znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 14/09-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. marca 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. Z., M., zastúpenej advokátkou JUDr. M. T., S., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Er 1006/2008 (pôvodne vedenej pod sp. zn. Er 231/1999), za účasti Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   2 Er 1006/2008   (pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn.   Er 231/1999) p o r u š e n é   b o l o.

2. V. Z. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € [slovom tritisíc eur (90 378 Sk)], ktoré jej j e   Okresný súd Nové Mesto nad Váhom p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd Nové   Mesto   nad   Váhom j e   p o v i n n ý   uhradiť   V.   Z. trovy konania v sume 265,95 € [slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatpäť centov (8 011 Sk)] na účet jej právnej zástupkyne JUDr. M. T., S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2008 doručená sťažnosť V. Z., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. T., S., v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom [ďalej len „okresný súd“ alebo „bývalý okresný súd“ (v období do 31. decembra 2004)] a Okresného súdu Trenčín vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Er 1006/2008 (pôvodne vedenej pod sp. zn. Er 231/1999).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľke ako povinnej je vedené exekučné konanie pôvodne vedené pod sp. zn. Er 231/1999 na základe návrhu oprávnenej Z. D. vo veci vymoženia sumy 49 920 Sk s príslušenstvom, a to na základe platobného rozkazu okresného súdu sp. zn. 11 Ro 1222/98 z 27. novembra 1998.

Bývalý okresný súd vydal 16. marca 1999 poverenie na vykonanie exekúcie, na základe   ktorého   vydala   poverená   súdna   exekútorka   upovedomenie   o začatí   exekúcie a 17. augusta 1999 upovedomenie o spôsobe exekúcie zriadením záložného práva na určenú nehnuteľnosť,   ako   aj   príkaz   na   zriadenie   exekučného   záložného   práva   na   túto nehnuteľnosť.   Následne   bolo   súdnou   exekútorkou   14.   decembra   1999   vydané upovedomenie o spôsobe exekúcie predajom dotknutej nehnuteľnosti a 6. septembra 2000 príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti so súčasným ustanovením znalca. Sťažovateľka podala 30. októbra 2000 námietky proti nariadenej exekúcii a 4. mája 2001 návrh   na   zastavenie   exekučného   konania,   o ktorých „do   dnešného   dňa   nebolo... rozhodnuté“.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „Sťažovateľka podala dňa 19. 07. 2002 Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom Žiadosť o vydanie rozhodnutia o zastavení konania (urgencia doručená súdu dňa 22. 07. 2002). Rozhodnutie napriek urgencii nebolo vydané.

Dňa 28. 1. 2008 vydala súdna exekútorka Upovedomenie o ďalších trovách exekúcie. Voči tomuto Upovedomeniu podala povinná dňa 20. 02. 2008 námietky. O námietkach voči ďalším trovám exekúcie nebolo dodnes rozhodnuté...

V danej veci sťažovateľka dňa 29. 09. 2007 podala sťažnosť na postup v konaní. Exekučné konanie viedol v tom čase Okresný súd Trenčín. Dňa 31. 10. 2007 bola doručená odpoveď   Okresného   súdu   Trenčín   pod   sp.   zn.   Spr   2213/2007,   kde   JUDr.   H.   P., podpredsedníčka súdu uviedla, že sťažnosť sťažovateľky je dôvodná a oznámila, že vec bude vybavená   a ospravedlňuje   sa   za   prieťahy   v konaní.   Napriek   tomu   vo   veci   nebolo   do dnešného dňa rozhodnuté...

Sťažovateľka   dosiaľ   uhradila   vymáhanú   istinu   49.920,-   Sk,   jej   príslušenstvo   a to trovy exekúcie, trovy súdneho konania v sume 1.996,- Sk, trovy právneho zastúpenia v sume 1.740,-   Sk,   trovy   právneho   zastúpenia   pri   exekúcii   v sume   940,-   Sk   a predbežné   trovy exekúcie v sume 11.920,- Sk (celkovo uhradila sumu 66.516,- Sk), nakoľko chcela dosiahnuť ukončenie dlhotrvajúcej exekúcie a najmä odblokovanie nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 95, k. ú. a obec M., hoci podľa jej názoru exekúcia mala byť zastavená. Sťažovateľka neuhradila iba sumu 7.723,- Sk, ktorá bola vyčíslená v Upovedomení o ďalších trovách exekúcie zo dňa 21. 08. 2008 - voči tomuto Upovedomeniu podala sťažovateľka námietky majúc za to, že tieto trovy exekúcie sú nadbytočné a neopodstatnené. Napriek tomu dosiaľ nebola exekúcia ukončená a súdna exekútorka sťažovateľke nehnuteľnosť zapísanú na LV č. 95, k. ú. a obec M. neodblokovala.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   postupom   okresného   súdu   a Okresného   súdu Trenčín v označenom konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhla, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd vydal takýto nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky prijíma sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené nečinnosťou Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, následne nečinnosťou Okresného súdu Trenčín a následne nečinnosťou Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   vo   veci   vedenej   týmito   súdmi   pod   sp.   zn. Er 231/1999.

Okresnému   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   sa   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Er 231/1999 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 160.000,- Sk, ktorú sumu je Okresný súd Nové Mesto nad Váhom povinný vyplatiť k rukám sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky   v sume   8.011,-   Sk   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia k rukám JUDr. M. T., advokátky na účet č....“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 14/09-17 z 22. januára 2009 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie označeného základného   práva   postupom   okresného   súdu   a vo   zvyšnej   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   okresného   súdu   ústavný   súd zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadrila   k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení č. Spr/2505/2009 zo 6. februára 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 16. februára 2009, uviedla:

„Dňa 11. marca 1999 podala súdna exekútorka M. K. na Okresnom súde Nové Mesto   nad   Váhom   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   na   vymoženie pohľadávky oprávnenej Z. D. proti povinnej V. Z.

Okresný súd vydal dňa 16. marca 1999 poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 2. novembra 2000 zaslala povinná súdu námietky proti exekúcii. Dňa 7. mája 2001 podala povinná aj návrh na zastavenie exekúcie. Dňa 22. júla 2002 zaslala právna zástupkyňa povinnej žiadosť o vydanie rozhodnutia o jej návrhu na zastavenie exekúcie.

Dňa 15. novembra 2007 vyzval súd exekútorku na predloženie jej exekútorského spisu za účelom rozhodnutia o návrhoch povinnej.

Dňa   6.   marca   2008   boli   súdu   doručené   námietky   povinnej   proti   upovedomeniu o ďalších trovách exekúcie, ktoré podala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená na vybavenie, rozhodol o námietkach povinnej   proti   exekúcii   a o jej   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   uznesením   zo   dňa 26. novembra   2008   č.   k.   2   Er/1006/2008-44   tak,   že   námietky,   aj   návrh   na   zastavenie exekúcie, zamietol ako nedôvodné s tým, že o námietkach povinnej proti ďalším trovám exekúcie   bude   rozhodnuté   po   zistení   stavu   exekučného   konania,   rozsahu   vymoženia pohľadávky a podľa úkonov, ktoré boli exekútorkou účelne vykonané. Za tým účelom vyzval súdnu   exekútorku   na   predloženie   jej   exekútorského   spisu.   Spis   súdu   doručila   dňa 15. decembra 2008. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 3. decembra 2008.

Uznesením zo dňa 3. februára 2009 č. k. 2 Er/1006/1999-56 súd zamietol aj námietky povinnej proti ďalším trovám exekúcie. Toto uznesenie zatiaľ nie je právoplatné, doručuje sa právnym zástupcom účastníkov a exekútorke.

Predmetnú vec pôvodne vybavoval Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, a to do 31. 12. 2004, s účinnosťou od 1. januára 2005 bol súd zrušený (zákon č. 371/2004 Z. z.) a výkon súdnictva prešiel na Okresný súd Trenčín, ktorý vec vybavoval do 31. 12. 2007. Dňom 1. januára 2008 došlo k ďalšiemu prechodu výkonu súdnictva v predmetnej veci, a to na novozriadený Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v zmysle § 18a ods. 1 a § 18b ods. 1 zákona č. 371/2004 Z. z. v znení po novelizácii vykonanej zákonom č. 511/2007 Z. z. Na základe zistení z predmetného spisu konštatujem, že k prieťahom v tomto konaní došlo z dôvodu opakovaného prechodu výkonu súdnictva na iný súd a tým aj k opakovanej zmene zákonného sudcu. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, ktorý bol opätovne zriadený dňom   1.   januára   2008,   prevzal   veľký   počet   nevybavených   exekučných   vecí   z   dvoch okresných súdov (Okresný súd Trenčín a Okresný súd Senica). Z uvedených dôvodov nebolo preto objektívne možné hneď konať vo všetkých prevzatých veciach. Súd od svojho vzniku nebol   dostatočne   personálne   obsadený   sudcami   a   súdnymi   úradníkmi,   dobudovával   sa postupne v priebehu roku 2008 a chýbajúci sudca bol na súd pridelený až 5. februára 2009. Exekučné veci podľa rozvrhu práce vybavujú aj sudcovia trestného úseku.

V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, dovoľujem si požiadať, aby pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia boli zohľadnené dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu jej námietok a návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj skutočnosť, že povinná sťažnosť na prieťahy v predmetnej veci na tunajšom súde nepodala.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku z 24. februára 2009, ktorým reagovala na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu zo 6. februára 2009, uviedla:

«Od 02. 11. 2000, kedy boli podané námietky proti exekúcii a od 07. 05. 2001, kedy bol   podaný   návrh   na   zastavenie   exekúcie,   až   do   31.   12.   2004   sa   vec   nachádzala   na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom. Počas uvedenej doby, t. j. cca 4 roky a 3,5 roka, mal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom možnosť o podaniach rozhodnúť, avšak neučinil tak. Preto považujeme za nedôvodný argument prechodu výkonu súdnictva k 01. 01. 2005 a následne k 01. 01. 2008.

Od 01. 01. 2005 vec prešla na Okresný súd Trenčín. Tu bola po dobu dvoch rokov. Opätovne k rozhodnutiu nedošlo.

Na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom bola v čase podania sťažnosti vec desať mesiacov. Opätovne nebolo vo veci rozhodnuté.

Možno prisvedčiť tvrdeniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, že situácia po 01. 01. 2008 objektívne nedovoľovala okamžité konanie vo veci. Avšak treba prihliadnuť aj na čas pred týmto dátumom, kedy takéto objektívne dôvody neboli.

Rozhodnutie o podaniach som písomne urgovala dňa 19. 07. 2002 na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom. Na Okresný súd Trenčín sme dňa 29. 09. 2007 podali Sťažnosť. Okrem týchto písomných podaní sa vo veci uskutočnili viaceré telefonické urgencie. Preto považujem aj argument, že sťažnosť na prieťahy v predmetnej veci na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom nebola podaná, za nedôvodný. Sťažnosť vo veci bola podaná na Okresný súd Trenčín už v roku 2007 a táto skutočnosť mala byť poznamenaná v spise, preto aj sudca,   prípadne   úradník,   ktorý   mal   vec   pridelenú   na   Okresnom   súde   Nové   Mesto   nad Váhom počnúc od 01. 01. 2008, mal mať o nej vedomosť a mal bezodkladne vo veci konať. Skutočnosť, že vec bola v rámci prechodu súdnictva presunutá z Okresného súdu Nové Mesto   nad   Váhom   na   Okresný   súd   Trenčín   a   z   Okresného   súdu   Trenčín   opätovne   na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľky. Naviac treba pripomenúť, že predsedníčka Okresného súdu Trenčín vo svojej Odpovedi zo dňa 24. 10. 2007 uznala Sťažnosť zo dňa 29. 09. 2007 za dôvodnú.

Pokiaľ   ide   o   žiadosť   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   o   zohľadnenie dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu námietok a návrhu na zastavenie exekúcie, je potrebné súhlasiť,   že   po   formálnej   stránke   nemožno   exekučnému   titulu   -   Platobnému   rozkazu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 11 Ro 1222/98 zo dňa 27. 11. 1998 nič vyčítať. V odôvodnení uznesenia č. k. 2 Er/1006/2008-44 zo dňa 26. 11. 2008 na str. -4-, ktorým boli námietky sťažovateľky a návrh sťažovateľky na zastavenie konania zamietnuté, súd uvádza citujem: „v čase, kedy bol platobný rozkaz doručovaný bola (sťažovateľka) uzrozumená s existenciou záväzku voči Z. D., ako aj s tým, že s plnením tohto pôvodného záväzku je v omeškaní.“ Tieto závery súdu sú špekulatívne. Súd môže tvrdiť len to, že v čase vydania Platobného rozkazu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 11 Ro 1222/98 zo dňa 27. 11. 1998 (ktorý je exekučným titulom), bola na Rozsudku Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 11 C 1209/92 zo dňa 31. 03. 1993 nesprávne vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť   a   z   týchto   nesprávnych   údajov   vychádzal   Okresný   súd   Nové   Mesto   nad Váhom, ktorý by inak nevydal Platobný rozkaz sp. zn. 11 Ro 1222/98, ale aj sťažovateľka, ktorá proti nemu nepodala odpor.

Aj napriek tomu, že podania sťažovateľky v konaní vedenom Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 2 Er/1006/2008, EX 63/1999 boli zamietnuté, rozhodovanie o nich trvalo osem rokov - námietky sťažovateľky, sedem a pol roka - návrh na zastavenie exekúcie a rok - námietky povinnej proti ďalším trovám exekúcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti s vyjadrením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom k Sťažnosti nesúhlasím.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil   na súd   so   žiadosťou   o jeho   rozhodnutie.   Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva z § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II. ÚS 32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o námietkach   proti exekúcii, o návrhu na zastavenie exekúcie a o námietkach proti ďalším trovám exekúcie, ktoré tvoria   štandardnú   súčasť rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   a preto nemožno namietané konanie hodnotiť z právneho hľadiska za zložité. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci,   ústavný súd   po   preskúmaní na vec sa   vzťahujúcej   spisovej   dokumentácie,   ako   aj doterajšieho priebehu namietaného konania dospel k záveru, že ani z faktického hľadiska ju nemožno považovať za zložitú. Ústavný súd vzal do úvahy tiež to, že ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení neargumentovala zložitosťou napadnutej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   spisovej dokumentácie nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania pripísať, hoci aj čiastočne na vrub správania sťažovateľky ako účastníčky konania.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 2 Er 1006/2008 ústavný súd zistil, že bývalému okresnému súdu bola 11. marca 1999 doručená žiadosť exekútorky M. K. z 9. marca 1999 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - platobného rozkazu bývalého okresného súdu sp. zn. 11 Ro 1222/98 z 27. novembra 1998 a návrhu oprávnenej Z. D. na vykonanie exekúcie z 5. marca 1999 proti povinnej - sťažovateľke.

Bývalý   okresný   súd   vydal   16.   marca   1999   poverenie   č.   5304*001494   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. Er   231/1999   a poveril   súdnu   exekútorku   vykonaním   exekúcie   na základe   vykonateľného   rozhodnutia. Bývalému okresnému   súdu   boli 2.   novembra 2000 doručené   námietky   sťažovateľky   proti   nariadenej   exekúcii,   v ktorých   uviedla,   že „celá dlžná suma vo výške 351.725,- Sk ako aj trovy konania vo výške 27.901,- Sk bola povinnou uhradená v plnej výške“. Následne bol bývalému okresnému súdu 7. mája 2001 doručený návrh sťažovateľky ako povinnej na zastavenie exekučného konania vedeného pod sp. zn. Er   231/1999,   pričom   sťažovateľka   podaním   doručeným   okresnému   súdu   22.   júla   2002 opätovne   žiadala   o vydanie   rozhodnutia   o zastavení   exekúcie   na   základe   jej   návrhu doručeného okresnému súdu už 7. mája 2001.

Podľa úradného záznamu Okresného súdu Trenčín z 1. augusta 2007 bola pokynom č. 92/2007 - Spr. 813/2007 predmetná vec 1. augusta 2007 pridelená zákonnému sudcovi, pričom   15.   novembra   2007   vydal   Okresný   súd   Trenčín   pokyn   na   vypravenie   prípisu exekútorke, aby v lehote 5 dní predložila kompletný spis sp. zn. Ex 63/99 na rozhodnutie o námietkach   a o návrhu   na   zastavenie   exekúcie.   Súdna   exekútorka   prípisom z 24. novembra   2007   doručeným   Okresnému súdu   Trenčín   4.   decembra   2007 požiadala tento súd o zaslanie podaných námietok a návrhu na zastavenie exekúcie, „nakoľko ani ja a ani oprávnená nemáme vedomosť o existencii takéhoto podania“. Súčasne uviedla, že predmetný exekučný spis nemôže zaslať, pretože „sa v exekúcii koná“.

Okresnému   súdu   bol   27.   februára   2008   postúpený   návrh   z 22. februára   2008   na rozhodnutie   o námietkach   proti   ďalším   trovám   exekúcie   aj   s námietkami   sťažovateľky z 20. februára 2008 (doručenými súdnej exekútorke 22. februára 2008) proti upovedomeniu o ďalších trovách exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 2 Er 1006/2008-44 z 26. novembra 2008   námietky   sťažovateľky   proti   exekúcii,   ako   aj   jej   návrh   na   zastavenie   exekúcie zamietol a prípisom z 27. novembra 2008 požiadal súdnu exekútorku o zaslanie exekučného spisu sp. zn. EX 63/1999.

Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu zo 6. februára 2009 ústavný súd zistil, že uznesením   z   3.   februára   2009   č.   k.   2   Er/1006/2009-56   (vo   vyjadrení   predsedníčky okresného súdu je nesprávne uvedená sp. zn. 2 Er/1006/1999) súd zamietol aj námietky povinnej   proti   ďalším   trovám   exekúcie.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   toto   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. februára 2009.

K námietke   predsedníčky   okresného   súdu,   že „... povinná   sťažnosť   na   prieťahy v predmetnej veci na tunajšom súde nepodala“, považoval ústavný súd za potrebné uviesť, že   sťažovateľka   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podala   predsedníčke   Okresného   súdu Trenčín 29. septembra 2007, pričom túto sťažnosť treba považovať za sťažnosť podanú v konaní na okresnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoje uznesenie sp. zn.   IV. ÚS 14/09 z 22. januára 2009, ktorým rozhodol o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   pričom   v odôvodnení   tohto   uznesenia   okrem   iného   s poukazom   na   to,   že k 1. januáru 2008 v zmysle § 18a ods. 1 v spojení s § 18b ods. 1 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   v znení   po   novelizácii   vykonanej zákonom č. 511/2007 Z. z. (ďalej len „zákon č. 371/2004 Z. z.“) prešiel výkon súdnictva aj v napadnutej   veci   z Okresného   súdu   Trenčín   na   okresný   súd,   uviedol,   že   okresný   súd v súlade s uvedenými ustanoveniami zákona č. 371/2004 Z. z. nesie prípadnú zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateľky aj za obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Trenčín.

K ďalšej   námietke predsedníčky   okresného   súdu,   podľa   ktorej „... aby   pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia boli zohľadnené dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu jej námietok a návrhu na zastavenie exekúcie“, považoval ústavný súd za potrebné   uviesť,   že   z hľadiska   posudzovanej   veci   je   celkom   irelevantné,   či   dôvody   na zastavenie exekúcie, resp. dôvody námietok proti exekúcii uvádzané sťažovateľkou boli, či neboli opodstatnené, keďže bolo povinnosťou súdu o nich rozhodnúť, a to bez zbytočných prieťahov.

Pokiaľ   ide   o opakovaný   prechod   výkonu   súdnictva   v tejto   veci   a nedostatočné personálne obsadenie súdu, nie sú tieto okolnosti pre ústavný súd relevantné na posúdenie, či došlo v konaní k zbytočným prieťahom (napr. III. ÚS 14/00, II. ÚS 286/07). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal   riešiť,   nemôže   byť   pripočítaná   na   ťarchu   účastníka   konania   a nemá   povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že okresný súd (resp. jeho právni predchodcovia) bol v namietanom konaní v zásade nečinný v období od 30. októbra 2000 do 26. novembra 2008 bez toho, že by jeho aktívnemu postupu bránila zákonná prekážka alebo iná okolnosť, ktorou by bolo možné aspoň čiastočne ospravedlniť túto nečinnosť. Na tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   dlhodobou   nečinnosťou   okresného   súdu v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu   už   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   nevydal   príkaz   tomuto   súdu   konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov (IV. ÚS 311/07).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48   ods.   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie v sume 160 000 Sk (5 311,027 €) poukazujúc najmä na to, že „exekúcia negatívne zasahuje do   života   sťažovateľky.   Zo   strany   súdu   sa   sťažovateľke   nedostáva   adekvátna   ochrana. Právna   neistota   má   negatívny   vplyv   na   psychiku   navrhovateľky.   Sťažovateľka   nemôže v plnom rozsahu realizovať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 95, k. ú. a obec M. - nemôže ju predať, darovať a pod.“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   a   povahu   prerokovanej   veci,   ktorá   je predmetom posudzovaného konania, vrátane výšky vymáhanej sumy, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre sťažovateľku v sume 3 000 € (90 378 Sk) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátkou JUDr. M. T. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2008.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po 3   176 Sk,   t.   j.   spolu   6   352   Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom dvakrát 190 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH (19 % zo 6 732 Sk, osvedčenie z 20. októbra 2006) predstavuje sumu 8 011,08 Sk. Keďže advokátka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 011 Sk, ústavný súd ju priznal v sume, ktorú požadovala (IV. ÚS 311/07).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009