znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 139/04-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5.   mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., bytom T., ktorou namieta porušenie základného práva na   primerané   hmotné   zabezpečenie   v   starobe   a takú   pomoc   v   hmotnej   núdzi,   ktorá   je nevyhnutná na zabezpečenie základných   životných   podmienok podľa   čl.   39 ods.   1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky, a   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 7/00 v spojení s postupom Krajského súdu v Trnave v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 87/03, porušenie čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a základného práva pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava, sp. zn. 360 602 7070 z 22. apríla 1997, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2004 doručená sťažnosť J. B., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a takú pomoc v hmotnej núdzi, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   a   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   ústavy   postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 7/00 v spojení s postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 87/03, porušenie čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a základného práva pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa   čl.   19   ods.   1   a   2   ústavy   postupom   a rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   ústredia Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) sp. zn. 360 602 7070 z 22. apríla 1997.

Sťažovateľ   opísal   skutkový   stav,   ktorý   predchádzal   podaniu   jeho   sťažnosti   tak, že „Dňom 2. 6. 1996 som dosiahol vek a podmienku odpracovaných 44 rokov. Už skôr som podal žiadosť o výpočet a priznanie starobného dôchodku. Sociálna poisťovňa, Bratislava, napriek   tomu,   že   mala   za   preukázané   tieto   rozhodujúce   podmienky,   o.   i.   aj   v   liste zo 6. 5. 1997,   odmietla   mi dôchodok   vyplácať.   Proti   postupu som sa odvolal   a vo veci preskúmania Rozhodnutia rozhodoval K. s. v T. a po odvolaní NS SR, s tým, že postup žalovanej organizácie nebol zákonný a správny“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „Moje základné právo bolo porušené podľa čl. 48 (2), namiesto 1. rok vec v právnej neistote bola skončená po nezmyslených prieťahoch za vyše 5 rokov. Ani jediný deň týchto korupčných prieťahov som nezvinil. Naopak, na prieťahy som podával mnohé sťažnosti.

Bolo porušené moje právo v zmysle čl. 39 (1, 2) Ústavy SR, lebo som nedostával, a nemal,   zabezpečené   základné   životné   podmienky.   Nedostával   som   mzdu,   starobný dôchodok ani žiadne iné zabezpečenie v hmotnej núdzi.

Iba z dôvodu, že som sa postavil na odpor, čl. 32, a využil právo sa zúčastňovať na správe vecí verejných, odmietli mi korupčne v súčinnosti môjho zamestnávateľa vyplácať patriaci mi dôchodok.

Som   presvedčený   aj   o   porušení   môjho   základného   práva   podľa   ÚSTAVY čl. 12 (1, 2, 4) v spojitosti ku čl. 19 (1, 2)“.

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   to,   že   „Moja   žaloba   na   ochranu   osobnosti   bola zamietnutá. Právoplatný nesprávny a nespravodlivý rozsudok mi bol doručený do vlastných rúk poštou dňa 12. 2. 2004, za viac ako 5 rokov“.

Zastávajúc názor, že sťažnosť je podaná v zákonnej lehote, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 (2) Ústavy SR postupom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. 14 C 7/00 porušené bolo.

2. Zamietnutím žaloby na ochranu osobnosti, postupom Okresného súdu v Trnave a Krajského súdu v Trnave podľa čl. 39 (1, 2) Ústavy SR, právo na hmotné zabezpečenie základných životných potrieb, v hmotnej núdzi J. B. bolo porušené.

3. Postupom žalovanej organizácie a vyvolanou právnou neistotou, ako i ohrozením zdravia,   života   a ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti   podľa   Ústavy   čl.   19   (1,   2), i nerešpektovaním všeobecného súdu, základné právo J. B. bolo porušené.

4. Rozhodnutím a postupom Sociálnej poisťovne – ústredie Bratislava, o pozastavení výplaty starobného dôchodku, jediného to byt príjmu k životu podľa čl. 12 (1, 4) o slobode, rovnosti   a dôstojnosti   a že   nikomu   nemôže   sa   spôsobiť   ujma   zato,   že   uplatňuje   svoje základné právo, na tom základe právo J. B. bolo porušené.“

Sťažovateľ   sa   taktiež   domáha,   aby   mu   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk, ktoré mu má vyplatiť okresný súd „za nerozumné korupčné   prieťahy“ a   Sociálna   poisťovňa „za   nedôvodné   a   korupčné   nevyplácanie starobného   dôchodku“,   a   napokon   žiada,   aby   mu   bol   v   konaní   pred   ústavným   súdom ustanovený právny zástupca.

Ústavný   súd   vyzval   okresný   súd   na   zaslanie   súvisiaceho   súdneho   spisu.   Spis sp. zn. 14 C 7/00 bol ústavnému súdu doručený 23. apríla 2004.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu sp. zn. 14 C 7/00 v spojení s postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 87/03

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Zo sťažnosti, ako aj z doložky právoplatnosti vyznačenej na rozsudku okresného súdu   sp.   zn.   14 C 7/00   z   10. októbra 2002   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 11 Co 87/03 z 12. novembra 2003, ktorým bol potvrdený sťažovateľom napadnutý rozsudok okresného súdu, vyplýva, že konanie, v ktorom malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo právoplatne skončené 12. februára 2004.

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatoval, že v čase, keď mu bola sťažnosť doručená, t. j. 26. februára 2004, už bol odstránený stav právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   nachádzal   pred   právoplatným   skončením príslušného   súdneho   konania,   a   k   porušovaniu   označeného   základného   práva už nedochádzalo.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd   v   tejto   súvislosti   opakovane zdôraznil,   že   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   relevantnej   časti ustanovuje   imperatív,   ktorý   platí   pre   všetky   súdne   konania   a   ktorý,   čo   sa   týka   oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).

S prihliadnutím na uvedené východiská poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zásadne vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo (m. m. III. ÚS 116/01, I. ÚS 86/02, IV. ÚS 61/03).

Ak   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistí,   že   konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo   právoplatne   skončené   ešte   pred   podaním   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a   teda k porušovaniu označeného základného práva už nedochádza, sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z účelu toho základného práva ustáleného svojou judikatúrou.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv   a v prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa vo vzťahu k okresnému súdu domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd poznamenáva, že jeho fakultatívna právomoc   priznať   v   prípade,   že   vyhovie   sťažnosti   tomu,   koho   práva   boli   porušené, aj peňažnú satisfakciu podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom nemodifikuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V nadväznosti na to je tiež potrebné zdôrazniť, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nemožno ponímať ako   nejaký   samostatný   nárok   na   prípadné   odškodnenie   za   zistené   prieťahy   v   konaní príslušného štátneho orgánu, keďže tento nárok má len akcesorickú povahu. Ústavný súd už v spojitosti s tým vyslovil, že „satisfakčný potenciál“ rozhodnutia ústavného súdu nie je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty. Inými slovami, meritórne konanie o námietke porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (I. ÚS 235/03).

Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel ustanovenia § 48 ods. 2 ústavy vylučovali ďalšie konanie ústavného súdu o tejto časti sťažnosti, ústavný súd ju už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a takú pomoc v hmotnej núdzi, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 14 C 7/00 a postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 11 Co 87/03

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy „Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa“. Podľa druhého odseku tohto   článku   ústavy   „Každý,   kto   je   v   hmotnej   núdzi,   má   právo   na   takú   pomoc,   ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok“.

Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   a   krajským   súdom,   v   ktorom   podľa tvrdenia sťažovateľa boli porušené jeho práva podľa citovaného článku ústavy, bola jeho žaloba o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. K porušeniu označeného práva malo podľa sťažovateľa dôjsť postupom uvedených súdov a zamietnutím jeho žaloby.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   podľa § 25 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   skúmal,   či   v   danom   prípade   nejde   o   zjavne neopodstatnenú sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť,   ktorú   možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (III. ÚS 206/03, IV. ÚS 229/03).

O   zjavne neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 64/04). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Na   základe   posúdenia   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   ale   najmä   s   prihliadnutím na predmet   konania   pred   okresným   súdom   a   krajským   súdom   ústavný   súd   zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi sťažovateľom napadnutými postupmi týchto súdov a namietaným porušením jeho základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy. Nedostatok priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   porušením   označených   sociálnych   práv sťažovateľa a namietanými postupmi všeobecných súdov vyplýva najmä z toho, že týmito postupmi nebola ani nemohla byť priamo dotknutá podstata základných práv sťažovateľa na primerané   hmotné   zabezpečenia   a   pomoc   v   hmotnej   núdzi,   ktorá   je   nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Sťažovateľ nepreukázal, že by okresný súd   zamietnutím   jeho   žaloby   na   ochranu   osobnosti   a   krajský   súd   tým,   že potvrdil prvostupňový   rozsudok,   zasiahli   do   jeho   základných   práv   zaručených   v   čl. 39   ods. 1 a 2 ústavy. Keďže z ničoho, čo je uvedené v sťažnosti, v jej prílohách a v dotknutom spise okresného súdu nemožno usúdiť, že všeobecné súdy mohli zasiahnuť do niektorých z práv, ktorých   porušenie   sťažovateľ   namietal,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   v   tejto   časti   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. K   namietanému   porušeniu   čl. 12   ods.   1 a 4   ústavy   a   základného   práva na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena a základného práva pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa   čl. 19   ods.   1 a 2   ústavy   postupom   a   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne sp. zn. 360 602 7070 z 22. apríla 1997 o pozastavení výplaty starobného dôchodku

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Podľa čl. 12 ods. 4 „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na jeho právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody“.

Článok 19 ods. 1 ústavy garantuje každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Druhý odsek toho článku ústavy zaručuje každému ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Výzvou z 24. marca 2004 bol sťažovateľ požiadaný, aby vo svojej sťažnosti upresnil bod 3 návrhu rozhodnutia (petitu) v tom zmysle, aby konkretizoval „žalovanú organizáciu“ a jej postup, ktorý namieta. Zároveň ho ústavný súd vyzval, aby upresnil petit sťažnosti v bode   4,   pokiaľ   ide   o   spisovú   značku   rozhodnutia,   ktoré   napáda,   dátum   jeho vydania a postup   Sociálnej   poisťovne   v   súvislosti   s   pozastavením   výplaty   jeho   starobného dôchodku.

Na výzvu ústavného súdu odpovedal sťažovateľ podaním, ktoré mu bolo doručené 7. apríla 2004.

K bodu 3 petitu v ňom uviedol: «Žalovaná organizácia vo veci, Sociálna poisťovňa - ústredie   Bratislava,   potom,   ako   mi   vznikol   nárok   na   dôchodok   a hmotné   zabezpečenie v starobe k 1. 8. 1996 odmietla mi dôchodok vyplácať.

Reklamácie,   žiadosti,   sťažnosti   a prosby   boli   márne,   všetko   odmietali   bez odôvodnenia, až neskôr vydali „rozhodnutie“».

K bodu 4 petitu uviedol: «Rozhodnutie č. 360 602 7070 zo dňa 22. 4. 1997 uvádza o. i.:   „že   starobný   dôchodok   sa   nevypláca   z dôvodu,   že   môj   pracovný   pomer   nebol skončený...“ Odôvodnenie postup a prístup na takéto rozhodnutie nebol daný zo zákona, išlo o korupčnú svojzlomyseľnosť aktérov v mene žalovanej inštitúcie. Viac odborníkov - právnikov   z ich   radov   označili   mi   pri   osobnom   stretnutí,   že   konanie   proti   mne   je protiprávne   a svojvoľné,   ale   povedali   mi   (M.,   S.,   H.):   „v   žiadnom   prípade   sa   na   mňa neodvolávajte, dopadli by sme ako vy...“ ».

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ňou namieta postup a rozhodnutie Sociálnej poisťovne sp. zn. 360 602 7070 z 22. apríla 1997, ktorým mu priznala starobný dôchodok, avšak zároveň neuvoľnila jeho výplatu dôvodiac, že ku dňu podania žiadosti o priznanie starobného   dôchodku   nepreukázal   rozhodujúcu   skutočnosť,   t. j.   skončenie   pracovného pomeru.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je však jednou zo zákonných podmienok pre   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie   konanie   jej   podanie   v   lehote ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   teda   v   lehote   dvoch   mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (I. ÚS 38/98). Ústavný súd nemá pochybnosti, že toto ustanovenie   napriek   niektorým   zmenám   v   príslušnej   ústavnej   úprave   naďalej   vykonáva čl. 127 ústavy a že rešpektovaním rovnováhy medzi potrebou ochrany základných práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej istoty a nadobudnutých práv na   strane   druhej   plní   rovnaký   účel,   aký   plnilo   v   období   platnosti   a   účinnosti predchádzajúceho znenia tohto článku ústavy.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   že   podstatou   tvrdení   sťažovateľa o porušení označených základných práv a slobôd sú skutočnosti, ku ktorým došlo najneskôr 22. apríla 1997, že v čase, keď bola ústavnému súdu predmetná sťažnosť podľa čl. 127 ústavy doručená, t. j. 26. februára 2004, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom a že odo dňa, keď došlo k tvrdenému porušeniu označených práv, mal   sťažovateľ   dostatočne   dlhú   lehotu   na   to,   aby   na   ochranu   svojich   základných   práv a slobôd využil   ten   právny prostriedok,   ktorý   mu   ústava   vo   veci   individuálnej   ochrany základných práv a slobôd priznávala do 31. decembra 2001, posúdil jeho sťažnosť ako návrh podaný oneskorene.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004