znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 139/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe zastúpeného K., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. J.   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 T 6/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y.   o   d   m   i   e   t   a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 9. novembra 2009   doručená   sťažnosť   V.   Y.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl.   52   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 T 6/2005.

Sťažovateľ   je   občanom   Ukrajinskej   republiky.   Rozsudkom   krajského   súdu z 27. februára 2009 bol odsúdený za spáchanie trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na súhrnný výnimočný trest odňatia slobody na doživotie. Obhajca sťažovateľa podal proti rozsudku   odvolanie   bezprostredne   po   jeho   vyhlásení,   sťažovateľ   nebol   prítomný na hlavnom pojednávaní.

Po doručení písomného vyhotovenia rozsudku sa sťažovateľ obrátil na krajský súd so žiadosťou o jeho preklad do ruského jazyka s tým, že on sám chce podať proti rozsudku odvolanie, ale neovláda slovenský jazyk do takej miery, aby pochopil všetky skutočnosti a súvislosti uvedené v odsudzujúcom rozsudku. Krajský súd jeho žiadosti nevyhovel, preto podal   3.   septembra   2009   opakovanú   žiadosť,   na   ktorú   dostal   zamietavú   odpoveď z 21. septembra 2009. Predsedníčka krajského súdu v tomto prípise okrem iného uviedla, že je vecou obhajcu, aby osobe, ktorú obhajuje a ktorá neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie,   v rámci   účinnej   právnej   pomoci   zabezpečil   v prípade   potreby   preklad písomnosti do jej materinského jazyka. Odkazom na túto odpoveď bola vybavená aj ďalšia obsahovo zhodná žiadosť sťažovateľa doručená 30. septembra 2009, na ktorú krajský súd odpovedal prípisom z 15. októbra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „ako občan Ukrajinskej republiky, ktorý v trestnom konaní   prehlási,   že   neovláda   slovenský   jazyk,   ktorý   nie   je   jeho   materinským   jazykom, má právo na to, aby s ním nielen orgány činné v trestnom konaní, ale aj súd komunikovali v jeho rodnom jazyku, a to tak v písomnom ako aj ústnom prejave...

V danom   prípade   ide   o rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol   sťažovateľovi uložený výnimočný trest odňatia slobody na doživotie. Je zjavne pochopiteľné, že sťažovateľ má   eminentný   záujem   na   tom,   aby   z jazykového   hľadiska   porozumel   všetkému, čo v odôvodnení   predmetného   rozsudku   Krajský   súd   v Bratislave   uviedol,   aby   následne mohol   proti   tomuto   rozhodnutiu   podať   opravný   prostriedok.   Je   preukázané,   že   ani predsedníčka   dotknutého   súdu   v danej   veci   nezjednala   nápravu,   a to   ani   napriek   dvom sťažnostiam   sťažovateľa.   Odpoveď   v zmysle,   že   preklad   rozsudku   má   sťažovateľovi zabezpečiť jeho obhajca, nemá oporu v zákone ani v Ústave SR. Je úlohou súdu, a nie obhajcu   zabezpečiť,   aby bolo   osobe,   ktorá   neovláda   jazyk,   v ktorom   sa   konanie   vedie, po celý   čas   trvania   tohto   konania   zabezpečené   právo   používať   jej   materinský   jazyk, a to nielen   počas   hlavného   pojednávania   a verejného   zasadnutia,   ale   aj   v rámci oboznamovania   sa   s obsahom   všetkých   písomností,   ktoré   tvoria   súdny   spis, t. j. aj rozhodnutia   vydané   v rámci   predmetného   konania.   V danom   prípade Krajský súd v Bratislave   takto   nepostupoval   a tým   konal   v rozpore   so   základnými   právami sťažovateľa.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie   konanie   a rozhodol   nálezom,   ktorým   vysloví,   že   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/2005 boli porušené jeho základné práva, a aby prikázal krajskému súdu vyhovieť jeho žiadosti o preklad rozsudku z 27. februára 2009. Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že mu nebol doručený prvostupňový odsudzujúci rozsudok preložený do jeho materinského jazyka, čím mu bolo znemožnené podrobne   sa   oboznámiť   s obsahom   tohto   rozsudku   a podať   proti   nemu   odvolanie,   hoci v trestnom konaní bol na základe jeho vyhlásenia, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, ustanovený tlmočník.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti   ústavný súd zistil   zo spisu krajského súdu vedeného pod sp. zn. 1 T 6/2005, že krajský súd pribral v trestnej veci vedenej   proti   sťažovateľovi   uznesením   zo   6.   februára   2009   do   konania   tlmočníčku a prekladateľku   z a do   jazyka   ruského.   Táto   bola   prítomná   na   hlavnom   pojednávaní konanom 24. februára 2009 a 25. februára 2009, na ktorom sťažovateľ 24. februára 2009 vyhlásil,   že   nechce   byť   prítomný   na   ďalšom   konaní,   a preto   krajský   súd   rozhodol, že sa hlavné   pojednávanie   vykoná   v jeho   neprítomnosti.   Na   hlavnom   pojednávaní 27. februára 2009 krajský súd vyhlásil rozsudok. Obhajca obžalovaného podal proti nemu odvolanie priamo do zápisnice. Sťažovateľovi bol rozsudok doručený 7. mája 2009. Dňa 15. mája   2009   bolo   krajskému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa   napísané   v ruskom jazyku adresované Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré krajský súd dal preložiť do jazyka slovenského. Z jeho obsahu vyplýva, že ide o odvolanie sťažovateľa proti rozsudku z 27. februára 2009, ktorým žiadal o zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa. Sťažovateľ v ňom namietal, že je porušované jeho právo na obhajobu, nie je mu umožnené podrobne sa vyjadriť k rozsudku, pretože mu nebol doručený jeho preklad do ruského jazyka, rovnako ani preklad obžaloby a ďalších súdnych rozhodnutí. V závere žiadal, aby mu bol doručený rozsudok súdu prvého stupňa preložený do ruského jazyka, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým jeho bodom. Dňa 11. januára 2010 bolo najvyššiemu súdu doručené ďalšie podanie sťažovateľa napísané čiastočne v ruskom a čiastočne v slovenskom jazyku.

Ústavný súd vychádza v konaní podľa čl. 127 ústavy z ústavného princípu subsidiarity svojej   právomoci   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   nie je oprávnený prijať na ďalšie konanie sťažnosť fyzickej osoby   alebo právnickej osoby vo veci porušenia jej základných práv alebo slobôd, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody (II. ÚS 54/02).

Sťažovateľ namieta pred ústavným súdom postup súdu prvého stupňa, proti ktorému podal   riadny   opravný   prostriedok   odôvodnený   porušovaním   práv   obhajoby   v súvislosti s nedoručením úradného prekladu obžaloby a súdnych rozhodnutí. Rozhodovanie o riadnom opravnom prostriedku patrí do právomoci príslušného všeobecného súdu vyššieho stupňa, v tomto prípade najvyššieho súdu. Ten je príslušný posúdiť v odvolacom konaní námietky sťažovateľa, v prípade   zistenia   namietaného   porušenia   zjednať   nápravu   a   svojím rozhodnutím poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa, ktorej sa domáha v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd nad rámec svojho rozhodnutia dodáva, že jedným z dovolacích dôvodov ustanovených v § 371 ods. 1 písm.   c) Trestného poriadku je zásadný spôsob porušenia práva na obhajobu, sťažovateľ teda môže v dovolacom konaní uplatniť tie námietky, ktoré tvoria argumentačný základ jeho sťažnosti. Dovolanie preto možno v prípade sťažovateľa považovať za právny prostriedok podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý by mal využiť na ochranu svojich základných práv predtým, ak sa so svojou sťažnosťou obráti na ústavný súd.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ má k dispozícii opravné prostriedky, ktorými sa môže domáhať   ochrany   svojich   práv   v systéme   všeobecných   súdov,   je   vylúčené, aby o namietanom   porušení   základných   práv   založenom   na   rovnakých   dôvodoch, rozhodoval v tomto štádiu konania ústavný súd.

Ústavný súd preto sťažnosť bez toho, aby sa zaoberal posúdením jej opodstatnenosti z hľadiska označených základných práv a namietaného postupu krajského súdu, odmietol po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2010