znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 140/03-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval sťažnosť D. G. a M. G., obaja bytom B., zastúpených komerčnou právničkou JUDr.   M.   S.,   K.,   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 526/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. G. a M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 526/93 od 13. decembra 2001, keď bol vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 50/01-21,   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   526/93 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. D. G. a M. G.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 75 000 Sk (slovom Sedemdesiatpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť D. G. a M. G. do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločne a nerozdielne D. G. a M. G.   trovy   konania vo   výške   15 892   Sk (slovom   Pätnásťtisícosmestodeväťdesiatdva slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet komerčnej právničky JUDr. M. S.,K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2003 doručená   sťažnosť   D.   G.   a   M.   G.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   komerčnou právničkou JUDr. M. S., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 526/93.

Sťažovatelia   odôvodňujú   sťažnosť   tým,   že   od   vydania   nálezu   ústavného   súdu z 13. decembra 2001, ktorým bolo vyslovené, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 526/93 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, uplynulo už 17 mesiacov a okresný súd vo veci nekoná. Preto navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o porušení označeného základného práva.

Ústavný súd uznesením z 13. augusta 2003 sp. zn. IV. ÚS 140/03 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 17 C 526/93 v období od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 50/01.

II.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   výzvou   z 8.   septembra   2003 požiadal sťažovateľov, aby sa v lehote do 15 dní od doručenia výzvy vyjadrili, či súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Rovnakú výzvu na vyjadrenie ústavný súd doručil aj predsedovi okresného súdu.

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 24. septembra 2003 doručenom ústavnému súdu 3. októbra 2003 o. i. uviedol:

„Posledné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 3.10. 2001 a bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Dňa 18. 11. 2002 bolo vo veci vydané uznesenie o ustanovení znalca, ktoré však nebolo doručované a dňa 14. 2. 2003 bolo vydané nové uznesenie o ustanovení znalca, na základe ktorého bol spis dňa 14. 4. 2003 odoslaný súdnemu znalcovi z odboru geodézie a kartografie.

Do dnešného dňa znalecký posudok vydaný nebol.Uvedené konanie teda skutočne nemožno hodnotiť ako úplne bezprieťahové, k čomu však nepochybne prispieva i jeho skutková náročnosť, ako aj fakt neúmernej zaťaženosti sudcov tunajšieho súdu, teda aj vo veci konajúcej sudkyne JUDr. T. V., v súdnom oddelení ktorej je 662 nevybavených vecí.“

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov a z vyžiadaného   spisu   ústavný   súd   vo   veci   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   526/93   zistil nasledovný stav veci:

Sťažovatelia podali 28. júna 2001 ústavnému súdu podnet vo veci porušenia ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy. Ústavný súd rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 50/01 z 13. decembra 2001 rozhodol, že ich označené základné právo bolo okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 526/93 porušené. Ústavný súd v ňom hodnotil konanie okresného súdu od 15. februára 1993 do 3. októbra 2001, keď bol nariadený ostatný termín pojednávania.

Okresný   súd   3.   októbra   2001   odročil   pojednávanie   za   účelom   znaleckého dokazovania.

Dňa 14. februára 2003 nariadil uznesením znalecké dokazovanie.Dňa14. apríla 2003 okresný súd doručil spis znalcovi.Dňa   7.   októbra   2003   znalec   vrátil   spis   okresnému   súdu   s tým,   že   posudok nespracoval, pretože je zaneprázdnený.

III.

Sťažovatelia sa podanou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „ Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS   15/03,   II.   ÚS   66/03),   v súlade   s ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré   smeruje   k právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k odstráneniu   jeho   právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty pre sťažovateľov v ich veci dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu bez ohľadu na to, či by to bolo meritórne alebo iné rozhodnutie, ktorým by sa spor právoplatne skončil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   veci   sťažovateľov   sa   koná   na   všeobecnom   súde od 14. septembra   1992   a konanie   nie   je   právoplatne   skončené.   Ústavný   súd   pripomína, že v období od 3. októbra 2001 okresný súd konal už s vedomím, že v predchádzajúcom konaní porušil základné právo účastníkov na konanie bez zbytočných prieťahov. Napriek tomu ústavný súd z obsahu spisu nezistil, že by po tomto dátume venoval okresný súd takú zvýšenú pozornosť postupu v tejto veci, ktorá by sa účastníkmi právom očakávala po náleze ústavného súdu.   V tejto spojitosti   treba uviesť,   že v dobe rozhodovania ústavného súdu podľa § 2 ods. 3 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   sudca   bol   pri   výkone   svojej   funkcie   viazaný   nálezom ústavného   súdu.   Viazanosť   v tomto   prípade   znamenala,   že   okresný   mal   urobiť   všetky potrebné procesné úkony bez zbytočného odkladu tak, aby po náleze ústavného súdu už zbytočné   prieťahy   v konaní nevznikali.   V posudzovanom   konaní sa   tak   nestalo   a nie   je ospravedlnením okresného súdu veľký počet vecí a ani skutková zložitosť sporu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00) zohľadňuje, okrem toho, čo sa uviedlo o viazanosti okresného súdu predchádzajúcim nálezom, tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

1.   Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je nárok   na   vypratanie   nehnuteľnosti. Ústavný súd konštatuje, že tieto spory nie sú právne zložité, existuje k nim stabilizovaná judikatúra, ale vzhľadom na osobitný charakter sa môžu prejaviť ako skutkovo náročné. Okresný súd vo svojom vyjadrení uviedol, že v danom prípade ide skutkovo náročnú vec, ale nevysvetlil, prečo sa v skutkovo komplikovanej veci postup súdu spomaľuje neúmerne zdĺhavým a neefektívnym nariaďovaním znaleckého dokazovania bez overenia si, či znalec je alebo nie je schopný posudok podať.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   spôsobenie   zbytočných   prieťahov   zo   strany sťažovateľov.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup   okresného   súdu.   Pokiaľ   ide   o hodnotenie   jeho postupu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   nečinný   od   3.   októbra   2001,   keď odročil pojednávanie za účelom znaleckého dokazovania, do 14. februára 2003, keď nariadil znalecké dokazovanie (viac ako 16 mesiacov). Nariadenie tohto znaleckého dokazovania však   nebolo   dostatočne   efektívne,   pretože   znalec   v októbri   2003   vrátil   spis pre zaneprázdnenosť.   Okrem   tohto   úkonu   okresný   súd   vo   veci   nevykonal   žiadny   úkon, nenariadil ani jedno pojednávanie a nevenoval pozornosť ani tej skutočnosti, že nariadené znalecké dokazovanie nebolo skončené v stanovenej lehote.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že konanie, v ktorom ústavný súd už nálezom vyslovil porušenie   základného   práva   sťažovateľov,   je   stále   na   súde   prvého   stupňa   bez   záverov znaleckého dokazovania a bez jeho rozhodnutia vo veci samej. Doterajšia dĺžka konania okresného súdu preto nemôže byť v žiadnom prípade akceptovaná a ospravedlnená.

Ústavný súd vychádzajúc aj zo svojho nálezu, ktorým konštatoval zbytočné prieťahy v roku   2001   (II.   ÚS   50/01)   uzavrel,   že   v konaní   po   právoplatnosti   tohto   nálezu   došlo k zbytočným   prieťahom   nečinnosťou   okresného   súdu   a neefektívnym   postupom pri nariaďovaní znaleckého dokazovania. Preto vo veci sťažovateľov bolo potrebné vysloviť porušenie ich základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí zákonnej sudkyne ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96, II. ÚS 18/98,   II.   ÚS   52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie,   nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

IV.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu v ich veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia požadovali za porušenie nimi označeného základného práva finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk každému zvlášť. V tejto časti sťažnosť odôvodnili o. i. aj tým, že „ich základné práva sú porušované už 11 rokov, okresný súd od vydania nálezu ústavného súdu až po 17 mesiacoch nariadil znalecké dokazovanie, ktoré môže prispieť k objasneniu predmetu sporu. Takým postupom je do značnej miery narušená ich právna istota, jeden zo sťažovateľov je dôchodca, ktorému predlžovanie sporu spôsobuje existenčné problémy, sťažovatelia sú obmedzovaní aj vo výkone ich vlastníckeho práva a prípadnej do úvahy   pripadajúcej   dispozícii   s nehnuteľnosťou,   pretože   vec   nie   je   právoplatne skončená“.

Podľa ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je možné napraviť iným zákonom dovoleným a predvídaným spôsobom. V danom prípade preto do úvahy prichádza priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02).

Sťažovatelia   podľa   názoru   ústavného   súdu   musia   za   daných   okolnosti   pociťovať určitú   beznádej   v ich   veci,   ak   okresný   súd   napriek   tomu,   že   o zbytočných   prieťahoch v konaní pred ním už rozhodol ústavný súd, vo veci nekonal, resp. konal bez viditeľného pokroku. Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol zistený v tejto veci, nerešpektovali a porušovali základné práva účastníkov konaní pred všeobecnými   súdmi.   Takýto   prístup   všeobecných   súdov   k nálezom   ústavného   súdu a k odstraňovaniu   príčin   vedúcich   k záverom   o porušovaní   základných   práv   účastníkov ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu. Vzhľadom na to považoval ústavný súd za primerané priznať každému zo sťažovateľov sumu 75 000 Sk.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   komerčnou právničkou JUDr. M. S.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže ústavný súd v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Predmet   konania,   ktorým   je   ochrana   základných   práv   a slobôd,   je   v   zásade nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   nezameniteľný   s   primeraným   finančným   zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (napr. III. ÚS 82/03).

Z toho dôvodu pri určení výšky trov právneho zastúpenia vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 17 ods. 2 a § 24 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci (ďalej len „vyhláška č. 591/2002 Z. z.“).

Podľa § 13 ods. 8 cit. vyhlášky vo veciach zastupovania pred ústavným súdom ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej pomoci je jedna tretina výpočtového základu.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 591/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho   kalendárneho   roka.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky   za   prvý   polrok   2002   dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca Slovenskej republiky výšku 12 811 Sk.

Ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   sťažovateľov   trovy   právneho   zastúpenia za dva   úkony   právnej   pomoci,   prípravu   a prevzatie   veci   a napísanie   sťažnosti,   pričom za zastúpenie jedného sťažovateľa jej priznal úhradu za jeden úkon právnej pomoci v sume 4 270 Sk a za zastúpenie druhého sťažovateľa jej bola odmena za úkon právnej pomoci znížená o 20 % (§ 17 ods. 2 cit. vyhlášky). Ďalej ústavný súd priznaj právnej zástupkyni sťažovateľov 4 x náhradu režijného paušálu po 128 Sk za každý úkon právnej pomoci, t. j. spolu sumu 15 892 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2003