znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 139/08-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána   Lubyho o   sťažnosti   T.   L.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   B.   J.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   3   a   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad vo veci vedenej pod sp. zn. 6 T 24/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. L. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad vo veci vedenej pod sp. zn. 6 T 24/2008   tým,   že   urýchlene   nerozhodol   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   zo 14. marca 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresný súd Poprad j e p o v i n n ý   uhradiť T. L. trovy právneho zastúpenia v sume 10 098 Sk (slovom desaťtisícdeväťdesiatosem   slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2008 doručená sťažnosť T. L., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B. J., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 24/2008 tým, že ho po uplynutí lehoty väzby dňom 14. marca 2008 o 8.50 h. neprepustil z väzby na slobodu, napriek tomu, že neexistovalo súdne rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby, ani urýchlene nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal 14. marca 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za zločin podvodu podľa §   221   ods.   1   a 3   písm.   a)   zákona č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a za prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona.

Uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 140/07 zo 17. júna 2007 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   s tým,   že   lehota väzby   začala   plynúť   14.   júna   2007   o 8.50   h.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 0 Tp 140/2007 140   z 26.   novembra   2007   predĺžil   lehotu   trvania   väzby   sťažovateľa   do 14. marca 2008. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu zamietol.

Uznesením č. k. 0 Tp 140/2007-207 z 8. februára 2008 okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj návrh Okresnej prokuratúry Poprad (ďalej len „okresná prokuratúra“) na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 14. septembra 2008. Krajský súd uznesením č. k. 8 Tpo 1002/08-260 z 5. marca 2008 zamietol sťažnosť prokurátora, ako aj sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu a písomný sľub sťažovateľa   neprijal.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   lehota   trvania   jeho   väzby   uplynula 14. marca 2008 o 8.50 h.

Prokurátorka okresnej prokuratúry podala 13. marca 2008 okresnému súdu obžalobu na sťažovateľa.

Pretože   okresný   súd 14.   marca   2008 neprepustil   sťažovateľa   z väzby na slobodu napriek tomu, že neexistovalo súdne rozhodnutie o ďalšom trvaní jeho väzby, sťažovateľ podal žiadosť o urýchlené prepustenie z väzby. Na jeho žiadosť odpovedal predseda senátu okresného súdu listom sp. zn. 6 T 24/08 (sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol nesprávne sp. zn. 4 T24/08, pozn.) zo 17. marca 2008, v ktorom ho informoval, že o ďalšom trvaní väzby stačí rozhodnúť na predbežnom prerokovaní obžaloby. O žiadosti sťažovateľa však nerozhodol formou uznesenia tak, ako to predpisuje Trestný poriadok.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti   takto rozhodol: „Okresný súd v Poprade postupom, že neprepustil sťažovateľa T. L. uplynutím lehoty trvania väzby dňom 14. 03. 2008 o 08.50 hod., porušil základné právo sťažovateľa T. L. zaručené v čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresný súd v Poprade postupom, že urýchlene nerozhodol o žiadosti sťažovateľa T. L. o urýchlené prepustenie z väzby zo dňa 14. 03. 2008 a vydal len informatívny „paakt“ zo dňa   17.   03.   2008,   v ktorom   informuje   sťažovateľa   o nepotrebnosti   urýchleného rozhodovania o ďalšom trvaní väzby, porušil základné právo sťažovateľa T..L. zaručené v čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresnému súdu v Poprade sa prikazuje, aby T. L. prepustil bez zbytočného odkladu z väzby na slobodu. Okresný súd v Poprade je povinný sťažovateľovi zaplatiť finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk a trovy konania.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 139/08-16 zo 17. apríla 2008 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný   súd   v súlade s §   30 ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   sp.   zn.   4   ÚS/2008   z 15.   mája   2008 rekapituloval   rozhodnutia   o väzbe   sťažovateľa   a   navrhol,   aby   ústavný   súd   sťažnosti nevyhovel z týchto dôvodov:

„Je nepochybné, že v zmysle čl. 17 ods. 5 Ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru, nemôže byť titulom pre držanie obvineného vo väzbe, ktorá znamená obmedzenie osobnej slobody takéhoto jednotlivca len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby o ďalšom jej trvaní nerozhodoval súd. Uvedená ústavná zásada má svoje odzrkadlenie v ustanovení § 244 ods. 5) Tr. poriadku, keď súd v rámci predbežného prejednania obžaloby je povinný vo väzobnej veci v rámci tohto konania vždy rozhodnúť   o ďalšom trvaní väzby.   Podobná právna   úprava   bola   obsiahnutá   aj   v   predchádzajúcom   procesnom predpise (Zák. č. 141/1961 Zb. - Tr. poriadok). Tak ako predchádzajúci tr. poriadok, ani súčasný   účinný   procesný predpis   (Zák.   č.   301/2005   Z.z.   -   Trestný   poriadok)   vo vzťahu   k   tomuto   ústavou   a dohovorom   garantovanému   základnému   právu   na osobnú   slobodu   nezohľadňuje dostatočne   viaceré   rozhodnutia   Ústavného   súdu Slovenskej republiky vydaných k tejto otázke a preto v prípade, pokiaľ by k predbežnému prejednaniu obžaloby nedošlo včas (pred uplynutím lehoty väzby, po ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená),   je potrebné   aby súd   konajúci   vo   veci   samej rozhodol o ďalšom trvaní väzby aj pred vykonaním samotného predbežného prejednania obžaloby.   Podľa názoru súdu v takýchto prípadoch o ďalšom   trvaní   väzby   je   možné rozhodnúť na základe postupu podľa § 79 ods. 2) Tr. poriadku, ktorý ukladá tomuto povinnosť skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili, resp. postupom podľa § 79 ods. 3) Tr. poriadku, v prípade podanej žiadosti o prepustenie   obvineného   z   väzby   na   slobodu.   Všetky   formy rozhodovania   o   ďalšom trvaním väzby po podaní obžaloby,   vzhľadom na skutočnosť, že v danom   prípade   sa jedná   o   senátnu   vec,   predpokladajú   rozhodnutie   v   senáte   formou   uznesenia   proti ktorému je prípustná sťažnosť, ktorá v súlade s ustanovením § 83 ods. 3) Tr. poriadku nemá   odkladný   účinok.   Obžaloba   v danej   trestnej   veci   napadla   na   súd   dňa   13.   3. 2008,   pričom   lehota   väzby   v   prípravnom   konaní   bola   predĺžená   do   14.   3.   2008. Skutočnosť, že súd konajúci vo veci samej nerozhodol o ďalšom trvaní väzby do času kým neuplynula lehota väzby v prípravnom konaní po ktorú bola väzba predĺžená, t.j. do 14.   3.   2008,   podľa   sťažovateľa   zakladá   porušenie   jeho   základného   práva   na   osobnú slobodu v súlade s citovanými článkami ústavy a dohovoru a je potrebné pripustiť, že nečinnosť súdu v tomto smere by znamenala zásah do tohto garantovaného základného práva. Vyššie uvádzané ústavné požiadavky garantujúce základné právo obvineného na osobnú slobodu boli súdu dostatočne známe v čase podania obžaloby a na skutočnosť, že súd o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, napriek veľmi krátkemu časovému obdobiu od podania obžaloby do uplynutia väzby nerozhodol, nemala vplyv časová otázka, ale iná objektívna príčina, ktorá bránila súdu včas vydať potrebné uznesenie o ponechaní, či neponechaní sťažovateľa vo väzbe po 14. marci 2008. Uvedenou objektívnou prekážkou bola skutočnosť,   že   sťažovateľ   ešte   v   prípravnom   konaní   namietal   všetkých   sudcov Okresného súdu   Poprad   a   domáhal   sa   odňatia   jeho   trestnej   veci   tomuto   súdu   a   jej prikázaniu inému súdu v mieste jeho trvalého bydliska. Sťažovateľ vo svojich podaniach, ktorými namietal všetkých sudcov   tunajšieho   súdu   konkretizoval predovšetkým tých sudcov,   ktorí rozhodovali   o   týkajúcich   sa   úkonoch   v   prípravnom   konaní,   vrátane predsedu senátu Mgr. P. R., ktorému vec napadla po podaní obžaloby. Podľa § 31 ods. 4) Tr. poriadku, druhá veta, úkon ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného, alebo neopakovateľného úkonu. Definícia takýchto úkonov je vymedzená v ustanovení § 10 Tr. poriadku, pričom podľa   ods.   16   neodkladný   úkon   je   taký   úkon,   ktorého   vykonanie   vzhľadom   na nebezpečenstvo zmarenia   alebo   zničenia   neznesie   z hľadiska účelu   trestného konania odklad na čas, kým sa začne trestné stíhanie. Podľa ods. 17 neopakovateľný úkon, je taký úkon, ktorý v ďalšom konaní už nemožno vykonať. Z hľadiska definície neodkladného, resp.   neopakovateľného   úkonu, tak   ako   táto   je   vyjadrená   v   Trestnom   poriadku, rozhodnutie   súdu   o   ďalšom   trvaní   väzby obvineného   nemožno   považovať   ani   za neodkladný,   ani   za   neopakovateľný   úkon. Vzhľadom   na   vzniknutú   situáciu   súd   v súvislosti s ďalšími procesnými postupmi vo veci vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/05, ktorý deklaruje že realizácia jedného základného práva nemôže ísť na úkor iného základného práva, v danom prípade práva na nezaujatý a nestranný súd a práva na   osobnú   slobodu.   Rovnováhu medzi požiadavkami vyplývajúcimi z práva na osobnú slobodu a z práva na nezaujatý a nestranný súd bolo možné dosiahnuť až na základe rozhodnutia, v danom prípade Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodoval o tom, či všetci   sudcovia   Okresného   súdu   Poprad   sú,   alebo   nie   sú vylúčení   z   prejednávania   a rozhodovania v danej trestnej veci. V danom prípade, vzhľadom na objektívnu nemožnosť rozhodovať súdom, ktorého všetci sudcovia, vrátane predsedu senátu ktorému vec bola pridelená, pretože títo boli namietaní, nebolo možné takúto rovnováhu zabezpečiť inými mechanizmami, napr. v rozvrhu práce, ktoré by umožňovali okamžitú nápravu, tak ako na to Ústavný súd SR poukázal napr. v ďalšom náleze vo veci I. ÚS 204/05. Až rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 3. 2008. ktoré bolo Okresnému súdu Poprad doručené dňa   15.   4.   2008   a   ktorým   námietky   obvineného   smerujúce   k predpojatosti všetkých sudcov   tunajšieho   súdu   boli   vyslovené   za   nedôvodné,   bolo   možné dosiahnuť   ústavou požadovanú rovnováhu medzi požiadavkami vyplývajúcim z práva na osobnú slobodu a z práva na nezaujatý a nestranný súd. Po doručení rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 3. 2008 senát Okresného súdu Poprad, ešte v ten istý deň ako mu bol doručený spis, t. j. 15. 4. 2008, rozhodol o trvaní ďalších dôvodov väzby obvineného po podaní obžaloby. V prípade, pokiaľ by súd konajúci vo veci samej rozhodoval o ďalšom trvaní, či netrvaní   väzby   sťažovateľa   ešte   v   deň   podania   obžaloby,   t.   j.   13.   3.   2008,   resp. nasledujúci deň 14. 3. 2008, šlo by o rozhodnutie namietaného súdu a teda v danom prípade by   bolo   porušené   právo   obvineného   na   nezaujatý   a   nestranný   súd,   pričom platná   právna úprava   daná   ustanovením   §   31   ods.   4)   Tr.   poriadku   jednoznačne neumožňuje takéto rozhodnutie vo veci vydať.

Postupy a úkony, ktoré Okresný súd Poprad vykonal v trestnej veci sťažovateľa, v žiadnom   prípade   nesmerovali   k   porušeniu   niektorého   z   jeho   základných   práv,   ale smerovali k tomu,   aby   obidva   eventuálne   dotknuté   jeho   základné   práva,   t.j.   právo   na osobnú slobodu a právo na nestranný a nezaujatý súd, boli vo vzájomnej rovnováhe v súlade s doposiaľ známymi nálezmi Ústavného súdu SR týkajúcich sa otázky ďalšieho trvania väzby po podaní obžaloby a preto navrhujeme sťažnosť sťažovateľa zamietnuť. V súvislosti s vydaním nálezu vo vzťahu k vydaniu príkazu na okamžité prepustenie obvineného T. L. z väzby poukazujeme na to, že tento stav v súčasnosti už netrvá, obvinený bol prepustený na slobodu na základe rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo   dňa 7. mája 2008.

Vo vzťahu k návrhu na vydanie nálezu v časti, v ktorej sťažovateľ požaduje zaplatiť mu   finančné   zadosťučinenie   Okresným   súdom   Poprad   vo   výške   500.000,-   Sk   a trovy konania, poukazujeme na to, že súd vo veci nebol nečinný, naopak vykonával úkony a postupy smerujúce k zabezpečeniu rovnováhy medzi ústavnými požiadavkami na zákonné práva, ktoré by mohli byť u sťažovateľa dotknuté, obvinený sa v súčasnosti vo väzbe už nenachádza, pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že sťažovateľ dostal vo väzbe mozgovú príhodu špecifikovanú v ambulantnej správe ako Dg.: I 64 (porážka), tak ako vyplýva z obsahu spisu,   táto diagnóza v konečnom dôsledku potvrdená nebola,   sťažovateľ podľa vyjadrení   väzenských lekárov bol   následne   schopný ďalších úkonov   trestného   konania, pričom   k   vzniknutým   zdravotným   problémom   obvineného   došlo   ešte   v   prípravnom konaní, bezprostredne pred úkonom oboznámenia sa s výsledkami vyšetrovania. Súdu nie   sú   známe   žiadne   ďalšie   zdravotné   ťažkosti   ku   ktorým   malo   dôjsť   na   strane obvineného po podaní obžaloby.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril   k stanovisku   okresného   súdu   podaním doručeným   3.   júna   2008   a   uviedol,   že   s názorom   okresného   súdu   nesúhlasí   z týchto dôvodov:

„1)   Je   pravdou,   že   sťažovateľ   namietal   zaujatosť   sudcov   Okresného   súdu   v Poprade a zároveň Krajského súdu v Prešove podaniami zo dňa 27. 11. 2007, 06. 11. 2007, 16. 12. 2007, 20. 01. 2008, 17. 01. 2008 a 15. 02. 2008. Táto skutočnosť sa konštatuje aj v uznesení   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   29.   02.   2008,   ktorý   neodňal   vec   z   rozhodovania Krajského   súdu   v   Prešove.   Je potrebné   poukázať,   že   v   odôvodnení   tohto   rozhodnutia Najvyšší   súd   SR   uvádza   skutočnosť tykajúcu   sa   namietania   sudcov   Okresného   súdu   v Poprade, avšak vo výroku uznesenia uviedol len to, že vec sa neodníma Krajskému súdu v Prešove (avšak nevysporiadal sa s otázkou odňatia veci Okresného súdu v Poprade). Bolo to zrejme   z   dôvodu,   že   Okresný   súd   v   Poprade   (príslušný   sudca   pre   prípravné   konanie) nepredložil vec Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o odňatí veci, resp. Najvyšší súd SR opomenul vo výroku rozhodnúť aj o tejto otázke. Je však potrebné zdôrazniť, že o námietke zaujatosti posledne vznesenej sťažovateľom 15. 02. 2008 sa nadriadený súd zaoberal (ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR), avšak vo výroku o nej nerozhodol. V žiadnom prípade v tomto smere pochybenie na strane Okresného súdu v Poprade (možné nepredloženie   veci   sudcom   pre   prípravné   konanie),   resp.   pochybenie   na   strane Najvyššieho súdu SR (opomenutie rozhodnúť výrokom o odňatí veci) nemôže byť na ťarchu sťažovateľa. Sťažovateľ totiž vzniesol poslednú námietku zaujatosti mesiac predtým než bola na súde podaná obžaloba (t.j. nie účelovo tesne pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní) a paradoxne sa o nej aj rozhodovalo nadriadeným súdom dňa 29. 02. 2008, ktorý sa však vo výroku nezaoberal otázkou odňatia veci Okresnému súdu v Poprade.

2) Aj keby o námietke zaujatosti (resp. návrhu na odňatie veci) rozhodnuté nebolo, nejde o takú skutočnosť, ktorá by bránila rozhodnúť súdu o ďalšom trvaní väzby. V zmysle § 32 ods. 3 TrP, ak vznesie námietku zaujatosti obvinený voči sudcovi, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne o nej tento senát. V. zmysle § 32 ods. 4 TrP voči rozhodnutiu podľa § 32 ods.   3 TrP   je   prípustná sťažnosť,   ktorá nebráni   vykonaniu   nariadeného   úkonu trestného konania. Rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby je možné považovať za úkon, ktorý by mal v zmysle § 79 ods. 2 TrP v spojení s čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru ex lege nariadiť konajúci súd tak, aby stihol rozhodnúť o väzbe predtým než uplynie lehota väzby, na ktorú bola naposledy sudcom pre prípravné konanie predĺžená. V tomto prípade mal senát rozhodnúť o zaujatosti, a v prípade, že by rozhodol, že je nezaujatý mal rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby. V prípade, ak zaujatý by bol, rozhodol by iný senát určený rozvrhom práce (§ 32 ods. 1 TrP). Takýmto spôsobom však porušovateľ nepostupoval.

Pokiaľ by sme sa stotožnili s názorom porušovateľa, že nemohol rozhodnúť o ďalšom trvaní   väzby   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   namietal   zaujatosť   všetkých   sudcov   Okresného súdu v   Poprade,   tak   potom   by   to   znamenalo,   že   vo   všetkých   väzobných   veciach   pri rozhodovaní o   uvalení   väzby,   resp.   predĺžení   lehoty   trvania   väzby,   by   žiadny   obvinený nemohol   byť   vzatý   do väzby,   resp.   nemohla   by   mu   byť   predĺžená   lehota   väzby,   ak   by namietol zaujatosť všetkých sudcov konajúceho prvostupňového súdu. Takáto interpretácia sťažovateľa vedie k záveru ad absurdum. Aj z tohto dôvodu je argumentácia sťažovateľa o vyváženosti   realizácie   základného práva   na   nestranný   súd   a   práva   na   osobnú   slobodu účelová.

Je potrebné zdôrazniť, že o žiadosti obvineného zo dňa 14. 03. 2008 o prepustenie z väzby nerozhodol porušovateľ v súlade s Trestným poriadkom vo forme uznesenia, a to ani po 15. 04. 2008,   kedy sa vec vrátila späť Okresnému súdu v Poprade po rozhodnutí Najvyšším súdom SR o odňatí veci. Z obsahu sťažnosti bolo pritom zrejmé, že obvinený sa domáha okamžitého prepustenia z väzby na slobodu (pričom vydal len uznesenie v zmysle § 79 ods. 2 TrP zo dňa 15. 04. 2008, v ktorom nerozhodol výrokom o žiadosti obvineného zo dňa 14. 03. 2008, a teda sa ani nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v tejto sťažnosti). Uvedený postup považujeme za závažné porušenie procesných práv pri rozhodovaní o väzbe. Na   základe   uvedeného   nie   je   možné   súhlasiť,   že   porušovateľ   sa   snažil   realizovať základné právo na nestranný súd v rovnováhe s právom na osobnú slobodu (I. ÚS 2/05). K takémuto postupu by došlo ak by postupoval v súlade so zákonnou a ústavnou úpravou, čo však v danom prípade nebolo.

O zdravotných dôvodoch sťažovateľa mám k dispozícii správu, ktorú som poslal ÚS SR zo dňa 04. 03. 2008, v ktorej stanovil diagnózu neurológ. Porušovateľ svoje tvrdenia o stanovisku lekárov z väzenskej nemocnice nepodložil žiadnymi dôkazmi.“

II.

Z dokladov, ktoré ústavnému súdu predložili účastníci konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 T 24/2008 možno skutkový stav zhrnúť takto:

Väzba sťažovateľa bola naposledy v prípravnom konaní predĺžená do 14. marca 2008 uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   140/2007   z 26.   novembra   2007   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 36/07 zo 6. decembra 2007. Okresná prokuratúra návrhom   zo   7.   februára   2007   požiadala   o predĺženie   lehoty   väzby   sťažovateľa   do 14.   septembra   2008.   Sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   uznesením č.   k.   0   Tp   140/2007-207   z   8.   februára   2008   návrh   okresnej   prokuratúry   zamietol s odôvodnením, že v rámci predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní boli vykonané všetky   procesné   úkony okrem   konfrontácie   sťažovateľa   so   svedkami   M. J.   a D.   J. ml., s ktorými   sa   podľa   vyjadrenia   obhajcu   bude   sťažovateľ   konfrontovať   až   na   hlavnom pojednávaní,   prípravné   konanie   sa   nachádza   v štádiu   oboznamovania   s výsledkami vyšetrovania a samotná skutočnosť, že pri oboznamovaní môže sťažovateľ navrhovať ďalšie dôkazy na svoju obhajobu, nezakladá dôvod na predĺženie lehoty väzby. Týmto uznesením okresný súd zamietol aj žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Krajský súd pred rozhodnutím o sťažnostiach okresného prokurátora a sťažovateľa predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie námietku   predpojatosti,   ktorú   sťažovateľ   vzniesol   v podaní   z 27.   novembra   2007   proti všetkým   sudcom   okresného   súdu   a krajského   súdu   z dôvodu „podozrenia   z korupcie, klientelizmu   a neodbornosti“ a žiadal,   aby   bola   vec   delegovaná   Okresnému   súdu Bratislava II,   v obvode   ktorého   má   trvalý   pobyt.   Predloženie   návrhu   najvyššiemu   súdu sťažovateľ urgoval podaniami zo 6. decembra 2007, 16. decembra 2007, 20. januára 2008, 17.   januára   2008   a 15.   februára   2008.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Ndt   1/2008 z 29. februára   2008   rozhodol   podľa   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku,   že   trestná   vec sťažovateľa sa krajskému súdu neodníma, pretože z návrhu sťažovateľa ani z písomných vyhlásení   sudcov   krajského   súdu   nevyplýva   dôležitý   dôvod   na   delegovanie   veci   mimo obvod krajského súdu, a nie je ani dôvod na vylúčenie členov konajúceho senátu, resp. niektorého z nich. Uznesenie bolo krajskému súdu doručené 4. marca 2008. Krajský súd uznesením   č.   k.   8   Tpo   1002/08-260   z 5.   marca   2008   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   aj sťažnosť okresného prokurátora proti uzneseniu okresného súdu a neprijal sťažovateľom ponúknutý sľub.

Prokurátor okresnej prokuratúry podal 13. marca 2008 obžalobu na sťažovateľa pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona.   Obhajca   sťažovateľa   podal   14.   marca   2008   žiadosť   o urýchlené   prepustenie sťažovateľa z väzby, v ktorej namietal porušenie práva na obhajobu tým, že bola podaná obžaloba   napriek   tomu,   že   obhajca   nebol   oboznámený   s výsledkami   vyšetrovania. S poukazom na rozhodnutia ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) obhajca namietal, že ďalšia väzba sťažovateľa je od 14. marca 2008 od 8.50 h. nezákonná a neústavná.

Okresný súd prípisom zo 14. marca 2008 predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie návrh sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci z dôvodu namietanej predpojatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorý vyplýva z jeho podaní z 27. novembra 2007, 6. decembra 2007, 16. decembra 2007, 20. januára 2008, 17. januára 2008 a 15. februára 2008. Návrh na odňatie   a prikázanie   veci   inému   súdu   podal   aj   predseda   senátu   okresného   súdu,   ktorý navrhol vec prikázať Okresnému súdu Bratislava I, ktorému bola 25. februára 2008 podaná obžaloba na sťažovateľa pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Ndt 6/2008 z 27. marca 2008 rozhodol, že sudcovia okresného   súdu   nie   sú   vylúčení   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   vo   veci sťažovateľa   a jeho   trestná   vec   sa   okresnému   súdu   neodníma.   V odôvodnení   uznesenia najvyšší súd konštatoval, že okolnosť, že sudcovia okresného súdu konali a rozhodovali v rozpore s predstavami a subjektívnymi názormi sťažovateľa, nie je zákonným dôvodom podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku na ich vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania.   K návrhu   predsedu   senátu   okresného   súdu   najvyšší   súd   uviedol,   že   v danom prípade je odňatie a prikázanie veci podľa § 23 Trestného poriadku vylúčené vzhľadom na to, že delegácia je prípustná len medzi súdmi tohto istého druhu a stupňa a v posudzovanej veci nejde o súdy toho istého druhu, keďže u každého z nich je daná iná vecná príslušnosť. Okresný súd je príslušný na konanie ako okresný súd podľa § 15 ods. 1 Trestného poriadku a Okresný súd Bratislava I je príslušný na konanie podľa § 16 ods. 1 Trestného poriadku ako okresný súd v sídle krajského súdu.

Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo okresnému súdu doručené 15. apríla 2008. V ten istý deň okresný súd podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku rozhodol, že dôvody väzby u sťažovateľa trvajú aj po 14. marci 2008. V uznesení okresný súd uviedol, že o zákonnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa nebolo možné rozhodnúť v čase od 13. marca 2008 do 14. marca 2008 z objektívnych dôvodov, a to pokiaľ sa nerozhodlo o návrhu sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci, ktorý podal z dôvodu namietanej zaujatosti všetkých sudcov okresného   súdu.   Týmto   postupom   bola   podľa   názoru   okresného   súdu   zabezpečená rovnováha   medzi   ústavnými   požiadavkami   vyplývajúcimi   z práva   na   osobnú   slobodu a z práva na nezaujatý a nestranný súd. Okresný súd sa pri rozhodovaní zaoberal aj podaním obhajcu sťažovateľa zo 14. marca 2008, a to v súvislosti s porušením práva na obhajobu, keď obhajca sťažovateľa namietal, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa s výsledkami vyšetrovania. Okresný súd konštatoval, že obhajca sťažovateľa bol o termíne úkonu riadne upovedomený,   svoju   neúčasť   na   ňom   len   oznámil   a nepožiadal   o určenie   náhradného termínu, a preto nebol toho názoru, že obžaloba bola podaná účelovo aj za cenu porušenia práv   sťažovateľa   na   obhajobu   a porušenia   práv   obhajcu   len   z toho   dôvodu,   aby   ďalšie trestné stíhanie sťažovateľa bolo vedené väzobne.

Sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu proti uzneseniu sťažnosť, v ktorej namietal   aj   neexistenciu   súdneho   rozhodnutia   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   po 14. marci   2008.   Krajský   súd   s poukazom   na   rozhodnutia   ústavného   súdu   a zistenie,   že do 14. marca 2008 nebolo okresným súdom rozhodnuté o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, dospel k záveru, že väzba sťažovateľa od 15. marca 2008 nemala zákonný podklad, a preto uznesením sp. zn. 5 Tos 7/08 zo 7. mája 2008 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a rozhodol   podľa   §   79   ods.   1   Trestného   poriadku   o prepustení   sťažovateľa   z väzby   na slobodu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   17 ods.   1   a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 ústavy tým, že:

a) ho okresný súd od 14. marca 2008 od 8.50 h. ponechal vo väzbe napriek tomu, že nerozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby,

b)   okresný   súd   nerozhodol   o jeho   žiadosti   o urýchlené   prepustenie   z väzby zo 14. marca 2008.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   §   72   ods.   2   tretej   vety   Trestného   poriadku   o väzbe   rozhoduje   súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie.

Podľa   §   76   ods.   5   Trestného   poriadku   súdu   plynie   lehota   väzby  ...   od   podania obžaloby....

Podľa   § 79   ods.   2 prvej   vety   Trestného poriadku   policajt,   prokurátor,   sudca   pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu.... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť.

Podľa   §   244   Trestného   poriadku   ak   je   obvinený   vo   väzbe,   rozhodne   súd   pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

1. K porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru ponechaním vo väzbe bez rozhodnutia súdu

Z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Ústava sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   Trestnom   poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťou ústavnom   rámci   zaručenej   osobnej   slobody.   Jej   nerešpektovanie   je   zároveň v nerešpektovaním ústavy, a tým i porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu (II. ÚS 55/98).

Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca sa však v prípade väzby len odkazom na zákonnú   úpravu   nevyčerpávajú.   Z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02).

V súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného súdu   vo   vzťahu k   čl.   17   ods.   2   a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   predtým,   než   uplynie lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená   (I.   ÚS   6/02, I. ÚS 217/05, III. ÚS 271/06, I. ÚS 187/07).

Ústavný súd citovaný právny názor opiera aj o judikatúru ESĽP (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61), podľa ktorej samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu,   nie   je   postačujúca   na   splnenie   kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl. 5   ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby.

Väzba, ak má byť zákonná, musí sa vždy opierať o právoplatné rozhodnutie súdu. Pokiaľ súdna prax túto požiadavku nerešpektuje, nie je v súlade s čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 204/05). V súvislosti s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 252/08 vyslovil, že neprávoplatné, ale predbežne vykonateľné uznesenie všeobecného súdu o väzbe spĺňa podmienku existencie rozhodnutia všeobecného súdu o trvaní väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Podstatou námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti je tvrdenie, že „okresný súd zadržiava sťažovateľa protiprávne vo väzbe naďalej aj po uplynutí lehoty trvania väzby, ktorá bola naposledy predĺžená do 14. 30 hod do 08.50 hod. Väzba od 14.03.2008 od 08.50 hod. už nie je krytá žiadnym súdnym rozhodnutím.“. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa nebolo rozhodnuté.

O ďalšom trvaní väzby sťažovateľa rozhodol okresný súd až uznesením z 15. apríla 2008. Toto uznesenie na podklade sťažnosti podanej sťažovateľom preskúmal krajský súd, ktorý dospel k záveru, že väzba sťažovateľa od 15. marca 2008 nemala zákonný podklad, uznesením sp. zn. 5 Tos 7/08 zo 7. mája 2008 zrušil uznesenie okresného súdu a rozhodol, že sťažovateľa ihneď prepúšťa z väzby na slobodu.

Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je daná iba vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrí do právomoci iného súdu. Iný súd je každý súd, ktorý má všeobecnú právomoc podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, a táto právomoc sa uplatňuje pri ochrane základného práva alebo slobody na zákonnom základe vykonávajúcom ústavnú úpravu základných práv a slobôd. Iným súdom je preto celá sústava všeobecného súdnictva (III. ÚS 241/06).

Nie   je   len   povinnosťou   ústavného   súdu   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti dodržiavať vo svojej činnosti okrem iného medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti   vrátane   povinnosti   rešpektovať   dohovor   pri   preskúmavaní   zákonnosti   väzby (III. ÚS 319/06).

Ochranu   právam,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta   v konaní   pred   ústavným súdom, poskytol sťažovateľovi krajský súd. Ak bola náprava vo veci sťažovateľa vykonaná v rámci   všeobecného   súdnictva,   ústavný   súd   v zásade   nemôže   vysloviť   porušenie označených práv sťažovateľa (I. ÚS 191/06).

Rozhodnutie   o ďalšom   trvaní   väzby   po podaní   obžaloby   patrilo   do   právomoci okresného   súdu.   Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť,   o ktorej rozhodoval všeobecný súd vyššieho stupňa. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva   podľa   čl. 5   ods.   3   a 4   dohovoru   nerozhodnutím   o žiadosti   o prepustenie z väzby

Sťažovateľ s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu a ESĽP v obdobných veciach podal   prostredníctvom   svojho   obhajcu   14.   marca   2008   okresnému   súdu   žiadosť o prepustenie z väzby. V čase podania sťažnosti nebolo o jeho žiadosti okresným súdom rozhodnuté, a preto sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti ďalšieho trvania väzby zaručeného čl. 17 ods.   2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.   Vo   vyjadrení   k stanovisku   okresného   súdu   z 28.   mája 2008   právny   zástupca sťažovateľa doplnil, že o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 14.   marca 2008 okresný súd nerozhodol ani 15. apríla 2008, pretože vydal len uznesenie podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku.

Účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť   zatknutým   alebo   inak   slobody pozbaveným   osobám   právo   na   súdnu   previerku   zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli pozbavené   slobody   (III.   ÚS   276/03).   Súd   rozhodujúci   na   podnet   dotknutej   osoby o zákonnosti   jej   väzby   sa   musí   zaoberať   rozhodnými   námietkami,   ktoré   vzniesla   proti zákonnosti väzby (III. ÚS 7/00).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (R. c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, V. c. Slovenská republika, rozsudok z 21.   decembra   2000,   §   33   -   §   36).   Príslušný   súd   nielenže   musí   preskúmať   súlad s procedurálnymi požiadavkami vnútroštátneho práva, ale tiež oprávnenosť podozrenia, na ktorom sa zatknutie zakladá, a legitimitu cieľa sledovaného zadržaním a následnou väzbou (napr. B. c. Litva, rozsudok ESĽP z 26. marca 2002, § 43).

Uznesením z 15. apríla 2008 okresný súd rozhodol podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku, že dôvody väzby sťažovateľa trvajú aj po 14. marci 2008. V odôvodnení tohto rozhodnutia   sa   vysporiadal   aj   s argumentáciou   sťažovateľa   obsiahnutou   v žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. marca 2008, s jeho námietkami sa   však nestotožnil. Proti rozhodnutiu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   sťažnosť,   ktorú   aj   využil a v ktorej opäť namietal nezákonnosť svojej väzby po 14. marci 2008. Krajský súd sťažnosti vyhovel a uznesením zo 7. mája 2008 prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

Ústavný súd na základe týchto zistení konštatuje, že uznesenie okresného súdu z 15. apríla 2008 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 5 Tos 7/05-1373 zo 7. mája 2008 v sebe zahŕňa kontrolu zákonnosti väzby aj v rozsahu sťažovateľových námietok uvedených v žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. marca 2008.

Úlohou   ústavného   súdu   bolo   posúdiť,   či   v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   bol postup   okresného   súdu   zlučiteľný   s požiadavkami   urýchlenosti   a neodkladnosti preskúmania   zákonnosti   väzby,   či   zachovanie   rovnováhy   medzi   základným   právom   na osobnú   slobodu   a právom   na   nezaujatý   a nezávislý   súd,   ktorým   argumentoval   predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení, nemôže mať za následok porušenie jedného z nich (v danom prípade základného práva na osobnú slobodu).

Z vyjadrenia okresného súdu, ako aj z jeho uznesenia z 15. apríla 2008 vyplýva, že okresný   súd   uznáva,   že   samotné   podanie   obžaloby   bez   toho,   aby   o jej   ďalšom   trvaní rozhodol   súd,   nie je dostatočným dôvodom   na držanie obvineného vo väzbe. V danom prípade však dospel k záveru, že o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa nemohol rozhodnúť v čase od 13. marca 2008 (keď bola podaná obžaloba) do 14. marca 2008 (keď uplynula lehota   naposledy   predĺženej   väzby   v prípravnom   konaní)   a nemohol   rozhodnúť   ani o žiadosti o prepustenie z väzby bezprostredne po jej podaní preto, že nebolo rozhodnuté o návrhu na odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému súdu, ktorý sťažovateľ podal ešte v prípravnom konaní.

Podľa   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku   z   dôležitých   dôvodov   môže   byť   vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa § 23 ods. 4 Trestného poriadku návrh strany na odňatie a prikázanie veci nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania, ak podľa súdu návrh neobsahuje dôležitý dôvod podľa odseku 1.

Okresný   súd   posúdil   návrh   sťažovateľa   z 27.   novembra   2007   spolu   s ďalšími podaniami   sťažovateľa   ako   návrh   na   odňatie   a prikázanie   veci   inému   súdu,   pretože sťažovateľ namietal zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu a medzi dôležité dôvody na odňatie a prikázanie veci v zmysle § 23 Trestného poriadku patrí aj vylúčenie všetkých sudcov príslušného súdu z rozhodovania.

Nie   je   úlohou   ústavného   súdu   interpretovať   jednotlivé   ustanovenia   Trestného poriadku, pretože výklad zákonov v zásade prináleží všeobecným súdom, a nie je úlohou ústavného súdu ani vyjadrovať sa k tomu, ako mohol, resp. mal postupovať okresný súd pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   je preskúmať zlučiteľnosť   postupu okresného súdu s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.  

Sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu v podaní z 27. novembra 2007 doručenom okresnému súdu 3. decembra 2007. Ďalšími podaniami, naposledy podaním doručeným okresnému súdu 18. februára 2006, urgoval predloženie spisu najvyššiemu súdu na rozhodnutie o jeho procesnom návrhu. Okresný súd mal preto nielen dostatok času, ale aj povinnosť zaoberať sa návrhom sťažovateľa po jeho podaní, súc si vedomý toho, že rozhodovanie o väzbe treba považovať za neodkladný úkon, pretože sa týka základného práva na osobnú slobodu, a takýto procesný úkon musí mať prednosť pred inými procesnými úkonmi. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti daného prípadu nemohol akceptovať obranu okresného súdu, pretože vzniknutá procesná situácia bola síce vyvolaná podaním návrhu sťažovateľom, pretrvávala však po podaní obžaloby v dôsledku postupu okresného   súdu,   ktorý   sa   jeho   námietkou   zaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu nezaoberal v čase jej podania, teda už pri rozhodovaní o väzbe v prípravnom konaní.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 14. marca 2008 došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   v súvislosti   s nerešpektovaním   požiadavky   rýchlosti a neodkladnosti   rozhodovania   o   väzbe   (bod   1   nálezu).   Vo   zvyšnej   časti   (namietané porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru) ústavný súd návrhu nevyhovel, pretože požiadavka konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je obsiahnutá v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd prikázal prepustiť ho bez zbytočného odkladu z väzby na slobodu. Keďže v čase rozhodovania ústavného súdu bol už sťažovateľ prepustený z výkonu väzby na slobodu, ústavný súd považoval rozhodovanie o tejto žiadosti za bezpredmetné, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Ústavný   súd   sa   tiež   zaoberal   žiadosťou   sťažovateľa   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie   konanie   bez   porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru ústavného súdu bol účel sťažovateľovej sťažnosti zavŕšený, pretože po podaní sťažnosti bol prepustený z väzby na slobodu. Ústavný súd preto nepovažoval v danom prípade za súladné s princípom spravodlivosti priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a za postačujúcu   satisfakciu   v posudzovanom   prípade   považoval   vyslovenie   porušenia označených práv uvedené vo výrokovej časti nálezu v bode 1 (obdobne I. ÚS 174/07).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. B. J., v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy právneho zastúpenia sumou 16 830 Sk za päť úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, porada   s klientom vo väzbe 28. marca 2008 pri udelení   splnomocnenia,   vypracovanie   sťažnosti,   vyjadrenie   k vhodnosti   ústneho pojednávania a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu).

Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, vypracovanie sťažnosti a vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu) podľa   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Ústavný súd nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia osobitne aj za úkon porady s klientom pri udelení splnomocnenia z 28. marca 2008, pretože to považoval za duplicitné uplatnenie náhrady za úkon prvej porady s klientom, a tiež nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na obsah podania ho nepovažuje za úkon právnej služby, za ktorý patrí odmena v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky. Za tri úkony právnej služby patrí náhrada po 3 176 Sk a 3-krát po 190 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 098 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, je treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2008