znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 140/07-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 o sťažnosti M. S., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia svojich bližšie neoznačených práv uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1 To 13/2007-320 z 20. februára 2007, postupom a rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 T 50/2006 zo 6. decembra 2006 a o žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť M. S. o d m i e t a.

2. Žiadosti M. S. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. apríla 2007 doručené podanie M. S., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť“. Na základe obsahu podania ústavný súd dospel k záveru, že zámerom   sťažovateľa   bolo   podať   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) proti porušeniu svojich bližšie neoznačených práv uznesením Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 1 To 13/2007-320   z 20. februára 2007, ako aj postupom a rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.   1   T   50/2006   zo   6.   decembra   2006.   Sťažovateľ   zároveň   požiadal   ústavný   súd o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Sťažnosť   sťažovateľa   v predloženom   znení   neobsahovala   obligatórne   náležitosti sťažnosti ustanovené v § 20 a v § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd   preto   v liste   z   24.   apríla   2007   poučil   sťažovateľa,   aké   náležitosti   musí   obsahovať kvalifikovaná sťažnosť podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy, vyzval ho, aby v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy doplnil svoje podanie o chýbajúce náležitosti, a zároveň ho upozornil, že   ak   v určenej   lehote   svoje   podanie   nedoplní   o chýbajúce   náležitosti,   môže   byť   jeho podanie odmietnuté podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   doplnil   svoju   sťažnosť   podaním doručeným   14.   mája   2007,   v ktorom   poukázal   na   niektoré   (nim   tvrdené)   pochybenia okresného   súdu   v predmetnom   konaní   a najmä   na   skutočnosť,   že   mu   bol   uložený neprimerane vysoký   trest   (25   rokov   odňatia   slobody),   a zdôraznil, že v jeho prípade   sa „postupovalo   zaujato,   rasovo...“. Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o predĺženie   lehoty   na doplnenie svojej sťažnosti. Ústavný súd tejto žiadosti sťažovateľa vyhovel a predĺžil mu ju do 31. mája 2007. Následne sťažovateľ ešte doručil ústavnému súdu kópiu napadnutého rozsudku   okresného   súdu,   ale   ďalšie   chýbajúce   náležitosti   sťažnosti   už   ani   do   dňa   jej predbežného prerokovania nedoplnil.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podania (sťažnosti) sťažovateľa zistil, že jeho podanie ani po doplneniach neobsahuje označenie, ktoré základné práva alebo slobody mali byť podľa jeho tvrdenia porušené [§ 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde], a tiež neobsahuje ani kvalifikovaný návrh   rozhodnutia, ktorého sa svojou sťažnosťou   domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), zodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, a to napriek tomu, že ústavný súd sťažovateľa   poučil   aké   náležitosti   má   jeho   sťažnosť   obsahovať   a vyzval   ho,   aby   svoje podanie doplnil o chýbajúce náležitosti, a zároveň ho upozornil, že ak v určenej lehote svoje podanie nedoplní, ústavný súd môže jeho podanie odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd pri predbežnom prerokúvaní sťažnosti sťažovateľa tiež posudzoval, či nie je zjavne neopodstatnená. Opieral sa pritom o svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej možno   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom orgánu   štátu   nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného   práva alebo slobody,   ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   opiera   tvrdenie   o porušení   svojich   práv predovšetkým o to, že mu bol uložený neprimerane vysoký trest (25 rokov odňatia slobody), ktorý nie je „úmerný ku skutku, ku ktorému sa viaže“ a ďalej argumentuje, že «podľa ústavy SR je sudca v konaní nezávislý, avšak v zásade „3x a dosť“ je obligatórne určená výška trestu, čo je v rozpore s ústavou SR, nakoľko Trestný zákon obmedzuje sudcu pri výmere trestu.   A teda   predpis   s nižšou   právnou   silou   (Trestný   zákon)   neguje   predpis   s vyššou právnou silou (Ústava SR)». V súvislosti s tvrdením, že v jeho prípade sa „postupovalo zaujato,   rasovo...“ sťažovateľ argumentuje len všeobecne,   keď   poukazuje na to,   že „v Žiline   je   veľké   percento   rasovoorientovaných   ľudí   aj   medzi   príslušníkmi   polície.   Toto tvrdenie nie je výmyslom, je to fakt o ktoré sa dá oprieť, stačí sa pozrieť štatystyku rasovích činov spáchaných v Žiline“.

Ústavný súd   po   preskúmaní argumentácie   sťažovateľa   skonštatoval, že   vo   svojej podstate   smeruje   najmä   proti   zneniu   nového   Trestného   zákona,   ktorý   sprísnil   tresty a zaviedol zásadu „trikrát a dosť“. Príslušné ustanovenia nového Trestného zákona považuje sťažovateľ za nesúladné s ústavou. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že namietanie nesúladu   zákona,   jeho   časti,   príp.   niektorého   jeho   ustanovenia   s ústavou   je   predmetom konania   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy,   zatiaľ   čo   v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd vychádza z prezumpcie ústavnosti zákonov, a preto sú označené argumenty sťažovateľa v danom prípade právne irelevantné, a teda zjavne neopodstatnené. Za zjavne neopodstatnenú považoval ústavný súd aj ďalšiu argumentáciu   sťažovateľa   založenú   na   všeobecných   tvrdeniach,   z ktorých   podľa   jeho názoru   nemožno   vyvodiť   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom a namietanými   rozhodnutiami   krajského   súdu   a okresného   súdu   a prípadným   porušením základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia) z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom ústavný súd vychádzal so svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej v zmysle § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a § 138 Občianskeho súdneho poriadku   ustanovuje   sťažovateľom   (žiadateľom)   právneho   zástupcu   len   vtedy,   ak   o to požiadajú,   ak   to   odôvodňujú   ich   osobné   a majetkové   pomery   a zároveň   nejde   o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, pričom tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť. V prípade sťažovateľa opierajúc sa o svoje závery o zjavnej neopodstatnenosti   jeho   sťažnosti   ústavný   súd   skonštatoval,   že   sťažovateľ   si   v danom prípade zjavne bezúspešne uplatňuje svoj nárok na ochranu ústavnosti, a preto jeho žiadosti nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007