znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 138/2013-78

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. C., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 4, čl. 49, čl. 50 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d), čl. 7 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 To/68/2012   a jeho   rozsudkom z 28. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2012 doručená sťažnosť R. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 čl. 12 ods. 4, čl. 49, čl. 50 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d), čl. 7 ods. 1   a   čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn.   1 To/68/2012   a jeho   rozsudkom   z 28.   augusta   2012   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ podaním (doplnením sťažnosti) doručeným ústavnému súdu 5. novembra 2012 opätovne zdôraznil, že uplatňuje „len také námietky o porušených právach, pre ktoré nemôžem   podať   dovolanie“.   Ďalej   uvádza,   že   podľa   jeho   názoru   dovolanie   ani   podať nemôže, „lebo to je možné podať v zmysle § 368 ods. 1 Tr. por. len proti právoplatnému rozhodnutiu, čo napadnuté rozhodnutie nie je. Pretože... odvolací súd de facto a de iure absolútne   nerozhodol   meritórne   o odvolaniach   obhajcu   a mňa   proti   výrokom   o vine a treste, ale len zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade škody a sám o ňom rozhodol.“.

Ďalším doplnením sťažnosti doručeným ústavnému súdu 11. januára 2013 sťažovateľ spresnil   svoju   argumentáciu   vo   vzťahu   k dôkazu   –   znaleckému   posudku   č. 21/2010 zo 14. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 36 T/29/2010 z 28. júna 2012 (ďalej len „ rozsudok okresného   súdu   z 28.   júna   2012“)   v spojení   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a ods. 2   písm. a),   b),   d)   a   e)   Trestného   zákona   s   poukazom   na   § 138   písm. c)   a   § 140 písm. c) Trestného zákona. Za tento obzvlášť závažný zločin bol sťažovateľ okrem iného odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 28. septembra 2012.

Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, k porušeniu jeho v sťažnosti označených základných práv podľa   ústavy,   práv   podľa   dohovoru,   ako   aj   označených   článkov   ústavy.   Sťažovateľ v pomerne obsiahlej sťažnosti, doplnenej ďalšími dvoma podaniami, poukazuje na z jeho pohľadu viaceré pochybenia v jeho trestnej veci konajúcich orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov a v súvislosti s tým najmä tvrdí, že:

-   v jeho trestnej   veci   boli   činné   a rozhodovali   osoby   (vyšetrovateľ,   prokurátorka, náhradná   sudkyňa,   predsedníčka   senátu   prvostupňového   súdu,   ako   aj   sudca,   ktorý rozhodoval o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 9. júla 2012), ktoré mali byť vylúčené pre ich zaujatosť, pričom sa tak nestalo,

- malo dôjsť k manipulácii s dôkazným materiálom, pričom vyslovil domnienku jeho falšovania (fotodokumentácia a pod.),

- okresný súd vykonal dôkazy, ktoré neboli v obžalobe navrhnuté a ani odsúhlasené, a naopak,   dôkazy,   ktoré   nariadil   vykonať,   nevykonal,   pričom   sťažovateľ   o   vykonanie niektorých   z nich   požiadal   odvolací   súd,   ktorý   tento   návrh   zamietol   bez   toho,   aby   ich nevykonanie riadne odôvodnil,

-   okresný   súd   ustanovil   náhradného   obhajcu,   ktorý   sa   dal   zastupovať   iným advokátom,   ktorý   zastupoval   iného   obvineného,   ktorý   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi „nepravdivo vypovedal“, a to bez toho, aby sa k tomu mohol vyjadriť,

-   na   hlavnom   pojednávaní   uskutočnenom   28.   júna   2012   bolo   sťažovateľovi oznámené, že bude „prikročené k záverečnej reči“, a on „nemal žiadnu reálnu možnosť na prípravu obhajoby“ a záverečnej reči,

- po opätovnom rozhodovaní okresného súdu o jeho vine a treste nebol upozornený na prísnejšiu kvalifikáciu skutku,

- okresný súd „nezákonne a neústavne“ vyhodnotil niektoré dôkazy,

- časť dôkazov bola podľa jeho názoru vykonaná nezákonným spôsobom (výsluchy osôb, ktoré vypracovali znalecké posudky, obhliadka domu bez prítomnosti jeho obhajcu).

Všetky namietané pochybenia orgánov činných v trestnom konaní a okresného súdu sťažovateľ namietal aj vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, pričom krajský súd sa s nimi v napadnutom rozsudku podľa jeho názoru náležite nevysporiadal, dokonca s niektorými sa vôbec nezaoberal, preto sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nedostatočne odôvodnený a ako taký aj arbitrárny.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   a   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   došlo   v namietanom   konaní k porušeniu   jeho   v sťažnosti   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   práv   podľa dohovoru, ako aj označených článkov ústavy a dohovoru, aby zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na nové konanie. Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prikázal   krajskému   súdu   prepustiť   ho   ihneď   na   slobodu   a priznal   mu   finančné zadosťučinenie v sume 300 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1   Podstata   sťažnostných   námietok   spočíva   predovšetkým   v   tvrdeniach,   že sťažovateľovi nebol daný priestor na prípravu „záverečnej reči“, že v jeho trestnej veci rozhodovali senáty, ktoré neboli nezávislé a nestranné, resp. zložené zo zákonných sudcov, že niektoré z dôkazov neboli vykonané zákonným spôsobom (výsluchy niektorých svedkov a osôb, ktoré vypracovali znalecké posudky), resp. že niektoré z navrhovaných dôkazov neboli vykonané vôbec (výsluchy navrhovaných svedkov, „kontrolné“ znalecké posudky). Poukazujúc na rôzne procesné „pochybenia“ všeobecných súdov odôvodňuje sťažovateľ svoje   presvedčenie   o   zaujatosti   sudcov   rozhodujúcich   v   jeho   trestnej   veci.   Je   taktiež presvedčený o nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení Trestného zákona pri ukladaní trestu odňatia slobody na doživotie. Zároveň vyslovuje aj názor o porušení ustanovení Trestného poriadku ešte v rámci prípravného konania.

Sťažovateľove   argumenty   v   konečnom   dôsledku   jednoznačne   smerujú   najmä k odôvodneniu jeho tvrdení o porušení práva na obhajobu, ďalej k tomu, že v jeho trestnej veci nerozhodli nezávislí a nestranní sudcovia, k tomu, že mal byť odsúdený na základe nezákonne vykonaných dôkazov, a napokon k tomu, že v rámci trestného stíhania jeho osoby mali byť nesprávne aplikované hmotnoprávne ustanovenia Trestného zákona.

Ústavný   súd   stabilne   zdôrazňuje,   že   nie   je   iba   jeho   povinnosťou   zabezpečovať ochranu základných   práv a slobôd,   ale že túto povinnosť   majú aj všeobecné súdy   ako primárni ochrancovia ústavnosti. Rovnako je potrebné pripomenúť princíp subsidiarity jeho právomoci zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu   môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   § 369   ods. 3   Trestného   poriadku   osoba   oprávnená   podať   dovolanie   proti niektorému výroku napadnutého rozhodnutia môže podať dovolanie aj preto, že taký výrok nebol urobený.

Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak

a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,

b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu...,

e)   vo   veci   konal   alebo   rozhodol   orgán   činný   v   trestnom   konaní,   sudca   alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania...,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom...,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť...

Podľa   § 374 ods. 3 Trestného poriadku   v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku.

Podľa   § 384   ods. 1   Trestného   poriadku   na   verejnom   zasadnutí   súd   preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.

Podľa   § 386   ods. 1   Trestného   poriadku   ak   bol   dovolacím   súdom   zistený   dôvod dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera.

Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1 dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd podľa okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa...

Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   zjavne   vyplýva,   že   sťažovateľ   má k dispozícii zákonný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa môže domáhať preskúmania napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, ktorým je mimoriadny opravný prostriedok podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku, a to dovolanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sa   v   rozsahu   svojho preskúmavacieho   oprávnenia   dovolacieho   súdu   bude   musieť   v   podstate   vysporiadať s rovnakými   skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   aké   sú   obsiahnuté   aj   v sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Ústavný   súd   v   rámci   svojej   právomoci   nemôže autoritatívne   rozhodnúť   o   tom,   či   sťažovateľove   tvrdenia   v   skutočnosti   predstavujú dovolacie dôvody   v   zmysle § 371   ods. 1 Trestného poriadku.   To,   či   sú   naozaj splnené podmienky dovolania, môže posúdiť a rozhodnúť o tom iba dovolací súd. Ústavný súd však v tomto konkrétnom prípade konštatuje, že sťažovateľove námietky tak, ako ich ústavnému súdu   predostrel,   sa   javia   ako   dovolacie   dôvody,   a   to   nielen   spôsobom,   akým   sú sťažovateľom opísané, ale aj tým, ako ich sám sťažovateľ pomenoval (porušenie práva na obhajobu, dôkazy nevykonané zákonným spôsobom, rozhodovanie sudkyňou, ktorá mala byť vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania pre zaujatosť, a pod.).

S poukazom   na   § 370   ods. 1   Trestného   poriadku   možno   dovolanie   v prospech obvineného podať najneskôr do 3 rokov od doručenia rozhodnutia súdu, a preto ústavný súd zastáva   názor,   že   ochranu   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   má   právomoc poskytnúť   predovšetkým   najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní,   čo   vylučuje   právomoc ústavného súdu.

Podľa   zistenia ústavného súdu   sťažovateľ   proti   napadnutému   rozsudku   krajského súdu dosiaľ dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nepodal.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.2   Sťažovateľ   vyčíta   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   taktiež   absenciu výroku o zamietnutí jeho odvolania vo zvyšnej časti (teda vo výroku o vine a treste), keďže rozsudok obsahuje iba výrok o zrušení odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu z 28.   júna   2012   vo   výroku   o náhrade   škody   týkajúceho   sa   jedného   z poškodených. Na podporu   svojho   tvrdenia   predložil   ústavnému   súdu   iný   rozsudok   odvolacieho   súdu, ktorý takýto výrok obsahuje.

Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa zaoberal odvolaním sťažovateľa a jeho obhajcu, ktoré považoval za sčasti dôvodné, keďže zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 28. júna 2012 v časti výroku o náhrade škody   týkajúceho sa jedného z poškodených a sám o nej rozhodol. Z rozsudku krajského súdu   je evidentné,   že   sa   s   riadnym   opravný   prostriedkom   (t. j.   odvolaním   sťažovateľa) náležite   vysporiadal.   Vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozsudku   sa   však   krajský   súd obmedzil   iba na   zrušenie   časti   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   z 28.   júna 2012, pričom nezamietnutie odvolania vo zvyšnej časti odôvodnil tým, že „vzhľadom na povahu odvolania, ktoré je z hľadiska rozhodovania odvolacieho súdu, pokiaľ ide o toho istého odvolateľa, nedeliteľné, už neprichádza do úvahy zamietnutie odvolania postupom podľa § 319 Trestného poriadku v ostatnej časti, v ktorej bolo odvolanie nedôvodné“.

Z citovanej   časti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd považoval   za   procesne   správne   hľadieť   na   odvolanie   sťažovateľa   a jeho   obhajcu   ako na celok   a nepokladal   za   nutné   ho   vo zvyšnej   časti   zamietnuť   osobitným   zamietajúcim výrokom, čo aj náležite odôvodnil.

Sťažovateľ však s takouto interpretáciou nesúhlasí, považujúc napadnutý rozsudok krajského   súdu   za   dosiaľ   neprávoplatný,   keďže   podľa   jeho   názoru   v ňom   absentuje explicitný zamietavý alebo iný výrok, ktorým by bolo rozhodnuté o jeho odvolaní v časti o vine   a treste.   Dôsledkom   uvedeného „opomenutia“ je   podľa   názoru   sťažovateľa skutočnosť, že odsudzujúci rozsudok vôbec nenadobudol právoplatnosť a vzhľadom na to je vo výkone trestu odňatia slobody bez právoplatného súdneho titulu.

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   konanie   a   odvolacie   konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového aj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   nepovažuje   sťažovateľom   namietanú   interpretáciu   a   aplikáciu príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ktorú   uplatnil   krajský   súd   v napadnutom rozsudku,   za   takú,   ktorou   by   mohlo   dôjsť   k eventuálnemu   porušeniu   jeho   v sťažnosti označených práv.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu poskytol dostačujúcu ochranu základným právam   a slobodám   sťažovateľa   a z výroku   napadnutého   rozsudku   spolu   s relevantnou časťou jeho odôvodnenia v kontexte výrokov rozsudku okresného súdu z 28. júna 2012 je znenie odsudzujúceho rozhodnutia všeobecných súdov jednoznačne zrejmé.

Kritériom   na   rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   to,   či   prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá už naznačuje,   že   nimi   došlo   k neprípustnému   zásahu   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   základných   práv   alebo   slobôd,   t. j.   musí   ísť o zistenie,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   zjavne   došlo   k takému   zásahu   do   právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie jeho základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

Ústavný   súd   preto   vyhodnotil   argumenty   navrhovateľa   za   zjavne   neodôvodnené, nesúce   znaky   účelovosti   a   nezakladajúce   taký   dôvod   na   spochybňovanie   napadnutého rozsudku   a postupu   predchádzajúceho   jeho   vydaniu,   ktorý   by   bolo   potrebné   posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie.

Napokon   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   podľa   § 369   ods. 3   v spojení s § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku je obvinený oprávnený podať dovolanie vo svoj prospech jednak proti výroku odvolacieho súdu, ktorý sa ho priamo týka, avšak takisto sťažovateľ môže podať dovolanie aj z dôvodu, že v napadnutom rozhodnutí určitý výrok chýba (nebol urobený), pretože podľa odôvodnenia sťažnosti, vychádzajúc z obsahu jeho sťažnostných námietok, sú u neho dané tiež niektoré z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Podanie dovolania vo vzťahu k namietaným „pochybeniam“ krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu potrebné v uvedených súvislostiach v danej veci v zmysle podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde považovať za účinný opravný prostriedok na ochranu jeho základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   za   daných   okolností   považuje   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti za neprípustnú (predčasne podanú), a preto ju aj v tejto časti podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013