znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 14/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Luby (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   PEAT GROUP   Inc.,   a. s.,   Lotyšská   6,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   bližšie   neoznačeným   zásahom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PEAT GROUP Inc., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   PEAT   GROUP   Inc.,   a. s.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1 a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   bližšie   neoznačeným zásahom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).Zo   sťažnosti   a z   priložených   dokumentov   vyplýva, že sťažovateľka   sa   podnetmi adresovanými   orgánom   prokuratúry   opakovane   domáhala   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Námestovo (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) č. OPÚ-2010/08/00785/dam z 1. októbra 2010 (ďalej len „rozhodnutie obvodného pozemkového úradu“). Týmto rozhodnutím bolo oprávneným osobám na základe uplatnenia si   reštitučného   nároku   priznané   vlastnícke   právo   k nehnuteľnostiam,   ktoré   predtým nadobudla   sťažovateľka   do   svojho   vlastníctva.   Vydaniu   rozhodnutia   obvodného pozemkového úradu predchádzalo vydanie viacerých rozhodnutí tohto správneho orgánu, ktoré boli na základe podaných opravných prostriedkov zrušené všeobecnými súdmi.

Sťažovateľka   uvádza,   že   v dôsledku   pochybenia   konkurzným   súdom   ustanovenej správkyne   konkurznej   podstaty   bol   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   obvodného pozemkového   úradu   podaný   na   miestne   nepríslušný   súd   a následne   bol   tento   opravný prostriedok posúdený ako oneskorene podaný. Súbežné konanie o opravnom prostriedku podanom v mene sťažovateľky predsedom jej predstavenstva T. L. a členkou predstavenstva M.   V.   skončilo   pre   sťažovateľku   neúspechom   vzhľadom   na nedostatok   oprávnenia predstavenstva   konať   za   sťažovateľku   vrátane   práva   podať   opravný   prostriedok   proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu v čase vedenia konkurzu vyhláseného na jej majetok   [rozsudok   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   29 Sp/53/2010   zo   4.   marca   2011 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd”)   sp. zn. 1 Sžr/74/2011 zo 7. októbra 2011].

Podnetom   z 12.   septembra   2012   podľa   § 31   a   nasl.   zákona   č. 153/2011   Z. z. o prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“)   sa   preto sťažovateľka   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   obvodného   pozemkového úradu,   a to   v podstate   v   dôsledku   podľa   nej   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu a nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   najmä   nesprávneho   výkladu   reštitučných predpisov.

Prípisom   Okresnej   prokuratúry   Námestovo   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) č. k. Pd 128/12-35 z 21. januára 2013 bola sťažovateľka upovedomená o tom, že okresná prokuratúra   nezistila   dôvod   na   prijatie   prokurátorského   opatrenia   proti   rozhodnutiu obvodného   pozemkového   úradu   a podnet   odložila.   Okresná   prokuratúra   sa   priklonila k záveru obvodného pozemkového úradu, podľa ktorého účelu vyvlastnenia slúžil len jeden zo sporných pozemkov, a to ten, na ktorom je postavená prevádzka samotného závodu, a nestotožnila   sa   ani   s inými   námietkami   sťažovateľky   (nedostatok   oprávnenia   osoby uplatňujúcej   si   reštitučný   nárok   konať   za   oprávnené   osoby,   obvodný   pozemkový   úrad neskúmal   účel   vyvlastnenia   všetkých   nehnuteľností,   nedostatočne   zistený   skutkový   stav a nesprávne   právne   posúdenie   veci).   Sťažovateľka   so   spôsobom   vybavenia   jej   podnetu nesúhlasila a podala opakovaný podnet.

Opakovaný   podnet   bol   Krajskou   prokuratúrou   v Žiline   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) vybavený prípisom č. k. Kd 51/13-10 z 10. apríla 2004, ktorá sa so závermi okresnej prokuratúry stotožnila.

Proti spôsobu, akým boli podnety sťažovateľky okresnou prokuratúrou a krajskou prokuratúrou   vybavené,   podala sťažovateľka   9. mája 2013 generálnej prokuratúre ďalší opakovaný podnet (v poradí tretí podnet). Sťažovateľka tvrdila, že prokurátor je povinný podnetu vyhovieť, ak správny orgán nerešpektoval pre neho právne záväzný názor súdu v zmysle   § 250r   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   následne   podnet   doplnila   o odborné stanovisko pracovníkov Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline z 31. mája 2013, ktoré malo potvrdzovať nesprávnosť rozhodnutia obvodného pozemkového úradu.

Prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Gd 121/13-12 z 12. júla 2013 bol podnet sťažovateľky vybavený ako ďalší opakovaný podnet. Podľa názoru generálnej prokuratúry v podstate   jedinou   novou   skutočnosťou   uvedenou   v tomto   podnete   bolo   spochybnenie výkladu výroku rozhodnutia, ktorým došlo k vyvlastneniu sporných nehnuteľností, čo malo byť   podporené   aj   stanoviskom   pracovníkov   Ústavu   súdneho   inžinierstva   Žilinskej univerzity v Žiline z 31. mája 2013. Generálna prokuratúra pri prešetrovaní týchto nových okolností dospela k záveru, že nemajú pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia obvodného pozemkového   úradu   právny   význam,   keďže   výrok   vyvlastňovacieho   rozhodnutia   z roku 1956   nemožno   vykladať   podľa   klasifikácie   platnej   od roku   2008.   S odvolaním   sa na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu a najvyššieho súdu je podľa názoru generálnej prokuratúry   potrebné   reštitučné   predpisy   vykladať   v pochybnostiach   v prospech oprávnených   osôb.   Aj   generálna   prokuratúra   sa   stotožnila   s výkladom   obvodného pozemkového úradu, podľa ktorého bol z vyvlastnených pozemkov na účely vyvlastnenia použitý   len   konkrétny   pozemok   nachádzajúci   sa   pod   závodom   na   ťažbu   rašeliny,   a to v zmysle   vtedajšieho   určenia   jeho   stavebného   obvodu.   Zároveň   bola   týmto   prípisom sťažovateľka informovaná, že ďalšie podnety v tejto veci neobsahujúce nové skutočnosti už nebudú prokuratúrou vybavované.

Sťažovateľka podala 31. júla 2013 generálnej prokuratúre v poradí už štvrtý podnet. Prípisom   generálnej   prokuratúry   č. k. VI/2 Gd 121/13-19   z 5.   septembra   2013   bola sťažovateľka na základe jej žiadosti o informáciu, či bol generálnej prokuratúre doručený jej ďalší opakovaný podnet z 31. júla 2013, upovedomená, že generálna prokuratúra 6. augusta 2013 „prijala podanie“ sťažovateľky. Generálna prokuratúra v predmetnom prípise ďalej uviedla,   že   vzhľadom   na to,   že „dané   podanie (podanie   sťažovateľky   z 31.   júla   2013 označené ako ďalší opakovaný podnet, pozn.) je druhým ďalším opakovaným podnetom (celkovo štvrtým podnetom), pričom Váš predchádzajúci ďalší opakovaný podnet v danej veci bol už generálnou prokuratúrou vybavený pod č. VI/2 Gd 121/13-12 z 12. 7. 2013. Nakoľko   Váš   druhý   opakovaný   podnet   neobsahuje   žiadne   nové   právne   relevantné skutočnosti, nebude generálnou prokuratúrou podľa § 34 ods. 2 zákona č. 135/2001 Z. z. o prokuratúre ďalej vybavovaný.“.

Sťažovateľka   následne   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu,   v ktorej   uvádza,   že «... nadobudla   v   minulosti   kúpou   istý   nehnuteľný   majetok.   Na   tento   majetok   bol   však uplatnený reštitučný nárok veľkého počtu žiadateľov. Sťažovateľka sa medzičasom dostala za zvláštnych okolností do konkurzu, čo neskôr zohralo osobitnú úlohu pri jej postavení účastníčky v súvislosti s podávaním opravných prostriedkov.

Sťažnosťou sa uplatňuje rešpektovanie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy. Z nich k porušeniu najmä prvého došlo podľa môjho názoru rozhodnutiami prokurátorov,   resp.   ich   stanoviskami   na   podnety   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu správneho orgánu. Ostatné stanovisko – upovedomenie z 5. 9. 2013 č. VI/2 Gd 121/13-19 už nie   je   podľa   jeho   obsahu   „vecným“,   za   také   považujem   to   z   12.   júla   2013 č. VI Gd 121/13-12 (správne má byť č. k. VI/2 Gd 121/13-12, pozn.).

Z   hľadiska   podstaty   sťažnosti   nejde   o   otázky   zásadného   charakteru,   pretože prokurátor   bol   v   konaní   činný   až   v   štádiu,   kedy   sa   od   neho   žiadal   zásah   v   zmysle kompetencie,   poskytovanej   mu   Zákonom   č. 153/2001   Zb. z.   Predchádzali   tomu niekoľkonásobné rozhodovania Pozemkového úradu a v dôsledku správnej žaloby (žalôb) rozhodovania Krajských súdov v Banskej Bystrici, Žiline, v Košiciach a Najvyššieho súdu SR.   V   množstve   podrobností   poukazujem   na   pripojené   dokumenty,   nazhromaždené   (ich časť)   počas   18   rokov   trvajúcej   kauzy.   Proti   poslednému   rozhodnutiu   Obvodného pozemkového   úradu   v   Námestove   sp. zn.   OPÚ-2010/08/0785/dam   z   1. 10. 2010   podala (vtedy činná) správkyňa konkurznej podstaty úpadcu, ktorým sťažovateľka údajne ešte bola, správnu žalobu za kontroverzných okolností. Podala ju na nesprávny súd, čo po dlhšom procesnom   postupe   bolo   –   po   postúpení   príslušnému   –   kvalifikované   ako   oneskorené podanie. Tým sa stalo rozhodnutie OPÚ o priznaní reštitučných nárokov právoplatné. Do úvahy teda prichádzal iba zásah prokurátora prostredníctvom protestu.

Sťažovateľka absolvovala všetky stupne, ktoré jej zákon dával k dispozícii. Zakaždým však obdržala negatívnu odpoveď, že teda rozhodnutie žiadnou chybou netrpí. To je však v právnom   štáte   neprijateľný   voluntarizmus,   absolútna   svojvôľa   a   popieranie   zákona, nepripúšťajúceho dvojaký výklad pojmu, resp. zákonného textu § 250r OSP v jeho úplnosti. Z postoja prokuratúry (a samozrejme predovšetkým správneho orgánu) to vyzerá tak, že súdmi žiadny právny názor vyslovený nebol. Pritom – ako z pripojených dokladov vyplýva – nielenže bol, ale bol jednoznačný a skutkový stav sa nezmenil. Jeho rešpektovanie mohlo zmenu privodiť, no za priameho súhlasu (vzhľadom na upovedomenia) prokuratúry došlo až dosiaľ   k   stavu,   odmietanému   množstvom   nálezov   Ústavného   súdu:   Popieranie   zmyslu a účelu, idúceho do samotnej podstaty všeobecného zákona dosiahlo úroveň porušovania ústavnosti. Okolnosti tohto prípadu sa dajú zredukovať na jediný „všeobecný“ problém – kto ustráži strážcu – a na jediný problém „ústavný“, či reprezentuje právnu istotu ako princíp   právneho   štátu   aj   jednotný   doslovný   výklad   jednej   a   tej   istej   právnej   normy rozhodujúcimi reprezentantmi práva, prokuratúru nevynímajúc.

Postavenie prokuratúry dokumentujú viaceré zákony. Určujú medzi iným podmienky jej ingerencie do rôznych konaní, napriek viacerým rozhodnutiam Ústavného súdu, ktoré akoby z nej robili malo praktickú a neoficiálnu inštitúciu, je dôvod na presvedčenie, že jej úloha na poli zákonnosti a ústavnosti nemôže byť na úrovni súkromného zariadenia. Vysoký stupeň autonómnosti v rozhodovaní o využití prostriedkov nápravy je napríklad v rozpore so znením § 243e OSP, konkrétne so slovami ak zistí... ak to vyžaduje... podá. Teda nie „môže podať“. Samotný Zákon č. 153/2001 Z. z. sa v § 3 nevyhýba slovám „povinná“, „opatrenia“,   „dôsledná,   účinná   a   rýchla   ochrana   práv...“   atď.   Ich   význam   vo   vzťahu k „oprávneniu   podať   protest“   (§ 22   Zákona)   sa   teda   nedá   inak   chápať   ako   pozitívne. Vo veci PL. ÚS 57/99 podával k návrhu stanovisko Generálny prokurátor, v ktorom sám okrem iného uviedol, že použitie mimoriadneho opravného prostriedku (s inak rovnakými predpokladmi ako v proteste) sa mu má zveriť v prípade, že sa vylúči voľná úvaha o podaní v prípadoch splnenia podmienok. Takže ide v podstate o zásadu oficiality. Jednotlivec takto odvodzuje „oprávnenú nádej“ na zásah nie z explicitného právneho nároku, ale ako korelát de fakto i de iure povinnosti prokurátora (najmä v prípadoch a v okolnostiach podobných tomuto) odstrániť protiprávny stav. Hľadisko formálno-právne podľa môjho úsudku tento názor podporuje. Do takého výsledku musí vyústiť stret konštatovanej nezákonnosti atď. s postavením prokurátora, ako ho deklaruje § 3 ods. 1 Zák. č. 153/2001 Z. z. V rovnakom duchu   vyznieva   nález   č. III. ÚS 343/2007,   pričom   pravdaže   platí   v   ňom   uvedená podmienka: „... ak je dostatočne preukázané, že boli splnené zákonné podmienky na jeho začatie“. V prejednávanom prípade sú nesporné.

K listinným dôkazom pripájam kópie všetkých rozhodnutí súdov, z ktorých sa dá identifikovať obsah a rozsah konkrétneho skutkového stavu. Zredukovane ho možno vylíčiť tak, že správny orgán ignoroval kogentné ustanovenie § 250r OSP a rozhodoval svojvoľne. Prokuratúra na všetkých využitých a využiteľných stupňoch porušenie zákona „nezistila“, zdôvodňovala však svoje závery poukazom na neudržateľné odťažité argumenty. Som si vedomý ódia, ktoré sa vytvorilo okolo tejto kauzy. No v právnom štáte nemôže byť svojich práv zbavený sofistikou ani „nespratný“ účastník.».

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým:

„1. Vysloví porušenie základného práva na prístup k inému orgánu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, porušenie základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR;

2.   Prikáže   Generálnej   prokuratúre   SR,   aby   podala   protest   proti   rozhodnutiu Obvodného   pozemkového   úradu   v   Námestove   č. OPU   2010/08/00785/dam   zo   dňa 1. 10. 2010 pre porušenie zákona – Občianskeho súdneho poriadku v ustanovení § 250r, a

3. Prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.“

Sťažovateľka následne podaním z 23. septembra 2013, doručeným ústavnému súdu 25.   septembra   2013,   označeným   ako „Dodatok   k   sťažnosti“ žiada „Tento   Dodatok k ústavnej   sťažnosti   vrátane   jeho   príloh...   pripojiť   k ústavnej   sťažnosti...   ako   dôkaz ignoranstva   a korupcie   jednotlivých   pracovníkov   Generálnej   prokuratúry   SR,   ktorí   sa na tomto   organizovanom   zločine   priamo   podieľajú.“. Obsahom   tohto   podania   bol: „1. Zväzok   všetkých   kogentných   (právne   záväzných)   rozsudkov   Krajských   súdov, Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a mimoriadneho dovolania GP SR. Vo zväzku sa nachádzajú aj nezákonné rozhodnutia Správnych orgánov..., kde skorumpovaní úradníci odmietli akceptovať všetky kogentné rozsudky... 2.... sťažnosť... adresovanú priamo novému Generálnemu prokurátorovi SR..., aby odstránil formou protestu tento organizovaný zločin z dôvodu korupcie jeho podriadených pracovníkov tým, že sme ho upozornili aj na formu korupcie a získavania výhod jeho podriadených pracovníkov za to, že nebudú rešpektovať záväzné rozsudky Krajských súdov, Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a bývalej Generálnej prokuratúry SR. 3. Tiež sme upozornili, že so svojimi podaniami sa obraciame na   európsku   komisiu   v Bruseli,   p.   J.   M.   Barrosa,   Vivien   Redingovú   a Radu   ministrov v Štrasburgu.“

Ďalším   podaním   z 12.   novembra   2013   doručila   sťažovateľka   ústavnému   súdu „dokument z roku 1993, týkajúci sa rekonštrukcie areálu rašeliniska“ (výkres dotknutých stavieb   a pozemkov), záznam   obvodného   pozemkového   úradu   o ohliadke   prevádzkovej jednotky na ťažbu rašeliny z 8. júla 2010 a uznesenie Obvodného oddelenia Policajného zboru   Trstená   ČVS:   ORP-845/TR-DK-2010   z 24.   októbra   2013   o výsledku   policajného šetrenia. Zároveň sťažovateľka uvádza, že si je vedomá „odklonu tohto podania od premetu sťažnosti. Zámerom je poukázať v minimálnej miere na kontext, v ktorom sa protistrana pridala na stranu porušovateľov zákonnosti a ústavnosti.“.

Podaním z 9. decembra 2013 doručil právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu kópiu   publikácie   „Restituce   majetku   podle   Zákona   o půde“   (Ivana   Průchová.   Praha: C. H. Beck, 1997), ktorá by mala podporovať stanovisko a «ustálený výklad ťažiskových pojmov, predovšetkým obsiahnutých vo vete druhej po priraďovacej spojke „a“ § 6 ods. 1 písm.   m)   zákona   č. 229/1991   Zb.». K uvedenému   podaniu   pripojil   uznesenie   okresnej prokuratúry sp. zn. Pv 379/09 z 19. septembra 2013, ktoré „predstavuje skutočne ojedinelý zákrok (aspoň formálne) v jej prospech“, a aj dokument na hlavičkovom papieri Katedry správneho   práva   a ekologického   práva   Právnickej   fakulty   Univerzity   Komenského označený   ako   „právne   stanovisko“   z 9.   júla 1998,   ktorý   na   základe   žiadosti   obchodnej spoločnosti   Rašelina   Quido,   a. s.,   spracoval   P.   Š.   Právny   zástupca   sťažovateľky   však v sprievodnom liste tento dokument vôbec nespomenul a ani neuviedol, v čom má spočívať význam predmetného „právneho stanoviska“ na konanie o sťažnosti. Neobjasnil ani dôvod, prečo považoval za potrebné oboznámiť ústavný súd s kópiou celej publikácie, ak tá má podporiť názor sťažovateľky iba vo vzťahu k výkladu určitého ustanovenia predmetného predpisu. Ústavný súd mohol tieto dokumenty preto zohľadniť iba v tom rozsahu, v akom mali podľa konkrétneho vyjadrenia sťažovateľky (jej právneho zástupcu) podporovať jej tvrdenie vo vzťahu k okolnosti, ktorú ústavný súd považuje za relevantnú pri rozhodovaní o sťažnosti.

Sťažovateľka   napokon   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   13.   januára   2014 označeným ako „Doplnenie návrhu nášho advokáta JUDR. Tibora Šafárika, Štúrova 20, 040   01   Košice“ navrhuje   vypočutie   I.   P.   z Katedry   práva   životného   prostredia a pozemkového   práva   Masarykovej   univerzity   v Brne   ako „absolútnej   Československej odborníčky na Pozemkové právo k reštitúciám a iným nehnuteľnostiam“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka, zastúpená advokátom, v sťažnosti   navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým   vysloví porušenie jej základných práv podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.   Neuviedla   však,   ktorým   rozhodnutím   či   postupom   ktorého   orgánu   malo   dôjsť k porušeniu označených základných práv. Okrem toho sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd   prikázal   generálnej   prokuratúre,   aby   podala   protest   proti   rozhodnutiu   obvodného pozemkového úradu.

Ústavný súd považuje sťažnosť, predovšetkým so zreteľom na jej petit, za neúplnú, neurčitú, ako aj nekonkrétnu, a vychádzajúc z jej obsahu, ale najmä tej časti petitu, ktorou sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prikázal generálnej prokuratúre podať podnet [teda z toho, že sťažovateľka nenapáda spôsob, akým okresná prokuratúra a krajská prokuratúra vybavili jej podnet, resp. opakovaný podnet, ale v prvom rade to, ako generálna prokuratúra vybavila jej dva ďalšie opakované podnety (t. j. tretí a štvrtý podnet v poradí)], zastáva názor, že je potrebné ju odmietnuť, a to z nasledujúcich dôvodov:

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu   je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podávateľa podnetu požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného   podnetu   a   ďalšieho   opakovaného   podnetu   podľa   § 31   a   nasl.   zákona o prokuratúre, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom   ustanoveným   postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva podávateľa podnetu ale nie je právo,   aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jeho   podnetu   (podaniu)   vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, III. ÚS 24/2012).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   § 33   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   je   povinný   vybaviť   podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   § 34   ods. 2   zákona   o   prokuratúre   ďalší   opakovaný podnet   v   tej   istej   veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona   o   prokuratúre   poskytujú   sťažovateľom   účinnú   ochranu   ich   práv   a   právom chránených   záujmov,   v   rámci   ktorých   disponuje   prokurátor   značnými   oprávneniami na zaistenie dohľadu nad zachovávaním zákonnosti (m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, I. ÚS 42/07,   III. ÚS 151/08,   IV. ÚS 254/09,   IV. ÚS 319/09,   II. ÚS 21/2010).   Podnet,   ako aj opakovaný podnet zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi (II. ÚS 45/2011).

Vo vzťahu k prvým dvom podnetom sťažovateľky (podnet a opakovaný podnet) by sťažnosť   musela   byť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietnutá   ako neprípustná. Ústavný súd, prihliadajúc na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. II. ÚS 54/09, IV. ÚS 360/2010), poukazuje na to, že pri splnení podmienok podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre prichádza do úvahy opakovaný podnet a podľa § 31 ods. 2 tohto zákona je možné   využitie   aj   ďalšieho   opakovaného   podnetu   (t. j. tretieho   v   poradí),   ktorým   sa sťažovateľka   mohla   domáhať   a   aj   domáhala   u   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   preskúmania   zákonnosti   vybavenia   svojho podnetu   prokurátorom   generálnej   prokuratúry.   Možnosť   využitia   tohto   právneho prostriedku   nápravy   potom   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   (m. m.   III. ÚS 79/2011, II. ÚS 138/2013).

Vo   vzťahu   k ďalším   opakovaným   podnetom   (tretiemu   a štvrtému   podnetu)   je potrebné   sťažnosť   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť, a to z nasledujúcich dôvodov:

Ústavný   súd   zotrváva   na   svojom   názore,   že   aj   ďalší   opakovaný   podnet   zakladá povinnosť prokurátora sa ním zaoberať v nadväznosti na § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, teda vzhľadom na to, či obsahuje nové skutočnosti, s ktorými sa generálny prokurátor pri vybavovaní jemu predchádzajúceho podnetu nezaoberal, a oznámiť spôsob jeho vybavenia podávateľovi   podnetu   (IV. ÚS 534/2012). Ani   uvedené   ustanovenie   však   nezakladá sťažovateľke právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu vyhoveli.

Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   ďalší   opakovaný   podnet sťažovateľky   primeraným   spôsobom   a   v   zákonom   ustanovenej   lehote   reagovať,   a   to v nadväznosti na § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, teda so zreteľom na to, či obsahuje nové skutočnosti,   s   ktorými   sa   generálna   prokuratúra   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu nezaoberala.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   generálna   prokuratúra   po   preskúmaní príslušnej spisovej dokumentácie v namietanom prípise dospela opätovne (ako už aj pri vybavovaní   jemu   predchádzajúcemu   opakovanému   podnetu)   k   záveru,   že   krajská prokuratúra   dostatočne   vyargumentovala,   prečo   rozhodnutie   obvodného   pozemkového úradu považuje za správne (prípis č. k. VI/2 Gd 121/13-12 z 12. júla 2013). Druhým ďalším opakovaným   podnetom   (teda   štvrtým   podnetom   v poradí)   sa   už   generálna   prokuratúra nezaoberala,   a to   v dôsledku   zistenia,   že   neobsahuje   žiadne   nové   okolnosti   (prípis č. k. VI/2 Gd 121/13-19 z 5. septembra 2013).

Podľa názoru ústavného súdu si generálna prokuratúra v uvedených prípisoch splnila povinnosť preskúmať, či ďalší opakovaný podnet sťažovateľky obsahuje nové skutočnosti, a vzhľadom   na   to,   že   dospela   k   záveru,   že   to   tak   nie   je,   nemala   povinnosť do detailov rekapitulovať   a   odôvodniť   svoj   záver   o   výsledku   preskúmania   vybavenia (prvého)   podnetu   sťažovateľky   krajskou   prokuratúrou.   Skutočnosť,   že   generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľky, nemôže zakladať porušenie jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Na   tom   nemení   nič   ani   skutočnosť, že v prípisoch   generálnej   prokuratúry č. k. VI/2 Gd 121/13-12   z 12.   júla   2013 a č. k. VI/2 Gd 121/13-19 z 5. septembra 2013 sa nenachádza konkrétny rozbor všetkých sťažovateľkiných   námietok   (m.   m.   IV. ÚS 252/2010,   IV. ÚS 360/2010),   a   to   dokonca aj za predpokladu, ak by mal ústavný súd uvedené prípisy generálnej prokuratúry posúdiť podľa   nárokov,   resp.   kritérií,   kladených   na   odôvodnenie   súdnych   rozhodnutí.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   ani odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). Ústavný súd v nadväznosti na uvedené   dodáva,   že   na   odôvodnenie   prípisu   generálnej   prokuratúry   nemožno   klásť rovnaké   požiadavky,   aké   sú   v   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu (resp. judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva) kladené na odôvodnenia právoplatných súdnych rozhodnutí.

Uvedený   záver   nespochybňujú   ani   podania,   ktoré   sťažovateľka,   resp.   jej   právny zástupca doručili ústavnému súdu (vyjadrenia z 23. septembra 2013, 12. novembra 2013 a 9. decembra   2013).   Predmetné   vyjadrenia   sa   podľa   sťažovateľky   týkajú   najmä nesprávnosti záverov, ku ktorým mal dospieť obvodný pozemkový úrad, resp. obsahujú podklady, ktoré majú podľa sťažovateľky ilustrovať negatívny postoj orgánov štátu voči nej.   Ústavný   súd   ale   vzhľadom   na   uvedené   neskúmal   ústavnú   udržateľnosť   záverov, ku ktorým dospel obvodný pozemkový úrad. Predložené dokumenty nespochybňujú záver, ku ktorému generálna prokuratúra dospela, keďže jej úlohou bolo vysporiadať sa s otázkou, či   sťažovateľka   predložila   dostatočné   nové   informácie,   resp.   okolnosti,   ktoré   by spochybňovali   predchádzajúce   vysporiadanie   sa   s jej   podnetmi   okresnou   prokuratúrou a krajskou prokuratúrou.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   I. ÚS 253/2012, II. ÚS 128/2013,   III. ÚS 48/2013,   IV. ÚS 137/2013)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd (ale ani   iný   orgán   verejnej   moci)   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, teda o prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   namietaným   postupom   a   rozhodnutím generálnej prokuratúry nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo v danom prípade následne dôjsť ani k namietanému porušeniu jej základného práva majetkového charakteru podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd považuje za potrebné taktiež podotknúť, že ak sťažovateľka považuje úkony, ktoré v jej mene uskutočnila správkyňa konkurznej podstaty, za protiprávne a ju poškodzujúce,   mala   k dispozícii   právne   nástroje,   najmä   možnosť   uplatniť   si   nárok na náhradu   škody,   pričom   z   predložených   podkladov   nevyplýva,   že   by   takúto   žalobu podala. Rovnako sa mohla brániť proti rozhodnutiu obvodného úradu, čo správkyňa jej konkurznej podstaty aj urobila, avšak jej procesný úkon bol posúdený ako oneskorený.V zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu, rozhodnutím alebo iným zásahom   a   základným   právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by postupom generálnej prokuratúry a jej prípismi č. k. VI/2 Gd 121/13-12 z 12.   júla   2013   a č. k.   VI/2 Gd 121/13-19   z 5.   septembra   2013   malo   dôjsť   k   porušeniu sťažovateľkou označených práv tak, že by to umožňovalo vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Ústavný   súd   napokon   nad   rámec   dosiaľ   uvedenej   argumentácie   dodáva,   že   má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127   ods. 1   ústavy,   § 20   a   § 49   a nasl.   zákona   o   ústavnom   súde).   Každý   návrh   bez výnimky musí spĺňať všeobecné náležitosti. Všeobecné náležitosti sa týkajú formy a obsahu návrhu. Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

V   petite   predloženej   sťažnosti   sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom, uviedla dve konkrétne základné práva garantované ústavou tak procesnej, ako aj hmotnoprávnej   povahy,   ale   opomenula   v   ňom   označiť   konanie   (spisovú   značku), resp. rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej uvedených práv. Takto formulovaný petit sťažnosti ústavný súd považuje za neurčitý a nekonkrétny, neumožňujúci jednoznačne stanoviť   predmet   tohto   konania,   ale   predovšetkým   ide   o   petit,   ktorý   by   bol   v prípade vydania   meritórneho   rozhodnutia   ústavného   súdu   v predloženej   podobe   z   uvedených dôvodov nevykonateľný.

V   súvislosti   s   uvedenými   nedostatkami   ústavný   súd   pripomína,   že   tieto   nie   je povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinného právneho   zastúpenia   v   konaní pred   ústavným súdom,   pričom   z   doterajšej   rozhodovacej činnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,   III. ÚS 357/2010,   II. ÚS 309/2010,   I. ÚS 162/2010,   IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,   IV. ÚS 159/2010,   IV. ÚS 213/2010,   IV. ÚS 134/2010).   Ústavný   súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé, napr. o advokáta (I. ÚS 490/2013).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že to neumožňuje preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto prichádzalo do úvahy jej odmietnutie   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   (§ 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde) aj z toho dôvodu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014