znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 14/02-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. septembra 2002   predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   R.,   bytom   B.,   Česká   republika, zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. B., H., vo veci porušenia práva podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   11229/99-98/824   z 13.   júna   2002,   za   účasti   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. R.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. augusta 2002   doručená   sťažnosť   F.   R.,   bytom   B.,   Česká   republika   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 11229/99-98/824 z 13. júna 2002.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   základné   právo   sťažovateľa   malo   byť   porušené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)zamietnutím   jeho   nároku   na   odškodnenie   podľa   zákona   č.   305/1999   Z.   z.   o zmiernení niektorých   krívd   osobám   deportovaným   do   nacistických   koncentračných   táborov a zajateckých   táborov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „   zákon   o zmiernení niektorých krívd“).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sťažovateľ žiadal po predbežnom prerokovaní túto prijať na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesť nález, ktorým ústavný súd vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy bolo porušené rozhodnutím   ministerstva   spravodlivosti   č.   11229/99-98/824   z 13.   júna   2002,   ako   aj zákonnými   ustanoveniami,   podľa   ktorých   sa   rozhodlo   o   zamietnutí   jeho   nároku   „na odškodnenie podľa zákona NR SR č. 305/1999 Z. z. a zákona NR SR č. 126/2002 Z. z.“

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických   osôb   a právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25   ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   spĺňa   formálne náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde a či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že podal žiadosť o odškodnenie ministerstvu spravodlivosti,   ktoré zamietnutím žiadosti   malo porušiť   jeho práva podľa   čl. 12 ods.   1 a čl. 13   ods.   4   ústavy,   a poukazuje   na   rozpor   ústavy   s predmetným   rozhodnutím a zákonnými ustanoveniami, podľa ktorých ministerstvo spravodlivosti rozhodlo.

Ministerstvo spravodlivosti v rozhodnutí oznámilo sťažovateľovi, že tento má trvalé bydlisko v Českej republike, nemôže sa považovať za oprávnenú osobu, pretože nespĺňa podmienku   trvalého   pobytu   na   území   Slovenskej   republiky   na   priznanie   odškodnenia. Z tohto dôvodu mu nevzniká nárok na odškodnenie podľa citovaného zákona.

Podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde je daná právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavnému súdu rozhodovať o porušení základných práv a slobôd je daná subsidiárne v prípade, ak o tom nerozhoduje iný súd.

Iný súd je každý súd, ktorý má všeobecnú právomoc podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, a táto právomoc sa uplatňuje pri ochrane základného práva alebo slobody na zákonnom základe vykonávajúcom ústavnú úpravu základných práv a slobôd. Iným súdom je preto celá sústava všeobecného súdnictva.

Podľa § 5 ods. 2 zákona o zmiernení niektorých krívd ak ministerstvo nevyhovie žiadosti alebo jej vyhovie iba sčasti, žiadateľ sa môže domáhať odškodnenia žalobou na súde   proti   Slovenskej   republike   zastúpenej   ministerstvom   spravodlivosti   najneskôr   do jedného roka odo dňa doručenia stanoviska ministerstva.

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti ochrany základného práva sťažovateľa nemožno nahradiť sťažnosťou na ústavný súd, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Z uvedeného dôvodu rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2002