odporkyne   doručil   mestskému   súdu   vyjadrenie   k návrhu.   Dňa 15. februára   1991   mestský   súd   určil   termín   pojednávania   na   13.   marec   1991   a doručil navrhovateľom   vyjadrenie   odporkyne.   Dňa   15.   februára   1991   bola   mestskému   súdu doručená žiadosť odporkyne o odročenie pojednávania pre jej zlý zdravotný stav, zároveň navrhla konanie prerušiť. Dňa 13. marca 1991 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu   neprítomnosti   odporkyne. Dňa 20. mája 1991 mestský   súd žiadal právneho zástupcu odporkyne o predloženie lekárskej správy o jej zdravotnom stave a 3. júla 1991 odporkyňa oznámila mestskému súdu, že jej zdravotný stav sa zlepšil a môže sa zúčastniť pojednávania. Dňa 17. júla 1991 mestský súd určil termín pojednávania na 8. august   1991.   Dňa   25.   júla   1991   navrhovateľ   v I.   rade   žiadal   odročiť   pojednávanie. Pojednávanie nariadené na 8. august 1991 bolo odročené na neurčito (účastníci neprítomní). Dňa 14. augusta 1991 mestský súd určil termín pojednávania na 18. september 1991, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť sudkyne. Dňa 24. septembra 1991 mestský súd určil termín pojednávania na 2. október 1991, ktoré odročil na 6. november 1991 s tým, že odporkyňa bude predvolaná pod hrozbou predvedenia orgánmi polície a uloženia poriadkovej pokuty. Dňa 3. októbra 1991 odporkyňa doručila mestskému súdu ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní z vážnych rodinných dôvodov a doručila mu zároveň rozšírené vyjadrenie k návrhu navrhovateľov. Dňa 6. novembra 1991 sa konalo pojednávanie, na ktorom právny zástupca navrhovateľov pre doručené rozšírené vyjadrenie odporkyne navrhol pojednávanie odročiť. Mestský súd pojednávanie z tohto dôvodu odročil na 5. december 1991. Na tomto pojednávaní právny zástupca navrhovateľov opätovne navrhol pojednávanie odročiť z toho istého dôvodu. Mestský súd odročil pojednávanie na neurčito, uložil navrhovateľom podať stanovisko k vyjadreniu odporkyne.

Dňa 28. januára 1992 bolo mestskému súdu doručené vyjadrenie navrhovateľov. Dňa 21. februára 1992 mestský súd určil termín pojednávania na 19. marec 1992. Dňa 13. marca 1992   odporkyňa   požiadala   mestský   súd   o odročenie   pojednávania   (z   dôvodu práceneschopnosti). Dňa 19. marca 1992 sa konalo pojednávanie, na ktorom mestský súd pojednával   v neprítomnosti   odporkyne,   vypočul   navrhovateľa   v I.   rade,   ktorý   navrhol vypočuť ďalších svedkov. Toto pojednávanie odročil na 30. apríl 1992. Dňa 6. apríla 1992 mestský   súd   požiadal   Generálne   riaditeľstvo   hutníctva   Praha   o oznámenie   priemerného zárobku nebohého K. P., o predloženie adries troch svedkov a Stavebné bytové družstvo Košice I (ďalej len „SBD“) o oznámenie zostatkovej hodnoty družstevného bytu. Zároveň zrušil termín pojednávania 30. apríla 1992 a určil termín pojednávania na 7. máj 1992. Na pojednávaní mestský súd vypočul prítomných svedkov, pre neprítomnosť troch svedkov navrhovatelia   navrhli   pojednávanie   odročiť.   Mestský   súd   toto   pojednávanie   odročil   na neurčito. Dňa 19. mája 1992 právny zástupca navrhovateľov doručil mestskému súdu adresy svedkov. Dňa 11. júna 1992 mestský súd určil termín pojednávania na 15. júl 1992. Dňa 15. júla   1992   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   mestský   súd   odročil   na   neurčito,   uložil sťažovateľovi,   aby   oznámil   mestskému   súdu   adresu   svedkyne.   Dňa   24.   júla   1992 a 1. septembra 1992 urgoval sťažovateľa, aby oznámil adresu svedkyne. Dňa 1. októbra 1992   mestský   súd   určil   termín   pojednávania   na   15.   október   1992,   keď   sa   konalo pojednávanie, ktoré pre neprítomnosť svedkov bolo odročené na 12. november 1992. Toto pojednávanie   bolo opäť odročené   na   3.   december   1992   za   účelom   predvolania   ďalších svedkov. Pojednávanie nariadené na 1. december 1992 bolo odročené na neurčito znovu z dôvodu predvolania ďalších svedkov.

Dňa   13.   januára   1993   Obvodný   súd   Košice   2   (pôvodne   mestský   súd,   ďalej   len „obvodný súd“) určil termín pojednávania na 3. február 1993. V tento deň sa konalo ďalšie pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   pre   neprítomnosť   navrhovateľov   a svedkov,   ktorých právny   zástupca   navrhol   vypočuť.   Dňa   3.   marca   1993   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré obvodný   súd odročil   na 18.   marec 1993,   z dôvodu   neúčasti svedka.   Toto   pojednávanie obvodný súd odročil na 1. apríl 1993, ktoré pre neprítomnosť účastníkov a svedkov opäť odročil na neurčito. Dňa 5. apríla 1993 obvodný súd určil termín pojednávania na 21. apríl 1993,   ktoré   bolo   opätovne   odročené   pre   neprítomnosť   účastníkov   a   svedkov.   Dňa 17. augusta 1993 obvodný súd žiadal Obvodný súd Praha 6 o vypočutie troch svedkov. Dňa 26.   októbra   1993   bola   obvodnému   súdu   doručená   zápisnica   o výsluchu   svedkyne.   Dňa 19. novembra 1993 obvodný súd určil termín pojednávania na 9. december 1993, ktoré pre neprítomnosť navrhovateľa v I. rade a právneho zástupcu navrhovateľov a odporkyne odročil   na   neurčito.   Dňa   10.   decembra   1993   obvodný   súd   určil   termín   pojednávania na 19. január 1994.

Dňa   19.   januára   1994   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   obvodný   súd   odročil pre neprítomnosť   navrhovateľov na 17.   február 1994.   Toto   pojednávanie bolo odročené s tým, že SBD oznámi obvodnému súdu, či došlo k prevodu členských práv a povinností k družstevnému bytu na navrhovateľa v I. rade. Dňa 20. apríla 1994 obvodný súd urgoval zaslanie informácie od SBD a 9. mája 1994 SBD oznámilo obvodnému súdu, že 27. júna 1989 došlo k prevodu členských práv a povinností na navrhovateľa v I. rade. Dňa 16. mája 1994 obvodný súd určil termín pojednávania na 22. jún 1994. Dňa 22. júna 1994 sa konalo pojednávanie, na ktorom právny zástupca navrhovateľov navrhol vypočuť svedka s tým, že doručí   obvodnému   súdu   do   15   dní   písomné   podanie   s návrhom   na   dokazovanie. Obvodný   súd   pojednávanie   z tohto   dôvodu   odročil   na   neurčito.   Dňa   11.   júla   1994 a 19. septembra 1994 obvodný súd urgoval právneho zástupcu navrhovateľov, aby oznámil, aké   dokazovanie   navrhuje   vykonať.   Dňa   8.   novembra   1994   obvodný   súd   určil   termín pojednávania   na   1.   december   1994.   Dňa   17.   novembra   1994   sťažovateľ   požiadal o odročenie   pojednávania   z dôvodu,   že   jeho   právny   zástupca   sa   ho   nemôže   zúčastniť. Obvodný súd nadväzne na to zrušil termín pojednávania. Dňa 7. decembra 1994 obvodný súd určil termín pojednávania na 26. január 1995, na ktorom bola vypočutá odporkyňa, pojednávanie odročil na neurčito a vyzval právneho zástupcu navrhovateľov, aby oznámil, či navrhuje vo veci vykonať ďalšie dokazovanie.

Dňa 6. septembra 1995 obvodný súd určil termín pojednávania na 5. október 1995, ktoré pre neprítomnosť účastníkov odročil na neurčito. Dňa 6. októbra 1995 obvodný súd žiadal Obvodný súd Praha 6 o vypočutie ďalších 2 svedkov.

Dňa 24. januára, 6. mája, 1. júla a 16. septembra 1996 urgoval vybavenie dožiadania. Dňa   25.   októbra   1996   Obvodný   súd   Praha   6   oznámil   obvodnému   súdu,   že   sa   zatiaľ nepodarilo   vypočuť   svedkov.   Dňa   17.   decembra   1996   obvodný   súd   určil   termín pojednávania   na 30. január   1997,   keď   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   sťažovateľ oznámil zmenu svojej adresy. Okresný súd (pozn., pôvodne mestský súd, resp. obvodný súd)   pojednávanie   odročil   na   5.   marec   1997.   Dňa   5.   marca   1997   sa   uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Dňa 6. marca 1997 okresný súd určil termín pojednávania na 3. apríl 1997. Na tomto pojednávaní právna zástupkyňa odporkyne navrhla návrh zamietnuť pre nedostatok pasívnej legitimácie odporkyne. Okresný súd pojednávanie odročil   na   neurčito   s tým,   že   právny   zástupca   navrhovateľov   podá   vyjadrenie   k návrhu odporkyne. Dňa 24. apríla 1997 sťažovateľ požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie. Dňa 20. mája 1997 a 24. júla 1997 okresný súd urgoval zaslanie stanoviska právneho zástupcu navrhovateľov. Dňa 6. októbra 1997 okresný súd predvolal na výsluch právneho zástupcu navrhovateľov na 30. október 1997, na ktorom sťažovateľ a jeho právny zástupca uviedli, že zdôvodnenie návrhu predložia do   30   dní.   Dňa 9. decembra   1997 okresný   súd   znovu urgoval zaslanie vyjadrenia.

Dňa   18.   februára   1998   právny   zástupca   navrhovateľov   doručil   okresnému   súdu zmenu návrhu. Dňa 27. februára 1998 okresný súd určil termín pojednávania na 26. marec 1998.   Dňa   26.   marca   1998   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   okresný   súd   odročil   s tým, že právna zástupkyňa odporkyne predloží dôkazné prostriedky. Dňa 26. mája 1998 súd určil termín pojednávania na 30. jún 1998. Pojednávanie bolo odročené na 13. október 1998, ktoré   pojednávanie   bolo   opätovne   odročené   na   neurčito   s tým,   že   právna   zástupkyňa odporkyne oznámi, kedy bola zrušená vkladná knižka na meno Ing. K. P. Dňa 27. novembra 1998 právna zástupkyňa okresnému súdu oznámila dátum zrušenia vkladnej knižky.

Dňa 25. marca 1999 okresný súd určil termín pojednávania na 8. apríl 1999, ktoré bolo   odročené   z dôvodu   neprítomnosti   sudkyne.   Dňa   21.   mája   1999   okresný   súd   určil termín pojednávania na 8. jún 1999. Toto pojednávanie okresný súd odročil na neurčito pre neprítomnosť účastníkov. Dňa 18. augusta 1999 okresný súd určil termín pojednávania na 12. október 1999, kedy sa konalo pojednávanie, ktoré okresný súd odročil na neurčito. Dňa 18.   januára 2001 okresný   súd   určil   termín   pojednávania na 1.   február 2001.   Toto pojednávanie pre neprítomnosť účastníkov konania odročil na 1. marec 2001. Dňa 1. marca 2001   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   okresný   súd   odročil   na   6.   marec   2001   za   účelom vyhlásenia rozsudku. Na 36. pojednávaní 6. marca 2001 okresný súd pripustil zmenu návrhu navrhovateľov z 18. februára 1998 a vyhlásil rozsudok.

Dňa   17.   mája   2002   notársky   úrad   požiadal   okresný   súd   o pripojenie   spisu sp. zn. 14 C 78/93.   Dňa 24.   mája 2002   okresný   súd zaslal spis notárskemu   úradu.   Dňa 24. júla   2002   právny   zástupca   odporkyne   doručil   okresnému   súdu   žiadosť   o vydanie opravného uznesenia a opravu chýb v rozsudku č. k. 14 C 78/93–246. Dňa 5. augusta 2002 okresný súd požiadal notársky úrad o vrátenie spisu. Dňa 26. augusta 2002 okresný súd vykonal opravu rozsudku. Dňa 12. septembra 2002 podali proti rozsudku okresného súdu zo 6. marca 2001 odvolanie odporcovia, odporkyňa v I. rade vo vzťahu k vyhovujúcej časti rozsudku   a odporca   v II. rade   vo   vzťahu   voči   všetkým   výrokom   rozsudku,   vo   vzťahu ku ktorému   nebol   doručený   rozsudok.   Dňa   26.   septembra   2002   okresný   súd   doručil odvolania odporcov na vyjadrenie navrhovateľom. Dňa 30. septembra 2002 okresný súd vyzval   odporkyňu   na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané   odvolanie,   čo   urobila 9. októbra   2002.   Dňa   21. októbra   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie sťažovateľa k odvolaniu odporcov. Dňa 8. novembra 2002 bol spis doručený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“).

Dňa   5.   apríla   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   rozhodnutie   krajského   súdu, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením z 26. augusta 2002 vo výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené, a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

K právomoci ústavného súdu pred 15. februárom 1993

Konanie vo veci návrhu sťažovateľa (ako navrhovateľa v II. rade) začalo v roku 1991,   keď   spoločne   s navrhovateľom   v I.   rade   podali   návrh   na   určenie   vecí   patriacich do dedičstva po nebohom otcovi.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis”)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (IV. ÚS 47/03).

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím. Nestačí, že štátny orgán vo veci koná. K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.“

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v predmetnom   súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02, III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02)   ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 78/93 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1.   Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   návrh   na   určenie   vecí   patriacich do dedičstva. Ústavný súd konštatuje, že ide o vec, ktorá z právneho hľadiska nevykazuje znaky mimoriadnej náročnosti, existuje k nej stabilizovaná judikatúra a metodika postupu všeobecných   súdov,   ale   vzhľadom   na   nutnosť   vykonania   rozsiahleho   dokazovania výsluchom   viacerých   svedkov   možno pripustiť   jej   skutkovú   náročnosť,   na čo   poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti aj predseda okresného súdu. Žiadna skutková zložitosť veci však   nemôže   ospravedlniť   to,   že   za   viac   ako   13   rokov   nie   je   vo   veci   právoplatne rozhodnuté.

2.   Správanie   účastníka   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či   v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V danom prípade ide o vec, v ktorej je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť   so   súdom   tak,   aby   súd   mohol   o   uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade so zákonom.

Vychádzajúc   z uvedenej   základnej   charakteristiky   tohto   konania   sťažovateľovi možno   pripísať   pasivitu   v tom,   že   sa   nezúčastnil   viacerých   pojednávaní,   a   to   v dňoch 8.   augusta   1991,   2.   októbra   1991,   3.   marca,   1.   apríla   a   21.   apríla   1993,   19.   januára, 17. februára a 22. júna 1994, 26. januára a 5. októbra 1995, 8. júna 1999, 1. februára, 1. a 6. marca 2001. Zároveň včas a v súdom stanovených lehotách sťažovateľ a jeho právny zástupca nereagovali na výzvy mestského súdu (resp. obvodného súdu a okresného súdu) z 24.   júla 1992,   22.   júna   1994,   19.   septembra   1994,   26.   januára 1995,   3.   apríla   1997, a 13. októbra 1998 a 5. novembra 1998. Sťažovateľ na výzvy z 22. júna 1994 a 13. októbra 1998   odpovedal   iba   na   základe   urgencie   okresného   súdu   a na   výzvu   okresného   súdu z 3. apríla   1997   odpovedal   po   uplynutí   viac   ako   10   mesiacov.   Z uvedeného   vyplýva, že sťažovateľ   a jeho   právny   zástupca   sa   výraznou   mierou   podieľali   na   predĺžení   tohto konania. Konanie sťažovateľa nebolo v súlade s jeho právami a povinnosťami ako účastníka tohto konania. Na základe uvedeného možno konštatovať, že sťažovateľ neposkytol súdu potrebnú   súčinnosť   vyplývajúcu   pre neho   z ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podstatným spôsobom prispel k prieťahom v konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťami uloženými mu v citovaných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd síce v prevažnej časti posudzovaného obdobia zistil, že okresný súd vo veci   konal,   avšak   jeho   konanie   bolo   málo   efektívne   a neviedlo   k odstráneniu   stavu právnej neistoty jeho účastníkov. Okresný súd síce nariaďoval pojednávania, pričom však nerešpektoval   zásadu   hospodárnosti   konania   a   z neúčasti   sťažovateľa,   ako   aj   iných účastníkov   (odporkyne,   navrhovateľa   v I.   rade)   a   svedkov   nevyvodil   žiadne   opatrenia a závery, na ktoré bol oprávnený, ale aj povinný v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.   Procesné   úkony   okresného   súdu   boli   nekoncentrované.   Dôkazom   toho   je i skutočnosť,   že po   návrhu   právneho zástupcu   navrhovateľov   (z 9.   februára 1998),   aby na strane odporcov bol pripustený do konania maloletý účastník, okresný súd bez toho, aby bezodkladne rozhodol podľa § 92 OSP o pripustení vstupu ďalšieho účastníka do konania, konal s maloletým a neustanovil mu kolízneho opatrovníka. Okresný súd napriek tomuto procesnému   pochybeniu   6.   marca   2001   vo   veci   rozhodol.   Uvedené   rozhodnutie   bolo krajským súdom podľa § 221 ods. 1 a 2 OSP zrušené aj pre iné závažné nedostatky, ktoré sú uvedené v uznesení č. k. 12 CoD 106/03-275 z 25. februára 2004.

Konanie okresného súdu je poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku nečinnosti v období od 5. októbra 1995, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 17. decembra 1996, keď určil termín pojednávania na 30. január 1997 (viac ako 13 mesiacov), a od 12. októbra 1999, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 18. januára 2001, keď opätovne odročil pojednávanie   na   neurčito   (viac   ako   15   mesiacov).   V konaní   pred   okresným   súdom   sa vyskytli aj iné obdobia nečinnosti, ktoré však ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne vyhodnocovať.

Postup   okresného súdu   bol, ako   už bolo uvedené,   aj nesústredený   a neefektívny. Nasvedčuje tomu i skutočnosť, že o návrhu právneho zástupcu navrhovateľov z 18. februára 1998 na zmenu návrhu okresný súd rozhodol až 6. marca 2001 (po viac ako troch rokoch).

Ústavný súd konštatoval, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania žaloby uplynula doba viac ako 13 rokov (na krajskom súde sa spis nachádzal od 8. novembra 2002 do 5. apríla 2004). Táto zdĺhavosť konania okresného súdu nemôže byť podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná, a preto vzhľadom na uvedenú celkovú dĺžku konania nebral do úvahy to, že sťažovateľ nepodal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní orgánu štátnej správy súdov.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, preto obranu okresného súdu spočívajúcu   vo   veľkom   počte   nevybavených   vecí   a   choroby   sudkyne   v tomto   smere neakceptoval.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov   preto   ústavný   súd   uzavrel,   že   v konaní   vedenom   na okresnom   súde   pod sp. zn. 14 C 78/93   bolo   porušené   základné právo   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva sťažovateľa došlo nečinnosťou okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže,   avšak   nemusí   priznať primerané   finančné   zadosťučinenie.   Ústavný   súd   vychádzal   pri   svojom   rozhodovaní predovšetkým z toho, že sťažovateľ ako účastník konania výrazne prispel svojím správaním k tomu,   že   spor   sa   neúmerne   predlžoval   a vznikali   zbytočné   prieťahy.   Sťažovateľ   sa nezúčastňoval nariadených pojednávaní, na výzvy súdu nereagoval včas, resp. odpovedal so značným časovým odstupom. Ústavný súd pripomína, že účastník konania si musí byť vedomý toho, že ak jeho pasivita (neúčasť na pojednávaniach, nereagovanie na výzvy súdu) predĺži konanie, pôjde to v každom prípade na jeho ťarchu (§ 6, § 101 ods. 2, § 120 ods. 1 OSP).

Vychádzajúc z odôvodnenia, najmä s prihliadnutím na podiel sťažovateľa na vzniku zbytočných prieťahov, z princípov spravodlivosti a z potreby zavŕšenia ochrany základného práva sťažovateľa, ako aj z hodnotenia správania sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) pre sťažovateľa, ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie základných práv sťažovateľa dostatočnou náhradou nemajetkovej ujmy.

O úhrade trov konania ústavný súd rozhodol v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažovateľovi priznal sumu 8 796 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom.   Ústavný súd priznal podľa § 1 ods.   3,   § 13 ods. 8, § 16 ods.   1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   právnemu zástupcovi   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby priznal vo výške 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 128 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.  

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004