znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 139/07-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza vo veci sťažnosti J. Ž., M., zastúpeného advokátkou JUDr. E. P., P., ktorou namieta porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Poprad   v exekučnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Er   3043/99, Ex 915/1999, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Poprad v exekučnej veci sp. zn. Er 3043/99, Ex 915/1999 p o r u š e n é   b o l o.

2. J.   Ž. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000 Sk   (slovom šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Poprad   povinný   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   J. Ž.   v   sume   11 136,90 Sk   (slovom   jedenásťtisícstotridsaťšesť slovenských korún a deväťdesiat halierov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Poprad j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 11 136,90 Sk (slovom jedenásťtisícstotridsaťšesť slovenských korún a deväťdesiat halierov)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (...)   vedený   v   (...) do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. marca 2007 doručené podanie J. Ž., M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorom namietal porušenie svojich základných práv a slobôd v exekučnom konaní. Ústavný súd podľa obsahu posúdil podanie sťažovateľa ako   sťažnosť   podľa   čl.   127 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa v predloženom znení neobsahovala všetky náležitosti   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ustanovené   v   §   20   a v   §   50   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ústavný   súd   vyzval   30. marca 2007   sťažovateľa, aby v určenej lehote doplnil svoju sťažnosť o chýbajúce náležitosti. Sťažovateľ sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 18. apríla 2007.

Z doplnenej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sp. zn. Er 3043/99, Ex 915/1999. Sťažovateľovi bola platobným rozkazom okresného súdu sp. zn. Ro 32/95 z 12. januára 1995 uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému S., a. s., 34 181 Sk s prísl. V predmetnej veci bola uznesením okresného súdu z   8. septembra 1999   výkonom   exekúcie   poverená   súdna   exekútorka   JUDr.   R.   Ď., Exekútorský úrad, K.

Sťažovateľovi bolo 22. novembra 1999 doručené upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému podal 28. novembra 1999 námietky. Sťažovateľ tvrdí, že „Do dnešného dňa som   nebol   písomne   vyrozumený   Okresným   súdom   v Poprade   ako   rozhodol   o mnou podaných   námietkach.   Až   šetrením   danej   veci   som   sa   dozvedel   od   oprávneného   a   to, že Okresný súd v Poprade č. k. Er 3043/99 uznesením dňa 8. 3. 2006 rozhodol o mojich námietkach a to tým spôsobom, že moje námietky zamietol. Ja som do dnešného dňa ako povinný neobdržal vyššie uvedené uznesenie.   Tým,   že Okresný   súd v Poprade   rozhodol o námietkach   takmer   po   6   a   ½   roku   ja   ako   povinný   musím   platiť   úrok   z omeškania aj za obdobie nečinnosti Okresného súdu v Poprade“.

Na tomto základe sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vyslovil, že nečinnosťou okresného súdu v označenej veci bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk.

Ešte pred predbežným prerokovaním si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti sťažovateľa. Vo vyjadrení predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 218/2007 z 25. mája 2007 sa okrem iného uvádza:

„... Súdna   exekútorka   JUDr.   R.   Ď.,   doručila   tunajšiemu   súdu   žiadosť   o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného S., a. s. odštepný závod K., proti povinnému J.   Ž.,   bytom   M.   na   vymoženie pohľadávky oprávneného 34.181,-   Sk s prísl. a trov exekúcie dňa 2. 9. 1999 podľa zákona č. 233/1995 Z. z., na základe právoplatného platobného rozkazu Okresného súdu v Poprade č. k. Ro 32/95 zo dňa 12. 1. 1995.

Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané tunajším súdom... 8. 9. 1999. Dňa   10. 12. 1999   predložila   exekútorka   súdu   námietky   povinného   proti   exekúcii zo dňa 24. 11. 1999, ktorá nebola odôvodnená, a doplnená bola podaním povinného 1. 12. 1999.

Dňa 10. 1. 2000 súd vyzval exekútorku na vyjadrenie k námietkam povinného, ako aj k námietke o trovách exekúcie.

Dňa 19. 1. 2000 predložila exekútorka súdu vyjadrenie oprávneného k námietkam povinného, nevyjadrila sa však k námietke k trovám exekúcie.

Súd vyzval exekútorku na vyjadrenie k námietkam voči trovám exekúcie opakovane dňa 15. 3. 2004 a táto zaslala vyjadrenie dňa 29. 4. 2004.

O námietke povinného rozhodol vyšší súdny úradník... uznesením zo dňa 8. 3. 2006 tak, že námietku zamietol ako nedôvodnú. Rozhodnutie prevzal povinný 11. 4. 2006 a toto nadobudlo právoplatnosť 12. 4. 2006.

V exekúcii   sa   naďalej   pokračuje   u súdnej   exekútorky,   ktorá   doposiaľ   nevrátila poverenie na vykonanie exekúcie.

Vec   nebola   právne   zložitá,   ide   však   o konanie,   ktoré   sa   vedie   na   súde   ako   aj u súdneho exekútora a súd môže konať až vtedy, keď exekútor predloží všetky podklady a vyjadrenia.

Je   síce   pravdou,   že   od   predloženia   potrebných   dokladov   súdnou   exekútorkou uplynuli 2 roky do vydania rozhodnutia o námietke voči exekúcii, stalo sa to však z dôvodu, že   túto   agendu   začali   vybavovať   vyšší   súdni   úradníci,   ktorí   spočiatku   nemali   dostatok skúseností.

Tvrdenie sťažovateľa považujeme však za účelové, v snahe získať finančné plnenie a vylepšiť svoju finančnú situáciu, pretože o rozhodnutí sa dozvedel ešte 11. 4. 2006, kedy rozhodnutie prevzal, neodvolal sa proti nemu a až takmer po roku podal ústavnú sťažnosť na   porušenie   svojich   ústavných   práv.   Žiadame,   aby   Ústavný   súd   SR   sťažnosti   J.   Ž. nevyhovel...“

Sťažovateľ spolu so sťažnosťou predložil aj žiadosť o ustavenie právneho zástupcu. Ústavný súd jeho žiadosti vyhovel a uznesením č. k. IV. ÚS 139/07-18 zo 6. júna 2007 mu ustanovil za právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. E. P., P.

Ústavný súd uznesením   č.   k. IV.   ÚS   139/07-23 zo 6. júna 2007 prijal sťažnosť sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   a   po   jej   prijatí   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   ak   to   uzná za vhodné, doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti z 25. mája 2007.

Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci. Vzhľadom na to ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1/ÚS/2007 z 26. júna 2007   zdôraznil,   že   okresný   súd   v celom   rozsahu   zotrváva   na   svojom predchádzajúcom vyjadrení a navyše uviedol nasledovné:

„Sťažnosť   povinného   J.   Ž.   navrhujeme   zamietnuť   ako   nedôvodnú.   Sťažnosť   bola podaná   zjavne   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozhodnutia   súdu   o zamietnutí   námietky povinného proti exekúcii. Právoplatnosťou súdneho rozhodnutia povinnému zaniklo právo následne namietať porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Po právoplatnosti rozhodnutia, vychádzajúc zo základných zásad exekučného poriadku, je v konaní opäť činný súdny exekútor bez ingerencie súdu. V období odo dňa 29. 4. 2004, kedy po odstránení nedostatkov písomnej námietky a zistení stanoviska súdneho exekútora k uplatneným trovám exekúcie do rozhodnutia súdu, povinný nevyužil svoje právo vyplývajúce mu z ustanovenia § 62 Zákona 757/2004 Z. z. na podanie sťažnosti predsedovi okresného   súdu,   za   účelom   prijatia   opatrenia.   Samotný   dôvod   podanej   sťažnosti, a to skutočnosť,   že   povinný   musí   uhrádzať   úrok   z omeškania   aj   za   obdobie   nečinnosti Okresného   súdu   Poprad   sa   javí   scestným   a   neopodstatneným.   Splatnosť   pohľadávky oprávneného a priznanie úroku z omeškania bola stanovená súdnym rozhodnutím. Povinný mal povinnosť pohľadávku s príslušenstvom uhradiť v súdom stanovenej lehote a nesplnenie povinnosti   nie   je   možné   pričítať   na   ťarchu   inej   osobe.   Nerešpektovanie   súdneho rozhodnutia   vo   veci   samej   svedčí   o nezáujme   povinného   podrobiť   sa   súdnej   moci. Rozhodnutie o námietkach bolo povinnému riadnym spôsobom doručené ešte v roku 2006 a proti rozhodnutiu povinný neuplatnil opravný prostriedok.

V prípade, ak by Ústavný súd SR došiel k záveru, že zo strany súdu bolo porušené právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy SR postupom súdu, navrhujeme, aby súd povinnému nepriznal primerané finančné zadosťučinenie,   pretože   odôvodnenosť   takéhoto   návrhu   povinný   žiadnym   relevantným spôsobom nepreukázal.“

K vyjadreniam   predsedu   okresného   súdu   na   základe   predchádzajúcej   výzvy ústavného   súdu   zaujala   stanovisko   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v podaní   zo   16. júla 2007, v ktorom okrem iného uviedla:

„Sťažovateľ   v celom   rozsahu   zotrváva   na   svojej   sťažnosti   a   nasledujúcich vyjadreniach, ktoré boli Ústavnému súdu SR predložené.

Sťažovateľ opätovne uvádza, že jeho sťažnosť je dôvodná a spĺňa všetky náležitosti. Doterajší postup Okresného súdu Poprad v namietanom konaní nesmeroval k tomu, aby sa vo veci právoplatne rozhodlo v primeranom čase a tým vytvoril stav právnej istoty, naopak   z vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   Okresný   súd   v   Poprade   svojou   dlhodobou neodôvodnenou   nečinnosťou   porušuje   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Vyjadrenie   predsedu   Okresného   súdu   v   Poprade   je   pre   posúdenie   dôvodnosti ústavnej   sťažnosti   irelevantné   a to   najmä   z dôvodov,   že   exekučné   konanie   sa   začína návrhom na vykonanie exekúcie, pokračuje súdnym rozhodnutím o poverení tohto ktorého exekútora   exekúciu   vykonať   a   končí   súdnym   rozhodnutím   o ukončení   resp.   zastavení exekúcie.

To,   že   súd   poverí   exekučným   konaním   súdneho   exekútora,   nemožno   považovať za ukončenie   jeho   činnosti   s tým,   že   ostatné   je   vecou   konajúceho   povereného   súdneho exekútora, pretože súdny exekútor je osobou, ktorej súd zveruje výkon tejto súdnej moci a z toho dôvodu zodpovedá za konanie v celom rozsahu exekučného konania tak, aby toto bolo v súlade s ústavnými právami.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. Er 3043/99, Ex 915/1999.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia   a   rozhodovanie   súdu   v   exekučnom   konaní   (napr.   III. ÚS 15/03   alebo III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti   súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov   nevyníma.   Aj   podľa   názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (obdobne III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04).

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III. ÚS 61/98),   pričom   k   vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza „až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu“   (I. ÚS 10/98).   Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   alebo inom   právnymi   normami   upravenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci,   o ktorej   súd   prípadne   iný   orgán   verejnej   moci   rozhoduje,   2)   správanie   účastníka konania a 3) postup samotného súdu.   Za   súčasť prvého kritéria   sa   považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd v zhode s vyjadreniami účastníkov   konania   konštatoval,   že   neexistujú   dôvody,   ktoré   by   umožňovali   hodnotiť namietané exekučné konanie ako právne alebo fakticky zložité.

V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   po   preskúmaní   exekučného   spisu sp. zn. Er 3043/99   konštatoval,   že   sťažovateľovi   nemožno   pripísať   na   ťarchu   doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného exekučného konania. Ústavný súd zároveň vzal na vedomie námietku   predsedu   okresného   súdu   o tom,   že   sťažovateľ   nevyužil   svoje   právo   podať sťažnosť   proti   porušovaniu   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   § 62 a nasl. zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých zákonov a zohľadnil ju pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v namietanom exekučnom konaní ústavný súd po preskúmaní spisu sp. zn. Er 3043/99 konštatoval, že jeho priebeh v zásade zodpovedá popisu, ktorý je uvedený v už citovaných častiach vyjadrení predsedu okresného súdu.

Z doterajšieho   priebehu   namietaného   konania   vyplýva,   že   k prieťahom   došlo v období, keď okresný súd rozhodoval o námietkach proti exekúcii, ktoré mu boli doručené sťažovateľom 10. decembra 1999, pričom okresný súd o nich rozhodol až 8. marca 2006. Skutočnosť,   že okresný súd rozhodoval o námietkach   proti exekúcie takmer šesť rokov a štyri mesiace nemožno ospravedlniť žiadnym relevantným argumentom, a preto ústavný súd uzavrel, že v tomto období došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vo vzťahu k námietke predsedu okresného súdu, že sťažovateľ podal svoju sťažnosť zjavne   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozhodnutia   okresného   súdu   o   zamietnutí   jeho námietky, čím zaniklo aj jeho právo následne namietať porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou   zdôraznil,   že   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   namietaného exekučného konania vrátane sťažovateľa, dôjde až právne relevantným ukončením exekúcie, a nie nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o jeho námietkach proti exekúcii, a preto ju v danom prípade nepovažoval za relevantnú pre svoje rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.   Podľa   § 50   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk s poukazom na dlhotrvajúci stav právnej neistoty, ktorý mu spôsobuje vážne morálne ujmy, zhoršenie kvality života, ako aj na skutočnosť, že v namietanom konaní ide aj o zaplatenie úrokov z omeškania z vysokej finančnej sumy.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného exekučného konania,   postavenie   sťažovateľa   v tomto   konaní,   ako   aj   ďalšie   skutočnosti   uvádzané účastníkmi konania ústavný súd dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 60 000 Sk sťažovateľovi bude primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov   konania, ktoré vznikli v súvislosti   s právnym zastupovaním sťažovateľa advokátkou JUDr. E. P. v konaní pred ústavným súdom (body 3 a 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   ich   vyčíslil   sumou 11 136,90 Sk   (slovom   jedenásťtisícstotridsaťšesť slovenských   korún   a   deväťdesiat   halierov) spolu   za   tri   úkony   právnej   pomoci   podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov.   Suma   bola vypočítaná zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá bola v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk, t. j. 3-krát po 2 970 Sk a 3-krát po 178 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pretože išlo o úkony urobené v roku 2007. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, táto suma bola zvýšená ešte o 19 % DPH.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007