znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 140/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť E. B., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12   ods.   1   a čl. 13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 1/2007 z 3. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2008 doručená sťažnosť E. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 1/2007 z 3. mája 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bola rozhodnutím Colného úradu K. (ďalej len „colný úrad“) č. k. 76/2446/2004-T z 11. novembra 2004 uložená pokuta 10 000 Sk za porušenie daňových predpisov, ktoré bolo zistené počas kontroly vykonanej v rámci   colného   dohľadu   colníkmi   colného   úradu   3. novembra 2004,   keď   bolo pri kontrole príručnej   batožiny   sťažovateľky   nájdených   180 ks   cigariet   neoznačených na spotrebiteľskom balení slovenskou kontrolnou známkou, ktorých spôsob nadobudnutia v súlade s daňovými predpismi sťažovateľka nevedela preukázať.

Colné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“) rozhodnutím č. 63709/2005   zo   4. októbra 2005   v   odvolacom   konaní   zmenilo   výrok napadnutého rozhodnutia   tak,   že   vo   výrokovej   časti   namiesto   ustanovenia   §   41   ods.   5 zákona   č. 106/2004   Z.   z.   o spotrebnej   dani   z tabakových   výrobkov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 106/2004 Z. z.“) uviedlo ustanovenie § 41 ods. 3 zákona č. 106/2004 Z. z. O odvolaní bolo rozhodnuté takmer po roku od jeho podania.

Sťažovateľka   napadla   právoplatné   rozhodnutie   colného   riaditeľstva   žalobou o preskúmanie   zákonnosti,   ktorú   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom č. k. 1 S 12/2006-78 z 23. novembra 2006 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.   3   Sžf   1/2007   z 3.   mája   2007   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke podľa jej tvrdenia doručený v prvej polovici novembra 2007.   Podnetom   adresovaným   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna   prokuratúra“)   z 27.   decembra   2007   sa   sťažovateľka   domáhala   podania mimoriadneho   dovolania   podľa   §   243e   Občianskeho   súdneho   poriadku   proti   rozsudku najvyššiemu   súdu.   Prípisom   zo   14.   januára   2008   jej   bolo   oznámené,   že   podanie mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) vo veciach správneho súdnictva nie je prípustné.

Sťažovateľka sa domnieva, že rozhodnutia v danej veci vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia ustanovení zákona č. 106/2004 Z. z. a zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“). Podľa jej názoru sa   nemohla   stať   daňovým   subjektom   a nemohla   sa   dopustiť   ani   porušenia   daňových predpisov. Poukázala na to, že cigarety neuvádzala do daňového obehu, nepredávala ich a pôvod a spôsob ich nadobudnutia preukázala na mieste, kde bol predávajúci tiež zadržaný. Pri posudzovaní otázky držby je podľa jej názoru potrebné postupovať analogicky podľa ustanovenia   §   14a   zákona   č. 511/1992   Zb.,   ktoré   pojednáva   o nákladoch   spojených so skladovaním   a zničením   prepadnutého   tovaru   alebo   veci.   Podľa   tohto   ustanovenia náklady uhrádza fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá prepadnutý tovar predávala, prepravovala   alebo   skladovala,   z čoho   vyplýva,   že   daňovým   subjektom   a aj   daňovým dlžníkom je len ten, kto predáva, prepravuje, alebo skladuje tovar, alebo veci mimo voľný obeh. Sťažovateľka nič nepredávala, neprepravovala ani neskladovala.

Postup   colných   orgánov   a súdov   obidvoch   stupňov   považuje   sťažovateľka   za nespravodlivé konanie, ktorým došlo k porušeniu označených základných práv. Za zbytočný prieťah označila doručenie rozsudku najvyššieho súdu po viac ako šiestich mesiacoch od jeho vyhlásenia. Preto žiada, aby ústavný prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. V konaní Najvyššieho súdu SR zo dňa 3. 5. 2007, č. k. 3 Sžf 1/2007 bolo porušené právo E. B. v nerešpektovaní jej ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 3. 5. 2007, sp. zn. 3 Sžf 1/2007 a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. E. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000,- Sk (slovom tristotisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania   E.   B.   z titulu   trov právneho zastúpenia v sume 6 720 Sk na účet právneho zástupcu JUDr. J. F., advokáta, vo (...) K., č. ú. (...) do jedného mesiaca od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je podanie sťažnosti v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Podanie sťažnosti po uplynutí uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2007 z 3. mája 2007, ktorý bol podľa zistenia ústavného súdu doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 9. novembra 2007, a týmto dňom aj nadobudol právoplatnosť. Sťažnosť ústavnému súdu sťažovateľka podala

8. apríla 2008, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ sťažovateľka spája začiatok lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   s   doručením   vyrozumenia   generálnej   prokuratúry   o   nevyhovení   jej   podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, treba uviesť, že ústavný súd nepovažuje   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi za účinný   a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorého   vyčerpanie   je   podmienkou podania   sťažnosti   na   ústavnom   súde,   a preto   na   jeho   podanie   nie   je   možné   prihliadať z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde (I. ÚS 134/03).

Pretože oneskorené podanie sťažnosti je neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky v konaní pre ústavným súdom (IV. ÚS 36/03), ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2008