znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 14/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., Ž., zastúpenej JUDr. A. H., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 2 C 84/2003-79 zo 16. augusta 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/406/2010 z 26. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2010 doručená sťažnosť A. H., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. A. H., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C 84/2003-79 zo 16. augusta 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co/406/2010 z 26. mája 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Sťažovateľka (ako navrhovateľka v rade 2/) sa na Okresnom súde v Žiline návrhom podaným dňa 07. 04. 2003 a následne zmeneným podaním zo dňa 02. 05. 2003, proti odporcom v rade 1/ až 8/, ktorých nacionálie vyplývajú zo samotných rozsudkov, domáhala aby súd určil, že do dedičstva po poručiteľovi, neb. J. K., zomrelom dňa... patria pozemky parc. č. KN-C 582/1- orná pôda o výmere 1091 m2 a parc. č. KN - C 582/2- orná pôda o výmere 224 m2, nach. sa v k. ú. S., zap. na LV Katastrálneho úradu v Ž., Správa katastra Ž., a teda tieto sú v bezpodielovom spoluvlastníctve poručiteľa neb. J. K. a jeho manželky Ľ. K., rod. R.

Svoj návrh odôvodnila tým, že vyššie uvedené nehnuteľnosti nadobudli jej rodičia, neb. J. K. a manželka Ľ. K., na základe kúpnej zmluvy v písomnej forme zo dňa 29. 07. 1971 od J. H., nar... za prítomnosti svedkov, ktorí sú uvedení v samotnej zmluve. Od uzavretia kúpnopredajnej zmluvy užívali predmetné nehnuteľnosti vyššie uvedení kupujúci ako svoje vlastné, nakoľko nemali pochýb o platnosti a účinnosti kúpnej zmluvy, a až následne pri dedičskom konaní po neb. J. K. zistili, vzhľadom na nižšie uvedené, že mali predmetné nehnuteľnosti neb. J. K. so svojou manželkou len v dobromyseľnej a nerušenej držbe. Po smrti J. K. mali v držbe a užívali tieto pozemky navrhovatelia v rade 1/ až 4/, toho času, po smrti Ľ. K., už len navrhovatelia v rade 2/ až 4/. V súvislosti s dedičským konaním po nebohom J. K. navrhovatelia zistili, že predmetné nehnuteľnosti nie sú zapísané v katastri nehnuteľnosti na neb. J. K. s manželkou. Z tohto dôvodu a s poukázaním, že nehnuteľnosti nadobudli J. K. s manželkou vydržaním v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, má navrhovateľka právny záujem na určení vlastníckeho práva k pozemkom. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 2C 84/ 2003-150 zo dňa 10. 08. 2004 návrh navrhovateľov na určenie, že pozemok patrí do dedičstva po neb. J. K. zomrelom dňa..., zamietol a navrhovateľov zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia....

Sťažovateľka podala v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku Okresného súdu v Žiline sp. zn. 2C 84/ 2003-150 zo dňa 10. 08. 2004 odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zrušenia   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Poukazovala   predovšetkým   na   to,   že   súd I. stupňa   neúplné   zistil   skutkový   stav,   keď   nevykonal   všetky   potrebné   dôkazy,   zároveň zo skutkových zistení nevyvodil správny právny záver a taktiež rozhodnutie ako celok je nepreskúmateľné.

Krajsky súd v Žiline, ako súd odvolací, vyhovel odvolaniu sťažovateľky, napadnutý rozsudok Okresného súdu v Žiline zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie uznesením zo dňa 16. 11. 2005 spis. zn. 8 Co 103/05....

Okresný súd v Žiline rozsudkom zo dňa 16. 08. 2006 č. k. 2C 84/2003-79 návrh navrhovateľov zamietol a zaviazal ich na náhradu trov právneho zastúpenia....

Sťažovateľka podala v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku Okresného súdu v Žiline sp. zn. 2C 84/ 2003-79 zo dňa 10. 08. 2004 odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zmeny, tak že v návrhu bude v celom rozsahu vyhovené....

Krajsky súd v Žiline, ako súd odvolací, napadnutý rozsudok Okresného súdu v Žiline č. k. 2C 84/2003-79 rozsudkom spis. zn. 10Co/34/2007 zo dňa 12. 02. 2009 zmenil a to tak, že   pozemky   KN   parc.   č.   582/1   a   KN   582/2,   boli   ku   dňu   smrti   J.   K.   v   bezpodielovom spoluvlastníctve manželov Ľ. K. a J. K....

Voči rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn. 10Co/34/2007 zo dňa 12. 02. 2009 podali odporcovia dovolanie a žiadali rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací,   svojím   uznesením   spis.   zn. 4 Cdo 283/2009 zo dňa 27. 10. 2010 rozsudok Krajského súdu v Žiline z 12. 02. 2009 spis. zn. 10 Co/34/2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že pokiaľ sa v preskúmavanej veci poručiteľ J. K. a jeho manželka ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve   presvedčení.   Na   druhej   strane   však   NS   SR   v   odôvodnení   pripúšťa   možnosť vydržania v prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní   obvyklej   opatrnosti   vedieť,   alebo   ak   tu   výnimočne   titul   vôbec   nie   je   a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, svojím rozsudkom spis. zn. 10 Co/406/2010 zo dňa 26. 05. 2011 s ohľadom na záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu, rozsudok okresného súdu vo veci samej, ktorý návrh navrhovateľov zamietol, potvrdil.“

Podľa názoru sťažovateľky „neb. J. K. spoločne s neb. Ľ. K., boli držitelia oprávnení, nakoľko boli dobromyseľní v tom, že im predmetné nehnuteľnosti z titulu kúpnej zmluvy (zápisnica zo dňa 29. 07. 1971) patria a tieto od roku 1971 mali v oprávnenej a nikým nerušenej   držbe.   Samotná   držba   a   užívanie   nehnuteľností   menovanými   vyplývala   aj   z evidenčného   listu   dane   z   nehnuteľností,   ktorý   je   v   obecnej   evidencii   obce   S. Dobromyseľnosť K. možno odvodiť práve z nimi prejavenej vôle, keď predmetné pozemky sami zahrnuli aj do daňového priznania podaného v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 317/1992 Zb. a daň za ne odvádzali každý rok, čím si plnili zo zákona im vyplývajúcu povinnosť vlastníkov. Nešlo teda o platenie dane na základe rozhodnutia príslušného štátneho úradu, ale na základe prejavu vôle domnelých vlastníkov predmetných nehnuteľností, ktorí sami predmetné   pozemky   uviedli   ako   svoje   výlučné   vlastníctvo   pre   účely   vyrubenia   dane   z nehnuteľností.

Máme za to, že KS ZA svojím   arbitrárnym   rozsudkom   spis. zn. 10 Co/406/2010 zo dňa 26. 05. 2011, poprel význam vyššie uvedeného ustanovenia § 130 ods. 1 OZ, keď odmietol žalobu sťažovateľky z dôvodu, že pokiaľ sa v preskúmavanej veci poručiteľ J. K. a jeho manželka ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť   so   zreteľom   na   všetky   okolnosti   v   dobrej   viere,   že   sú   ich   vlastníkmi.   Výkladom argumentum   a   contrario   možno   vyvodiť,   že   KS   ZA   vyžaduje   ako   podmienku dobromyseľnosti registráciu zmluvy o prevode nehnuteľností na bývalom štátnom notárstve a   teda   keby   táto   bola   registrovaná,   boli   by   účastníci   dobromyseľní.   Uvedeným,   ktoré požadoval KS Žilina, sa však stráca zmysel inštitútu vydržania, nakoľko keby k samotnej registrácii došlo, titulom nadobudnutia vlastníctva by predsa nebolo vydržanie, ale samotný prevod tohto práva zmluvou.“.

Sťažovateľka konštatuje, že „Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že rozhodnutie KS ZA, založené na záväznom právnom názore NS SR sa podstatne prieči účelu vydržania a stavia dobrú vieru oprávneného držiteľa do roviny preukazovania vlastníctva a teda aj platného a účinného titulu nadobudnutia. Je však nad rámec ust. § 134 OZ, aby oprávnený držiteľ   preukazoval   platnosť   a   účinnosť   nadobúdacieho   titulu.   Ak   náš   právny   poriadok a súdy   svojou   rozhodovacou   činnosťou   budú   uvedené   požadovať   ako   podmienku dobromyseľnosti   držiteľa,   samotné   ustanovenie   upravujúce   vydržanie,   by   sa   stalo obsolentné.   Je   samozrejmé,   že   ústna   kúpna   zmluva,   či   kúpna   zmluva   bez   registrácie na štátnom   notárstve   nemôže   byť   základom   pre   prevod   nehnuteľností   do   vlastníctva nadobúdateľa,   avšak   môže   byť   okolnosťou   svedčiacou   o   dobromyseľnosti   držiteľa   veci. S ohľadom   na   už   spomínané   odôvodnenie   predmetného   rozsudku   KS   ZA,   sa   potom   aj viaceré osvedčenia o vydržaní vo forme notárskej zápisnice môžu javiť ako protichodné, keď sa v nich osvedčuje vydržanie, ktorého podporným dôkazom je práve zmluva, ktorá nikdy nebola zaregistrovaná ba dokonca sa vydržanie opiera často krát i o ústnu zmluvu. Skutočnosť, že platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva pri vydržaní netreba preukazovať, ale môže byť len okolnosťou svedčiacou o poctivosti nadobudnutia, potvrdzuje i konštantná judikatúra súdov ešte pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka - zák. č. 509/1991 Zb. (napr. rozsudok Okresného súdu v B. sp. zn. 9 C 49/81, rozsudok Okresného súdu v T. sp. zn. 5 C 1055/80, rozsudok Okresného súdu v P. sp. zn. 12 C 935/81- Sborník Nejvyššího soudů ČSSR IV, vydal Nejvyšší soud ČSSR, 1986, str. 161).“.

Sťažovateľka je toho názoru, že „rozhodnutie vyššie citovaného rozsudku KS ZA v spojení s tiež vyššie uvedeným rozsudkom OS ZA nemá oporu v zákone, nakoľko ním popiera samotný inštitút vydržania a odníma dobromyseľným držiteľom vlastnícke právo, keď   od   nich   požaduje   platný   a   účinný   právny   titul   -   zmluvu,   čím   stiera   rozdiel   medzi originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, medzi ktoré patrí aj vydržanie, a derivatívnym spôsobom nadobúdania vlastníckeho práva, medzi ktoré patrí nadobudnutie vlastníckeho práva zmluvou.   Zároveň zakladá hrubý nesúlad medzi zisteným skutkovým stavom a právnym stavom.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky A. H., nar..., trvale bytom Ž., na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Žiline č. k. 2C 84/2003-79 z 16. 08. 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline spis. zn. 10Co/406/2010 z 26. 05. 2011 porušené boli.

Rozsudok Okresného súdu v Žiline č. k. 2C 84/2003-79 z 16. 08. 2006 a rozsudok Krajského súdu v Žiline spis. zn. 10Co/406/2010 z 26. 05. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Sťažovateľke   priznáva   náhradu   trov   konania,   ktoré   jej   sú   Krajský   súd   Žilina a Okresný súd Žilina povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet jej právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a odložil vykonateľnosť právoplatného rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co/406/2010 z 26. mája 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C 84/2003-79 zo 16. augusta 2006.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity   spočíva   v   tom,   že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy,   ktoré sú   v občianskom   súdnom   konaní povinné vykladať a   aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl.   20   a   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co/406/2010 z 26. mája 2011 a rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C 84/2003-79 zo 16. augusta 2006 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v Ž.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje (z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Rovnako nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ani medzi obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C/84/2003-79 zo 16. augusta 2006

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu zo 16. augusta 2006 ústavný súd   poukazuje na už spomínaný princíp   subsidiarity   (čl.   127   ods.   1   ústavy),   z ktorého vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých základných práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu sťažovateľka   namieta   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej v sťažnosti označených základných práv.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu zo 16. augusta 2006 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj využila.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozsudku okresnému súdu) už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co/406/2010 z 26. mája 2011

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia   práv   sťažovateľky   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   posudzoval,   či napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   možno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

a) k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z   vymedzenia   postavenia   a   kompetencií   všeobecných   súdov   a   ústavného   súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej   inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných súdov.   V zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť   skutkových   a   právnych názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   v   konkrétnom prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne   napr.   III.   ÚS   78/07,   IV.   ÚS   27/2010).   Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti   s   jeho   posúdením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a tiež v tom prípade, ak sú dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, zjavne jednostranné alebo sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk ústavný súd posudzoval túto časť sťažnosti sťažovateľky.

Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého rozsudku krajského súdu musel zobrať do úvahy zákonom ustanovenú záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu ustanovenú v § 243d Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Svoj právny názor Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací odôvodnil takto:

„Pokiaľ v preskúmavanej veci sa poručiteľ a žalobkyňa 1/ ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci   zákon   takúto   registráciu   vyžadoval,   nemohli   byť   so   zreteľom   na   všetky   okolnosti v dobrej viere,   že   sú   ich   vlastníkmi,   aj   keď   subjektívne   mohli   byť   o svojom   vlastníctve presvedčení. Požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31. 12. 1991) tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (v zmysle § 242 ods. 2 písm. c/ O. s. p. vo vzťahu ku všetkým žalovaným) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p. a contrario). V ďalšom konaní je právny názor dovolacieho súdu záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá O. s. p.).“

V nadväznosti na toto rozhodnutie najvyššieho súdu krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co/406/2010 z 26. mája 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 84/2003-79 zo 16. augusta 2006 s tým, že návrh navrhovateľov vrátane sťažovateľky zamietol.

Svoj rozsudok krajský súd odôvodnil takto: „V zmysle § 243b ods. 1 veta druhá O. s. p. je právny názor dovolacieho súdu pre súd odvolací záväzný. Z vyššie označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva (str. 6 druhý odsek), že pokiaľ sa poručiteľ a pôvodná navrhovateľka v rade 1/ ujali držby   sporných   pozemkov   v   roku   1971   na   základe   zmluvy,   ktorá   nebola   registrovaná (bývalým) štátnym notárstvom, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich (spolu)vlastníkmi. Vo vzťahu k právnym predchodcom (aktuálnych) navrhovateľov tak   chýba   jeden   z   obligatórnych   predpokladov   (dobromyseľnosť)   na   nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle § 134 ods. 1, 2 Obč. zák. (citovaný aj v dotknutom uznesení   dovolacieho   súdu),   čo   nadväzne   vylučuje   možnosť   úspechu   navrhovateľov v prebiehajúcom   konaní,   v   ktorom   tvrdený   vlastnícky   nárok   opierali   práve   o   inštitút vydržania. Z daného titulu odvolací súd musel potvrdiť rozhodnutie súdu I. stupňa, ktorým bol   návrh   na   určenie,   že   sporné   pozemky   patria/patrili   do   vlastníctva   právnych predchodcov navrhovateľa, zamietnutý.

Zamietnutie návrhu v celom rozsahu predstavuje plný procesný úspech odporcov, ktorí   v zmysle   §   142   ods.   1   O.   s.   p.   majú   proti   neúspešným   navrhovateľom   právo   na náhradu účelne vynaložených trov konania v súvislosti s bránením ich (hmotného) práva. Z odporcov   si   náhradu   trov   konania   uplatnili   len   odporcovia   v   rade   1/   a 2/.   Ostatní odporcovia si tento procesný nárok neuplatňovali, z ktorého titulu im odvolací súd náhradu trov konania nepriznal (§ 151 ods. 1 O. s. p.).“

Krajský   súd   rešpektujúc   zákonom   ustanovenú   viazanosť   právnym   názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, postupujúc v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa názoru ústavného súdu napadnutým rozsudkom nemohol porušiť sťažovateľkou namietané porušenie   jej   základných   práv,   a preto   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Takýto postup je aj v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej otázka posúdenia podmienok nariadenia obnovy konania je zásadne otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených základných práv (IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 348/2010), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Ak   sťažovateľka   nesúhlasila   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným v uznesení sp. zn. 4 Cdo 283/2009 z 27. októbra 2010, ktorým najvyšší súd rozhodol o jej dovolaní, mala možnosť podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti označenému rozhodnutiu   najvyššieho   súdu,   čo   však   neurobila.   Ústavný   súd   nemal   preto   dôvod preskúmavať a zaujímať stanovisko k právnemu názoru najvyššieho súdu.

b) k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu   by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov   vyjadrených   v čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   v spojení   s ich   porušením (IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012