znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 14/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti spoločnosti A. (...), spol. s r. o., Š., zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2006 sp. zn. 2 Obdo 32/2005, takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp. zn.   2 Obdo 32/2005 z 27. septembra 2006 p o r u š i l   základné právo spoločnosti A. (...), spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Obdo 32/2005 z 27. septembra 2006   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   zaplatiť spoločnosti A. (...), spol.   s r. o.,   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   6 887,72   Sk   (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatsedem slovenských korún a sedemdesiatdva halierov) na účet jej právneho   zástupcu   Mgr.   P.   N.,   Levice,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 15. marca 2007 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A.   (...),   spol.   s r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 32/2005 z 27. septembra 2006.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak najvyšší súd vo svojom vyjadrení zo 16. apríla 2007, ako aj sťažovateľka v podaní zo 4. mája 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že „Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre pod č. k. 15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 boli potvrdené rozsudky Okresného súdu Nové   Zámky   pod   č. k.   14 Cb 12/04-23   zo   dňa   9. 3. 2004,   č. k.   14 Cb 191/03-20   zo   dňa 19. 2. 2004,   č. k.   15 Cb 179/03-21   zo   dňa   1. 3. 2004,   č. k.   14 Cb 179/03-22   zo   dňa 12. 2. 2004, č. k. 15 Cb 88/02-26 zo dňa 25. 2. 2004, č. k. 15 Cb 90/02-25 zo dňa 1. 3. 2004, č. k. 15 Cb 182/03-21   zo   dňa   1. 3. 2004   a   č. k.   15 Cb 84/02-23   zo   dňa   25. 2. 2004 o zamietnutí žalôb a sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť V. náhradu trov odvolacieho konania vo výške 15.075,- Sk.

V konaniach vedených na Okresnom súde Nové Zámky sťažovateľ sa domáhal voči V.   zaplatenia   súm   3 917,40 Sk,   2 569,99 Sk,   5 664,86 Sk,   41.655,64 Sk,   3 468,40 Sk, 12.366,15 Sk,   40.826,36 Sk   a 2 246,40 Sk,   spolu   112.715,20 Sk.   Sťažovateľ   svoj   nárok právne kvalifikoval ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. účinného   do   31. 5. 2003.   Okresný   súd   v Nových   Zámkoch   v citovaných   veciach   žaloby zamietol a svoje rozhodnutia odôvodnil tým, že sťažovateľovi nevzniklo právo na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., pretože medzi ním a V. nebola uzavretá   zmluva   o poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   podľa   § 38   ods. 1   zákona č. 273/1994 Z. z.   Sťažovateľ   rozsudky   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   napadol odvolaním. Krajský súd v Nitre po spojení vecí o odvolaniach sťažovateľa o zaplatenie 112.715,20 Sk pod sp. zn. 15 Cob 119/2004 rozhodol tak, že napadnuté rozsudky potvrdil a stotožnil sa s právnym názorom Okresného súdu Nové Zámky. Krajský súd navyše zaujal právny   názor,   že nemôže   priznať   sťažovateľovi   úroky   z   omeškania,   pretože   tieto   si sťažovateľ neuplatnil v žalobe a ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa § 95 OSP a pre zmenu právnej kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, čo však môže urobiť len sťažovateľ a nie súd.

Krajský súd v Nitre v súlade s § 238 ods. 3 písm. a) OSP proti svojmu rozsudku pripustil   dovolanie   a   v   odôvodnení   rozsudku   vymedzil   dovolaciu   otázku   z   hľadiska procesného   práva,   či   nárok   tak,   ako   si   ho   uplatnil   sťažovateľ   v   žalobe   (definovaním, že si uplatňuje   poplatok   z   omeškania   mimo   petitu)   je   pre   súd   záväzný   i   z   hľadiska charakteru majetkovej sankcie alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie, ktorú je povinný vykonať výlučne súd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   o   zaplatenie   112.715,20 Sk   pod   č. k. 15 Cob 119/2004-47   zo   dňa   24. 6. 2004   sťažovateľ   napadol   dovolaním.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky šiestimi uzneseniami pod sp. zn. 4 Obdo 38/2004 zo dňa 7. 9. 2005, 3 Obdo 31/2005   zo   dňa   28. 6. 2006,   3 Obdo 30/2005-56   zo   dňa   28. 6. 2006, 4 Obdo 31/2005 zo dňa 28. 6. 2006, 1 Obdo 32/2005 zo dňa 28. 6. 2006 a 2 Obdo 32/2005 zo dňa   27. 9. 2006   o   tom   istom   dovolaní   šesťkrát   rozhodol   tak,   že   dovolanie   šesťkrát odmietol   s odôvodnením,   že   v konaniach   vedených   na   Okresnom   súde   Nové   Zámky pod sp. zn.   14 Cb 12/04   suma   5 664,86 Sk,   sp. zn.   15 Cb 179/03   suma   1 892,- Sk, sp. zn. 15 Cb 90/02   suma   12.366,15 Sk,   sp. zn.   15 Cb 84/02   suma   1 836,- Sk, sp. zn. 14 Cb 179/03   suma   3 917,40 Sk   a sp. zn.   15 Cb 182/03   suma   40.826,36 Sk neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, preto podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie je prípustné.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Obdo 32/2005 zo dňa 27. 9. 2006 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 26. 10. 2006“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že v danom prípade napadla dovolaním právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o   peňažnom   plnení   vo   výške   112 715,20 Sk   a   nie o peňažnom plnení vo výške 40 826,36 Sk, tak ako to uvádza najvyšší súd. Aj v záhlaví rozsudku Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 je uvedená suma 112 715,20 Sk a nie suma 40 826,36 Sk.

V sťažnosti sťažovateľka ďalej uvádza:„V   záujme   hospodárnosti   konania   Krajský   súd   v   Nitre   vo   veci   pod   sp. zn. 15 Cob 119/2004   v   súlade   s   § 112   ods. 1   OSP   na   pojednávaní   dňa   24. 6. 2004   spojil na spoločné   konanie   veci   pod   sp. zn.   15 Cob 123/2004   o   zaplatenie   3 917,40 Sk, sp. zn. 15 Cob 124/2004 o zaplatenie   2 569,99 Sk,   sp. zn.   15 Cob 119/2004 o zaplatenie 5 664,86 Sk, sp. zn. 15 Cob 121/2004 o zaplatenie 41.655,64 Sk, sp. zn. 15 Cob 122/2004 o zaplatenie   3 468,40 Sk,   sp. zn.   15 Cob 126/2004   o   zaplatenie   12.366,15 Sk,   sp. zn. 15 Cob 130/2004   o zaplatenie   40.826,36 Sk   a   sp. zn.   15 Cob 135/2004   o   zaplatenie 2 246,40 Sk,   ktoré   sa   u neho   začali   a   týkali   sa   tých   istých   účastníkov.   Po   spojení   vecí vedúcim spisom sa stal spis Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 15 Cob 119/2004, ktorý podľa   spisovej   značky   zodpovedá   spisu   Okresného   súdu   Nové   Zámky   pod   sp. zn. 14 Cb 12/04. (...)

Najvyšší súd tým, že dovolanie sťažovateľa odmietol, hoci pre odmietnutie nebol dôvod,   pretože   dovolanie   smerovalo   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   o   peňažnom plnení vo výške   112.715,20 Sk,   ktoré   prevyšovalo   desaťnásobok   minimálnej   mzdy (10*6 080,- Sk = 60.800,- Sk podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), vyvolal stav denegatio iustitiae, ktorý je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný. (...)

Ak   po   spojení   vecí   predmetom   odvolacieho   konania   sa   stalo   peňažné   plnenie prevyšujúce desaťnásobok minimálnej mzdy, nemôže byť dovolanie odmietnuté s poukazom na   § 238   ods. 5   OSP.   Krajský   súd v Nitre   v čase vyhlásenia   rozsudku   dňa 24. 6. 2004 vo veci pod sp. zn. 15 Cob 119/2004 vedel, že jednotlivé peňažné plnenia pred spojením vecí   neprevyšujú   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   napriek   tomu   proti   svojmu   rozsudku pripustil dovolanie. Najvyšší súd odmietnutím dovolania spochybnil zásadu, že Krajský súd v Nitre právo (Občiansky súdny poriadok) pozná a vie ho aj aplikovať.“

Ďalej   sa   sťažovateľka   odvoláva   na   rozsudky   najvyššieho   súdu   sp. zn. 7 Obdo 37/2004   z   9. decembra 2004,   sp. zn.   7 Obdo 38/2004   zo   16. júna 2005   a   sp. zn. 7 Obdo 39/2004   zo   16. júna 2005,   ktorými   najvyšší   súd   za   toho   istého   skutkového a právneho   stavu   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   rozhodol   v merite   veci o dovolaniach   a ani   v jednom   prípade   ich   neodmietol,   pretože   po   spojení   vecí   peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy.

Podľa názoru sťažovateľky „Rozpornosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov je nežiadúca.   Jej   zjednocovanie   je   predovšetkým   vec   všeobecných   súdov   samotných. Predvídateľnosť   výsledku   súdneho   rozhodovania   garantuje   právnu   istotu   a   zabezpečuje všeobecnú dôveru v právo. Medzi princípy právneho štátu patrí medzi inými aj právna istota, ktorá spočíva v tom, že konanie štátnych orgánov a najmä súdov v rámci istých hraníc musí byť predvídateľná a súčasne kalkulovateľná. Ak na skutkovo a právne totožné prípady   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   najvyšší   súd   zaujme   rozdielne   právne stanovisko,   právna   istota   fyzických   a   právnických   osôb   v   právny   poriadok   bude spochybnená   a   dôjde   k   porušeniu   princípov   právneho   štátu.   Ústavný   súd   síce   nie   je zjednocovateľom judikatúry všeobecných súdov, v rámci ochrany ústavnosti je však jeho úlohou,   aby   všeobecné   súdy   neposudzovali   tie   isté   prípady   zásadne   rozdielne,   pretože rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu dochádza k porušeniu princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty. Ak je spravodlivosť slepá, nemôže záležať výsledok sporu na tom, u ktorého senátu najvyššieho súdu prípad skončí“.Sťažovateľka   napokon   upriamuje   pozornosť   na   nález   ústavného   súdu   vo   veci sp. zn. PL. ÚS 15/1998   a   poukazuje   v ňom   na   vyslovený   právny   názor,   podľa   ktorého „Keď právnu normu - ustanovenie § 238 ods. 5 OSP možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány vrátane všeobecných súdov majú vtedy Ústavou Slovenskej republiky určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy“.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených   článkov   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   z   27. septembra 2006   sp. zn. 2 Obdo 32/2005 s tým, aby bolo toto uznesenie zrušené a vec vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj úhradu trov konania.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu zo 16. apríla 2007, ktoré bolo ústavnému súdu   doručené   30. apríla 2007,   vyplýva,   že   najvyšší   súd   považuje   sťažnosť za neopodstatnenú na základe nasledovných argumentov:

«Sťažnosť smeruje proti dovolaciemu rozhodnutiu, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval o dovolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre z 24. júna 2004 č. k. 15 Cob 119/2004-47 a to zrejme v časti, ktorou odvolací súd, po spojení viacerých vecí v odvolacom konaní, rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu Okresného súdu v Nových Zámkoch sp. zn. 15 Cb 182/03 predmetom ktorého bolo zaplatenie 40 826 Sk. Dovolací súd dospel   k   záveru,   že   dovolanie   nie   je   prípustné   (§ 238   ods. 5   O. s. p.)   pretože   predmet konania neprevyšoval desaťnásobok minimálnej mzdy. ktorá bola ku dňu začatia konania stanovená nariadením vlády Slovenskej republiky č. 514/2002 Z. z. stanovená na 5 570 Sk. Pri   zvažovaní,   či   je   dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   prípustné   bolo potrebné vyriešiť otázku, či v prípade, že odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné   prejednanie   podľa   § 112   O. s. p.   má   byť   z   pohľadu   § 238   ods. 5   O. s. p. považovaný   za   predmet   odvolacieho   rozhodnutia   súčet   peňažných   plnení   predmetov všetkých   spojených   veci,   alebo   má   byť   hodnotený   samostatne   pre   každú   spojenú   vec. Dovolací   súd   v   napadnutom   rozhodnutí,   i   keď   sa   uvedeným   problémom   v   odôvodnení rozhodnutia   nezaoberá,   zrejme   vychádzal   z   názoru,   že   aj   po   spojení   treba   vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci.

Spojenie vecí podľa § 112 ods. 1 O. s. p., je technickým opatrením súdu sledujúcim jedine hospodárnosť konania. Spojenie nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení sa   ním   ich   postavenie.   Nemení   sa   ním   ani   predmet   konania   v   jednotlivých   spojených veciach   ani   ich   charakter.   Spojenie   je   viac-menej   náhodilou   skutočnosťou   závislou na subjektívnom posúdení sudcu o vhodnosti spojenia ale často aj na iných skutočnostiach, ktorých náhodilosť je ešte výraznejšia. Pri predkladaní väčšieho počtu vecí, pri ktorých spojenie prichádza do úvahy, najmä vecí rovnakých účastníkov a rovnakého typu, ako je tomu   v predmetnej   veci,   často   záleží   len   na   čase   ich   predloženia,   počte   vecí   naraz predkladaných, pridelenia do jednotlivých senátov a od toho koľko a ktoré veci sa spoja na spoločné prejednanie. Dá sa to dobre ilustrovať na osude viacerých vecí rovnakých účastníkov   a rovnakého   druhu   ako   v   predmetnej   veci   (podľa   zberných   spisov   NS   SR). V predmetnej   veci   bolo   na   spoločné   prejednanie   spojených   osem   vecí,   ktoré   prejednal odvolací senát 15 Cob 24. júna 2004. Ten istý senát prejednal 14. júla 2004 iný „balík“ trinástich spojených rovnakých vecí. Iný senát 26 Cob 6. júla 2004 prejednal v spojenom konaní štrnásť takýchto spojených veci, ale aj jednu takúto vec samostatne.   Je zrejmé, že záležalo naozaj len na náhode koľko vecí sa spojí na spoločné prejednanie a ktoré veci sa do ktorého „balíka“ dostanú. Spájaním vecí na spoločné prejednanie podľa sumy, ktorá je ich predmetom, by tak bolo možné bez toho, aby to mohli účastníci ovplyvniť, regulovať, aby súhrnná hodnota predmetu odvolacieho konania dosiahla alebo naopak nedosiahla hranicu,   ktorá   už   zakladá   prípustnosť   dovolania.   Prípustnosť   dovolania   však   musí   byť založená na jednoznačných a vopred presne určených pravidlách. Ako z uvedeného vyplýva, nemôže   byť   závislá   na   tak   neistej   a   náhodilej   skutočnosti   akou   je   spojenie   vecí   resp. skutočnostiach, ktoré môžu k spojeniu vecí viesť (napr. či sa v určitom časovom období na súde vyskytne jedna alebo viacej rovnakých vecí). Napokon aj po spojení vecí odvolacím súdom sú to stále tie isté veci a predmetom preskúmania a rozhodnutia odvolacieho súdu sú tie isté napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z uvedeného pohľadu je rozhodnutie odvolacieho   súdu   v spojených   veciach   len   súhrnom   odvolacích   rozhodnutí   o   každom   z napadnutých rozhodnutí. Domnievam sa preto, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné, nemôže byť založená len tým, je vec bude spojená s inou (inými) vecami.»

Na základe uvedenej argumentácie predseda najvyššieho súdu navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľky zamietol.

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo vyjadrení   doručenom   ústavnému súdu   11. mája 2007   okrem   udelenia   súhlasu   na   upustenie   od   ústneho   pojednávania   a   vyčíslenia   trov konania   neuviedol   žiadne   nové   argumenty   ani   skutočnosti,   ktoré   by   ústavný   súd bral do úvahy pri svojom rozhodnutí.

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 32/2005 z 27. septembra 2006 sa okrem iného uvádza:

„Podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení, neprevyšujúcom v   obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy.   Na   určenie   minimálnej   mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Konanie v predmetne obchodnej veci o peňažné plnenie v sume 40 826,36 Sk začalo na súde prvého stupňa dňa 26. septembra 2003. Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 514/2002 Z. z. bola s účinnosťou od 1. októbra 2002 stanovená minimálna mzda vo výške 5   570   Sk.   Desaťnásobok   minimálnej   mzdy   v   čase   začatia   konania   predstavoval   sumu 55 700 Sk.

Keďže   predmet   dovolacieho   konania   neprevyšuje   desaťnásobok   minimálnej   mzdy a dovolací súd nezistil závažné vady konania, majúce za následok prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s ustanovením § 243b O. s. p. odmietol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej (...) ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v   dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Základným dôvodom   odmietnutia   dovolania bola podľa   odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu okolnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn.   15 Cob 119/2004   z   24. júna 2004   sa   týkalo   peňažného   plnenia   neprevyšujúceho desaťnásobok minimálnej mzdy, a preto podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nebolo dovolanie v danej veci prípustné.

Aj   keď   najvyšší   súd   rozhodol   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľky   v súlade s označeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, t. j. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný,   podľa   názoru   ústavného   súdu   toto   jeho   rozhodnutie   nie   je   dostatočne odôvodnené. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, aby sa náležite vyrovnal s tým, že sťažovateľka napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu v právnej veci   o zaplatenie   112 715,20 Sk   (čo   nepochybne   vyplýva   aj   zo   záhlavia   dovolaním napadnutého   rozhodnutia).   Najvyšší   súd   však   na   túto   skutočnosť   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia   nevzal   zreteľ   a svoju   argumentáciu   oprel výlučne   o tvrdenie,   že   predmetom   dovolaním   napadnutého   konania   bolo   iba   zaplatenie sumy   40 826,36 Sk,   teda   len   jedného   z pôvodne   samostatných   nárokov   jednotlivo uplatených sťažovateľkou osobitnými (ôsmimi) žalobami, pričom tieto veci boli v súlade s § 112   ods. 1   OSP   na   pojednávaní   konanom   24. júna 2004   krajským   súdom   spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 15 Cob 119/2004.

Ako sa uvádza v už citovanom vyjadrení predsedu najvyššieho súdu, „Pri zvažovaní, či je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné bolo potrebné vyriešiť otázku, či v prípade, že odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné prejednanie podľa § 112 O. s. p. má byť z pohľadu § 238 ods. 5 O. s. p. považovaný za predmet odvolacieho rozhodnutia   súčet   peňažných   plnení   predmetov   všetkých   spojených   vecí,   alebo   má   byť hodnotený samostatne pre každú spojenú vec“.

Pretože   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   27. septembra 2006   sp. zn. 2 Obdo 32/2005   takéto   závery   neobsahovalo   (najvyšší   súd   sa   uvedeným   problémom v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal), možno konštatovať, že najvyšší súd sa v danom prípade dostatočne neriadil ustanoveniami § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 OSP, a v nadväznosti na to uzavrieť, že uvedené uznesenie nemá dostatočné a objektívne odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne   korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré   sú   pre   jeho   rozhodnutie   vo   veci   podstatné   a právne   významné.   Podľa   názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v sťažnosti poukázala aj na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obdo 37/2004 z 9. decembra 2004, sp. zn. 7 Obdo 38/2004 zo 16. júna 2005 a sp. zn. 7 Obdo 39/2004 zo 16. júna 2005, ktorými najvyšší súd za toho istého skutkového i právneho   stavu   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   rozhodol   v   merite   veci o dovolaniach a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení veci peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy (zároveň tieto   rozsudky   pripojila   vo   fotokópii).   V spojitosti   s tým   sťažovateľka   vyslovila   názor, že „... rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu dochádza k porušeniu princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty“.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   [(čl. 1   ods. 1   ústavy),   napr.   PL. ÚS 36/95],   ktorého   neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku   pri   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   m. m. I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95   a II. ÚS 80/99),   teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).

So   zreteľom   na   označené   rozsudky   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom   ako   prv   v prípade   skutkovo   i právne   obdobných   veciach   bez   toho,   aby v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   argumenty,   pre   ktoré   bola   v danej   veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, než v jej iných označených konaniach. Argumentácia   najvyššieho   súdu   musí   pritom   byť   spoľahlivým   vodidlom   pre   obdobné situácie   aj   v budúcnosti.   Okrem   porušenia   zásady   právnej   istoty   najvyšší   súd   zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Za   takéhoto   stavu   účastník   konania   nemôže   pri   podaní   dovolania   v obdobných prípadoch   v budúcnosti   predvídať,   akým   spôsobom   bude   najvyšší   súd   posudzovať prípustnosť   jeho   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   resp.   či   nemusí   pre   jeho neprípustnosť uplatniť sťažnosť na ústavnom súde už proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa   § 238 ods. 5 OSP treba podľa   názoru ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť aj porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.12 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   článkov   ústavy   uznesením najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Obdo 32/2005   z   27. septembra 2006   podľa   § 56   ods. 2   a 3 písm. b)   zákona   o ústavnom   súde,   toto   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. P. N. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   2 730 Sk, t. j.   spolu   5 460 Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 5 788 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 6 887,72 Sk. Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 11. mája 2007 ústavný súd nevyhodnotil   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007