znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 14/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť K. M..., T., zastúpenej advokátom Mgr. M. B., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 48 ods. 2 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Cob/47/2012-95 z 27. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M... o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2012   doručená   sťažnosť   K.   M....   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citovanom   texte aj „žalobkyňa“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl. 48 ods. 2 prvou vetou ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob/47/2012-95 z 27. augusta 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v konaní   vedenom Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 Cb/96/2011 o zaplatenie sumy 11 579,74 € s prísl. v procesnom postavení žalobkyne. Okresný súd uznesením sp. zn. 16 Cb/96/2011 z 24.   apríla   2012   uložil   sťažovateľke   povinnosť   nahradiť   žalovanej obchodnej spoločnosti trovy konania v sume 445,07 € a sumu 15 €. Uvedené uznesenie okresný   súd   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľka   sa   nedostavila   na   pojednávanie   nariadené na 27.   marec   2012,   hoci   naň   bola   riadne   predvolaná,   a svoju   neúčasť   nijako neospravedlnila,   a preto   priznal   žalovanej   nárok   podľa   § 147   a   § 147a   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka 22. mája 2012 podala proti označenému prvostupňovému uzneseniu odvolanie a domáhala sa ním jeho zrušenia. Svoje odvolanie odôvodnila sťažovateľka tým, že   sa   na   pojednávanie   nariadené   na   27.   marec   2012   nedostavila   preto, «že   pred predchádzajúcim   pojednávaním   dňa   15. 02. 2012   zaslala   súdu   podanie   nazvané „Ospravedlnenie   z   jednania   dňa   15. 2. 2012“,   v ktorom   uviedla,   že   súdu   navrhuje rozhodnúť v jej neprítomnosti, nakoľko trvá na svojich doterajších vyhláseniach a nemá žiadne   ďalšie   návrhy   na   doplnenie   dôkazov.». Okresný   súd   nebral   na   sťažovateľkino ospravedlnenie zreteľ a na pojednávanie konané 27. marca 2012 ju opätovne predvolal. Sťažovateľka v súvislosti s tým uvádza, že sa domnievala, že okresný súd rozhodne na tomto pojednávaní v jej neprítomnosti.

Sťažovateľka v podanom odvolaní poukazovala najmä na § 101 ods. 2 druhú vetu OSP,   podľa   ktorej   ak   sa   riadne   predvolaný   účastník   nedostaví   na   pojednávanie   ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   okresný   súd   nereagovaním   na   jej   žiadosť „o rozhodnutie v jej neprítomnosti, nekonal v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania   zakotvenou   v § 6   OSP,   a tým   došlo k vzniku   trov   konania,   na   ktorých úhradu žalobkyňu zaviazal v napadnutom uznesení“.

Krajský   súd   rozhodujúc   o odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu   sp. zn. 16 Cb/96/2011 z 24. apríla 2012 namietaným uznesením napadnuté uznesenie okresného súdu   ako   vecne   správne   potvrdil.   V jeho   odôvodnení   uviedol,   že „nemôže   akceptovať námietky žalobkyne, že na odročenom pojednávaní o nič nešlo, pretože súd vo veci mohol rozhodnúť aj bez účasti neprítomnej žalobkyne. Úprava vedenia konania je záležitosťou súdu a ak vznikol spor medzi účastníkmi, kde niektoré stránky sporu je potrebné doriešiť výsluchom účastníkov, resp. doložením ďalších dôkazov, nemôže účastník ignorovať súdne konanie neospravedlniť sa z pojednávania, ktoré sa protistrana svojvoľne nezúčastní.“.

S citovaným odôvodnením namietaného uznesenia sťažovateľka nesúhlasí uvádzajúc, že „nikdy netvrdila, že na pojednávaní o nič nešlo, iba požiadala súd, aby rozhodol v jej neprítomnosti, čo je jej právom. Taktiež v žiadnom prípade nešlo o ignorovanie súdneho konania   zo   strany   žalobkyne,   keďže   z dôvodu   nereagovania   súdu   na   jej   žiadosť o rozhodnutie   v jej   neprítomnosti   žalobkyňa   predpokladala,   že   súd   rozhodne   v jej neprítomnosti,   zatiaľ   čo   súd   jej   uložil   povinnosť   nahradiť   trovy   konania   vo   výške 445,07 EUR a sumu 15,- EUR.“.

Z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy sťažovateľka vyvodzuje,   že nie je povinnosťou účastníka konania „byť prítomný na prerokovaní veci a nie je ani povinný vyjadriť sa k dôkazom. Procesnoprávnym aspektom čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je dispozičné právo účastníka konania obsahujúce v sebe aj oprávnenie slobodne disponovať hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní. Keďže byť prítomný pri prerokovaní veci a vyjadriť sa k dôkazom je právom, nie však povinnosťou účastníka konania, vyplýva z vyššie   uvedených   ustanovení   taktiež   právo   účastníka   konania,   nebyť   prítomný   pri prerokovaní veci a nevyjadriť sa k dôkazom. Toto právo je posilnené právom sťažovateľa disponovať so svojím návrhom počas celého konania. V prípade nečinnosti účastníkov má súd možnosť využiť príslušné ustanovenia OSP, ako je ustanovenie § 101 ods. 2 OSP.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti nálezom, ktorým vysloví, že:

„1. Krajský súd v Prešove v   konaní   vedenom pod   sp.   zn.   4 Cob/47/2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 08. 2012, sp. zn. 4 Cob/47/2012- 95, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,52 EUR, ktorú je Krajský súd v Prešov povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa..., a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka   zároveň   požiadala   ústavný   súd,   aby   rozhodol   o dočasnom   opatrení a odložil   vykonateľnosť   namietaného   uznesenia,   keďže   zastáva   názor,   že   sú   splnené podmienky na takýto postup podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 244/2010).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 prvou vetou ústavy (vo vzťahu   k čl. 48   ods. 2   ústavy   sťažovateľka   argumentuje   tým,   že   byť   prítomná na prerokovaní veci a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom je jej právom ako účastníčky konania,   nie   však   povinnosťou)   uznesením   krajského   súdu   č. k.   4 Cob/47/2012-95 z 27. augusta   2012,   ktorým   potvrdil   odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu č. k. 16 Cb/96/2011-69   z 24.   apríla   2012.   Okresný   súd   označeným   uznesením   uložil sťažovateľke   (v procesnom   postavení   žalobkyne)   povinnosť   nahradiť   žalovanej   trovy konania v sume 445,07 € ako trovy právneho zastúpenia do troch dní od jeho právoplatnosti. Zároveň sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť žalovanej sumu 15 € na účet jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti uvedeného uznesenia. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie   tým,   že   sťažovateľka   sa   bez   predchádzajúceho   ospravedlnenia   nezúčastnila súdneho pojednávania, a preto rozhodol podľa § 147 ods. 1, 3 a 4 OSP o jej povinnosti nahradiť   trovy   advokáta   zastupujúceho   žalovanú   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. O povinnosti zaplatiť sumu 15 € rozhodol okresný súd podľa § 147a ods. 1 OSP, keďže túto náhradu požiadal žalovaný. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu ochranu je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť,   ak koná vo veci   v súlade s procesnoprávnymi predpismi   upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je Občiansky súdny poriadok.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   m. m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96,   I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky so skutkovými a právnymi závermi vo veci konajúcich všeobecných súdov,   najmä s interpretáciou   a následnou   aplikáciou   príslušných   procesných   zákonných ustanovení   v jej   právnej   veci,   najmä   však   (ako   to   možno   vyvodiť   z obsahu   sťažnosti) § 6 a § 101 ods. 2 OSP.

Krajský   súd   namietaným   uznesením,   ako   už   bolo   uvedené,   potvrdil   odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 24. apríla 2012. V odôvodnení svojho rozhodnutia najprv   oboznámil   podstatu   prvostupňového   rozhodnutia   a odvolaciu   argumentáciu sťažovateľky. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací   súd   nemôže   akceptovať   námietky   žalobkyne,   že   na   odročenom pojednávaní o nič nešlo, pretože súd vo veci mohol rozhodovať aj bez účasti neprítomnej žalobkyne.   Úprava   vedenia   konania   je   záležitosťou   súdu   a   ak   vznikol   spor   medzi účastníkmi, kde niektoré stránky sporu je potrebné doriešiť výsluchom účastníkov, resp. doložením ďalších dôkazov, nemôže účastník ignorovať súdne konanie, neospravedlniť sa z pojednávania a byť neúctivý aj vo vzťahu k protistrane, ktorá sa zúčastní pojednávania, ktorého sa protistrana svojvoľne nezúčastní. Aby sa tomu zamedzilo, je tu postup podľa § 147a O. s. p., ktorý žalovaná strana využila. Okresný súd preto mohol postupom podľa § 147a   O. s. p.   uložiť   žalobkyni   zaplatiť   jednak   čiastku   15,-   Eur   žalovanému   a   jednak nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia   žalovaného,   ktorý   je   zastúpený   advokátom   a   bol účastný na pojednávaní, ktoré bolo zmarené pre neúčasť žalobkyne. Keďže výpočet náhrady a právne dôvody sú správne, krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu (ako aj s obsahom vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľka tak, ako to tvrdí, požiadala podaním doručeným okresnému súdu 13. februára 2012 o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní konanom 15. februára 2012 z dôvodu hospodárnosti konania s tým, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a navrhuje vo veci rozhodnúť bez jej prítomnosti. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že pokiaľ okresný súd nereagoval na túto   jej   žiadosť, „nekonal   v súlade   so   zásadou   rýchlosti   a hospodárnosti   konania zakotvenou v § 6 OSP, a tým došlo k vzniku trov konania, na ktorých úhradu žalobkyňu zaviazal v napadnutom uznesení“. Zo súvisiaceho súdneho spisu totiž vyplýva, že potom, ako   mu   bola   doručená   predmetná   žiadosť   sťažovateľky,   jej   zaslal   predvolanie na pojednávanie (č. l. 50) nariadené na 27. marec 2012, v ktorom výslovne uviedol, že jej účasť na tomto pojednávaní je nutná, pretože ju pokladá za potrebné vypočuť. Zároveň toto predvolanie   obsahovalo   poučenie,   že   ak   sa   bezdôvodne   neustanoví   v určený   čas na pojednávanie, môže ju dať súd predviesť a môže jej uložiť úhradu trov alebo pokutu. Predvolanie na toto pojednávanie bolo sťažovateľke doručené 27. februára 2012 (t. j. jeden mesiac   pred   nariadeným   termínom   pojednávania),   avšak   sťažovateľka   na   neho   nijako nereagovala a svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní neospravedlnila. K argumentácii sťažovateľky   odvolávajúcej   sa   na   § 6   OSP,   pokiaľ   ide   o povinnosť   súdu   postupovať v súčinnosti s účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ústavný súd poukazuje   na svoju   predchádzajúcu   judikatúru,   podľa   ktorej záujem   na   hospodárnosti a rýchlosti   konania   nemožno   presadzovať   na   úkor   rešpektovania   ostatných   základných princípov konania, ako aj zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia (m. m. III. ÚS 111/01, III. ÚS 97/04).

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občiansky súdny poriadok) je namietané uznesenie krajského súdu na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu náležite   odôvodnené.   Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky za legitímny (a to aj napriek tomu, že je potrebné prisvedčiť jej argumentácii, že naozaj nenamietala, „že na odročenom pojednávaní o nič nešlo“, čo však v danom prípade nepovažuje za relevantné) a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 prvou vetou ústavy. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa   už   jej   ďalšími   návrhmi   (vrátane   návrhu   na   odloženie   vykonateľnosti   namietaného uznesenia) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013