znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 14/06-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22. februára 2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť J. B., bytom T., zastúpeného advokátkou JUDr. D. B., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 253/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   J.   B.   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 253/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 253/00 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 14/06-10 z 12. januára 2006 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 253/00.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   priebehu   konania podaním sp. zn. Spr 102/06 z 30. januára 2006.

Vo vyjadrení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ J. B. podal na tun. súd dňa 25. 8. 2000 žalobu proti žalovaným v I. a II. rade – S., T., a S., B. Predmetom konania je neplatnosť výpovede z organizačných dôvodov. Úpravou   sudkyne   JUDr.   B.   M.   dňa   30. 3. 2001   bol   doručovaný   návrh   na   vyjadrenie odporcom. Odporcovia prevzali tento návrh 21. 5. 2001. 25. 6. 2001 bolo do veci zaslané poverenie   na   zastupovanie   vo   veci   zo   strany   S.   B.   a   zároveň   bolo   podané   vyjadrenie k návrhu zo strany odporcu v 2. rade. Tiež dňa 25. 6. 2001 sa vyjadril odporca v I. rade k návrhu cestou právnej zástupkyne JUDr. K. C., ktorá predložila do veci splnomocnenie na zastupovanie. Dňom 30. 6. 2001 odišla JUDr. B. M. do starobného dôchodku.

Opatrením predsedníčky súdu pod Spr 649/01 dňa 28. 6. 2001 bola predmetná vec s účinnosťou od 1. 7. 2001 prikázaná na ďalšie konanie sudkyni JUDr. M. M. Táto sudkyňa vo   veci   nekonala,   nakoľko   v krátkom   čase   zostala   práceschopná   a následne   odišla   na riadnu   materskú   dovolenku.   Dňa   30. 5. 2005   bol   predmetný   spisový   materiál   pridelený Opatrením   predsedníčky   súdu   na   konanie   sudkyni   Mgr.   A.   T.   Dňa   30. 9. 2003   bol predmetný spisový materiál pripojený k nahliadnutiu k sp. zn. 15 C 33/2000 a bol vylúčený dňa 28. 6. 2005. Úpravou z 1. 12. 2005 bol navrhovateľ vyzvaný, aby preukázal právnu subjektivitu odporcov doložením listinných dokladov preukazujúcich túto skutočnosť. Keďže odpoveď na výzvu súdu nebola zaslaná, doporučená zásielka sa vrátila súdu s tým, že túto zásielku   si   navrhovateľ   v odbernej   lehote   na   pošte   neprevzal.   Ďalšou   úpravou   sudkyne z 25. 1. 2006 sa opätovne realizoval dotaz na navrhovateľa. Po doložení dokladov zo strany navrhovateľa bude vytýčený vo veci termín pojednávania.

Sťažnosť považujem za čiastočne dôvodnú, a to za obdobie od 14. 6. 2002 do 28. 6. 2005, kedy vo veci neboli vykonané úkony. Sťažovateľ v poslednom období spôsobil prieťah tým, že v odbernej lehote si neprevzal výzvu súdu na pošte, zásielka bola vrátená súdu ako neprevzatá   dňa   3. 1. 2006.   Zistené   prieťahy   považujeme   za   zbytočné   prieťahy,   i   keď s ohľadom na veľkú zaťaženosť vec prejednávajúcej sudkyni, táto vo veci za predmetné obdobie nevykonala úkony. (...)“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 17. februára 2006 k stanovisku okresného súdu z 30. januára 2006 uviedla:

„V stanovisku sa uvádza, že úpravou z 1. 12. 2005 bol navrhovateľ vyzvaný, aby preukázal právnu subjektivitu odporcov, na túto však v lehote neodpovedal a zásielka bola vrátená   súdu,   pretože   si   ju   navrhovateľ   v odbernej   lehote   neprevzal.   Túto   skutočnosť sa navrhovateľ dozvedel až z listu podpredsedníčky súdu zo dňa 30. 1. 2006, ktorý mu bol doručený   7. 2. 2006.   Preto   ihneď   zisťoval   na   pošte   okolnosti   doručovania,   kde   zistil, že 12. 12. 2005 doručovateľ zanechal upovedomenie o uložení doporučenej zásielky, avšak navrhovateľ sa o tom nedozvedel, pretože takéto oznámenie nedostal resp. nemal vo svojej poštovej schránke.

Podľa   stanoviska   sa   úpravou   sudkyne   z   25. 1. 2006   opätovne   realizoval   dotaz na navrhovateľa. Pretože navrhovateľovi nebola žiadna zásielka zo súdu doručená, zisťoval okolnosti   aj   tohto   doručovania.   Na   podateľni   Okresného   súdu   sa   mu   nepodarilo   zistiť podacie číslo zásielky, pretože tu nie je evidovaná od uvedeného dátumu žiadna zásielka adresovaná navrhovateľovi. Na pošte zistil, že od 25. 1. 2006 nie je na jeho meno evidovaná žiadna doporučená zásielka a žiadna tu nie je ani uložená. Do dnešného dňa mu nebola takáto zásielka doručená.

Navrhovateľ   má   záujem,   aby   jeho   konanie   na   Okresnom   súde   v Trnave   bolo ukončené čo najskôr a bolo by proti jeho záujmu, ak by spôsoboval prieťahy akýmkoľvek konaním. Po zistení horeuvedených skutočností z listu OS Trnava z 30. 1. 2006, chcel zistiť obsah úprav vo svojom spise, avšak bezvýsledne, pretože spis je postúpený Vášmu súdu. Navrhovateľ koná vo veci a napriek tomu, že mu neboli doručené úpravy, ktoré vo svojom stanovisku   predsedníčka   Okresného   súdu   uvádza,   a o   existencii   a   obsahu   ktorých sa dozvedel z listu z 30. 1. 2006, obstaral požadované doklady a predložil ich súdu. Okresný   súd   v Trnave   považuje   sťažnosť   za   čiastočne   dôvodnú   a to   za   obdobie od 14. 6. 2002   do   28. 6. 2005.   Posúdením   tejto   otázky   sa   bude   zaoberať   Váš   súd, domnievame sa však, že v konaní o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, ktorá bola podaná 15. 8. 2000 nie je možné považovať za riadny postup súdu, keď do 14. 6. 2002, teda po dobu skoro 2 rokov, nebolo ani zvolané pojednávanie, ani nebol navrhovateľ vyzvaný na odstránenie vád podania a nebol vykonaný žiaden úkon k riešeniu veci a táto bola len prikazovaná   iným   sudcom.   Ani   po   28. 6. 2005   súd   nekonal,   úpravy,   ktoré   vo   svojom stanovisku   Predsedníčka   OS   Trnava   uvádza,   boli   vydané   až   po   liste   navrhovateľa z 24. 11. 2005. Súd sa začal samotnou vecou zaoberať až po podaní sťažnosti a viac ako 5 rokov po podaní návrhu žiada od navrhovateľa doklad o právnej subjektivite odporcov. Domnievame sa, že prieťahy trvali aj po 28. 6. 2005.“

Obdobné procesné úkony, ktoré uviedol okresný súd, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 253/00 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom   posudzovanom   prípade považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1) Predmetom   konania   na   okresnom   súde   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 253/00 je rozhodnutie o návrhu na určenie neplatnosti výpovede. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zastáva názor, že pracovnoprávne spory týkajúce sa skončenia pracovného pomeru nemožno vo všeobecnosti považovať za skutkovo ani za právne zložitú vec.   V týchto   sporoch   sa   používa   právna   úprava   prijatá   v   Zákonníku   práce   (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších   predpisov   a s účinnosťou od 1. apríla 2002 zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov), ktorej výklad a používanie   sú   stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Neprimerane dlhú dobu konania od podania žaloby (25. august 2000) do podania sťažnosti ústavnému súdu (27. december 2005,   t. j.   viac   ako   5   rokov)   a jeho   priebeh   nie   je   možné   považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej veci. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti nekvalifikoval spor ako skutkovo a právne zložitý.

Doterajšia   dĺžka   súdneho   konania   však   nemôže   byť   akceptovaná   najmä   z   toho dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o pracovnoprávny spor, v ktorom sa pre sťažovateľa rieši existenčná otázka, ktorou je trvanie pracovného pomeru. V týchto sporoch by mal preto súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

2) V   konaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov ústavný súd vyhodnocuje aj to, či a akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľala osoba, ktorá podala sťažnosť. Pri posudzovaní správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd dospel k záveru, že samotný sťažovateľ neprispel k vzniku prieťahov   v konaní.   Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   vyjadrenie   okresného   súdu, že i „Sťažovateľ v poslednom období spôsobil prieťah tým, že v odbernej lehote si neprevzal výzvu súdu na pošte (...)“, pretože predmetnú výzvu okresný súd vypracoval iba v decembri 2005 a zásielka z pošty sa mu vrátila 3. januára 2006, čo nemohlo mať vplyv na dĺžku konania, ktoré začalo ešte v roku 2000.

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a úspešné vykonanie dôkazov.

Postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťami uloženými mu v citovaných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   bol   od   podania   žaloby   do   podania   sťažnosti ústavnému súdu nečinný, nevykonal žiadne úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej a počas obdobia viac ako 5 rokov vypracoval iba dva také jednoduché úkony, akými   sú   výzva   z   30. marca 2001,   ktorou   doručoval   žalobu   na   vyjadrenie   odporcom, a výzva z 1. decembra 2005, ktorou žiadal sťažovateľa, aby „preukázal právnu subjektivitu žalovaných (...)“. Tieto úkony bolo potrebné vykonať hneď na začiatku konania.

Ústavný súd konštatuje, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez uskutočnenia jediného pojednávania a rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že konanie pred okresným súdom začalo ešte v roku 2000. Táto zdĺhavosť konania okresného súdu nemôže byť podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v neprimeranej zaťaženosti zákonnej sudkyne (ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v   konaní) ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 147/02, I. ÚS 100/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd na základe uvedeného preto dospel k záveru, že postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 253/00   bolo   porušené   základného   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 253/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 250 000. Sk. Žiadosť odôvodnil tým, že „Pokladá tento nárok čo do dôvodu a výšky za primeraný, nakoľko ostal bez zamestnania v tomto veku a naviac bez právnych dôvodov, keď na trhu práce vzhľadom na jeho kvalifikáciu, skúsenosti a vek nemôže nájsť primerané a už vôbec nie trvalé zamestnanie. (...)“

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom   na   zistenú   dobu   nečinnosti   okresného   súdu   považoval   za   potrebné rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu, povahu prejednávanej veci a dĺžku doterajšieho konania ústavný súd dospel   k záveru,   že   sumu   50 000 Sk   možno   považovať   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Úhradu trov konania ústavný súd nepriznal, pretože si ich sťažovateľ neuplatnil.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006