znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 139/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 503/2011 a sp. zn. Rvp 538/2011, zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   J.   H.,   vo   veci   namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 348/2010-27 z 30. novembra 2010 a č. k. 13 CoE 347/2010-39 z 23. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 503/2011 a sp. zn. Rvp 538/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 503/2011.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. marca 2011 a 8.   marca   2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 348/2010-27 z 30. novembra 2010 a č. k. 13 CoE 347/2010-39 z 23. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu apríla 2003 až januára 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickým osobám úvery v sume 165,97 € (vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 503/2011) a v sume 863,04 € (vo veci   vedenej pod sp.   zn. Rvp 538/2011),   ktoré spolu   s ďalšími poplatkami boli dlžníci   povinní vrátiť v   13   dvojtýždenných   splátkach   (vec vedená pod sp. zn. Rvp 503/2011) a v 10 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 538/2011). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v   každej   zmluve   určený,   je   oprávnený v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli v priebehu novembra 2003 až júna 2005 notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 503/2011 bol 16. februára 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len,,okresný súd“)   4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný   súd uznesením č.   k.   11 Er 204/2004-15 z 26. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 348/2010-27 z 30. novembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 538/2011 bol 12. júna 2005 podaný návrh na výkon   exekúcie súdnemu exekútorovi,   ktorý   na základe poverenia udeleného okresným súdom 16. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2197/2005-26 z 2. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom   rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE 347/2010-39   z   23.   novembra   2010   tak,   že   odvolanie   sťažovateľky   ako   oprávnenej   proti   výroku uznesenia, ktorým prvostupňový súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, odmietol a uznesenie prvostupňového   súdu   v časti   výroku,   ktorým   tento   rozhodol   o zastavení   exekúcie   a o trovách exekúcie, potvrdil ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vyplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V   ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, «... že pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...». V   tomto   ohľade   vyčítala   okresnému   súdu, „...   že   z   vlastného podnetu,   tj.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľa   alebo   povinného,   zahájil   konanie   na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia,   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 14 CoE 348/2010-27 z 30. novembra 2010 a č. k. 13 CoE 347/2010-39 z 23. novembra 2010, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp 503/2011 a sp. zn. Rvp 538/2011, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Predmetom   sťažností   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   potvrdil uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, v ktorej chýbal súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 348/2010-27 z 30. novembra 2010 a č. k. 13 CoE 347/2010- 39 z 23. novembra 2010

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje   na   svoje   postavenie   vymedzené   v čl.   124   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96),   ale súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom   bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže   učiniť,   nie   je explicitne   ustanovený.   Z   uvedeného   je   potrebné   vyvodiť   záver,   že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že   sú   dané   dôvody   na   ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako   súd   odvolací   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský súd v oboch napadnutých rozhodnutiach potvrdil uznesenia okresného súdu, v časti, v ktorej exekúciu zastavil, ako vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 OSP. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 14 CoE 348/2010-27 z 30. novembra 2010 uviedol:

«Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti.... Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký   priestor   pre   konanie   a právne   úkony   splnomocnenca,   správne   ho   exekučný   súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s čím sa   odvolací   súd   takisto   v plnom   rozsahu   stotožňuje.   Ak   teda   z neplatne   udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému   voči   povinnému   vznikol   nárok,   ktorého   vymoženia   by   sa   mohol   v rámci exekúcie domáhať....

Pokiaľ   exekučný   súd   zistí   formálne   či materiálne   nedostatky   vykonateľnosti exekučného titulu (zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci), majúci za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná   notárska   zápisnica   nemôže   byť   a nie   je   spôsobilým   exekučným   titulom a následne   vysloviť   podľa   ustanovenia   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku neprípustnosť exekúcie, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno viesť.»Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 13 CoE 347/2010-39 z 23. novembra 2010 «Oprávnená a povinný uzavreli dňa 27. 01. 2005 „Zmluvu o úvere“ (číslo listu 5-6 spisu) ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinný dal advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. „aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“. V čase uzavretia úverovej zmluvy nemala, ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom, aby povinný dal plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávnenou na právny úkon, ktorý v budúcnosti môže, ale ja nemusí byť potrebné urobiť a to ešte k tomu len so súhlasom povinného (dobrovoľne).   Táto časť zmluvy o úvere je absolútne neplatná, lebo je zrejmé, že záujmy splnomocneného advokáta sú v rozpore so záujmami povinného (§ 22 ods. 2 OZ). Povinný teda platne nesplnomocnil Mgr.   T. K. svojím zastupovaním. Notárska zápisnica číslo N/2714/2005, NZ/26600/2005 zo dňa 12. 06. 2005 (číslo listu 3-4 spisu) nie je exekučným titulom.».

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   z   27.   januára   2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   ústavne   konformným spôsobom,   pričom   jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej   sa   namietania   porušenia   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými uzneseniami krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.3   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením   krajského   súdu   č.   k.   14   CoE 348/2010-27 z 30.   novembra   2010 a č.   k. 13 CoE 347/2010-39 z 23. novembra 2010

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súd   v posudzovaných   prípadoch   ústavne konformným   spôsobom   interpretoval   a aplikoval   príslušné   právne   normy   a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   tieto   aj   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011