znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 14/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. P., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 13 C 15/96 v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 15 Co 322/01, za účasti Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2002   doručená   sťažnosť   Ing.   K.   P.,   bytom   B.   (ďalej   len   sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 15/96 v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 15 Co 322/01.

Pretože sťažnosť nespĺňala niektoré náležitosti   ustanovené v § 20 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), vyzval ústavný súd 11. decembra 2002 sťažovateľa na odstránenie jej nedostatkov a zaslanie splnomocnenia na jeho zastupovanie pred ním podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavom súde.

Na výzvu ústavného súdu reagoval sťažovateľ podaním označeným ako „odstránenie nedostatkov sťažnosti k č. k. Rvp 1790/02-4“, ktoré mu bolo doručené 30. decembra 2002.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 15. januára 1996 okresnému súdu žalobu,   ktorou   sa   domáhal   zaplatenia   odplaty   (provízie)   za   činnosť   sprostredkovateľa. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 15/96 zo 16. januára 2001 túto žalobu zamietol a na základe odvolania sťažovateľa z 21. marca 2001 krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa   vo   veci   samej   rozsudkom   sp.   zn.   15   Co   322/01   z   12.   februára   2002   potvrdil. Dňa   5.   júna   2002   podal   sťažovateľ   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý Krajská prokurátora v Bratislave odložila ako nedôvodný.

Sťažovateľ zároveň poukázal aj na prieťahy v konaní pred okresným súdom, ktorých existenciu má potvrdzovať list jeho predsedu zo 16. apríla 1997.

Tvrdiac, že v konaní pred označenými všeobecnými súdmi nebol dostatočne zistený skutkový stav, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho ústavných práv, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví, že sťažovateľovi bolo upreté právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva, a tiež, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.

Zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil označený rozsudok krajského súdu a vrátil vec na došetrenie skutkového stavu. Napokon žiada, aby mu bola priznaná „náhrada škody“ vo výške 50 000 Sk za prieťahy v konaniach pred súdmi oboch inštancií.

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy (s účinnosťou od 1. januára 2002) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Bližšie   podmienky   konania   o sťažnostiach   sú   upravené   v ustanoveniach   §   20 ods. 1 a 2 a § 49 až 56 zákona o ústavnom súde.

Existencia niektorého z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bráni prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie a zároveň ju umožňuje odmietnuť na neverejnom zasadnutí pri jej predbežnom prerokovaní.

Podľa   uvedeného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   takýto   postup   možný v prípade   návrhov   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhov,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustných   návrhov   alebo návrhov podaných niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhov zjavne neopodstatnených alebo podaných oneskorene.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil   právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02).

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavným súde zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť.

K porušeniu základných práv sťažovateľa označených v jeho sťažnosti malo podľa neho dôjsť v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 13 C 15/96 v spojení s konaním vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 15 Co 322/01.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, pripojených príloh, ako aj z informácie poskytnutej ústavnému   súdu   okresným   súdom   vyplýva,   že   sťažovateľom   napadnuté   konanie prvostupňového   súdu   v spojení   s konaním   odvolacieho   súdu,   v ktorom   malo   dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa, bolo právoplatne skončené 29. apríla 2002.

S prihliadnutím na deň právoplatného skončenia uvedeného konania a deň doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu,   t.   j.   2.   december   2002,   je   potrebné   konštatovať,   že   lehota ustanovená zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi uplynula skôr, než podal túto sťažnosť. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Pokiaľ sa sťažovateľ domáha, aby mu bola priznaná „náhrada škody“ za prieťahy v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ústavný súd k tomu poznamenáva, že z ústavou taxatívne vymedzenej právomoci mu o takomto nároku rozhodovať neprislúcha.

Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sa   sťažovateľ   v skutočnosti   dožaduje priznania primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy za prieťahy v označených súdnych konaniach, pričom v konaní pred súdom prvého stupňa rozhodol súd rozsudkom zo 16. januára 2001 a odvolací súd rozhodol rozsudkom z 12. februára 2002.

Základným   ústavne   vyjadreným   predpokladom   pre   priznanie   uvedeného zadosťučinenia je to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia preto neprichádza do úvahy v prípade, že ústavný súd zároveň v rozhodnutí nedeklaruje porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa v danom prípade v návrhu na rozhodnutie vo   veci   samej   vyslovenia   porušenia   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy výslovne nedomáhal.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému   právu   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   iba vtedy, ak bola táto ochrana uplatnená na ústavnom súde v čase, keď k porušeniu namietaného práva   došlo   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   trvalo   (I.   ÚS   34/99,   III.   ÚS   20/00, II. ÚS 12/01).

Na základe zistenia, že v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu základného práva sťažovateľa, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2003