znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 14/2010-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. marca 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Z. K., B., a Ing. T. K., B., zastúpení advokátkou JUDr. I. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 143/1997, za účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. K. a Ing. T. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava IV   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 143/1997   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 143/1997 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z.   K.   a Ing.   T.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   každému   v   sume 3 000 €   (slovom   tritisíc   eur),   ktoré   im   j e   Okresný   súd   Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava IV j e   p o v i n n ý   uhradiť   Z.   K.   a Ing. T.   K.   trovy konania   v   sume   398,68   €   (slovom   tristodeväťdesiatosem   eur   a šesťdesiatosem   centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 14/2010   z 21.   januára   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. K. a Ing. T. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 143/1997 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 1. júla 1997 okresnému súdu návrh na zaplatenie nájomného a nákladov na udržiavanie nehnuteľnosti.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v ich právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovali tiež prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadali priznanie finančného zadosťučinenia každému v sume 4 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3040/10 doručeným ústavnému súdu 15. februára 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „vzhľadom na dĺžku konania v jednoduchej právne nenáročnej veci sa v konaní prvostupňového súdu prejavovali ničím neodôvodnené zbytočné   prieťahy   spočívajúce   v   málo   plynulej,   pomalej   nedostatočnej   a   neefektívnej činnosti tunajšieho súdu“ a tiež, že,,sťažovatelia svojím konaním nedali žiadny dôvod súdu k predĺženiu konania, lebo sa konaní zúčastňovali a mali záujem na konaní, ale prieťahy v konaní vznikali pomalou a neefektívnou činnosťou súdu“.

Toto tvrdenie sťažovateľov sa nezakladá na pravde. Z   prehľadu   súdom   vykonaných   úkonov   vyplýva,   že v danom   prípade   sa   nejedná o nenáročnú   vec.   Je   tomu   tak   najmä   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   priebehu   konania dvakrát menili návrh na začatie konania navrhovatelia (dňa 7. 2. 2000 a dňa 20. 3. 2002) a tiež   odporcovia   podali   vzájomný   návrh   (dňa   5. 10. 1999),   ktorý   následne   rozšírili   (dňa 12. 6. 2003) a následne čiastočne zobrali späť (9. 11. 2005).

Rozhodovanie   o   pripustení   zmien   návrhu   na   začatie   konania   ako   aj   vzájomného návrhu a následné vyberanie súdnych poplatkov za ne tiež značne prispeli k celkovému predĺženiu   konania   (pojednávanie   určené   na   deň   18. 4. 2002   bolo   z   dôvodu   rozšírenia návrhu navrhovateľmi zrušené).

K   predĺženiu   konania   prispeli   účastníci   konania   aj   postupným   navrhovaním výsluchov svedkov. V konaní súd vypočul spolu päť svedkov, ktorí boli postupne navrhovaní na vypočutie a nedostavovali sa riadne na pojednávania (pojednávania dňa 26. 6. 2000, 11. 9. 2000, 7. 12. 2000, 1. 2. 2001 a 22. 3. 2001).

Priebeh dokazovania súdu značne komplikovalo zistenie dňa 17. 6. 2001, že nie je možné   znalecky   určiť   cenu   nájomného,   nakoľko   nie   je   podklad,   z   ktorého   by   znalci vyhádzali   pri   vypracovávaní   posudku   o   výške   nájomného   /jedná   sa   o   otázku   trhu nehnuteľností/. Súd musel v priebehu konania robiť celkom päťkrát dožiadania na viacero realitných kancelárií, aby oznámili súdu ceny nájomného v rozhodnom období (čo malo za následok zmarenie termínu pojednávania vo februári 2000, nakoľko sa súdu nevrátili v žiadanom termíne odpovede na dožiadanie).

V   rámci   dokazovania   súd   tiež   robil   dožiadania   na   oddelenie   policajného   zboru, priestupkové oddelenie Okresného úradu Bratislava IV, Miestny úrad..., Okresný úrad..., Ministerstvo financií SR.

Súd   si   musel   tiež   priebežne   pripájať   na   oboznámenie   iné   spisy   tunajšieho   súdu (sp. zn. 7 C 232/95, 15 E 11/97 a 20 C 95/03).»

Okresný súd vo svojom vyjadrení ďalej uviedol:„Vo veci sa doposiaľ konalo celkom 35 pojednávaní. Tu chceme poukázať najmä na skutočnosť, že sťažovatelia (navrhovatelia) významne prispeli   k   predĺženiu   konania   (najmä   tým,   že   sa   riadne   nezúčastňovali   nariadených pojednávaní).

Z   prehľadu   úkonov   vyplýva,   že   vinou   navrhovateľov   (aj   keď   ospravedlnenou neúčasťou) boli odročené pojednávania vytýčené dňa 23. 6. 1999, 28. 2. 2000, 13. 12. 2001, 30. 10. 2003, 17. 8. 2005, 5. 4. 2006, 17. 5. 2006, 9. 8. 2006 a 8. 11. 2006 ako aj posledné pojednávanie dňa 10. 2. 2010. Sme toho názoru, že pokiaľ sťažovatelia považujú konanie za prieťahové, sami by mali mať záujem na jeho skončení a teda ich právna zástupkyňa by sa   mala   prioritne   zúčastňovať   pojednávaní   nariadených   v   predmetnej   veci   a   nie ospravedlňovať   svoju   neúčasť   a   žiadať   o   odročenie   pojednávaní   z   dôvodu   kolízie pojednávaní (z čoho vyplýva, že uprednostňuje účasť na iných pojednávaniach).

Dávame tiež do pozornosti, že pojednávanie dňa 5. 10. 2005 ako aj dňa 26. 7. 2006 bolo odročené s tým, že právni zástupcovia účastníkov sa pokúsia uzavrieť mimosúdnu dohodu.   Pojednávanie   dňa   9. 8. 2006   bolo   taktiež   odročené,   nakoľko   práve   právna zástupkyňa sťažovateľov oznámila súdu (č. l. 353), že účastníci ešte rokujú o mimosúdnom vysporiadaní.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   sa   nemôže   potom   zakladať   na   pravde   tvrdenie navrhovateľov   v   sťažnosti,   že   nedali   žiadny   dôvod   k   predĺženiu   konania,   mali   záujem na konaní a že prieťahy v konaní vznikali pomalou a neefektívnou činnosťou okresného súdu.“

Z prehľadu   procesných   úkonov   v namietanom   konaní   pripojeného   k vyjadreniu okresného   súdu   vyplýva,   že   ostatným   úkonom   vo   veci   bolo   pojednávanie   uskutočnené 10. februára 2010, „ktoré bolo odročené s tým, že vo veci bude určený termín pojednávania po   vrátení   spisu   z   Ústavného   súdu   SR   /právna   zástupkyňa   navrhovateľov   žiadala   súd o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní/“.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 25. februára 2010, v ktorom okrem iného uviedli:

„Ako   z   našej   sťažnosti,   tak   aj   z   vyjadrenia   predsedníčky   Okresného   súdu Bratislava IV vyplýva, že v konaní sa vyskytli prieťahy v konaní, ktoré vyplývali z pomalej a neefektívnej činnosti súdu. Podľa nášho názoru nejde v tomto prípade o právne náročnú vec, aj keď bol návrh rozširovaný zo strany navrhovateľov a odporcovia podali protinávrh. V prípade riadnej prípravy na pojednávanie príslušného sudcu mohla byť vec rozhodnutá už   pred   rokmi.   Vzhľadom   k   tomu,   že   sa   vec   vždy   odročovala   na   ďalšie   konanie,   tak prichádzalo   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Aj   pokiaľ   je   vo   vyjadrení   predsedníčky Okresného   súdu   Bratislava IV   uvedené,   že   pokiaľ   bol   spis   v   rokoch   2007 – 2008   na Krajskom súde v Bratislave, tak to nemožno považovať za prieťah v konaní spôsobený ich súdom máme za to,   že pokiaľ bolo potrebné vrátiť   vec prvostupňovému súdu z dôvodu vydania doplňujúceho rozsudku, tak aj to považujeme za chybu prvostupňového súdu a prieťah spôsobený konaním sudcu na prvom stupni.

Za   roky   konania   v   uvedenej   veci   boli   skutočne   ospravedlnené   neúčasti na pojednávaní, ale moji klienti na pojednávania chodili aj v prípade, ak som sa ako ich právna zástupkyňa nemohla pojednávania zúčastniť. V prípade posledného pojednávania konaného dňa 10. 2. 2010 som mala pojednávanie v tento deň na Okresnom súde Košice, a hneď, keď som túto skutočnosť zistila, tak som volala do spisovej kancelárie Okresného súdu Bratislava IV, kde mi bolo povedané, že pojednávanie vo veci nebude, lebo spis je na Ústavnom súde v Košiciach. Ja som potom dala do spisu ospravedlnenie z dôvodu mojej účasti na pojednávaní v Košiciach, lebo sa nemalo vo vec konať, a preto som nepožiadala kolegu,   s   ktorým   sa   zastupujeme   na   pojednávaniach   o   zastupovanie.   Taktiež   som informovala   aj   právnu   zástupkyňu   protistrany,   že   sa   nebude   pojednávať   vo   veci,   aby zbytočne nechodila na pojednávanie.

Skutočne som mala ako ja, tak moji klienti záujem na skončení veci a to najmä z toho dôvodu,   že   ide   o   spor   medzi   rodinnými   príslušníkmi,   keď   dcéra   znemožnila   vlastným rodičom a bratovi prístup do nehnuteľnosti, ktorú spoločne postavili a mali v podielovom spoluvlastníctve. Navrhovateľ v prvom rade medzičasom zomrel a navrhovateľka v druhom rade je po mozgovej príhode na vozíčku. No ani teraz, vzhľadom na správanie sa odporcom nemá   záujem   na   mimosúdnom   ukončení   súdneho   sporu   a   verí,   že   sa   ešte   dožije právoplatného rozhodnutia vo veci samej.“

Obsah   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu,   s ktorým   sa   ústavný   súd   oboznámil, potvrdzuje   úkony   uvedené   v   jeho   vyjadrení   z 15.   februára   2010,   a   preto   ústavný   súd vychádzal len z týchto úkonov, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie o sťažovateľmi   uplatnenom   nároku   na   zaplatenie   nájomného   a nákladov   na   udržiavanie nehnuteľnosti. Vec nie je právne zložitá, o čom svedčí dostatok stabilizovanej judikatúry všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   pripúšťa,   najmä   s poukazom   na   opakované   návrhy sťažovateľov na zmenu návrhu (úpravu, resp. rozšírenie uplatnených nárokov), určitú mieru faktickej zložitosti napadnutého konania, na čo vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázala aj predsedníčka okresného súdu. Uvedená skutočnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže okresný súd zbaviť zodpovednosti za stav, v akom sa napadnuté konanie nachádza v čase meritórneho prerokovania sťažnosti.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   súdneho konania   v procesnom   postavení   navrhovateľov.   Z   obsahu   zapožičaného   súdneho   spisu okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovatelia   opakovane   menili,   resp.   rozširovali   návrh na začatie konania (7. február 2000 a 20. marec 2002) a taktiež sa niekoľkokrát nezúčastnili nariadených   pojednávaní,   rovnako   ako   ich   právna   zástupkyňa.   Na   tejto   skutočnosti   nič nemení ani to, že svoju neúčasť na pojednávaniach vopred ospravedlňovali, pričom právna zástupkyňa sťažovateľov ako dôvod svojej neúčasti uvádzala kolíziu s inými nariadenými pojednávaniami. Dôvodom na odročenie pojednávania nariadeného na 9. august 2006 bolo oznámenie   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   o   tom,   že   účastníci   konania   ešte   rokujú o mimosúdnom vysporiadaní. Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že sťažovatelia nezanedbateľnou   mierou   prispeli   k predĺženiu   priebehu   napadnutého   konania,   čo   zobral do úvahy pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia.

3.   Ústavný   súd   napokon   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľov došlo k zbytočným prieťahom.

V priebehu   napadnutého   konania   ústavný   súd   zistil   jedno   dlhodobejšie   obdobie nečinnosti v trvaní presahujúcom jeden rok, a to od podania návrhu okresnému súdu (1. júl 1997) do jeho doručovania na vyjadrenie odporcom (31. august 1998), a jedno obdobie krátkodobejšej   nečinnosti   od   doručovania   rovnopisu   rozšíreného   návrhu   na   vyjadrenie odporcom (18. júl 2002) do pripustenia zmeny návrhu uznesením (11. marec 2003).

Okrem   uvedenej   nečinnosti   bol   postup   okresného   súdu   v tomto   konaní   v zásade plynulý,   avšak   podľa   názoru   ústavného   súdu   vykazuje   aj   znaky   neefektívnosti a nesústredenosti. Takýto záver možno vyvodiť aj z toho, že okresný súd 30. januára 2007 predložil   predmetný   spis   spolu   s odvolaním   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn. 4 C 143/1997 z 13. decembra 2006 na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý 19. februára 2007 spis   vrátil   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia   s pokynom,   že   je   potrebné   doplniť   výrok napadnutého   rozsudku   dopĺňacím   rozsudkom   a následne   spis   opätovne   predložiť na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd po opätovnom predložení súdneho spisu okresným súdom uznesením sp. zn. 6 Co 231/07 z 30. novembra 2007 napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, čím došlo k predĺženiu napadnutého konania.

Krajský súd v odôvodnení uvedeného uznesenia okrem iného poukázal aj na ďalšie dôvody   potvrdzujúce   názor   o neefektívnosti   a nesústredenosti   postupu   okresného   súdu uvádzajúc:

„Odôvodnenie napadnutého rozsudku je zmätočné a nedostatočné a nie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Vzhľadom na to je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, čo je dôvod na jeho zrušenie podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a na vrátenie veci súdu prvého stupňa podľa ods. 3 tohto ustanovenia.“

Pri   celkovom   hodnotení   napadnutého   konania   ústavný   súd   na   jednej   strane   bral do úvahy aj skutočnosti uvedené predsedníčkou okresného súdu v jej vyjadrení k sťažnosti (prerušenie   konania   z dôvodu   úmrtia   účastníka   konania,   komplikácie   okresného   súdu spojené   so   získavaním   informácií   od   realitných   kancelárií   potrebných   na   rozhodnutie vo veci), na druhej strane však zohľadnil v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou (napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09) aj to, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené   ani po   viac ako 12   rokoch   od   jeho začatia, čo   je doba,   ktorá   je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 143/1997 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému po 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, že z dôvodu neskončenia napadnutého konania žijú dlhodobo vo veľkej právnej neistote.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 4 C 143/1997 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval   priznanie   sumy   sťažovateľom   každému   po   3 000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. I. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 predstavuje spolu   s režijným   paušálom   (2   x   6,95   €)   u jedného   sťažovateľa   sumu   199,34   €   a trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 398,68 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2010