znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 140/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. Ď., Ž., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 171/2001 a jeho rozsudkom z 18. februára 2009, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co/110/2009 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 169/2010 a jeho uznesením z 23. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2011 doručená sťažnosť J. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. Ď., Ž., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7 C   171/2001   a   jeho   rozsudkom   z   18.   februára   2009,   postupom Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 Co/110/2009   a   jeho   rozsudkom   z 19.   novembra   2009   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cdo 169/2010 a jeho uznesením z 23. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v konaní o zaplatenie 13 973,79 €, ktoré si uplatnila obchodná spoločnosť P., s. r. o., Ž. (ďalej len „navrhovateľ“). O   predmetnom   návrhu   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7 C 171/2001-64   z   18. februára 2009 tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 13 436,03 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie sumy 573,75 € súd návrh zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co/110/2009 z 19. novembra 2009 tak, že rozsudok v časti, v ktorej bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť sumu 13 436,03 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo 169/2010 z 23. marca 2011 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Nemožno sa stotožniť s konštatovaním Okresného ako i Krajského súdu konajúceho vo   veci,   že   možno   považovať   odborný   posudok   spracovaný   Ing.   O.   B.   za rozhodujúci ohľadom otázky, že v tam uvádzanom rozsahu vykonal navrhovateľ pre odporcu práce na stavbe. Súd poukázal na zásadu, že dôkaznú povinnosť na svoje tvrdenia mal navrhovateľ, ktorý   mal   preukázať   rozsah   a   cenu   vykonaných   stavebných   prác.   Nakoľko   odporca spochybňoval rozsah a kvalitu prác týmto smerom, súd nevykonal dokazovanie napriek tomu, že odporca uvedeným smerom navrhoval dôkazy ako znalecký posudok, ohliadku na mieste   samom,   vieryhodný   stavebný   denník,   výsluch   prípadných   svedkov,   osôb,   ktoré vykonávali za navrhovateľa predmetné práce.

Pred súdom vypočutý svedok Ing. O. konštatoval, že spracoval podklady predložené navrhovateľom   a   pre   odstup   času   si   nepamätal   či   bol   na   ohliadke   aj   za   prítomnosti odporcu, nevedel odstrániť rozpor vo svojom odbornom posudku, či na ohliadke bol 1 krát, resp.   2   krát.   V   uvedenom   odbornom   posudku   fakticky   prebral   prvotné   doklady,   ktoré vystavil navrhovateľ. Z uvedeného dôvodu takýto listinný dôkaz nemôže slúžiť ako jediný dôkaz,   na   základe   ktorého   súd   uveril   tvrdeniam   navrhovateľa   o   rozsahu   a   kvalite vykonaných prác....

Je nesporné, že vzhľadom k tomu, že súd nepripustil vykonanie dôkazov tak, ako žiadal právny zástupca odporcu pred vyhlásením dokazovania za skončené, došlo zo strany súdu   k   predčasnému   rozhodnutiu.   Až   po   vykonaní   dôkazov   bude   možné   kvalifikovane a v zásade s objektívnou skutočnosťou tvrdiť aké práce a prípadne v akej kvalite vykonal navrhovateľ na stavbe odporcu a následne tieto práce uviesť vo finančnom vyjadrení, či sú nad rozsah už realizovaných platieb odporcu v prospech navrhovateľa.

S   poukazom   na   tvrdenia   navrhovateľa   počas   prejednávania   veci   je   nesporné,   že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v rozsahu § 120 ods. 4 OSP čo sa týka tvrdenej skutočnosti   ohľadom   rozsahu   vykonávania   prác,   ktoré   fakturoval   odporcovi   a   úhradu ktorých žiadal zaplatiť na základe tohto žalobného návrhu....

Podľa sťažovateľa v prejednávanej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, odňatiu možnosti konať pred súdom, keď súd nepripustil navrhnuté dôkazy. V tomto smere je nesprávne aj rozhodnutie aj uznesenie NS SR 1 Cdo 169/2010, ktoré rozhodnutie neumožňuje zistiť objektívny stav veci, že v akom rozsahu a hodnotách vykonal pôvodný navrhovateľ pre odporcu stavebné práce....

Sťažovateľ je toho názoru, že sťažnosťou dotknutý Krajsky súd v Žiline nesprávne interpretoval   a   v   rozpore   s   Ústavou   aplikoval   na   daný   prípad   príslušné   zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku § 120 ods. 1, OSP, pričom následkom vyššie uvedenej interpretácie zákona boli porušené čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy a základné práva sťažovateľa v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy....

Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ je toho názoru, že bolo porušené jeho právo objektívne posúdiť prejednávanú vec čo sa týka rozsahu, hodnoty prác, ktoré mal pre neho vykonať pôvodný navrhovateľ a I.-stupňový a II.-stupňový súd automaticky prevzali dôkaz od pôvodného navrhovateľa, znalca Ing. O., ktorý sám vo svojej výpovedi uviedol, že vo svojom posudku iba ohodnotil určité práce, ale jeho posudok nie je dôkazom o tom, kto tieto práce vykonal, že ich vykonal pôvodný navrhovateľ.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«Základné právo J. K... podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a porušenie jeho základných práv v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2 č. čl. 47 ods. 1, 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   bolo   porušené   postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   10   Co110/2009   v   spojení   s Rozsudkom Okresného súdu v Žiline 7C 171/2001-64, taktiež toto právo J. K. bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu SR 1Cdo 169/2010.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 10Co 110/2009, Rozsudok Okresného súdu v Žiline 7C 171/2001-64, uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Cdo 169/2010 sa zrušuje. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia... spolu   746,76   €   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.»

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1   písm.   a)   ústavy   a   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   171/2001   a   jeho   rozsudkom z 18. februára 2009

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1   a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 171/2001 a jeho rozsudkom z 18. februára 2009 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 171/2001 a jeho rozsudok   z   18.   februára   2009,   pretože   tento   rozsudok   preskúmal   na   základe   odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1   písm.   a)   ústavy   a   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 169/2010 a jeho uznesením z 23. marca   2011   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Co/110/2009 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2009

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru z ostatného obdobia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na   prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov,   keď   to   konkrétne   okolnosti   veci   zjavne   vylučujú.   Uvedené   pravidlo   možno aplikovať   len   v   prípade,   ak   sťažovateľ   podal   sťažnosť   proti   postupu   konajúceho   súdu v dovolacom konaní a jeho rozhodnutiu v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu nadobudlo   právoplatnosť   3.   mája   2011,   pričom   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   poštovú prepravu   9.   augusta   2011,   t.   j.   po   uplynutí   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde, a teda oneskorene.

Namietaný   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   v   spojení s namietaným   rozsudkom   okresného   súdu   29.   januára   2010,   pričom   sťažovateľ   podal ústavnému   súdu   sťažnosť   na   poštovú   prepravu   9.   augusta   2011.   Vzhľadom   na   to,   že sťažovateľ podal sťažnosť proti namietanému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu oneskorene, nemožno považovať lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde za zachovanú ani vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu z 19. novembra 2009.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012