znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 140/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H.,   zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., ktorou   namieta porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Humenné   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C   151/2004,   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 177/2006 a jeho rozsudkom z 3. marca 2009, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 199/09 a jeho rozsudkom z 11. januára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 8. februára 2010   doručené   podanie   Ing.   J.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné   (ďalej len „okresný súd 1“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C   151/2004,   postupom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd   2“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 177/2006 a jeho rozsudkom z 3. marca 2009, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 199/09 a jeho rozsudkom z 11. januára 2010. Toto podanie sťažovateľ doplnil ďalšími podaniami doručenými ústavnému súdu 12. februára 2010, 1. marca 2010 a 5. marca 2010 a dvomi podaniami doručenými ústavnému súdu z 15. marca 2010.

Po posúdení obsahu podaní ústavný súd dospel k záveru, že ich treba posudzovať ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože sa nimi sťažovateľ domáha vyslovenia namietaného porušenia svojich   základných   práv   označeným konaním okresného súdu   1 a okresného   súdu   2   a jeho   rozsudkom   z 3.   marca   2010   a po   doplnení   svojho   podania aj označeným konaním krajského súdu a jeho rozsudkom z 11. januára 2010.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v konaní okresného súdu 1 vedenom pod sp. zn. 6 C 151/2004, v ktorom je v postavení žalovaného. Sťažnosť podal z dôvodu, že okresný súd 1 nezastavil toto konanie napriek tomu, že žalobca v určenej lehote nezaplatil súdny poplatok (termín splatnosti bol 22. decembra 2003, ale ho zaplatil až 23.   decembra   2003).   Napriek   tomu   okresný   súd   1   vydal   platobný   rozkaz sp. zn. 9 Ro/24/2003 z 23. apríla 2004, proti ktorému podal sťažovateľ odpor a následne okresný súd 1 vydal rozsudok č. k. 6 C 151/04-110 z 10. februára 2005, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 4 Co 226/05-138 z 9. februára   2006   tak,   že   ho   zrušil   a vrátil   vec   okresnému   súdu   1.   na   ďalšie   konanie. V nadväznosti na toto rozhodnutie sudcovia okresného súdu 1 oznámili   predsedovi súdu skutočnosti,   pre   ktoré   sú   vylúčení,   na   základe   čoho   došlo   následne   k ich   vylúčeniu z prerokúvania a rozhodovania veci. Krajský súd „pridelil“ vec okresnému súdu 2, ktorý rozhodol   vo   veci   rozsudkom   č.   k.   16   C/177/2006-269   z 3.   marca   2009,   proti   ktorému sťažovateľ   podal   odvolanie,   o ktorom   bolo   rozhodnuté   11. januára   2010   a napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 25. februára 2010.

Sťažovateľ vo svojich podaniach z 8. a 12. februára 2010 žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Právo podnecovateľa Ing. J. J. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení protokolu č. 11 postupom Okresného súdu v Humennom vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C /151/2004 a následne postupom a rozhodnutím č. k. 16 C 177/2006-269 zo dňa 3. marca 2009 vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16 C/177/2006 porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   16   C   177/2006-269   zo   dňa 3. marca 2009   sa   zrušuje   a vec   sa   vracia   Okresnému   súdu   Prešov   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.“

Okrem toho žiadal, aby mu ústavný súd priznal aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.

Sťažovateľ   doplnil   svoje   podanie   ďalším „doplnením   podnetu   zo   dňa 26. januára 2010“, doručeným   ústavnému   súdu   1.   marca   2010,   v ktorom   uviedol, že 26. februára 2010 mu bol jeho právnym zástupcom doručený rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 111/2009   z 11. januára 2010,   ktorým potvrdil   rozsudok   okresného súdu   2. Postup krajského súdu považuje sťažovateľ za postup, ktorým   krajský súd porušil   jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a požadoval:

„Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 111/2009 zo dňa 11. 1. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.“

Dňa 5. marca 2010 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie, v poradí už štvrté podanie označené ako „upresnenie podania“, ktorým sťažovateľ opakovane rozšíril svoju sťažnosť aj na postup a rozhodnutie krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 111/2009 a z tohto dôvodu žiada vysloviť porušenie svojich práv aj vo veci vedenej na krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2 Co 111/2009“ s upresnením petitu v bode 1 pôvodného návrhu petitu.

Dňa 15. marca 2010 sťažovateľ doručil ústavnému súdu „sťažnosť pre porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky a pre porušenie čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov a pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 6 C/151/2004, následne postupom a rozhodnutím Okresného súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   177/2006   a následne   postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 111/2009“.

Vo vzťahu k okresnému súdu 1 sťažovateľ namieta nerešpektovanie svojej „neúplnej pasívnej legitimácie v spore“, kde bol v pozícii žalovaného, a to spolu s Ing. J. M., keď predmetom označeného konania pred okresným súdom 1 bolo nezaplatenie nájomného za prenajaté nebytové priestory vyplývajúceho z uzatvorenej nájomnej zmluvy č. 512-037/96 o prenájme   nebytových   priestorov.   V čl.   IV   bode   7   tejto   zmluvy   sa   obaja   nájomcovia zaviazali, že „ručia za všetky záväzky vyplývajúce z nájomnej zmluvy voči prenajímateľovi spoločne a nerozdielne“. Túto skutočnosť nikto v konaní nespochybnil, napriek tomu sa žalobca domáhal plnenia na základe svojho žalobného nároku z 11. novembra 2003, a to peňažného   plnenia   s príslušenstvom   len   od   sťažovateľa.   Podľa   názoru   sťažovateľa   mal okresný súd 1, okresný súd 2 a tiež krajský súd žalobný návrh zamietnuť pre „neúplnú pasívnu legitimáciu“ sťažovateľa v spore.

Okresný   súd   2   návrh   sťažovateľa   na   prerušenie   konania   zamietol   a vo   svojom rozsudku sp. zn. 2 C 111/2009 z 11. januára 2010 krajský súd toto rozhodnutie potvrdil, hoci   podľa   názoru   sťažovateľa   svoje   rozhodnutie   nepodložil   žiadnymi   právnymi argumentmi,   a preto   je   podľa   sťažovateľa   rozsudok   krajského   súdu   v tejto   časti nepreskúmateľný a nečitateľný.

Podľa   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   okresný   súd   2   mal   konanie   prerušiť,   a nie rozhodovať vo veci samej svojím rozsudkom z 3. marca 2009. Podľa sťažovateľa z veci potom logicky vyplýva, že samotný rozsudok okresného súdu 2 č. k.   16 C/177/2006-269 z 3. marca 2009 je nezákonný, a teda nemal byť vôbec vydaný pred prerušením konania. Krajský súd mal tento rozsudok okresného súdu 2 uznesením zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu 2 na ďalšie konanie. Sťažovateľ je tiež toho názoru, že okresný súd 2 a krajský súd mali   povinnosť   odmietnuť   podanie,   lebo   podanie   má   také   nedostatky,   bez   odstránenia ktorých   nemožno   v konaní   pokračovať.   Na   doplnenie   podania   bol   žalobca   vyzvaný v uznesení okresného súdu 2 č. k. 16 C/177/2006-158 zo 14. augusta 2006 v lehote do 15 dní pod hrozbou odmietnutia jeho podania, ak nebude doplnené. Napriek tomu, že žalobca podanie nedoplnil a ani na výzvu nereagoval, okresný súd jeho návrh neodmietol, napriek písomnému   upozorneniu   doručenému   žalobcovi.   Žalobca   zareagoval   až   na   opakovanú výzvu   okresného   súdu   2   z 3.   novembra   2006   (prvá   výzva   bola   zo   14.   augusta   2006), a to svojím   vyjadrením   z 23.   novembra   2006.   Okresný   súd   2   uznesením č. k. 16 C 177/2006-168   z 2.   februára   2007   konanie   zastavil,   avšak   krajský   súd   toto uznesenie svojím uznesením č. k. 8 Co/42/2007-198 z 31. marca 2008 zrušil. Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd 2 mal zákonnú povinnosť pred zastavením konania odmietnuť podanie   žalovaného.   Pretože   okresný   súd   2   takto   nikdy   nerozhodol,   porušil   podľa sťažovateľa jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu 2 predložil ako hlavný dôvod svojej sťažnosti sfalšovanie dátumu uzavretia nájomnej zmluvy 20. decembra 1996, k čomu v tento deň nikdy nedošlo, na čo má ďalšie dôkazy. Krajský súd sa touto „sfalšovanou“ zmluvou vyrovnal tak, že sťažovateľ údajne nepredložil alebo neoznačil všetky dôkazy pred vyhlásením rozhodnutia okresného súdu 2 vo veci samej, ale až v odvolaní (teda nenamietal uvedené skutočnosti v konaní okresného súdu 2). Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd zmeniť rozsudok okresného súdu 2 a zamietnuť žalobný návrh žalobcu z 11. novembra 2003, pretože sťažovateľ na súde prvého stupňa   predložil   relevantné   dôkazy   spochybňujúce   opodstatnenosť   uplatneného   nároku. Na základe   uvedeného   dospieva   sťažovateľ   k záveru,   že   okresný   súd   1,   okresný   súd   2 a krajský   súd   ignorovali   rozhodnutie   okresného   súdu   1   č. k.   11   C   1285/00-112 z 10. októbra 2002 (podľa ktorého je nájomná zmluva predložená žalobcom falzifikátom), rozhodli   vedome   v rozpore   s týmto   právoplatným   rozhodnutím,   čo   pre   sťažovateľa znamená porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   „súd“   mal   od   počiatku   skúmať,   či   sú   splnené podmienky   konania,   a vzhľadom   na   to,   že   konanie   je   postihnuté   nedostatkom   pasívnej legitimácie sťažovateľa v spore, ako aj inými nedostatkami, mali označené súdy konanie už na začiatku zastaviť. Tým, že okresný súd 1 tak neurobil, musel sťažovateľ zbytočne strpieť byť nezákonným účastníkom konania viac ako šesť rokov, čo mu spôsobilo značné psychické stresy a stratu viery v spravodlivé súdne konanie. Z tohto dôvodu žiada priznať v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   sťažnosti   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní.

Sťažovateľ ostatným podaním doručeným ústavnému súdu 15. marca 2010 žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

1.

Právo   Ing.   J.   J.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení protokolu č. 11 postupom Okresného súdu v Humennom vo veci vedenej pod sp.zn. 6C/151/2004 a postupom Okresného súdu Prešov vo veci vedenej pod sp.zn. 16C/177/2006 a jeho rozudkom č.k. 16C 177/2006-269 zo dňa 3.3.2009 a postupom Krajského súdu v Prešove vo veci vedenej pod sp.zn. 2Co 111/2010 a jeho rozhodnutím č.k. 2Co 111/2009 zo dňa 11.1.2010   porušené bolo.

2.

Rozhodnutie   Okresného   súdu   Prešov   č.k.   16C   177/2006-269   zo   dňa   3.3.2009 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co 111/2009 zo dňa 11.1.2010 sa zrušuje a vec sa vracia na Okresný súd Prešov na ďalšie konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.

3.

Ing. J. J. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 eur, ktoré sú Okresný súd Humenom a Okresný súd Prešov povinní uhradiť spoločne a nerozdielne do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia

4.

Ing. J. J. sa priznáva náhrada trov konania v sume 223,46 eur, ktoré je Okresný súd Prešov   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   K.,   H.   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Okrem toho sťažovateľ doručil ústavnému súdu 15. marca 2010 návrh na odloženie vykonateľnosti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   111/2009   z 11.   januára   2010. Navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Vykonateľnosť   rozsudku   Krajského   súdu   Prešov   zo   dňa   11.1.2010 č.k. 2 Co 111/2009,   ktorým   som   bol   ako   žalovaný   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu 6.525,64 eur   s 13   %   úrokom   z   omeškania   ročne   zo   sumy   5.947,84   eur   od   7.2.2003 do zaplatenia a zo sumy 577,81 eur od 10.4.2003 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a trovy konania 326,13 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku   sa odkladá.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Znamená to, že právomoc ústavného súdu   je   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   subsidiárna,   ak   má   účastník   konania pred všeobecným súdom k dispozícii účinné právne prostriedky na zabezpečenie ochrany svojich základných práv alebo slobôd, na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov   [§   53   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)],   v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07, IV. ÚS 276/08) musí ich predtým, ako sa obráti so svojou sťažnosťou na ústavný súd, vyčerpať; inak ústavný súd jeho sťažnosť odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že nemá právomoc na jej prerokovanie, že sťažnosť nemá   náležitosti   predpísané   zákonom,   že   je   neprípustná   alebo   podaná   niekým   zjavne neoprávneným, alebo podaná oneskorene. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ako   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a rozhodovaní o nej vychádzal z týchto zistení:

1.   Vec   napadla   na   okresný   súd   1   na   základe   žalobného   návrhu   žalobcu   voči sťažovateľovi   a   ďalšiemu   nájomcovi   prenajatých   priestorov   11.   novembra   2003   a bola jej pridelená sp. zn. 9 Ro 24/03;

2. Okresný súd 1 vydal 23. apríla 2004 platobný rozkaz, proti ktorému sťažovateľ podal   odpor.   Následne   bola   veci   pridelená   sp.   zn.   6   C   151/2004;   žalobný   návrh znel na zaplatenie   povinného   plnenia   s príslušenstvom   z   dôvodu   zaplatenia nájomného vyplývajúceho z nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanými pod č. 512-037/96 dňa 20. decembra 1996;

3. Okresný   súd   1   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   č.   k.   6   C   151/04-110 z 10. februára 2005, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie.

4.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co   226/05-138   z 9.   februára   2006   rozsudok okresného súdu 1 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. V nadväznosti na toto rozhodnutie sudcovia okresného súdu 1 oznámili predsedovi skutočnosti,   pre   ktoré   sú   vylúčení,   a následne   boli   krajským   súdom   vylúčení z prerokovávania a rozhodovania veci. Vec bola „pridelená“ okresnému súdu 2.

6.   Okresný   súd   2   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   č.   k.   16   C/177/2006-269 z 3. marca 2009, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal.

7.   Dňa   18.   júna   2009   okresný   súd   2   zaslal   spis   v dôsledku   podaného   odvolania krajskému súdu.

8. V čase, keď sa vec nachádzala na krajskom súde, doručil sťažovateľ ústavnému súdu

- 8. februára 2010 svoje prvé podanie označené ako „podnet“, v ktorom sa domáhal vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu 1 a okresného súdu 2 (t. j. v čase, keď krajský súd už o odvolaní rozhodol);

- 12.   februára   2010   doplnenie   svojho   podnetu   z 26.   januára   2010   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €;

- 1. marca 2010 ďalšie doplnenie, ktorým sa dožadoval zrušenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 111/2009 z 11. januára 2010 a vrátenia veci okresnému súdu 1 na ďalšie konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov,

- 5.   marca 2010,   upresnenie svojho podania   o petit   rozhodnutia tak, že ho rozšíril aj na postup a rozhodnutie krajského súdu;

- 15. marca 2010 ďalšie podanie, v ktorom požadoval odložiť vykonateľnosť rozsudku krajského súdu;

- 15.   marca   2010   nové   znenie   podania   označené   už   ako   sťažnosť   s priloženým splnomocnením na svoje zastupovanie pred ústavným súdom advokátom, upravenou sťažnosťou vrátane novej formulácie petitu.

Je jednoznačne preukázané, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou obrátil na ústavný súd v čase, keď už vec bola rozhodnutá na krajskom súde a svoju sťažnosť smerujúcu proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu rozšíril navyše až v čase, keď rozsudok krajského súdu už bol právoplatný (25. februára 2010).

Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľa   musel   zohľadniť predovšetkým   tieto   skutočnosti,   a v tejto   pozícii   posúdiť   sťažnosť   vrátane   jej   doplnení, t. j. posúdiť stav v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označenými   konaniami   okresného   súdu   1, okresného súdu 2 a krajského súdu

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa v časti   namietajúcej   porušenie jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na   takto   vymedzený   účel   označených   práv   vyplýva,   že   ochranu   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému   súdu   podaná   v čase,   keď   k namietanému   porušovaniu   práva   ešte   mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ústavnej   ochrany   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom   konaní   okresného   súdu   1   a   okresného   súdu   2   domáha   až   v čase,   keď k porušovaniu označených práv sťažovateľa už nemohlo dochádzať (vec sa od júna 2009 nachádzala   na   krajskom   súde,   pričom   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu, a to č. k. 16 C 177/2006-168   z 3.   marca   2009,   v časti,   v ktorej   bol   návrh   žalovaného na prerušenie   konania   zamietnutý,   nadobudol   právoplatnosť   15.   apríla   2009),   a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Rovnako   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa týkajúcu   sa   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, lebo v čase, keď sťažovateľ namietal porušenie týchto svojich práv krajským súdom, bola už vec aj   na   krajskom   súde   právoplatne   skončená   (25.   februára   2010).   Sťažovateľ   namietal porušenie   svojich   práv   krajským   súdom   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   osobne 1. marca 2010.

Navyše ústavný súd dodáva, že čo sa týka konania sp. zn. 2 Co 111/2009 vedeného na krajskom súde, konanie začalo na krajskom súde v júni 2009 a krajský súd vo veci rozhodol 11. januára 2010. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že už táto sama skutočnosť   nesignalizuje   možnosť   vysloviť   porušenie   označených   práv   sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, čo zakladá ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konaniami a rozhodnutiami okresného súdu 1 a okresného súdu 2

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu 1 v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   151/2004   a okresného   súdu   2   v konaní   vedenom pod sp. zn. 16 C 177/2006   konštatuje,   že   pre   nedostatok   právomoci   nie   je   príslušný na rozhodnutie o tejto časti jeho sťažnosti. V čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž zakotvená zásada subsidiarity ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený   rozhodovať o ochrane základných   práv   a slobôd   iba   vtedy,   ak o ich   ochrane nerozhoduje   iný   súd.   V danom   prípade   o obidvoch   rozsudkoch   okresného   súdu   1 a okresného súdu 2, ako aj o postupe, ktorý predchádzal ich vydaniu, rozhodoval krajský súd   ako   súd   odvolací,   t.   j.   sťažovateľ   sa   domáhal   ochrany   svojich   práv   právnymi prostriedkami   v systéme   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 2 Co 111/2009 z 11. januára 2010

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   by   mohlo   dôjsť rozhodnutím   všeobecného   súdu   nielen   tým,   ak   by   tento   fakticky   odňal   možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale   aj   tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl. 46   až   čl. 48   ústavy).   Reálne   uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,   ale ani nárok   na   to,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Ústavný   súd   v kontexte   uvedeného   poukazuje   na   to,   že   čl. 6   ods. 1   dohovoru neuvádza   nič   konkrétne   o tom,   ako   má   byť   vec   posudzovaná,   resp.   ako   majú   byť posudzované dôkazy, ktoré má všeobecný súd k dispozícii, iba zakladá vo všeobecnosti právo   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Jeho   obsahom   však   nie   je   právo   na   prejednanie záležitosti, ktoré by malo byť konformné s právnym názorom niektorého účastníka konania. Článok 6 ods. 1 dohovoru rovnako neupravuje prípustnosť dôkazov, pričom podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ide o oblasť podriadenú predovšetkým vnútroštátnemu   právu   a vyhodnotenie   dôkazov   predložených   stranami   sporu   prináleží zásadne   vnútroštátnym   súdom.   Judikatúra   ESĽP   zaväzuje   súdy,   aby   svoje   rozhodnutia odôvodňovali, avšak tento záväzok nemôže byť ponímaný tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument účastníka konania (Van Hurk v. Holandsko, 1994).

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho   rozhodnutia.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti   považuje za   preukázané a ktoré   nie,   z ktorých   dôkazov   vychádzal a   akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP. Aj v ďalších rozhodnutiach ESĽP, napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz v.   Španielsko   konštatoval,   že   podľa   štandardnej   judikatúry   súdu   reflektujúcej   princíp riadneho   chodu   spravodlivosti   musia   súdne   rozhodnutia   v dostatočnej   miere   obsahovať dôvody,   na   ktorých   sú   založené.   Povinnosť   odôvodňovať   rozhodnutie   nemôže   byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 111/2009 z 11.   januára   2010,   ktorým   rozhodol   o jeho   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   2 č. k. 16 C 177/2006-269 z 3. marca 2009 tak, že ho podľa § 219 OSP ako vecne správny potvrdil s výnimkou výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa na prerušenie konania (voči tomuto výroku napadnutého rozsudku okresného súdu 2 sťažovateľ nepodal odvolanie), a zároveň žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta tieto skutočnosti:

-   krajský   súd   nezamietol   žalobný   návrh   navrhovateľa   „pre   neúplnú   pasívnu legitimáciu sťažovateľa v spore“, čím poprel vzájomnú solidaritu sťažovateľa a ďalšieho žalovaného (povinného) v označenom konaní,

- nepreskúmateľnosť a zmätočnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu, že návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol,

- napadnutý rozsudok nemal byť vydaný pred prerušením konania, ale krajský súd mal napadnuté rozhodnutie okresného súdu 1 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie,

-krajský súd mal povinnosť odmietnuť podanie žalobcu z 11. novembra 2003, ktorým na výzvu okresného súdu 1 na doplnenie podania zareagoval až po uplynutí súdom určenej lehoty a až na opakovanú výzvu súdu,

- krajský súd nereagoval na námietku sťažovateľa o „falošnosti zmluvy“, na základe ktorej vznikla sťažovateľovi povinnosť tým, že nepredložil všetky dôkazy pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, ale až v odvolacom konaní, resp. v odvolaní,

-krajský   súd „ignoroval“ právoplatné   rozhodnutie   okresného   súdu   1   č.   k 11 C 1285/00-112 z 10. októbra 2002.

Krajský súd odôvodnil odvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok takto:

-   k námietke   sťažovateľa   uvedenej   v odvolaní,   že   boli   splnené   zákonné   podmienky na odmietnutie žalobného návrhu už v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 151/04 na okresnom súde 1, krajský súd uviedol:

„K námietke, že boli splnené zákonné podmienky na odmietnutie žalobného návrhu už v konaní vedenom pod sp. zn. 6C 151/04, pretože v lehote 15 dní od doručenia uznesenia žalovaný   nedoplnil   svoje   podanie   a   nepreukázal,   že   JUDr.   A.   C.   bol   oprávnený   konať za žalobcu podľa ust. § 21 ods. 1 O.s.p., treba uviesť, že márne uplynutie lehoty určenej súdom účastníkovi konania k odstráneniu vád jeho nesprávneho, alebo neúplného podania nespôsobuje nemožnosť vady podania odstrániť neskôr, dokiaľ súd z ich neodstránenia nevyvodil zákonom predvídané následky.“

- k „neodmietnutiu“ podania žalobcu okresným súdom 2 krajský súd uviedol:

„K ďalšej námietke, že zo strany súdu prvého stupňa nedošlo k odmietnutiu podania žalobcu ani po tom, čo súd prvého stupňa ho na doplnenie podania opätovne vyzval, treba uviesť,   že súd prvého   stupňa   vyvodil   z uvedeného   následky zákonom   predvídané   v ust. § 104 ods. 2 O.s.p. a konanie zastavil. Odvolací súd svojim skorším rozhodnutím zo dňa

31. 3. 2008 uvedené uznesenie zrušil s tým, že podľa právneho názoru odvolacieho súdu žalobca písomným podaním doručeným súdu 29. 11. 2006 potvrdil, že JUDr. A. C. ako zamestnanec ŽSR „poverený vedením odboru právnych vzťahov a verejného obstarávania- mal oprávnenie v inkriminovanom období 11. 11. 2003 podpisovať žalobné návrhy za ŽSR na   základe   poverenia   generálneho   riaditeľa   Ing.   R.   V.,   o   čom   svedčí   „poverenie   -

16

splnomocnenie   č.   1"   zo   dňa   1.   8.   2003,   ktoré   podpísal   v   tom   čase   novovymenovaný generálny riaditeľ Ing. R. V.. Preukázanie, že pracovník je oprávnený konať za právnickú osobu patrí k podmienkam konania. Potvrdenie žalobcu doručené súdu 29. 11. 2006 podľa názoru odvolacieho súdu postačuje na preukázanie, že JUDr. A. C. bol oprávnený konať v tejto veci za žalobcu. Nedostatok podmienky konania bol týmto odstránený.“

- k námietke, že žalobca sa domáha žalovanej sumy len od sťažovateľa a nie aj od ďalšieho povinného podľa zmluvy č. 512-037/96,   keďže sú „spoloční a nerozdielni nájomcovia“ a k „neúplnej pasívnej legitimácii“ sťažovateľa krajský súd uviedol:

„K   ďalšej   námietke,   že   žalobca   sa   domáha   zaplatenia   žalovanej   sumy   len od žalovaného   napriek   tomu,   že   v   zmluve   č.   512/037-96   je   okrem   žalovaného   uvedený aj Ing. J. M., podľa názoru žalovaného s Ing. J. M. sú spoloční a nerozdielni nájomcovia a túto právne relevantnú skutočnosť   súd   nezohľadnil,   mal   žalobu zamietnuť   v   dôsledku neúplnej pasívnej legitimácie, odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej   spoločný   solidárny   záväzok   nezakladá   sám   osebe   nerozlučné   spoločenstvo v občianskom súdnom konaní. Právnym následkom pasívnej solidarity vo vzťahu veriteľa k dlžníkom je to, že veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka.“

-   k „sfalšovaniu“ nájomnej   zmluvy   č.   512-037/96   a k doplneniu   dôkazov   sťažovateľa v odvolaní krajský súd uviedol:

„Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že nájomná zmluva č. 512-037/96 je sfalšovaná a nemožno z nej vyvodiť žiadne právne následky, ako aj k tvrdeniu, ktoré obsahuje písomné podanie žalovaného - doplnenie dôkazov k odvolaniu zo dňa 15. 6. 2009 súdu doručenému

24. 6. 2009 je treba uviesť nasledovné: v rámci dokazovania sa vytvára skutkový podklad pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ust. § 120 ods. 4 O.s.p. ukladá súdu povinnosť poučiť účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť ešte pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej a tiež, že na dôkazy označené a predložené neskôr nebude prihliadnuté. Ak bol účastník konania riadne poučený v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., môže skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neuplatnil v konaní pred súdom prvého stupňa uplatniť v odvolaní iba za podmienok taxatívne určených v § 205a písm. a) až d)

17

O.s.p.   Takéto,   pred   súdom   prvého   stupňa   neuplatnené   skutočnosti   alebo   dôkazy   sú   pri odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b)   má byť nimi   preukázané,   že v konaní došlo   k vadám,   ktoré mohli mať   za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z   obsahu   spisu   nepochybne   vyplýva,   že   na   pojednávaní   dňa   11.   12.   2008   bolo účastníkom   konania   dané   poučenia   podľa   ust.   §   120   ods.   4   O.s.p.   a   účastníci sa na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 3. 3. 2009 pred vyhlásením dokazovania za skončené   vyjadrili,   že   ďalšie   dôkazy   nenavrhujú.   Keďže   hore   uvedené   skutočnosti žalovaný   namietal   až   v   podanom   odvolaní,   odvolací   súd   na   ne   nemohol   prihliadať. K námietke žalovaného uvedenej v písomnom podaní zo dňa 2. 7. 2007 je treba uviesť, že nebol   dôvod   zo   strany   súdu   prvého   stupňa   na   zastavenie   konania   pre   nezaplatenie súdneho poplatku, ak žalobca súdny poplatok uhradil aj po 10 dňovej lehote určenej súdom. Poplatková povinnosť žalobcu trvala aj po tejto lehote určenej súdom a zo strany súdu prvého stupňa po úhrade súdneho poplatku nebol dôvod na zastavenie konania.“

K nesprávnosti údajov vo faktúrach krajský súd uviedol:„K ďalším námietkam uvedeným žalovaným v podanom odvolaní je treba uviesť, že súd prvého stupňa sa s týmito námietkami náležitým spôsobom vyporiadal a v tomto smere sa odvolací súd s odôvodnením rozhodnutia súdu   prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje. Dôvody, ktoré uvádza súd prvého stupňa vo vzťahu k týmto ostatným námietkam, a   to,   že   zo   strany   žalobcu   boli   fakturované   aj   nebytové   priestory,   ktoré   neboli   v   čase fakturácie   určené   na   prevádzkovanie   obchodu   a   služieb   a   žalovaný   ich   preto   nemohol využívať na podnikanie podľa živnostenského listu, že údaje uvedené vo faktúrach, ktoré predložil   žalobca   obsahujú   také   nedostatky,   ktoré   vylučujú   ich   úhradu,   že   žalovanému nebolo vyhovené žiadosti o zmenu určenia uvedených miestností na poskytovanie obchodu

18

a služieb,   že   na   žiadosť   žalovaného   bolo   odstavené   teplo,   čím   sa   znemožnilo   užívanie, sú v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa správne a presvedčivé.“

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že sa vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľa, ktoré sa zásadne zhodujú s námietkami, ktoré sťažovateľ uviedol v súvislosti s namietaným porušením jeho práv aj označeným rozsudkom krajského súdu. Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   označený   rozsudok okresného   súdu,   obsahuje podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočné   skutkové   aj   právne dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie vo veci sťažovateľa a nemožno ho považovať   za   zrejme   neodôvodnené   a arbitrárne.   Dôvody,   na   ktorých   založil   svoje rozhodnutie, nie sú podľa názoru ústavného súdu rozporné alebo svojvoľné. Hodnotenia dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov, z ktorých krajský súd   v podstate   prevzal   skutkový   stav,   ako   ho   ustálil   prvostupňový   súd,   a stotožnil sa aj s jeho právnym názorom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu   nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   rozsudok   krajského   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje   a na   jeho   meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým krajský súd dospel.

Ústavný súd zhodne s ESĽP zásadne neskúma, či sú dôvody uvedené v sťažovateľom predloženom   rozhodnutí   vecne   správne   (vec   Van   de   Hurk   v. Holandsko   1994,   správa Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený, a nie je arbitrárny.

19

K námietke sťažovateľa, ktorá nebola predmetom odvolacieho konania a je založená na konštatovaní sťažovateľa, že krajský súd ignoroval právoplatné rozhodnutie okresného súdu   č.   k.   11   C   1285/00-112   z 10.   októbra   2002,   ústavný   súd   uvádza,   že   predmetné rozhodnutie okresného súdu   1 sťažovateľ ako dôkaz k svojej sťažnosti ústavnému súdu nepriložil; to však nič nemení na skutočnosti, že okresný súd   2 sa k uzavretiu   nájomnej zmluvy   č.   512-037/96   explicitne   vyjadril   (a   krajský   súd   sa   potvrdením   napadnutého rozsudku okresného súdu 2 s jeho názorom stotožnil). Okresný súd 2 sa vo svojom rozsudku č. k. 16 C 177/2006-269 z 3. marca 2009 k predmetnej veci vyjadril takto:

„... Medzi žalobcom ako prenajímateľom a nájomcami - žalovaným a Ing. J. M., bola pod č. 512-037/96 uzavretá nájomná zmluva- datovaná je dňom 20.12.1996.

Predmetom   nájmu   boli   nebytové   priestory   špecifikované   v   nájomnej   zmluve, nájomcovia sa zaviazali platiť prenajímateľovi nájomné vo výške 200,- Sk/m2, spolu sumu 159.714,- Sk za rok. Podľa zmluvy nájomné malo byť platené štyrikrát ročne, vždy k 5.2.,

5.5., 5.8. a 5.11. príslušného kalendárneho roka na základe predložených faktúr. Nájomná zmluva uzatvorená bola na dobu určitú 20 rokov. Podľa článku 3. tejto zmluvy nájomca bude   prenajatý   nebytový   priestor   užívať   na   účely   uvedené   v   živnostenskom   liste a na prenajímanie   tretej   osobe   na   obchodné   účely   po   predchádzajúcom   súhlase prenajímateľa. Mesto Humenné vydalo pod č. MsU-OSMaPČ 204/97 dňa 4.2.1997 rozhodnutie, ktorým na základe   žiadosti   žalobcu   súhlasí   s   uzavretím   zmluvy   o   nájme   pre   nájomcov   J.   M. a Ing. J. J.

„... Na základe návrhu žalobcu zo dňa 25.10.2000 vedené bolo na Okresnom súde Humenné   pod   sp.zn.   11   C 1285/00   konanie   o   vypratanie   žalovaného   ako   aj Ing. J.   M. z priestorov,   ktoré   im   žalobca   prenajal   nájomnou   zmluvou   č. 512 037/96   z   21.12.1996; podľa žalobcu je táto nájomná zmluva neplatná, pretože nebol k nej daný predchádzajúci súhlas obce, Mesto Humenné súhlas udelilo až 4.2.1997. Okresný súd Humenné rozsudkom 11 C 1285/00-112 z 10.10.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 5.12.2002 návrh žalobcu zamietol; podľa súdu nájomná zmluva bola uzavretá až po 4.2.1997, po predchádzajúcom súhlase Mesta Humenné čo vyplynulo z vykonaných dôkazov. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:

20

Účastníci   konania   uzavretím   nájomnej   zmluvy   č.   512-037/96   vstúpili   do   záväzkového vzťahu s dohodnutým predmetom tohto záväzkového vzťahu, pričom obsahom záväzkového vzťahu sú práva a povinnosti, ktoré z nájomnej zmluvy vyplývajú. Nájomná   zmluva   je   vo   svojej   podstate   zmluvou   odplatnou,   absencia   dohody   o   výške a splatnosti nájomného a spôsobe jeho platenia je dôvodom pre neplatnosť zmluvy o nájme, pokiaľ jej predmetom je nájom nebytových priestorov. Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 116/1990 Zb. v znení účinnou v rozhodnom období, zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob   jeho   platenia,   a   ak   nejde   o   nájom   na   neurčitý   čas.   Čas,   na   ktorý   sa   nájom uzaviera. Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené. Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajímať   iba   po   predchádzajúcom   súhlase   národného   výboru,   pokiaľ   národný   výbor do pätnástich   dní   od   prijatia   žiadosti   o   veci   nerozhodne,   predpokladá   sa,   že   súhlas bol udelený.   Podľa   ods.   4   tohto   zákonného   ustanovenia   pokiaľ   sa   zmluva   uzavrie   bez súhlasu   národného   výboru   podľa   ods.   2   alebo   neobsahuje   náležitosti   podľa ods. 3, je neplatná. Z dôkazov, ktoré boli vo veci vykonané vyplýva, že nájomná zmluva, ktorá bola pod č. 512- 037/96 uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou platnou, jej zmluvnými stranami sú subjekty,   ktoré   do   tohto   záväzkového   vzťahu   boli   oprávnené   vstúpiť,   zmluva   má všetky zákonom predpokladané náležitosti.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   nemožno   stotožniť   s tvrdením   sťažovateľa,   že   dátum uzavretia   nájomnej   zmluvy   č.   512-037/96   uzavretej   medzi   žalobcom   a sťažovateľom a Ing. J. M. bol falšovaný a na tomto základe okresný súd 1, okresný súd 2 a krajský súd rozhodovali,   a nemožno   súhlasiť   ani   s tým,   že   tieto   súdy   sťažovateľom   uvádzané rozhodnutie v sťažnosti č. k. 11 C 1285/00-112 z 10. októbra 2002 ignorovali.

Sťažovateľ namieta aj nesprávne údaje uvedené vo faktúrach, ktoré mal na základe žalobného   návrhu   žalobcu   uhradiť;   k sťažnosti   priložil   rozsudok   okresného   súdu   1 č. k. 15 Cb 267/01-193 z 21. decembra 2004, ktorý bol právoplatný 9. marca 2005 a týkal

21

sa   úhrady   iných   faktúr,   a   to   za   dodávky   tepla   za   november   až   december   2000 do podnikateľských priestorov sťažovateľa, ktorý tento užíval práve na základe nájomnej zmluvy   č.   512-037/96,   podľa   ktorej   bol   sťažovateľ   povinný   uhrádzať odber   elektrickej energie, tepla, vody a tuhého komunálneho odpadu „zvlášť“ (čl. IV bod 5 nájomnej zmluvy č.   512-037/96). Otázka falšovania označenej   nájomnej zmluvy nebola predmetom   tohto konania.

Čo sa týka námietky uvedenej v sťažnosti a týkajúcej sa prerušenia konania, táto nebola predmetom preskúmania krajského súdu v rámci odvolacieho konania; sťažovateľ sa proti tomuto výroku rozhodnutia prvostupňového súdu neodvolal, t. j. nevyužil podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje v systéme všeobecných súdov, čo vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať   o tejto   námietke,   a je   dôvod   na   odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok jeho právomoci. Rozhodnutie okresného súdu 2, ktorým návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, nadobudol právoplatnosť

15. apríla   2009,   čo   zakladá   ďalší   dôvod   na   odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti   podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu,   že   v tejto   časti   bola   sťažnosť   podaná oneskorene.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde uzavrel, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa ústavy a dohovoru a namietaný rozsudok   nemožno   dávať   do   takej   spojitosti   s obsahom   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mohla byť predmetom posudzovania   jeho   ústavnosti   v konaní   o veci   samej,   sťažnosť   pri   jej   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

22

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2010  

23