znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 14/04-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti   T.   Š.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ľ.   F.,   B.,   ktorou   namietala porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   119/99,   za   účasti Okresného súdu Bratislava IV, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   T.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 119/99 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   IV p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 119/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. T. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   T.   Š.   v sume 14 018 Sk (slovom   štrnásťtisícosemnásť slovenských korún) advokátovi JUDr. Ľ. F., B.

5. Okresný   súd   Bratislava   IV j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   v   sume 14 018 Sk   (slovom   štrnásťtisícosemnásť slovenských   korún)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060494/8180 v Štátnej pokladnici do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS   14/04   z   24. marca 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. Š., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 119/99.Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 19. novembra 1999 okresnému súdu žalobu „o odstránenie vady v prívode tepelnej energie do radiátora v izbe môjho bytu“.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej. Z dôvodu prieťahov v konaní podala sťažovateľka 24. júna 2003 predsedníčke okresného súdu sťažnosť. Dňa 5. septembra 2003 opätovne podala sťažnosť okresnému súdu, pretože vo veci sa naďalej nekonalo. Túto sťažnosť adresovala Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a doplnila ju podaním z 30. septembra 2003. Krajský   súd   postúpil   sťažnosť   sťažovateľky   okresnému   súdu,   ktorého   podpredsedníčka v odpovedi na ňu zo 6. novembra 2003 ju označila za dôvodnú. Napriek tomu okresný súd v právnej veci sťažovateľky naďalej nekonal.

Sťažovateľka   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy   rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11 C 119/99   konať   bez   zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk a úhradu trov konania.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   podaním   sp.   zn.   Spr. 3194/04   doručeným   ústavnému   súdu   5. mája 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Navrhovateľka   na   Okresný   súd   Bratislava   IV   dňa   19. 11. 1999   podala   návrh, ktorým sa domáhala, aby súd odporcovi - Stavebnému bytovému družstvu Bratislava IV uložil povinnosť bezodkladne učiniť nápravu radiátora v byte tak, aby bol plne funkčný. V prípade,   že   odporca   túto   povinnosť   neodkladne   nie   je   schopný   učiniť   je   povinný za vykurovaciu   sezónu   r.   1999/2000   znížiť   účet   za   dodávku   spotreby   tepelnej   energie za vykurovanie o ¼ z celkovej sumy účtovanej za teplo. Odporca je povinný za vykurovaciu sezónu 1996/97 a vykurovaciu sezónu 1997/98, sezónu 1998/99 vrátiť zo zaplatených súm za dodávku tepla po ¼ s úrokom omeškania až do zaplatenia.

Od podania návrhu je prieťah v konaní do 1. 3. 2002, kedy sudca urobil prvý úkon v spise a to vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 500 Sk. Výzva súdu bola navrhovateľke doručená dňa 18. 3. 2002. Súdny poplatok navrhovateľka zaplatila dňa 2. 4. 2002.

Úkonom zo dňa 14. 1. 2003 bol určený termín pojednávania na deň 5. 2. 2003, ktoré pojednávanie bolo odročené pre neúčasť odporcu na deň 2. 4. 2003.

Pojednávanie   dňa   2.   4.   2003   bolo   odročené   pre   neúčasť   navrhovateľky   na   deň 30. 4. 2003, ktoré bolo odročené opäť pre neúčasť navrhovateľky na deň 11. 6. 2003. Navrhovateľka   písomným   podaním   doručeným   na   súd   dňa   2.   6.   2003   žiadala o odročenie pojednávania určeného na deň 11. 6. 2003 z dôvodu svojej práceneschopnosti a písomným podaním doručeným súdu dňa 9. 6. 2003 žiadala o rozšírenie návrhu na strane odporcu a špecifikovala nový petit návrhu.

Pojednávanie dňa 11. 6. 2003 bolo pre neúčasť navrhovateľky odročené na deň 17. 9. 2003, ktoré bolo odročené pre práceneschopnosť sudcu.

Ako vyplýva z uvedenej faktografie jednotlivých úkonov možno konštatovať prieťahy v konaní, ktoré boli spôsobené zo strany súdu aj zo strany navrhovateľky. Zo strany súdu boli   spôsobené   prieťahy   v konaní   z príčin   subjektívnych,   ale   najmä   z objektívnych zapríčinené   vysokým   nápadom   vecí,   častou   práceneschopnosťou   zákonného   sudcu. Je potrebné   konštatovať,   že   plynulosť   konania   je   negatívne   ovplyvnená   i nezrejmými, neúplnými   vadnými   písomnými   podaniami   navrhovateľky,   v ktorých   nie   je   jednoznačné čoho sa domáha.

Vzhľadom k tomu, že zákonný sudca od 1. 9. 2003 je práceneschopný a v mesiaci január   2004   oznámil   vedeniu   súdu   ďalšie   pretrvávanie   svojej   práceneschopnosti   bolo prijaté   opatrenie   s účinnosťou   od   1.   2.   2004,   v rámci   ktorého   bolo   oddelenie   11 C prerozdelené medzi ostatných sudcov pôsobiacich na občianskoprávnom úseku. Označená právna vec bola pridelená podľa dodatku rozvrhu práce novému zákonnému sudcovi, ktorý uznesením zo dňa 5. 2. 2004 vyzval navrhovateľku na doplnenie návrhu podľa § 42 ods. 3, § 43 ods. 1 a § 79 O. s. p. Výzva súdu právnemu zástupcovi navrhovateľky bola doručená dňa 16. 2. 2004. Navrhovateľka na základe výzvy súdu návrh doplnila písomným podaním na súd dňa 26. 2. 2004 s priloženými listinnými dôkazmi.

Vzhľadom   k dôvodom,   ktoré   sme   vyššie   uviedli   a s prihliadnutím   na   skutočnosť, že na tunajšom   súde   už   niekoľko   rokov   najmä   v predchádzajúcom   období   pretrvával nedostatok   sudcov,   vysoká   fluktuácia,   práceneschopnosť,   čo   sa   negatívne   prehĺbilo do miery, ktorá priamo ovplyvňuje dĺžku konania, resp. časové úseky medzi jednotlivými úkonmi sudcov, preto vzniklé prieťahy nemožno kvalifikovať ako zbytočný prieťah v konaní. S poukazom na vyššie uvedené navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby   ústavnú   sťažnosť   navrhovateľky   vo   vzťahu   k Okresnému   súdu   Bratislava   IV   ako nedôvodnú zamietol.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2004 sa právny zástupca sťažovateľky vyjadril k stanovisku predsedníčky okresného súdu takto:

«K   možným prieťahom   spôsobeným sťažovateľkou sa sťažovateľka   vyjadrila v jej doplnení   sťažnosti   z 20.   februára   2004,   presnejšie   v bode   I   na   tretej   strane   doplnenia. Sťažovateľka   opäť   zdôrazňuje,   že   jej   neúčasť   na   pojednávaniach   bola   (i)   odôvodnená, (ii) riadne   ospravedlnená   a   (iii)   v súhrne   predstavovala   dva   mesiace,   čiže   v porovnaní a najmä vo vzťahu k prieťahom spôsobeným okresným súdom bola v podstate zanedbateľná. Sťažovateľka je preto presvedčená, že prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 119/99 nespôsobila.

Porušovateľ vo vyjadrení ďalej uvádza, že „je potrebné konštatovať, že plynulosť konania je negatívne ovplyvnená i nezrejmými, neúplnými vadnými písomnými podaniami navrhovateľky, v ktorých nie je jednoznačné čoho sa domáha“.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 11   C   119/99   sa   začalo   na   návrh   sťažovateľky,   ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený 19. novembra   1999.   Sťažovateľka   bola   vyzvaná   na   doplnenie   návrhu   až   uznesením z 5. februára 2004, čiže po 4 rokoch a troch mesiacoch od začatia konania a po siedmich mesiacoch   od   podania   sťažnosti   predsedovi   súdu   na   prieťahy   v konaní.   Sťažovateľka je presvedčená, že jej pôvodný návrh nebol natoľko nejasný, aby okresný súd viac než štyri roky skúmal jeho obsah za účelom formulácie výzvy na jeho doplnenie. Sťažovateľka preto nevidí   žiaden   súvis   medzi   prieťahmi   v konaní   a prípadnou   „nejasnosťou   jej   pôvodného návrhu“.»

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní, uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu, sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 57/02,   I. ÚS 76/03).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľky na plnenie, a to „odstránenie vady v prívode tepelnej energie do radiátora“ v jej byte, resp. alternatívne   nárok   na   vrátenie   alikvotnej   čiastky   ako   zľavy   z   celkovej   sumy, ktorá jej bola účtovaná za teplo v rokoch 1996-1999. Podaniami sťažovateľky z 1. apríla 2003, 7. apríla 2003 a 9. júna 2003 bol žalobný návrh rozšírený o ďalšieho žalovaného, zároveň bol upravený a rozšírený petit žalobného návrhu o zaplatenie preplatku za úhrady spojené   s užívaním   bytu.   Ústavný   súd   zo skutočností   uvádzaných   okresným   súdom   ani z obsahu spisu nezistil takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej právnej alebo faktickej zložitosti posudzovanej veci,   ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä doterajšiu dĺžku konania.

2. Ďalším   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   v konaní   pred označeným   porušovateľom   práva   došlo   k zbytočným   prieťahom,   bolo správanie sťažovateľky ako   účastníčky   súdneho   konania.   V danom   prípade   ide   o spor,   v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na   súčinnosť   so   súdom   tak,   aby   súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade so zákonom.

Z obsahu spisu okresného súdu, ako aj z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa zo štyroch nariadených pojednávaní osobne zúčastnila iba   jedného,   ďalších   troch   pojednávaní   2. apríla 2003,   30. apríla 2003   a   11. júna 2003 sa nezúčastnila a žiadala o ich odročenie. Je nutné poznamenať, že jej neúčasť na týchto pojednávaniach bola vždy odôvodnená a riadne ospravedlnená. Aj v prípade, že by ústavný súd pripustil, že k určitým prieťahom v konaní došlo tiež v dôsledku neúčasti sťažovateľky na   označených   pojednávaniach,   musí   zároveň   konštatovať,   že   pri   zohľadnení   celkovej doterajšej   dĺžky   konania   predstavujú   tieto   prieťahy   výrazný   nepomer   voči   prieťahom zapríčineným nečinnosťou okresného súdu.

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   sťažovateľka   viackrát   upravovala,   upresňovala, aktualizovala a rozširovala pôvodný žalobný návrh z 19. novembra 1999, a to podaniami z 1. apríla 2003, 7. apríla 2003 a 9. júna 2003 a naposledy podaním doručeným okresnému súdu 26. februára 2004.

V   súvislosti   s   procesnými   úkonmi   účastníkov   konania   ústavný   súd   už   vyslovil, že využitie   možností   daných   sťažovateľovi   Občianskym   súdnym   poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie   konania,   ale nemožno   ho   kvalifikovať   ako   postup   súdu,   ktorého   dôsledkom sú zbytočné   prieťahy   (napr.   I.   ÚS   81/03,   II   ÚS   31/01).   Zároveň   dĺžku   konania,   ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 81/03, II. ÚS 41/00).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľky zobral do úvahy, že ako účastníčka súdneho konania má síce právo na tie procesné úkony, ktoré v jeho priebehu urobila (t. j. viacnásobné modifikácie žalobného nároku, rozšírenie okruhu žalovaných),   avšak   vzhľadom   na   ich   povahu,   intenzitu   a dobu   ich   uplatňovania   dospel k záveru,   že   tieto   procesné   úkony   mali   dopad   na   doterajší   priebeh   konania, a nie v zanedbateľnej miere mohli ovplyvniť postup okresného súdu pri rozhodovaní vo veci   samej   (m.   m.   II.   ÚS   235/02).   Navyše,   ústavný   súd   vychádzajúc   z obsahu preskúmavaného spisu konštatuje, že je možné prisvedčiť aj názoru predsedníčky okresného súdu   v tom, „že plynulosť   konania   je   negatívne   ovplyvnená   i nezrejmými,   neúplnými vadnými   písomnými   podaniami   navrhovateľky,   v ktorých   nie   je   jednoznačné   čoho   sa domáha“. Ústavný súd sa s týmto názorom do značnej miery zhoduje, aj napriek tomu, že sťažovateľka bola vyzvaná na doplnenie návrhu až uznesením z 5. februára 2004, čiže po 4 rokoch   a troch   mesiacoch   od   začatia   konania   (na   čo   poukázal   jej   právny   zástupca   vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej „požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju   plnú   relevanciu   len   pri   takom   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   spĺňa   všetky predpísané obsahové formálne náležitosti (napr. I. ÚS 41/02, I. ÚS 1/04).

Vychádzajúc z uvedeného, ako aj zo základnej charakteristiky sporového konania ústavný súd zistil, že aj samotná sťažovateľka čiastočne prispela k predĺženiu celkovej doby konania.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   v   konaní   o   žalobe   sťažovateľky   od   jej   podania okresnému súdu do rozhodnutia ústavného súdu uplynulo viac ako 4 a pol roka. Ku dňu rozhodovania   ústavného   súdu   o   veci   je   stav   konania   taký,   že   podaním   sťažovateľky doručeným   okresnému   súdu   26. februára 2004   bol   žalobný   návrh   z   19. novembra 1999 opravený   a doplnený   v   intenciách   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   11 C 119/99 z 5. februára 2004.

Ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci urobil prvý úkon 1. marca 2002 (po viac ako 2 rokoch), keď vypracoval výzvu pre sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku. Žiadosťou sťažovateľky z 19. novembra 1999 o oslobodenie od súdnych poplatkov sa vôbec nezaoberal.

Z   predloženého   spisového   materiálu   vyplýva,   že   okresný   súd   v   posudzovanom konaní bol v niektorých obdobiach úplne nečinný bez toho, že by mu v jeho ďalšom postupe bránila zákonná prekážka. Išlo o nasledujúce časové obdobia:

- od 19. novembra 1999, keď bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky, do 1. marca 2002, keď okresný súd vyzýval sťažovateľku po takmer viac ako 2 a štvrť roku na zaplatenie súdneho poplatku, a to aj napriek tomu, že pripojila k žalobnému návrhu žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov (t. j. 27 mesiacov),

- od 2. apríla 2002, keď bol zaplatený súdny poplatok, do 14. januára 2003, zákonný sudca nariadil termín pojednávania (t. j. viac ako 9 mesiacov),

- od 11. júna 2003, keď okresný súd odročil pojednávanie nariadené na tento deň, do 5. februára 2004, keď okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 119/99 vyzval sťažovateľku na opravu a doplnenie žalobného návrhu (t. j. viac ako 7 mesiacov).

Uvedené   obdobia   nečinnosti   v   trvaní   spolu   vyše   43   mesiacov   (t.   j.   3   roky a 7 mesiacov) preto ústavný súd kvalifikoval ako prieťahy, ktoré boli spôsobené postupom, resp. nečinnosťou okresného súdu.

Okresný súd vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2004 uvádza, že prieťahy v konaní zo strany   okresného   súdu   boli   spôsobené   najmä   z   objektívnych   príčin   zapríčinených vysokým nápadom vecí, častou práceneschopnosťou sudcu, vysokou fluktuáciou sudcov. Takúto   obranu   okresného   súdu   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou nemôže akceptovať. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania čl. 6 ods. 1 dohovoru nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase   konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (napr.   III.   ÚS   10/02,   I.   ÚS   15/02,   II.   ÚS   58/02, III. ÚS 111/02).

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   11 C 119/99,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   80 000 Sk,   ktoré   zdôvodnila   tým,   že   v   dôsledku   nesprávneho a protiústavného   postupu   okresného   súdu   je   neprimerane   dlhý   čas   vystavená   právnej neistote.   Právny   zástupca   ďalej   v   sťažnosti   poznamenáva:   «Predmet   konania   vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 119/99 priamo súvisí s podmienkami (v zime doslovne životnými)   jej   bývania,   ktoré   berúc   do   úvahy   jej   zdravotný   stav,   majú   pre   bežný   život sťažovateľky   rozhodný   vplyv.   Treba   totiž   poukázať   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka je invalidným dôchodcom snažiacim sa v označenom konaní pred okresným súdom domôcť sa svojho, expresívne vyjadrené, práva na „ľudsky znesiteľné bývanie“.»

Podľa   ústavného   súdu   je   významnou   súčasťou   zadosťučinenia   sťažovateľky už samotné deklarovanie porušenia jej práv, ako aj príkaz ústavného súdu okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd však nepovažoval v tomto prípade výrok o porušení základného práva sťažovateľky   a   výrok,   ktorý prikázal   okresnému   súdu   v   predmetnej   veci   konať   bez zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jej základného práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 119/99, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä povahu veci, a tiež   s prihliadnutím   na   to,   že   sťažovateľka   prispela   k sťaženiu   plynulého   postupu a k predĺženiu celkovej doby prerokovania predmetnej veci v miere, ktorú nemožno označiť ako zanedbateľnú (pozri čl. II bod 2 tohto nálezu), ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ľ. F., uplatnených   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   25. februára 2004.   Úhradu   priznal za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia, doplnenie   sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu ) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o   odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok   2003,   ktorá   bola 13 602 Sk.   Úhrada   bola   priznaná   v   celkovej   výške   14 018 Sk   za 3 úkony   po   4 534 Sk a 3 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   tohto   rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2004