znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 139/2012-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   novembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti J. M., Z. M., Ing. Z. L., R. H., M. P., P. K. a M. K., všetci bytom B., Ing. V. Š., B., M. H., Z. H., Ing. V. B. a Ing. D. B., všetci bytom B., Ing. H. C. a Ing. Ľ. C., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 36/03, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M., Z. M., Ing. V. Š., Ing. Z. L., R. H., M. P., P. K., M. K., M. H., Z. H., Ing. H. C., Ing. Ľ. C., Ing. V. B. a Ing. D. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 36/03 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 36/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M., Z. M., Ing. V. Š., Ing. Z. L., R. H., M. P., P. K., M. K., M. H., Z. H., Ing. H. C., Ing. Ľ. C., Ing. V. B. a Ing. D. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý J. M., Z. M., Ing. V. Š., Ing. Z. L., R. H., M. P., P. K., M. K., M. H., Z. H., Ing. H. C., Ing. Ľ. C., Ing. V. B. a Ing. D. B. uhradiť trovy   konania   v   sume   996,94   €   (slovom   deväťstodeväťdesiatšesť   eur   a deväťdesiatštyri centov)   na   účet   ich   právnej   zástupkyne   JUDr.   J.   K.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2012 doručená sťažnosť J. M., Z. M., Ing. Z. L., R. H., M. P., P. K. a M. K., všetci bytom B., Ing. V. Š., B., M. H., Z. H., Ing. V. B. a Ing. D. B., všetci bytom B., Ing. H. C. a Ing. Ľ. C., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 36/03 o žalobe o odstránenie stavebných vád na obytnom dome.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že okresnému súdu podali 27. februára 2003 žalobu o odstránenie stavebných vád na obytnom dome na ulici 6 – 10 v B. proti žalovaným I. a mestská časť B. Žalobu proti mestskej časti B. sťažovatelia vzali späť 31. marca 2003.

Okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   18.   júla   2005 a prvé pojednávanie vo veci nariadil na 7. september 2005. Ďalšie pojednávania vo veci sp. zn. 18 C 36/03 okresný súd uskutočnil 17. októbra 2005, 28. marca 2007, 6. júna 2007, 14. novembra 2007, 14. apríla 2008, 21. mája 2008 a 23. júna 2008.

Ostatné dve pojednávania vo veci okresný súd uskutočnil 28. apríla 2010 a 28. mája 2010.   Podľa   sťažovateľov   uvedené   časové   odstupy   medzi   jednotlivými   pojednávaniami poukazujú na prieťahy (obdobia nečinnosti) v postupe okresného súdu. Okresný súd ani po deviatich rokoch od podania žaloby a po desiatich uskutočnených pojednávaniach neskončil dokazovanie,   aj   keď   všetci   účastníci   a   svedkovia   boli   vypočutí.   Okresný   súd   doteraz nevykonal znalecké dokazovanie, ktoré sťažovatelia, ako aj odporkyňa opakovane navrhli uskutočniť.

Sťažovatelia   v   ďalšej   časti   sťažnosti   uviedli,   že   v   priebehu   doterajšieho   konania podali   5.   októbra   2004,   10.   novembra   2004   a   24.   augusta   2005   sťažnosti   na   prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. Sťažnosť sťažovateľov z 24. augusta 2005 okresný súd označil za nedôvodnú.

Podľa sťažovateľov okresný súd vo veci ďalej nekoná od 28. mája 2010.

Sťažovatelia   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhli,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov: 1. J. M., B., 2. Z. M., B., 3. Ing. V. Š., B., 4. Ing. Z. L., B., 5. R. H., B., 6. M. P., B., 7. P. K., B., 8. M. K., B., 9. M. H., B., 10. Z. H., B., 11. Ing. H. C., B., 12. Ing. Ľ. C., B., 13. Ing. V. B., B. a 14. Ing. D. B., B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod číslom konania 18 C 36/03 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   číslom konania 18 C 36/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľom 1. J. M., B., 2. Z. M., B., 3. Ing. V. Š., B., 4. Ing. Z. L., B., 5. R. H., B., 6. M. P., B., 7. P. K., B., 8. M. K., B., 9. M. H., B., 10. Z. H., B., 11. Ing. H. C., B., 12. Ing. Ľ. C., B., 13. Ing. V. B., B. a 14. Ing. D. B., B. priznáva finančné zadosťučinenie každému z nich v sume 9 000 € (slovom deväťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. J. K., číslo účtu:... v T., a. s.

4.   Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   1993,88   €   (slovom   jedentisícdeväťstodeväťdesiattri   eur a osemdesiatosem centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. K., číslo účtu:... v T., a. s., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   sú   splnené   všetky   ústavné a zákonné   predpoklady   na   prijatie   sťažnosti   sťažovateľov   na   ďalšie   konanie,   a   preto uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   139/2012-20   z 8.   marca   2012 rozhodol   o   jej prijatí na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 20. marca 2012 a opakovane 25. apríla 2012 predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 24. septembra 2012 (sp.   zn.   Spr.   2050/12,   doručenom   ústavnému   súdu   28.   septembra   2012)   okrem   iného uviedla:

„Z chronológie úkonov vykonaných v predmetnom konaní je možné konštatovať, že celková dĺžka konania od podania návrhu až doposiaľ je neštandardná. Na celkovú dĺžku konania mala objektívny vplyv skutočnosť, že došlo k zmene zákonného sudcu, z dôvodu odchodu predchádzajúcej zákonnej sudkyne na Krajský súd v Bratislave, v dôsledku čoho súčasný zákonný sudca prebral veľké množstvo nevybavených reštančných vecí, ktoré bolo potrebné vybavovať prednostne.

Dovolíme si konštatovať, že ako vyplýva zo súdneho spisu na dĺžku konania mal zásadný vplyv procesný postup a správanie sa navrhovateľov a ich právneho zástupcu, ktorí sa   niekoľkokrát   bezdôvodne   nezúčastnili   na   pojednávaní,   ktoré   boli   súdom   nariadené, nepredkladali riadne listinné dôkazy, na ktoré sami poukazovali a ktoré súd od nich žiadal, neustále menili žalobný petit, príp. brali čiastočne svoj návrh späť.

Týmto svojím konaním podstatnou mierou prispeli k tomu, že súdne konanie doposiaľ nebolo skončené.“

V priloženom vyjadrení k sťažnosti zákonný sudca uviedol:„Dňa 3. 3. 2003 podali navrhovatelia J. M. a spol. proti odporcom I. a spol. na tunajší súd návrh na odstránenie stavebných vád na obytnom dome na ul. č. 6 – 10 v B. Vec teda napadla na Okresný súd Bratislava II ešte pred tým, ako som začal vykonávať funkciu sudcu na Okresnom súde Bratislava II.

Na Okresnom súde Bratislava II som začal pracovať ako sudca od 15. 4. 2003 s tým, že   mi   bolo   pridelené   odd.   18   C   po   sudkyni   JUDr.   F.,   ktorá   odišla   na   Krajský   súd v Bratislave. Prevzal som takto asi 400 nevybavených spisov. Jednalo sa o ťažké súdne oddelenie, v ktorom sa nachádzalo veľa reštančných spisov. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že po pridelení týchto spisov mi nebol žiadnym spôsobom upravený nápad nových vecí, teda tieto som musel vybavovať popri už existujúcich nevybavených spisoch v oddelení 18 C. Vzhľadom na túto enormnú zaťaženosť, bol prvý úkon po tom, čo bola vec pridelená mne, urobený v novembri 2004, dňa 18. 7. 2005 bolo zastavené konanie voči odporcovi v 2. rade v dôsledku späťvzatia návrhu voči nemu a prvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené na 7. 9. 2005,   pričom   ani   jeden   z   navrhovateľov,   ani   ich   právna   zástupkyňa   sa   na pojednávanie nedostavili. Pokiaľ právna zástupkyňa navrhovateľov poukazovala na to, že predvolanie   na toto   pojednávanie prevzala až   dňa 9.   9.   2005,   k tomu   treba   uviesť,   že predvolanie bolo expedované zo súdu dňa 7. 8. 2005, teda mesiac pred pojednávaním. Pojednávanie   bolo   odročené   na   17.   10.   2005,   kde   sa   opätovne   nedostavilo   13 navrhovateľov.

Vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že sa jedná o skutkovo aj právne náročnú vec, návrh podalo 21 navrhovateľov,   pričom návrh mal vady, ktoré musel súd odstraňovať. Vo veci bolo zatiaľ nariadených 10 pojednávaní (z toho 3 pojednávania – 7. 9. 2005, 21. 5. 2008 a 23. 6. 2008 boli zmarené z dôvodov na strane navrhovateľov resp. ich právnej zástupkyne),   súd   musel   vypočuť   všetkých   účastníkov   konania   a   svedkov.   Navrhovatelia vo veci zmenili návrh, o ktorej zmene musel súd rozhodnúť, viackrát došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu, o čom súd musel tiež rozhodnúť. Do sporu bolo založených množstvo listinných dôkazov ako aj obsiahlych vyjadrení účastníkov, s ktorými sa súd musel podrobne oboznámiť.

Pokiaľ   navrhovatelia   v   ústavnej   sťažnosti   namietali,   že   súd   vykonal   niektoré procesné úkony s veľkým časovým odstupom (napr. rozhodnutie o zmene návrhu, zastavenie konania   v   dôsledku   späťvzatia   návrhu   navrhovateľom   v   8.   rade,   vyrubenie   súdnych poplatkov), toto nemalo vplyv na dĺžku súdneho konania, nakoľko súd vo veci v týchto obdobiach (teda v období od procesného úkonu účastníkov do rozhodnutia súd) konal. Od ostatného pojednávania (dňa   28.   5.   2010 súd   ďalej   vo veci   konal,   čakal na listiny,   ktoré mali do spisu založiť účastníci konania,   riešil ďalšie čiastočné späťvzatia návrhu (doručovanie protistrane, žiadanie súhlasu s čiastočným späťvzatím) a dovyruboval poplatky. Dňa 10. 1. 2012 bolo rozhodnuté o čiastočnom zastavení konania, proti tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie takže bude potrebné spis predložiť na odvolací súd. V tomto   štádiu   konania,   keď   ešte   nebolo   dokončené   iné   dokazovanie   vo   veci   (treba dovypočuť   navrhovaných   svedkov),   je   návrh   navrhovateľov   na   nariadenie   znaleckého dokazovania predčasný.

Záverom   považujem   za   potrebné   zdôrazniť,   že   na   dĺžku   konania   mala   vplyv   aj procesná aktivita samotných navrhovateľov. Vo veci zmenili návrh na začatie konania, z ich strany dochádza k opakovaným čiastočným späťvzatiam návrhu, navrhovatelia zmarili 3 nariadené pojednávania, nezaložili do spisu viaceré podstatné listinné dôkazy a súd ich na to musel opakovane vyzývať, pričom nedodržiavali sudcom stanovené lehoty.

Vzhľadom na vyššie uvedené, zákonný sudca je toho názoru, že z jeho strany v konaní nedošlo k subjektívnym prieťahom. Pokiaľ v niektorých štádiách konania došlo k väčším časovým   odstupom   medzi   jednotlivými   úkonmi   súdu,   bolo   to   spôsobené   pracovnou zaťaženosťou sudcu.“

Predsedníčka okresného súdu súčasne ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania sťažnosti.

Ústavný   súd   1.   októbra   2012   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľov,   aby   sa vyjadrila k stanovisku okresného súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného pojednávania. Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom podaní z 15. mája 2012 (doručenom ústavnému súdu 16. októbra 2012) okrem iného uviedla:

«K vyjadreniu porušovateľa zaujímame nasledovné stanovisko: Vo   vyjadrení   sa   uvádza,   že   „na   celkovú   dĺžku   konania   mala   objektívny   vplyv skutočnosť, že došlo k zmene zákonného sudcu...“....

Vo vyjadrení sa ďalej uvádza, že „ako vyplýva zo súdneho spisu na dĺžku konania mal zásadný vplyv procesný postup a správanie sa navrhovateľov a ich právneho zástupcu, ktorí sa niekoľkokrát bezdôvodne nezúčastnili na pojednávaní, nepredkladali riadne listinné dôkazy, neustále menili žalobný petit, príp. brali čiastočne svoj návrh späť.“ K tomuto stanovisku chceme uviesť, že ako vyplýva z obsahu našej sťažnosti a zo spisu vedenom pod č. k. 18 C 36/03, nie je pravdou, že sa navrhovatelia a ich právny zástupca niekoľkokrát bezdôvodne nezúčastnili na pojednávaní, nepredpokladali riadne listinné dôkazy. Naopak sťažovatelia, ako účastníci v tomto spore sa správajú tak, aby prieťahy v konaní svojím konaním   nespôsobovali.   Zúčastňujú   sa   pojednávaní   (minimálne   formou   zastúpenia), výsluchov,   predkladajú   dôkazy,   označujú   dôkazy   a   plnia   povinnosti   uložené   súdom v termínoch. V niekoľkých prípadoch sa súd pokúsil vykonštruovať neospravedlnené alebo zavinené   neplnenie   si   povinností   zo   strany   právnej   zástupkyne   navrhovateľov,   ale vo všetkých prípadoch sa jednalo o vyvrátený omyl na strane súdu, ako napokon vyplýva zo spisu. Máme za to, že je to spôsob odplaty zákonného sudcu za podané sťažnosti na prieťahy   v   konaní,   ktoré   svojou   nečinnosťou   spôsobuje.   K   spomínanému   pojednávaniu zo 7. 9.   2005   je   potrebné   uviesť,   že   sa   nejednalo   o   neospravedlnenú   neúčasť   právnej zástupkyne a tiež, že táto neúčasť nevysvetľuje, prečo spor odvtedy trvá ďalších viac ako sedem rokov. Naviac uvádzame, že poštový doručovateľ sa predmetné predvolanie pokúsil doručiť 2. 9. 2005, z čoho vyplýva, že tvrdenie, že predvolanie bolo expedované 7. 8. 2005 nie je pravdivé,   ako tvrdí zákonný sudca JUDr.   M.   S.   Predvolanie nebolo expedované mesiac   pred   pojednávaním,   ale   maximálne   šesť   dní   pred   pojednávaním.   Ako   dôkaz prikladáme originál predvolania s poštovou obálkou.

K tvrdeniu, že navrhovatelia neustále menili žalobný petit, príp. brali čiastočne svoj návrh späť chceme uviesť, že zmeny petitu a späťvzatia bolo nutné urobiť práve z dôvodu nečinnosti a prieťahov na strane porušovateľa. Po uplynutí doby viac ako dvoch rokov a ôsmych mesiacov od podania žaloby, existujúce vady diela donútili niektorých žalobcov odstrániť časť stavebných vád na vlastné náklady a v súlade s tým museli žalobcovia zmeniť petit žaloby. Rovnako ako dôsledok prieťahov v konaní sa niektoré vady stali behom času a vplyvom   prírodných   podmienok   neodstrániteľné,   preto   pre   tieto   vady   bolo   potrebné navrhnúť alternatívny rozsudok vo forme zľavy ceny z diela. V dôsledku prieťahov v konaní došlo ešte k ďalším udalostiam – jednak ku späťvzatiu zo strany niektorých navrhovateľov (nie sú sťažovateľmi v tomto podaní) v dôsledku predaja svojich bytov a tiež k zániku firmy odporcu.

Z uvedených dôvodov je nepochybné, že zodpovednosť za prieťahy v konaní je na porušovateľovi a sťažovatelia svojím konaním nespôsobovali žiadne prieťahy, ktoré by im mohli byť kladené za vinu. Preto na našej sťažnosti trváme v plnom rozsahu a uplatňujeme si v súvislosti s týmto úkonom právnej pomoci právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške tarifnej odmeny za tento úkon právnej pomoci vo výške 63,58 € (po ponížení o 50 % pre spoločné úkony) a režijného paušálu 7,63 €, spolu trovy právneho zastúpenia pri   tomto   úkone   právnej   pomoci   za   štrnásť   sťažovateľov   vo   výške   996,94   €.   Celkovo uplatňujú sťažovatelia právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2990,82 € (v sťažnosti uplatnených 1993,88 € a týmto podaním uplatnených 996,94 €).»

Sťažovatelia   súčasne   vyjadrili   súhlas s tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu ústavný súd zistil, že okresnému súdu bola 3. marca 2003 doručená žaloba J. M. a ďalších dvadsiatich navrhovateľov z 27. februára 2003 o odstránenie vád na obytnom dome, proti odporkyni v 1. rade, I., zhotoviteľke stavby, a proti odporkyni v 2. rade mestskej časti B.

Okresný súd 10. marca 2003 navrhovateľom oznámil, že návrh výroku rozsudku je v časti nevykonateľný, pretože výrok musí byť určitý. Súčasne vyzval navrhovateľov pod hrozbou zastavenia konania o doplnenie žaloby v lehote 7 dní.

Navrhovatelia vzali 31. marca 2003 žalobu späť vo vzťahu k odporkyni v 2. rade.

Okresný   súd   25.   novembra   2004   oznámil   navrhovateľom,   že   pojednávanie   sa uskutoční v predpokladanom termíne do konca apríla 2005.

Okresný súd uznesením č. k. 18 C 36/03-139 z 18. júla 2005 zastavil konanie proti odporkyni   v   2.   rade   a   nariadil   pojednávanie   na   7.   september   2005,   ktoré   odročil   na 17. október 2005 s tým, že odporkyňa v 1. rade (ďalej už len „odporkyňa“, resp. „právny zástupca odporkyne“) predloží procesný návrh na dokazovanie do 30. septembra 2005.

Na pojednávaní uskutočnenom 17. októbra 2005 okresný súd vypočul navrhovateľov v 1., 2., 3., 7., 17., 19. a v 20. rade, ako aj právneho zástupcu odporcu a odporkyňu. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že právna zástupkyňa navrhovateľov zašle do 14   dní   okresnému   súdu „špecifikáciu   doteraz   žalobného   petitu   zo   dňa   3.   3.   2003   pod následkom odmietnutia a zašle ďalší procesný návrh ohľadne zmeny návrhu v súvislosti s požadovanými vynaloženými nákladmi zo strany jednotlivých vlastníkov bytov. V lehote 1 mesiaca   doloží   súdu   listy   vlastníctva,   ktoré   sa   budú   týkať   všetkých   jednotlivých navrhovateľov. Na základe uvedených dokladov súd zvoli procesný postup.“.

Právna   zástupkyňa   navrhovateľov   predložila   15.   novembra   2005   listy   vlastníctva navrhovateľov   (čiastočné   výpisy)   a   po   urgencii   odporkyne   (29.   december   2005)   sa   jej právny zástupca vyjadril 3. januára 2006 k zmene návrhu navrhovateľov.

Okresný súd uznesením č. k. 18 C 36/03-292 z 21. augusta 2006 pripustil zmenu petitu navrhovateľov. Ďalej nariadil termín pojednávania na 29. január 2007, ktorý zmenil na 28. marec 2007.

Okresný   súd   uskutočnil   28.   marca   2007   pojednávanie,   na   ktorom   vypočul navrhovateľov v 6., 9., 10, 11., 12., 13. a 16. rade; pojednávanie bolo odročené na 6. jún 2007 na účely predvolania ďalších navrhovateľov.

Pojednávanie   uskutočnené   6.   júna   2007,   ktoré   pokračovalo   vypočutím   ďalších účastníkov   konania   (navrhovatelia   v   14.,   15.   a   21.   rade),   okresný   súd   odročil   na 19. september 2007 na účely predvolania ďalšieho navrhovateľa a svedkyne.

Okresný súd 11. septembra 2007 oznámil právnym zástupcom účastníkov konania zmenu termínu pojednávania na 14. november 2007.

Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 14. novembra 2007 vypočul svedkyňu (bývalú   starostku   mestskej   časti   B.)   a posledného   z aktívne   legitimovaných   účastníkov

(navrhovateľ v 18. rade  Ing. Ľ. C.), keďže všetci ostatní navrhovatelia už boli vypočutí predtým. Okresný súd potom pojednávanie odročil na neurčito, pričom právni zástupcovia účastníkov mu mali zaslať písomné stanovisko k veci a k ďalšiemu dokazovaniu.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   okresný   súd   uskutočnil   14.   apríla   2008,   na   ktorom vypočul navrhovateľku v 3. rade, predvolaného svedka a právnych zástupcov účastníkov vo veci predloženia projektovej dokumentácie a rozpočtu stavby, ktorej odstránenie vád je predmetom   konania,   resp.   vo   veci   vedenia   stavebného   denníka   a   jeho   predloženia   ako dôkazu. Okresný súd vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľov, aby mu v lehote jedného mesiaca zaslala požadované odborné stanovisko.

Pojednávania nariadené   na 21.   máj 2008   okresný   súd odročil   z dôvodu   neúčasti právnej zástupkyne navrhovateľov na 23. jún 2008. Na pojednávaní 23. júna 2008 právna zástupkyňa navrhovateľov neospravedlnila svoju účasť, keď pred pojednávaním (19. júna 2008)   zaslala   okresnému   súdu   požadované   doklady   (projekt   stavby   a   dokumentáciu skutočného vyhotovenia stavby). Okresný súd uvedené pojednávanie odročil na neurčito.

Okresný súd uznesením č. k. 18 C 36/2003-473 z 5. augusta 2008 zastavil konanie v časti nárokov navrhovateľov vo 4., 5. a v 8. rade. Ďalšie pojednávanie nariadil na 28. apríl 2010, pričom ho odročil na 28. máj 2010 na účely posúdenia všetkých listinných dôkazov a doterajších ústnych prednesov a stanovenia ďalšieho postupu.

Na pojednávaní uskutočnenom okresným súdom 28. mája 2010 právna zástupkyňa navrhovateľov   opätovne navrhla nariadiť   znalecké   dokazovanie vo   veci,   pričom   právny zástupca odporkyne uviedol jej právny názor na plynutie záručnej lehoty ako prekluzívnej lehoty a na neskoré uplatnenie reklamácií navrhovateľov (sťažovateľov) v danom prípade. Okresný   súd   požiadal   právnu   zástupkyňu   navrhovateľov,   aby   sa   vyjadrila   k   tomu,   či navrhovatelia v 6. a 10. rade sú ďalej navrhovateľmi alebo či ich návrh vezme späť, a aby v lehote 14 dní predložila doklady týkajúce sa reklamácií aj v zmysle pôvodného petitu.

Právna   zástupkyňa   navrhovateľov   okresnému   súdu   doručila   14.   októbra   2011 podanie, v ktorom mu oznámila, že navrhovateľka v 17. rade Ing. H. C. a navrhovateľ v 18. rade   Ing.   Ľ.   C.   predali   svoje   byty   na...,   ktoré   boli   predmetom   sporu,   a   už   nie   sú   ich vlastníkmi, preto už nie sú v spore aktívne legitimovaní a berú svoj návrh späť.

Okresný súd uznesením č. k. 18 C 36/2003-548 z 10. januára 2012 konanie v časti nárokov navrhovateľov v 6. a 10. rade zastavil.

Okresný súd ďalej vyzval 2. februára 2012 právnu zástupkyňu navrhovateľov, aby sa vyjadrila, či súhlasí s čiastočným späťvzatím návrhu navrhovateľmi v 15., 16, 17. a 18. rade (okrem iného Ing. H. C. a Ing. Ľ. C., pozn.). Právna zástupkyňa navrhovateľov doručila 14. februára 2012 okresnému súdu súhlas so späťvzatím návrhu označených navrhovateľov (v čase podania sťažnosti navrhovateľov ústavnému súdu okresný súd o späťvzatí, resp. o zastavení konania proti navrhovateľom v 17. a 18. rade nerozhodol, pozn.).

Právna zástupkyňa navrhovateľov sa odvolala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 18 C 36/2003-548 z 10. januára 2012 v časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania. Krajský   súd   uznesením   č.   k.   9   Co   186/2012-562   z   26.   júna   2012   potvrdil   napadnuté uznesenie okresného súdu v napadnutej časti (právoplatnosť nadobudlo 20. augusta 2012, vykonateľnosť 23. augusta 2012).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorých každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   38   ods.   2   listiny   vychádza   zo   svojej   ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa   považuje   aj   povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania pred okresným   súdom   je rozhodovanie o žalobe (ďalej   aj „návrh“)   21   žalobcov   (ďalej   aj   „navrhovatelia“)   vrátane   sťažovateľov „o   odstránenie stavebných vád na obytnom dome...“. Predsedníčka okresného súdu výslovne uviedla, že právne a skutkovo ide o zložitú vec, v ktorej vystupuje viac navrhovateľov, sťažovatelia vec nepovažujú za zložitú ani právne, ani fakticky. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Pokiaľ   ide o faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vec   je   čiastočne   fakticky   zložitá vzhľadom   na   počet   navrhovateľov,   a v nadväznosti   na   to   aj   na   to,   že   dokazovanie vyžadovalo   zhromaždenie   viacerých   listinných   dôkazov,   avšak   spoločných   vo   vzťahu ku všetkým navrhovateľom, resp. vypracovanie znaleckého posudku. Vec je podľa názoru ústavného súdu čiastočne zložitá, nemožno však hovoriť o takej zložitosti veci, ktorou by bolo možné odôvodniť doterajšiu dĺžku namietaného konania okresného súdu (deväť a pol roka) bez prijatia rozhodnutia vo veci samej.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval, či došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov namietaného súdneho konania v procesnom postavení navrhovateľov. Právna zástupkyňa sťažovateľov v priebehu celého konania včas reagovala na výzvy a požiadavky okresného súdu. Okresný súd uviedol, že navrhovatelia zmarili tri pojednávania, ktoré nariadil na 7. september 2005, 21. máj 2008 a 23. jún 2008 z dôvodu ich neúčasti, resp. neúčasti ich právnej zástupkyne na uvedených pojednávaniach. Vo vzťahu k pojednávaniu nariadenému na 7. september 2005 právna zástupkyňa sťažovateľov preukázala, že predvolanie nebolo doručené mesiac pred konaním pojednávania, ale že pokus o doručenie 2. septembra 2005 bol neúspešný. Pokiaľ ide   o   pojednávanie   nariadené   na   21.   máj   2008,   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   sa ospravedlnila telefonicky 20. mája 2008 z dôvodu choroby a súčasne požiadala o odročenie pojednávania.   Na   pojednávaní   23.   júna   2008   sa   právna   zástupkyňa   sťažovateľov nezúčastnila, pričom doklady požadované okresným súdom, zaslala tomuto súdu 19. júna 2008.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   neúčasť   sťažovateľov   na   pojednávaniach   mohla   mať čiastočný, avšak nie rozhodujúci vplyv na doterajšiu dĺžku konania (odročenie označených pojednávaní sa spravidla týkalo horizontu niekoľkých týždňov).

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a   podľa   čl.   38   ods.   2   listiny   môže   dôjsť   nielen   neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd na základe svojich zistení konštatuje, že okresný súd

- bol nečinný v období od 31. marca 2003 do 18. júla 2005, t. j. približne dva roky a tri mesiace, a v období od 23. júna 2008 do 28. mája 2010, t. j. taktiež približne dva roky,

-   konal   neefektívne   a aj   s   prieťahmi,   keďže   z   celkovo   desiatich   pojednávaní nariadených   od   začatia   konania   v   roku   2003   mali   význam   z   hľadiska   dokazovania a rozhodovania   vo   veci   samej   pojednávania,   ktoré   sa   uskutočnili   17.   októbra   2005, 28. marca 2007, 6. júna 2007, 14. apríla 2008 a 28. mája 2010,

- od ostatného pojednávania uskutočneného 28. mája 2010 až do podania sťažnosti ústavnému súdu 24. februára 2012, resp. do 28. septembra 2012 (vyjadrenie ústavnému súdu k sťažnosti), t. j. počas viac ako dvoch rokov, konal neefektívne a tiež s prieťahmi.

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu, resp. zákonného sudcu v predmetnej veci z 28. septembra 2012 o nadmernom počte vecí (s. 5, 6).

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené uzavrel, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 18 C 36/03 je poznačené tak nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou ako celok, keď okresný súd v jeho rámci dosiaľ ani po viac ako deväť a pol roku právoplatne nerozhodol   o   žalobe sťažovateľov,   resp.   svojím   postupom   ani nesmeroval   k   ukončeniu dokazovania   (dosiaľ   nebolo   nariadené   znalecké   dokazovanie,   ktorého   sa   navrhovatelia domáhajú už od roku 2006) a vydaniu rozhodnutia vo veci samej, čím porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

V súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 36/03 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   žiadajú   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia „z dôvodu,   že   v   tomto   prípade   došlo   k   porušeniu   základného   práva   spôsobom,   ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany   ako   je   len   deklarácia   porušenia... Navrhujeme to s poukazom na dĺžku porušovania práva (deväť rokov),   množstvo osôb, ktorých sa porušovanie dotýka – nejedná sa len o samotných štrnástich sťažovateľov ale aj ich rodiny, ktoré v predmetnom obytnom dome bývajú, a spôsob akým sa ich to dotýka – jedná   sa   o   vady,   ktoré   dennodenne   znepríjemňujú   život   rodinám   sťažovateľov   a   tým vplývajú   na   ich   fyzické   a   psychické   zdravie   a   pohodu,   výchovu   detí,   sociálne   pomery a medziľudské vzťahy. Vady, ktoré sú predmetom sporu sa týkajú bytov. Bytov, ktoré sú v dnešnej dobe často najväčšou a celoživotnou investíciou rodiny, investíciou, ktorá sa nedá podľa   potreby   vymeniť   bez   problémov   za   novú   ako   by   to   bolo   v   prípade   napríklad spotrebného   tovaru.   To   znamená,   že   tu   máme   prípad,   kde   účastníci   súdneho   sporu, respektíve im blízke osoby, nemajú inú možnosť ako čakať na výsledok súdu a strpieť pokiaľ možno vady, ktorých existenciu chcú v konaní preukázať, čakať v bytoch, do ktorých im zateká, v ktorom sa ozývajú silné praskavé zvuky, kde sa objavuje pleseň a kde nemajú súkromie od svojich najbližších susedov. Z týchto dôvodov navrhujeme, aby Ústavný súd rozhodol o finančnom zadosťučinení vo výške 1000,- Eur za každý rok konania súdneho sporu pre každého sťažovateľa osobitne. Nakoľko deväť rokov uplynulo od 27. 2. 2012 navrhujeme so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu priznať finančné zadosťučinenie vo výške 9000,- Eur pre každého sťažovateľa osobitne.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 18 C 36/03 o návrhu sťažovateľov z 27. februára 2003 viac ako deväť a pol roka, berúc do úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci sťažovateľov nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval   priznanie   sumy   5   000   €   pre   každého   sťažovateľa   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou   JUDr.   J.   K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úhradu   vypočítal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3 a § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) urobené v roku 2012; vychádzal   pritom   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, a z predloženého návrhu právnej zástupkyne sťažovateľov.   Keďže   išlo   o   spoločné   úkony   pri   zastupovaní   14   účastníkov   konania, základná sadzba tarifnej odmeny 127,16 € sa znížila o 50 %, čo predstavuje 63,58 € za každý úkon (spolu 2 úkony), t. j. spolu s režijným paušálom 7,63 € x 2 (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 1 993,88 €.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z fakultatívnej možnosti priznania úhrady trov konania zakotvenej v § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa zastupovala v konaní pred ústavným súdom síce 14 sťažovateľov, zastupovala ich v tom istom konaní, v ich identickom postavení a v rovnakom rozsahu   namietaného   porušenia   nimi   označených   práv   v tomto   konaní,   ústavný   súd vypočítanú úhradu za dva úkony právnej služby v súlade s využitím fakultatívnej možnosti jej priznania v § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde znížil o 50 %, čo v konečnom vyjadrení predstavuje sumu 996,94 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012