znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 139/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   K.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Jindřichom   Stoszekom,   Černyševského   26,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 57/2013 a jeho uznesením z 29. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2014   doručená   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. Jindřichom Stoszekom, Černyševského 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 57/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 29. októbra 2010 (ďalej len „napadnutým uznesením“).

Zo   sťažnosti   a z prílohy   k nej   priloženej   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 22. októbra 2010 domáhal proti žalovanému vydania zmenkového platobného rozkazu. Okresný súd vydal zmenkový platobný   rozkaz   uznesením   č.   k.   9   Zm   20/2010-16   zo   17.   decembra   2010   (ďalej   len „zmenkový   platobný   rozkaz   zo   17.   decembra   2010“).   Proti   zmenkovému   platobnému rozkazu zo 17. decembra 2010 podal žalovaný námietky, o ktorých okresný súd rozhodol tak,   že tieto uznesením   č.   k. 17 CbZm 1/2011-64 z 2.   júla 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 2. júla 2012“) odmietol. Na základe žalovaným podaného odvolania proti uzneseniu okresného súdu z 2. júla 2012 Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 21 CoZm 5/2012-79 z 30. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 30. apríla 2013“) citované uznesenie okresného súdu potvrdil. O dovolaní žalovaného proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 30.   apríla   2013   najvyšší   súd   rozhodol   napadnutým uznesením   tak,   že   ním   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   z 30.   apríla   2013   a uznesenie okresného súdu z 2. júla 2012 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že „Najvyšší   súd   SR   nepostupoval   dôsledne v intenciách   príslušných   právnych   noriem,   keď   o dovolaní   žalovaného   rozhodol   dňa 29. 10. 2010 uznesením č. k. 3 Obdo 57/2013, teda ešte skôr ako OS Trnava vydal zmenkový platobný rozkaz č. k. 9 Zm/20/2010-16 z 17. 12. 2010 a tiež skôr ako OS Trnava rozhodol o námietkach   žalovaného   uznesením   č.   k.   17   CbZm/1/2011-64   zo   dňa   02.   07.   2012. Sťažovateľ preto dospel k záveru, že vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo vydané v rozpore so zákonom. Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd SR svojím postupom porušil horeuvedené práva garantované Ústavou Slovenskej republiky, ako aj Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd v dôsledku čoho bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Konaním Najvyššieho súdu SR boli porušené ustanovenia § 236 a nasledujúce O. S. P. O dovolaní rozhodol pred jeho podaním, bez splnenia zákonných dôvodov.“.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo P. K. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Európskeho dohovoru   a právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 10. 2010, sp. zn. 3 Obdo 57/2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 10. 2010, sp. zn. 3 Obdo 57/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. P. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- € (slovom tritisíc EUR), ktoré   mu   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 331,15 €...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu   v napadnutom   konaní   a jeho   napadnutým   uznesením.   Základom   argumentácie sťažovateľa je jeho tvrdenie, že najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní žalovaného proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2013 nepostupoval v intenciách príslušných právnych noriem   [§ 236   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)],   a to   tým,   že „o dovolaní žalovaného rozhodol dňa 29. 10. 2010 uznesením č. k. 3 Obdo 57/2013, teda ešte   skôr   ako   OS   Trnava   vydal   zmenkový   platobný   rozkaz   č.   k.   9   Zm/20/2010-16 z 17. 12. 2010 a tiež skôr ako OS Trnava rozhodol o námietkach žalovaného uznesením č. k. 17 CbZm/1/2011-64 zo dňa 02. 07. 2012.“.

Argumentácia   sťažovateľa   vychádza   z tvrdenia,   že   najvyšší   súd   vydal   napadnuté uznesenie 29. októbra 2010, teda ešte pred tým, ako okresný súd rozhodol o námietkach žalovaného   proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu.   K preukázaniu   svojho   tvrdenia sťažovateľ   doručil   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   v ktorého   záverečnej   časti   je uvedený ako dátum jeho vydania 29. október 2010.

Ústavný súd zistil, že spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.   17   CbZm   1/2011   (v   súčasnosti   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 9 CbZm 284/2013)   bol   najvyššiemu   súdu   doručený   16.   septembra   2013   na   rozhodnutie o dovolaní   žalovaného proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 30.   apríla   2013   a následne   bol vrátený okresnému súdu 28. novembra 2013.

Podľa § 164 OSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť   vykonateľnosť   rozsudku   na   čas,   kým   opravné   uznesenie   nenadobudne právoplatnosť.

V súlade s § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 169 ods. 1 OSP v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

Skutočnosť,   že   spis   vzťahujúci   sa   na   predmetné   konanie   okresného   súdu   bol predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o dovolaní   žalovaného   proti   zmenkovému platobnému rozkazu 16. septembra 2013, podľa názoru ústavného súdu zjavne signalizuje, že   pri   písaní   napadnutého   uznesenia   došlo   zo   strany   najvyššieho   súdu   k zjavnej   chybe spočívajúcej v uvedení nesprávneho dátumu vydania rozhodnutia.

Tento záver ústavného súdu možno zároveň podporiť argumentáciou, podľa ktorej najvyšší súd nemohol rozhodnúť o dovolaní žalovaného proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2013 skôr, ako bol okresným súdom vydaný zmenkový platobný rozkaz, ani skôr, ako okresný súd rozhodol o námietkach žalovaného proti zmenkovému platobnému rozkazu (najskôr teda mohol najvyšší súd rozhodnúť o dovolaní až 16. septembra 2013, pozn.).   Zjavnú   účelovosť   argumentácie   sťažovateľa   preukazuje   aj   samotné   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza, že „Okresný súd Trnava uznesením z 2. júla 2012, č. k. 17 CbZm/1/2011-64 odmietol námietky žalovaného podané proti zmenkovému platobnému rozkazu vydanému Okresným súdom Trnava dňa 17. 12.   2010   pod   č.   k.   9   Zm   20/2010-16.“.   Navyše,   predmetom   prieskumu   v rámci dovolacieho konania bolo uznesenie krajského súdu vydané 30. apríla 2013, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu z 2. júla 2012. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto   logicky   nemohlo   byť   vydané   v období   pred   uvedenými   dátumami,   čo   zároveň potvrdzuje záver, že pri vydávaní napadnutého uznesenie najvyššieho súdu došlo k zjavnej chybe v písaní, ktorá môže byť na návrh účastníkov napadnutého konania alebo aj bez návrhu kedykoľvek opravená samotným najvyšším súdom.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   už   uvedené   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   posudzuje   spravodlivosť   procesu   ako   celku   (napr.   m.   m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru,   že namietané a relevantné procesné   pochybenia zo   strany   príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za   následok   porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva,   v   danom   prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).

Berúc do úvahy vlastné zistenia a citovanú judikatúru, ústavný súd po predbežnom prerokovaní   konštatuje,   procesné   pochybenie   najvyššieho   súdu   pri   písaní   napadnutého uznesenia   (zjavná   chyba   v uvedení   dátumu   vydania   napadnutého   uznesenia),   ktoré   je vyvoditeľné z námietok sťažovateľa a príslušného súdneho spisu, nedosahuje takú intenzitu, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne bolo možné vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014