znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 139/03-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   apríla   2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť D. G., bytom B., A. G., bytom K., V. S., bytom K., A. M., bytom K., a Ľ. N., bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. M. Sz., K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. G., A. G., V. S., A. M. a Ľ. N. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/93 od 8. novembra 2001, keď bol vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 67/01-31, p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice - okolie v   konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/93 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. D. G.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom Sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. A. G.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom Sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. V.   S.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   70   000   Sk (slovom Sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. A. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom Sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

7. Ľ. N.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom Sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

8. Okresný súd Košice - okolie   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločne a nerozdielneD. G., A. G., V. S., A. M. a Ľ. N. trovy konania v sume 35 440 Sk (slovom Tridsaťpäťtisíc- štyristoštyridsať slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokátky JUDr. M. Sz., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2003 doručená sťažnosť D. G., A. G., V. S., A. M. a Ľ. N. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/93.

Ústavný súd uznesením z 13. augusta 2003 sp. zn. IV. ÚS 139/03 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 15 C 45/93 v období od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 67/01.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 26. septembra 2003 doručenom ústavnému súdu 2. októbra 2003 o. i. uviedol, že „Na Vašu výzvu Vám oznamujeme, že vo veci č. k. 15 C 45/93   na pojednávaní   9. 9. 2003 bol vyhlásený rozsudok, ktorý (ku dňu odpovede na výzvu) nebol vyhotovený, pretože účastníci konania zatiaľ nezdokladovali trovy konania. Po vyhotovení a expedovaní rozsudku Vám postúpime celý spis“.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov a z vyžiadaného   spisu   ústavný   súd   vo   veci   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   45/93   zistil nasledovný stav veci:

Sťažovatelia podali 25. júna 2001 ústavnému súdu podnet vo veci porušenia ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy. Ústavný súd rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 67/01 z 8. novembra 2001 rozhodol, že ich označené základné právo bolo okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/93 porušené.   Ústavný   súd   v ňom   hodnotil   konanie   okresného   súdu   od   15.   februára   1993 do 11. júna 2001, keď bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na ďalší procesný postup.

Po vrátení spisu   z ústavného súdu   25. septembra 2001 okresný súd vykonal tieto úkony:

Okresný súd 7. decembra 2001 a 1. marca 2002 vydal doplňujúce rozsudky. Dňa 20. marca 2002 sťažovatelia v prvom a druhom rade (v konaní pred okresným súdom v procesnom postavení ako odporcovia), 25. marca 2002 sťažovateľka v treťom rade a 27. marca 2002 sťažovateľka v štvrtom   rade doručili   okresnému súdu   odvolanie proti doplňujúcemu rozsudku z 1. marca 2002.

Dňa 27. marca 2002 okresný súd predložil spis krajskému súdu. Dňa 12. novembra 2002 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu spolu s doplňujúcimi rozsudkami a vec mu vrátil na ďalšie konanie, 19. decembra 2002 bol spis vrátený z krajského súdu.Dňa   21.   mája   2003   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   5.   jún   2003. Pojednávanie   bolo   odročené   na   26.   jún   2003,   pretože   právny   zástupca   navrhovateľov nedoručil špecifikáciu návrhu, ktorú mal doručiť na základe výzvy okresného súdu. Dňa 26. júna 2003 bolo pojednávanie odročené na 9. september 2003 z toho istého dôvodu. Dňa 27. júna 2003 právny zástupca navrhovateľov doručil špecifikáciu návrhu. Dňa 9. septembra 2003 okresný súd vyhlásil rozsudok.Dňa 2. decembra 2003 sťažovatelia podali proti rozsudku odvolanie.Dňa   5.   decembra   2003   okresný   súd   doručil   odvolanie   na   vyjadrenie   právnemu zástupcovi navrhovateľov.

Dňa 9. decembra 2003 okresnému súdu doručili odvolanie navrhovatelia a okresný súd spis predložil krajskému súdu.

Dňa   16.   decembra   2003   navrhovatelia   doručili   okresnému   súdu   vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľov.

Dňa   18.   februára   2004   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia v merite   veci   ako   predložený   predčasne   za   účelom   odstránenia   nedostatkov   v rozsudku okresného súdu z 9. septembra 2003 a nedostatkov odvolania.

Dňa 1. marca 2004 bol spis doručený z krajského súdu na okresný súd.Dňa   2.   marca   2004   okresný   súd   uložil   sťažovateľom,   aby   doplnili   náležitosti odvolania, a vyhotovil opravné uznesenie, ktorým opravil vady rozsudku.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 45/93 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia sa podanou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS   15/03,   II.   ÚS   66/03),   v súlade   s ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľov   v   posudzovanom   prípade   považovať   také konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k odstráneniu   ich právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty pre sťažovateľov   v ich   veci   dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   bez ohľadu na to, či by to bolo meritórne alebo iné rozhodnutie, ktorým by sa spor právoplatne skončil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   veci   sťažovateľov   sa   koná   na   všeobecnom   súde od 29. júna   1993   a konanie   nie   je   právoplatne   skončené.   Ústavný   súd   pripomína, že v období od 8. novembra 2001 okresný súd konal už s vedomím, že v predchádzajúcom konaní porušil základné právo sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov. Napriek tomu ústavný súd z obsahu spisu nezistil, že by po tomto dátume venoval okresný súd takú zvýšenú pozornosť postupu v tejto veci, ktorá by sa sťažovateľmi po náleze ústavného súdu právom očakávala. V tejto spojitosti treba uviesť, že v dobe rozhodovania ústavného súdu podľa § 2 ods. 3 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sudca bol pri výkone svojej funkcie viazaný nálezom ústavného súdu. Viazanosť v tomto prípade znamenala, že okresný súd mal urobiť všetky potrebné procesné úkony bez zbytočného odkladu tak, aby po náleze ústavného   súdu   už   zbytočné   prieťahy   v konaní   nevznikali   (IV.   ÚS   140/03). V posudzovanom konaní sa tak nestalo, hoci okresný súd vo veci rozhodol, ale konanie nie je právoplatne skončené.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje   okrem   toho,   čo   sa   uviedlo   o viazanosti   okresného   súdu   predchádzajúcim nálezom,   tri   základné kritériá, ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

1.   Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   vyrovnanie   dedičských   podielov k poľnohospodárskej pôde. Ústavný súd konštatuje, že tieto spory nie sú právne zložité, existuje   k nim   stabilizovaná   judikatúra   a metodika   postupu   všeobecných   súdov,   ale vzhľadom   na   väčší   počet   účastníkov   konania   sa   môžu   prejaviť   ako   skutkovo   náročné. Žiadna skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť to, že za viac ako 10 rokov nie je vo veci právoplatne rozhodnuté. Okresný súd vo svojom vyjadrení nenamietal skutkovú a právnu zložitosť veci.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   spôsobeniu   zbytočných   prieťahov   zo   strany sťažovateľov.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Okrem toho, že v konaní vykazoval zbytočné prieťahy, jeho postup bol nesústredený a neefektívny. Okresný súd bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky od 19. decembra 2002,   keď   mu   bol   spis   vrátený   z krajského   súdu,   do   21.   mája 2003,   keď   určil   termín pojednávania na 5. jún 2003 (viac ako 5 mesiacov).

Výsledkom   nesústredenej   a neefektívnej   práce   okresného   súdu   boli   doplňujúce rozsudky z decembra 2001 a marca 2002, ktoré odvolací súd zrušil, pretože ich okresný súd vydal bez nariadenia pojednávania, nevyhlásil ich verejne. Nesústredená činnosť okresného súdu vyplýva i z toho, že pojednávania nariadené na 5. jún a 26. jún 2003 musel odročiť za účelom predloženia špecifikácie návrhu, a výzvu právnemu zástupcovi navrhovateľov za týmto účelom vypracoval až 21. mája 2003, hoci takýto jednoduchý úkon mohol a mal vykonať ešte pred tým, než určil termín pojednávania, hneď po tom, ako bol spis vrátený z krajského súdu.

Rovnako neefektívne a nesústredene postupoval okresný súd i 9. decembra 2003, keď spis predložil krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní, pričom krajský súd mu vec   vrátil   bez   meritórneho   rozhodnutia   ako   predčasne   predložený,   pretože   neodstránil nedostatky vyskytujúce sa v odvolaní, a krajský súd zistil chyby i v písomnom vyhotovení rozsudku okresného súdu, ktoré bolo potrebné odstrániť pred rozhodnutím krajského súdu.

V dôsledku   nesústredenej   a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   sa   konanie   tiež neúmerne predlžovalo.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že konanie, v ktorom ústavný súd už nálezom vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov, je stále na súde prvého stupňa bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Doterajšia dĺžka konania okresného súdu (viac ako 10 rokov) preto   nemôže   byť   v žiadnom   prípade   akceptovaná   a ospravedlnená.   Okresný   súd   síce rozhodol   rozsudkom   9.   septembra   2003,   ale   po   rozhodnutí   ústavného   súdu   o porušení základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov všeobecný súd mal venovať postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť, aby odstránil stav právnej neistoty sťažovateľov.

Ústavný súd vychádzajúc aj zo svojho nálezu, ktorým konštatoval zbytočné prieťahy v napadnutom konaní v roku 2001 (II. ÚS 67/01) uzavrel, že v ňom po právoplatnosti tohto nálezu došlo znovu k zbytočným prieťahom, a to nielen nečinnosťou okresného súdu, ale aj jeho nesústredeným a neefektívnym postupom. Preto vo veci sťažovateľov bolo potrebné vysloviť porušenie ich základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu v ich veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia požadovali za porušenie nimi označeného základného práva finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk každému zvlášť. V tejto časti sťažnosť okrem iného odôvodnili aj tým, že okresný súd porušuje ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov už viac ako 9 rokov aj napriek nálezu ústavného súdu z novembra 2001, čím je do značnej miery narušená ich právna istota a sťažovatelia pre neriešenie ich veci sú obmedzovaní aj vo výkone ich vlastníckeho práva.

Podľa ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je možné napraviť iným zákonom dovoleným a predvídaným spôsobom. V danom prípade preto do úvahy prichádza priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02).

Sťažovatelia   podľa   názoru   ústavného   súdu   musia   za   daných   okolností   pociťovať určitú   beznádej   v ich   veci,   ak   okresný   súd   napriek   tomu,   že   o zbytočných   prieťahoch v konaní pred ním už rozhodol ústavný súd, vo veci konal bez viditeľného pokroku. Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol zistený v tejto veci,   nerešpektovali   a   porušovali   základné   práva   účastníkov   konaní   pred   všeobecnými súdmi.   Takýto   prístup   všeobecných   súdov   k nálezom   ústavného   súdu   a k odstraňovaniu príčin   vedúcich   k záverom   o porušovaní   základných   práv   účastníkov   ohrozuje   dôveru občanov   k princípom   právneho   štátu.   Vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho doterajšieho priebehu, z odôvodnenia celej situácie sťažovateľmi, z princípov spravodlivosti a z potreby zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľov ústavný súd dospel k záveru, že   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   70   000   Sk   (slovom   Sedemdesiattisíc slovenských korún) pre každého sťažovateľa zvlášť, ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie základných práv sťažovateľov dostatočnou náhradou nemajetkovej ujmy.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. M. Sz.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže ústavný súd v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Predmet   konania,   ktorým   je   ochrana   základných   práv   a slobôd,   je   v   zásade nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   nezameniteľný   s   primeraným   finančným   zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (napr. III. ÚS 82/03).

Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) i úhradu trov   konania   vo   výške   35   440   Sk   (slovom   Tridsaťpäťtisícštyristoštyridsať   slovenských korún)   z dôvodu   trov   ich   právneho   zastúpenia.   Ústavný   súd   priznal právnej   zástupkyni úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   za   zastúpenie   každého   sťažovateľa   (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) v súlade s ustanovením § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), pričom úhradu za jeden právny úkon právnej služby priznal vo výške 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk). Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená podľa § 17 ods. 2 vyhlášky o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb.

Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   sťažovateľov   desaťkrát   náhradu režijného paušálu po 128 Sk (§ 19 vyhlášky).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2004