znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 138/2012-61

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   januára   2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná,   a. s.,   Cintorínska   21,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom JUDr. Jánom   Drgoncom, DrSc.,   Klincová   37/B,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 16/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2011, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1 Obdo   16/2010 z 8. marca 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   16/2010 z 8. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti   Slovenská   konsolidačná,   a.   s.,   trovy   konania   v   sume   475,95   €   (slovom štyristosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatpäť   centov)   na   účet   jej   právneho zástupcu JUDr. Jána   Drgonca,   DrSc.,   Klincová   37/B,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., Cintorínska 21, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr.   Jánom   Drgoncom,   DrSc.,   Klincová   37/B,   Bratislava,   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Obdo 16/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2011.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   si   žalobou   uplatnila   právo na peňažné plnenie z úverovej zmluvy. O žalobe rozhodol Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo 7. februára 2006 tak, že jej vyhovel. Tento rozsudok potvrdil Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 16. novembra 2006.   Na   podnet   právneho   zástupcu   žalovaného   podal   generálny prokurátor   Slovenskej republiky   mimoriadne   dovolanie,   na   základe   ktorého   najvyšší   súd   rozsudkom z 13. decembra   2007   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   a   okresného   súdu   a   vrátil   vec okresnému súdu   na ďalšie konanie. V novom konaní okresný súd rozhodol   rozsudkom č. k. 10   Cb   238/2002-365   z   18.   júla   2008   tak,   že   žalobu   zamietol.   Krajský   súd   tento rozsudok potvrdil rozsudkom č. k. 3 Cob 280/2008-440 zo 16. decembra 2009. Proti tomuto rozsudku   podala   sťažovateľka   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 1 Obdo 16/2010 z 8. marca 2011, ktorým dovolanie odmietol.

Sťažovateľka   namieta,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v napadnutom   konaní a uznesením z 8. marca 2011 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z tých dôvodov, že

„Najvyšší súd... v nesúlade s § 157 ods. 2 OSP neuviedol, ako vec právne posúdil, keď   neodôvodnil   svoj   záver   o   tom,   že   tvrdenia   dovolateľa   o   tom,   že   mu   postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie sú opodstatnené;...

... odopretie práva na dovolanie nebolo v súlade so zákonom [§ 237 písm. f) OSP], a preto je právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení výsledkom svojvoľného a nijako neodôvodneného výkladu úpravy § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“.

V   súvislosti   s   odôvodnením   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   8.   marca   2011 sťažovateľka ďalej uvádza:

„V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   podal   dovolanie   preto,   lebo   pre   nesprávny právny názor odvolacieho súdu ohľadne podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie veci, bol ako žalobca vylúčený z realizácie svojich procesných práv, odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že vyhodnotil nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ako nedôvodný z iných dôvodov, ako prvostupňový a odvolací súd v pôvodnom konaní, dovolací súd   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   a   prvostupňový   súd   v   konaní   po   zrušení rozhodnutia...

Citované odôvodnenie nemá kvalitu potrebnú na naplnenie sťažovateľovho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ani na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Odôvodnenie nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov sťažovateľa. Najvyšší súd SR v odôvodnení uznesenia 1 Obdo 16/2010 zo dňa 8. 3. 2011   neodôvodnil   svoj   právny   záver   o   tom,   že   tvrdenia   dovolateľa   o   odňatí mu možnosti   konať   pred   súdom   nie   sú   opodstatnené   a   absolútne   sa   nevysporiadal s argumentmi,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   na   odôvodnenie   opodstatnenosti   podaného dovolania. Povinnosťou všeobecného, v okolnostiach prípadu najvyššieho, súdu je uviesť v rozhodnutí   dostatočné   a relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej, aj právnej stránky rozhodnutia. Najvyšší súd SR sa ustanoveniami § 157 ods. 2 OSP neriadil.“

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnutím dovolania sťažovateľka uvádza:

„Sťažovateľovi bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP,   nakoľko odvolací súd vyhodnotil jeho nárok uplatnený v tomto konaní ako neodôvodnený z iných dôvodov ako prvostupňový a odvolací súd v pôvodnom konaní, dovolací súd v konaní o mimoriadnom dovolaní a prvostupňový súd v konaní po zrušení rozhodnutia.“

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na rozsudok okresného súdu zo 7. februára 2006 a na rozsudok krajského súdu zo 16. novembra 2006 a uvádza právne dôvody, na základe ktorých   tieto   všeobecné   súdy   rozhodli   o   jej   žalobe.   V   tejto   súvislosti   tiež   poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu z 13. decembra 2007, ktorým predmetné rozsudky najvyšší súd   zrušil.   Sťažovateľka   sa   odvoláva   na   právny   názor,   ktorý   najvyšší   súd   vyslovil vo svojom rozsudku, pričom uvádza, že najvyšší súd nespochybnil dokazovanie „vykonané pred   súdom   prvého   stupňa   a   odvolacím   súdom,   ktoré   sa   týkalo   preukázania   platného postúpenia pohľadávky na K... ako aj vyhodnotenia prejavu dlžníka (právneho predchodcu žalovaného),   ktorým   bola   žiadosť   o   prevzatie   pohľadávky   z úveru   na   T.   z 22. 2.   1991 ako uznania   záväzku   podľa   ustanovenia   §   132   Hospodárskeho   zákonníka“ s tým,   že najvyšší   súd   zároveň   uviedol,   že „veriteľ   sa   mohol   úspešne   domáhať   zaplatenia úveru poskytnutého   právnemu   predchodcovi   žalovaného   úverovou   zmluvou č. 79/90 a to v rozsahu, v akom na seba žalovaný prevzal povinnosť splniť záväzok z tejto úverovej zmluvy“.

Sťažovateľka   následne   poukazuje   na   rozsudok   okresného   súdu   z   18.   júla   2008, ktorým zamietol jej žalobu z dôvodu premlčania nároku. Poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku,   uvádzajúc,   že   okresný   súd „rešpektujúc   právny   názor   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku č. k. 6 M Obdo 4/2007-308 dospel k záveru, že pri posúdení vzájomnej súvislosti úverovej zmluvy č. 12/90 a 79/90 nejde o nováciu záväzku, ale ide o dve samostatné úverové zmluvy. Vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca navrhol   zmenu   žaloby   dňa   16.   5.   2008   a   posledný   identifikovateľný   uznávací   prejav zo strany žalovaného bol urobený listom zo dňa 15. 10. 1992, súd v súlade s § 407 ods. 1 Obch. zákonníka dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný dňom 15. 10. 1996.“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   argumentuje   tým,   že „Prvostupňový   súd sa v odôvodnení nezaoberal uznávacím prejavom dlžníka, ktorým bola žiadosť o prevzatie úveru na T. z 22. 2. 1991, a to ani napriek skutočnosti, že posúdenie predmetnej žiadosti ako uznávacieho prejavu a podstatnej   skutočnosti   z hľadiska   plynutia   novej premlčacej doby   bolo   rozhodujúce   pre   vydanie   rozhodnutia   vo   veci,   pričom   prvostupňový   súd v pôvodnom   konaní,   odvolací   súd   a   dovolací   súd   predmetný   prejav   dlžníka   zhodne vyhodnotili   ako   uznanie   záväzku   spojené   s   plynutím   novej   premlčacej   doby v súlade s ustanovením   §   132   v   spojení   s   ustanovením   §   131b   ods.   6   Hospodárskeho zákonníka.“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   poukazuje   na   rozsudok   krajského   súdu ako odvolacieho súdu zo 16. decembra 2009, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu. V súvislosti s týmto rozsudkom krajského súdu sťažovateľka uvádza:

«Podľa odôvodnenia tohto rozsudku odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu z nasledujúcich dôvodov:

a)„žiadosť   o   prevzatie   z   úveru   na   T.“   nie   je   uznaním   dlhu,   pretože   právny predchodca   žalobcu   žiadal   K...,   aby   prevzala   od   V...   jeho   úver,   ale K...   podľa   výpisu z obchodného registra vznikla až 25. 2. 1991, teda až po žiadosti o prevzatie pohľadávky. Voči právne nejestvujúcej organizácii nemohol byť platne urobený právny úkon,

b) žiadosť spolu s potvrdením o prevzatí pohľadávky z úveru na T. z 6. 8. 1991, delimitácia úveru z K... z 15. 10. 1992, zmluva o postúpení pohľadávok a prevzatí záväzkov medzi K... a K... z 8. 2. 1993 je pre posúdenie platnosti postúpenia irelevantná, pretože všetky sa týkajú úveru na T., t. j. zmluvy 12/90. Ani v jednom doklade medzi pôvodným a novým veriteľom nie je uvedené, že medzi nimi sa postupujú práva zo zmluvy č. 79/90.

c) právna zmätočnosť žiadosti o prevzatie pohľadávky, ktorú dlžník adresoval v tom čase právne nejestvujúcej K... V tejto žiadosti, ako je uvedené, žiada prevzatie pohľadávky z úverov na T. Bez ohľadu na to, že zmluva na úver T. v tom čase už nejestvovala (zanikla 28. 10. 1990), žiadosť dlžníka o to, aby nový veriteľ prevzal pohľadávku od nového veriteľa, nie je postúpením pohľadávky. Ustanovenie § 128 Hospodárskeho zákonníka pri postúpení práv   vyžaduje   pre   jeho   platnosť   dohodu   medzi   pôvodne   oprávnenou   organizáciou (veriteľom) a novým veriteľom, ku ktorej však nedošlo. Predpokladom postúpenia práv je, že cedovaná pohľadávka v čase postúpenia existuje, čo v danej veci nebolo tiež splnené, pretože úver na T. už 22. 2. 1991 nejestvoval.

d) nárok   žalobcu   je   premlčaný,   pretože   splatnosť   úveru   bola   dohodnutá do 30. 6. 1991, teda žalobca svoj nárok mohol prvý raz uplatniť dňa 1. 7. 1991, preto lehota skončila   v   súlade   s   ustanovením   §   385   ods.   2   Hosp.   zákonníka   1.   7.   1994.   Prevzatie pohľadávky z úveru na T. odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie nepovažuje za platné uznanie dlhu.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu odvolacieho súdu (Krajského súdu v Bratislave) zo dňa 16. 12. 2009, prvostupňový, odvolací súd v pôvodnom konaní ani dovolací súd pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní a prvostupňový súd v konaní po zrušení rozhodnutia nespochybnili platnosť postúpenia pohľadávky na hmotno- právneho predchodcu Slovenskej konsolidačnej, a. s. K... Postúpenie pohľadávky na K... vyhodnotil ako neplatné až odvolací súd...

Krajsky súd v Bratislave ako súd odvolací v rozsudku sp. zn. 3 Cob/280/2008-440 zo dňa   16.   12.   2009   zaujal   nesprávny   právny   názor   ohľadne   podstatných   skutočností dôležitých pre posúdenie veci a týmto sťažovateľa vylúčil z realizácie procesných práv. Týmto nesprávnym postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.»

Sťažovateľka   následne   vo   svojej   sťažnosti   uvádza   právnu   argumentáciu,   ktorou spochybňuje   relevantnosť   právnych   záverov,   na   základe   ktorých   rozhodol   krajský   súd ako odvolací súd a ktoré zároveň tvorili základ jej dovolania.

Čo sa týka uznesenia z 8. marca 2011, ktorým najvyšší súd odmietol jej dovolanie, uvádza:

„Podľa   názoru   sťažovateľa   mal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preskúmať dovolanie   sťažovateľa,   ako   aj   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   (Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 16. 12. 2009, sp. zn. 3 Cob/280/2008-440), pretože boli splnené všetky predpoklady na taký postup ustanovené v §-e 237písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na   spravodlivý   proces.   Právny   záver   Najvyššieho   súdu   SR,   vyjadrený   v   uznesení   č.   k. 1 Obdo 16/2010 o neopodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa o odňatí jeho možnosti konať pred súdom, je popretím účelu a podstaty práva na spravodlivý proces, pretože v tomto prípade boli splnené všetky predpoklady na podanie dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a preto je právny záver dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení, výsledkom svojvoľného a nijak neodôvodneného výkladu § 237písm. f) OSP. Výklad ustanovenia § 237 písm. f) OSP vykonaný dovolacím súdom v napadnutom uznesení je nerešpektovaním práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorá je sťažovateľovi priznaná v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súbežne s porušením ľudského práva na spravodlivý proces.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní 1 Obdo 16/2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 16/2010 zo dňa 8. marca 2011 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   314   euro a 16 centov,   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   advokátovi JUDr. Jánovi Drgoncovi, DrSc. do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu... na jeho účet.“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   sťažnosť   uznesením č. k. IV. ÚS 138/2012-20 z 8. marca 2012 na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 20. marca 2012 predsedu najvyššieho   súdu,   aby   sa   vyjadril   k   otázke   vhodnosti   ústneho   pojednávania,   a   zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda najvyššieho súdu sa vyjadril k sťažnosti vo svojom stanovisku zo 17. apríla 2012 doručenom ústavnému súdu 24. apríla 2012 (sp. zn. KP 4/2012-19, Nobs 44/2012). Okrem iného v ňom uviedol, že voči predsedníčke senátu JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej, ako aj voči sudcom Ladislavovi Oroszovi a Jánovi Lubymu vznáša námietku predpojatosti s tým, že „po rozhodnutí o tejto námietke predpojatosti zašlem vyjadrenie k sťažnosti spolu so stanoviskom k vhodnosti ústneho pojednávania a zberný spis 1 Obdo V/16/2010“.

Ústavný súd (prvý senát) prerokoval podanie predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho   súdu   označené   ako „Námietka   predpojatosti   voči   sudcom   Ústavného   súdu Slovenskej republiky a rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 243/2012-12 zo 16.   mája 2012, že sudcovia   ústavného   súdu   Ľudmila   Gajdošíková,   Ladislav   Orosz   a   Ján   Luby   nie   sú vylúčení   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. IV. ÚS 138/2012“.

Ústavný súd opätovne požiadal o vyjadrenie k prijatej sťažnosti prípisom predsedovi najvyššieho súdu 30. mája 2012 a 25. júna 2012.

Predseda   najvyššieho   súdu   sa   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom   zo   7.   augusta   2012 (doručeným ústavnému súdu 17. augusta 2012), v ktorom okrem iného uviedol:

„Predmetom dovolacieho konania na najvyššom súde bolo rozhodovanie o dovolaní sťažovateľky v procesnom postavení žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob/280/2008-440 zo 16. decembra 2008, ktorým Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 10 Cb/238/2002-365 z 18. júla 2008 v napadnutej časti výroku vo veci samej potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP, v časti výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému 76.729,- eur do troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   k   rukám   právneho   zástupcu   žalovaného; a o trovách   odvolacieho   konania   rozhodol   tak,   že   k   ich   náhrade   zaviazal   neúspešného žalobcu sumou 7.922,97 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalovaného.

Najvyšší súd, ako súd dovolací, sťažnosťou napadnutým uznesením z 8. marca 2011, sp. zn. 1 Obdo/16/2010, dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľka namietla jeho nedostatočné   odôvodnenie   tvrdiac,   že   najvyšší   súd   sa   ustanovením   vôbec   neriadil, neuviedol, ako vec právne posúdil. Dôvodila tiež tým, že dovolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou   sťažovateľky,   ktorou   zdôvodnila   opodstatnenosť   podaného   dovolania. Vyhodnotila právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení za výsledok svojvoľného a nijako neodôvodneného výkladu úpravy § 237písm. f) OSP.

Z dôvodu, že najvyšší súd tohto času s vecou súvisiaci základný súdny spis nemá k dispozícii, mohol vychádzať len z obsahu svojho rozhodnutia, ktoré sťažovateľka nemietla.... Na   margo   námietok   sťažovateľky   o   nedostatočnom   odôvodnení   napadnutého uznesenia dovolacieho súdu, ako aj námietok týkajúcich sa nedostatočného vysporiadania sa   dovolacieho   súdu   s   argumentáciou   sťažovateľky,   najvyšší   súd   uvádza,   že   jedným z princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP. Jeho obsahom je právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany.   Nemožno   však   považovať   za   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces stav, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníkov   konania   a   ich   návrhom   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v   súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov.

Podľa   znenia   §   157   ods.   2   OSP   v   nadväznosti   na   §   167   ods.   2   OSP,   súd   v odôvodnení   rozsudku,   resp.   uznesenia,   uvedie   podstatný   obsah   prednesov,   stručne   a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré   majú   pre vec   podstatný význam,   prípade   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi konania. Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP sa v plnej miere uplatňuje v nadväznosti na ustanovenie § 243c OSP aj v dovolacom konaní s tým, že úlohou   dovolacieho   súdu   nie   je   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   odpovedať   na   každú námietku   alebo   argument   vznesený   v   dovolaní,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci význam pre rozhodnutie o dovolaní, čo sa v danom prípade aj stalo.

Najvyšší súd je presvedčený, že dovolací súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení adekvátne   zaoberal   všetkými   podstatnými   skutočnosťami   a   preskúmateľným   spôsobom sa s nimi   vysporiadal,   tak,   ako   to   vyplýva   z   odôvodnenia   vytýkaného   rozhodnutia. Odôvodnenie   uznesenia   dovolacieho   súdu   spĺňa   kritériá   ústavnej   akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP v nadväznosti na § 243c OSP, a tohto sa súd naďalej pridržiava majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia dovolacieho súdu poskytuje dostatočný základ pre jeho výrokovú časť, čím splna požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ako aj z čl.   46 ods.   1 ústavy.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu,   sťažovateľka svojimi tvrdeniami sleduje iba dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým   rezultátom   pre   ňu.   Táto   okolnosť   však   sama   osebe   nemôže   byť   právnym základom   pre   namietnutie   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva na spravodlivý proces.

V   nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti   najvyšší   súd   zastáva   názor,   že   medzi napadnutým   uznesením   dovolacieho   súdu   a   namietaným   porušením   základných   práv zaručených ústavou a dohovorom, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   najvyšší   súd   má   za   to,   že   uznesením najvyššieho súdu z 8. marca 2011,   sp.   zn. 1 Obdo/16/2010,   k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv nedošlo.“

Predseda najvyššieho súdu vo svojom stanovisku súhlasil s upustením od verejného pojednávania.

Ústavný   súd   ďalej   vyzval   20.   augusta   2012   sťažovateľku,   aby   sa   vyjadrila k stanovisku najvyššieho súdu zo 7. augusta 2012. Sťažovateľka vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu z 3. septembra 2012 (doručenom ústavnému súdu 6. septembra 2012) okrem iného uviedla:

«1. Najvyšší súd SR predložil k sťažnosti zdanlivo rozsiahle vyjadrenie, ktoré zabralo štyri   strany   formátu   A   4.   Podstatu   vyjadrenia   možno   zhrnúť   parafrázou:   Sudcovia najvyššieho   súdu   vedia,   čo   majú   dodržať.   Podružné   je,   či   to   dodržali.   Vyjadrenie   je všeobecné,   na   úrovni   učebnicových   poznatkov   o   obsahu   základného   práva   na   súdnu ochranu, resp. ľudského práva na spravodlivý proces z hľadiska právnych okolností, ktoré každý   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   musí   spracovať.   Najvyšší   súd   SR   nedal odpoveď, na podstatu sporu − sám nevymedzil otázky, ktoré pokladal za otázky zásadného významu   v   okolnostiach   prípadu,   ani   sa   nezameral   na   kvalitu   svojho   odôvodnenia relevantných   otázok.   Hoci   Najvyšší   súd   SR   rezolútne   poprel   možnosť,   že   porušil sťažovateľom   namietnuté   základné   právo,   ide   o   abstraktné   tvrdenie   bez   spojitosti s okolnosťami prípadu.

2. Sťažovateľ   podal   sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   SR   z   dvoch   samostatných a rovnocenných dôvodov, z ktorých každý sám osebe je spôsobilý priviesť k rozhodnutiu o porušení základného, resp. ľudského práva sťažovateľa Najvyšším súdom SR.

3. Sťažovateľ namietol, že:

1. Najvyšší súd SR porušil § 157 ods. 2 OSP tak, že neuviedol, ako vec právne posúdil,   lebo   neodôvodnil svoj   záver,   podľa   ktorého   tvrdenia   dovolateľa   o   tom,   že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie sú opodstatnené.

2. Najvyšší súd SR odoprel sťažovateľovi právo na dovolanie v nesúlade s § 237 písm. f) OSP, a preto právny názor vyjadrený dovolacím súdom v napadnutom uznesení Najvyššieho súdu SR je výsledkom svojvoľného a nijako neodôvodneného výkladu úpravy § 237 písm. f) OSP.

3. Najvyšší   súd   SR   sa   nevyjadril   k   týmto   dvom   dôvodom   pre   podanie   ústavnej sťažnosti. Namiesto toho sa obmedzil na všeobecné tvrdenia: „Ustanovenie §157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP sa v plnej miere uplatňuje v nadväznosti na ustanovenie § 243c OSP aj v dovolacom konaní s tým, že úlohou dovolacieho súdu nie je v odôvodnení svojho rozhodnutia odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v dovolaní, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o dovolaní, čo sa v danom prípade aj stalo.“ (Vyjadrenie, s. 3)

4. Najvyšší   súd   SR   tento   všeobecne   známy   poznatok   nepremietol   do   okolností prípadu. Neuviedol, z akého dôvodu nie je opodstatnené sťažovateľovo tvrdenie, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

5. Najvyšší súd SR napriek tomu uviedol: „Najvyšší súd je presvedčený, že dovolací súd   sa   v   sťažnosťou   napadnutom   uznesení   adekvátne   zaoberal   všetkými   podstatnými skutočnosťami   a   preskúmateľným   spôsobom   sa s nimi   vysporiadal,   tak,   ako to vyplýva z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia.“ (Vyjadrenie s. 3)

7. Najvyšší súd SR touto časťou vyjadrenia sťažovateľom jednoznačne vymedzený predmet   konania   o   namietnutom   porušení   svojho   základného,   resp.   ľudského   práva premenil na uzavretý (bludný) kruh, v ktorom sa má stratiť konkrétne označenie porušenia sťažovateľovho práva a namiesto toho sa má dať nekonkrétna odpoveď na druhú námietku nekonkrétnou   odpoveďou   na   sťažovateľovu   prvú   námietku.   Podstatou   tohto   postoja je absurdizácia ochrany ústavnosti, pre ktorú nie je významné, ako to bolo v namietnutom prípade, keď všeobecné riešenie, je dobré“.

8. Ústavný súd SR v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vymedzil svoju právomoc voči   všeobecným   súdom   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôd.   Podľa   podstatných právnych názorov Ústavného súdu SR:

„Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň by mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05)“ (III. ÚS 341/07. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2008, s. 572)

„Postup   všeobecného   súdu,   ktorý   aplikuje   určité   ustanovenie   zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.“ (I. ÚS 335/06. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2007, s. 383 - 384)

9. Ku   konštantnej   rozhodovacej   praxi   v   dovolacom   konaní   patrí   aj   ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR.

10. Podľa jedného z relevantných právnych názorov Najvyššieho súdu SR: „V zmysle ustanovenia § 237 OSP   je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných pod písm. a) až g) tohto ustanovenia.   Prípustnosť   dovolania   nie   je   však   daná   už   tým,   že   dovolateľ   takúto   vadu konania tvrdí, ale až zistením, že konanie je takouto vadou skutočne postihnuté.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 16/01. Zo súdnej praxe, 2001, č. 3, s. 56)

11. Podľa iného z relevantných právnych názorov Najvyššieho súdu SR: „O   naplnenie   dovolacieho   dôvodu,   spočívajúceho   v   odňatí   možnosti   konať   pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP pôjde vždy v prípadoch, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo   predniesť   (doplniť,   čí   doplňovať)   svoje   návrhy,   vyjadriť   sa   k   rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci;... všade ide o prípady, keď účastníkovi konania bola odňatá   reálna   a   efektívna   možnosť   konať   pred   súdom,   spočívajúca   v   práve   právne a skutkovo argumentovať prejednávanú vec.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR 5 Cdo 88/99. Zo súdnej praxe, 2000, č. 5, s. 103)

12. Sťažovateľ   v   ústavnej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   27.   mája   2011 podrobne (s. 7 až 14) vysvetlil dôvody, pre ktoré v okolnostiach jeho prípadu Najvyšší súd SR   bez   právneho   dôvodu,   svojvoľne   interpretoval   §   237   písm.   f)   OSP,   a   tak   porušil základné, resp. ľudské právo sťažovateľa. Sťažovateľ pokladá za nadbytočné a neprimerané svoju argumentáciu opakovať. Sťažovateľ túto argumentáciu dopĺňa o upozornenie, že jeho odôvodnenie   uvedené   na   s.   7   až   14   ústavnej   sťažnosti   splnilo   požiadavky   ustanovené judikatúrou Najvyššieho súdu SR pre uplatnenie práva na dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP.

13. Sťažovateľ ďalej pokladá za právne podstatné pripomenúť, že Najvyšší súd SR sa vo svojom Vyjadrení nevyjadril k ničomu, čo sťažovateľ uviedol na s. 7 až 14 svojej sťažnosti. Sťažovateľ toto mlčanie Najvyššieho súdu SR označuje za dôkaz, že najvyššiemu súdu v okolnostiach jeho prípadu chýbajú vecné, právne opodstatnené argumenty.

14. Sťažovateľ podal odvolanie k odvolaciemu súdu z niekoľkých právnych dôvodov. Odvolací   súd   sa   riadne   nevysporiadal   ani   s   jedným   z   týchto   dôvodov.   Rozsudok   súdu prvého stupňa posúdil iba formálne. Dovolací súd túto okolnosť prehliadol, v dovolacom konaní vybavil vec rovnakým spôsobom. Tiež iba formálne.»

Sťažovateľka svoje vyjadrenie doplnila podaním z 23. septembra 2012 (doručeným ústavnému súdu 25. septembra 2012), v ktorom uviedla:

«S   prihliadnutím   na   okolnosť,   že   sťažovateľ   nepokladá   ústavným   súdom   určenú lehotu na vyjadrenie za optimálnu, svoje vyjadrenie z 3. septembra 2012 zhŕňa takto:

15. Ústavný súd SR v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti uviedol, že: „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j., s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“ (IV. ÚS 115/03).

16. Ústavne relevantnou chybou nie je iba úplná absencia odôvodnenia. „Keď sa konajúci   súd   rozhodujúci   o   opravnom   prostriedku   sťažovateľa   nevysporiada   správne relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a   preskúmateľne   alebo   nekonštatuje irelevantnosť   jeho   právnej   argumentácie,   poruší   základné   právo   na   súdnu   ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (III. ÚS 402/2008).

17. Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach bližšie konkretizoval, čo znamená vyrovnať sa s argumentmi: „V prípade argumentácie navrhovateľa obsiahnutej v žalobe o preskúmame   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   (§   247   a   nasl.   OSP), spochybňujúcej   správnosť   právnych   záverov   napadnutého   rozhodnutia,   je   nevyhnutné, aby s jeho   myšlienkovými   konštrukciami,   na   ktorých   je   táto   argumentácia   založená sa všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu zaoberal a vyporiadal sa s nimi a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil. Iba takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu.“ (IV. ÚS 296/09)

18. „Z   uvedeného   preto   možno   vyvodiť   záver,   že   odôvodnenie   rozhodnutia nemusí dať   odpoveď   na   každú   poznámku   či   pripomienku   účastníka   konania,   ktorý   ju nastolil. Je však   nevyhnutné,   aby   spravodlivé   súdne   rozhodnutie   reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie   konkrétneho   právneho   problému   (obdobne   napr.   II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).“   (II.   ÚS   200/09).   „Ak   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“ (II. ÚS 410/06)

19. Všeobecné   súdy   majú   niekedy   ťažkosti   určiť,   ktoré   argumenty   majú   význam pre rozhodnutie   sporu,   a   preto   sa   s   nimi   musia   vyrovnať.   Niekedy   sa   súdy   uspokoja so všeobecným   konštatovaním,   že   argumenty   predložené   účastníkom   konania   nemajú význam   pre   rozhodnutie   vo   veci   a   bez   toho,   aby   toto   tvrdenie   podrobnejšie   vysvetlili s označeným argumentom účastníka konania viac nezaoberajú. Ústavný súd SR túto prax odmietol: „Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, z akých dôvodov považoval   argumentáciu sťažovateľky „za   skutkovo   i právne   bezvýznamnú“,   postupoval nedôsledne a porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu.“ (III. ÚS 153/07)

20. Právne názory ústavného súdu vyslovené v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti s relevanciou pre sťažnosť IV. ÚS 138/2012 možno zhrnúť takto:

„Vyrovnať sa“ s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho v odôvodnení rozhodnutia buď vyvrátiť, alebo spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený argument nie je právne relevantný v okolnostiach prípadu.

Argumenty súdy uvedené pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť

- jasné,

- zrozumiteľné,

- dostatočne konkrétne, aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno označiť všeobecné konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, ak súd vôbec nevysvetlí alebo iba   nedostatočne   vysvetlí,   prečo   ich   považuje   za   nesprávne   alebo   irelevantné. Čím dôkladnejšia   a   podrobnejšia   je   argumentácia   účastníka   konania,   tým   dôkladnejšia musí   byť   aj   argumentácia   súdu,   ktorou   súd   predložené   argumenty   spochybňuje   alebo vyvracia.

21. Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení ani v náznaku neuviedol, z čoho vyvodzuje, že postup, ktorý uplatnil v konaní ktoré sa stalo príčinou pre podanie sťažnosti vo veci IV. ÚS   138/2012-43,   splnil   požiadavky   predpísané   Ústavou   SR   na   ochranu   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1.

22. Sťažovateľ   označuje   vyjadrenie   k   argumentácii   Najvyššieho   súdu   SR   vo   veci IV. ÚS 138/2012 zo dňa 3. 9. 2012 v spojení s vyjadrením z 23. 9. 2012 za ďalší úkon právnej   pomoci   pozostávajúci   z   oboznámenia   sa   s   vyjadrením   najvyššieho   súdu, vyhľadávania   judikatúry   Najvyššieho   súdu   SR   k   dovolaciemu   konaniu,   vyhľadávania rozhodnutí   ústavného   súdu   k   podmienkam   ochrany   zaručenej   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR v súvislosti   s   vyjadrením   najvyššieho   súdu   a   z   následného   písomného   vypracovania vyjadrenia sťažovateľa.

23. Právny zástupca sťažovateľa vykonal tento úkon právnej pomoci v kalendárnom roku 2012 podľa sadzieb platných pre rok 2012. Za jeden úkon vykonaný v roku 2012 prislúcha   advokátovi   odmena   127,16   euro.   Spolu   s   režijným   paušálom   7,63   euro   tvorí náhrada   trov   právnej   služby   advokátom   sumu   134,79   euro   vypočítanú   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. Advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty, čo už preukázal ústavnému súdu kópiou osvedčenia založenou do spisu IV. ÚS 138/2012. Po zvýšení odmeny za jeden úkon právnej pomoci o 20 % DPH odmena za tretí úkon právnej pomoci je 161 euro a 75 centov.

24. Sťažovateľ   uplatňuje   právo   na   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   konaní IV. ÚS 138/2012   za   tri   úkony   právnej   pomoci   v   úhrnnej   výške   475   euro   a   95   centov (314,16 + 161,75).»

Sťažovateľka   ďalej   súhlasila   s   upustením   od   verejného   pojednávania,   vyjadrujúc názor, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   to   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie   senátu   ústavného   súdu,   ktorý   je   o ňom   príslušný   rozhodnúť   v   súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľky nevylúčil. Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi Oroszovi   doručené   21.   júna   2013.   Z   uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu v období od 28. marca   2013   do   21.   júna   2013   nemohol   vo   veci   sťažovateľky   konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu   oznámili,   že   okrem   iných   aj   vo   veci   sťažovateľky   sú   členmi   senátu   IV. ÚS ako sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom neovplyvnil   ich   spôsobilosť   rozhodovať   v   uvedených   veciach   nestranne   a   objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H. o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd uznesením č. k. I. ÚS   592/2013-10   z   2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu ústavného súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

O   oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím... boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie...

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   sp.   zn. 1 Obdo 16/2010 z 8. marca 2011. Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 280/2008-440 zo 16. decembra 2009, ktorým tento súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 10 Cb 238/2002-365 z 18. júla 2008 v napadnutej časti výroku vo veci samej a zmenil ho v časti výroku o náhrade trov konania, ako neprípustné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri napr. II. ÚS 63/06).

V   súvislosti   s   posudzovaním   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   považoval za potrebné poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02,   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že by zásadne   poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a aplikáciu procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania.

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   neodmysliteľnou   súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (napr.   IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 60/04).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná   tiež   vo verejnom záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je arbitrárny, neprehľadný   a že   rozhodovanie   súdu   je   kontrolovateľné   verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Kľúčové námietky sťažovateľky spočívajú v tom, že podľa nej najvyšší súd

- postupoval   v   rozpore   s   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len „OSP“), keď neuviedol, ako vec právne posúdil, ani svoj záver o tom, že jej námietky o odňatí   jej možnosti   konať   pred   súdom   nie   sú   opodstatnené,   a nevyrovnal   sa   ani s jej argumentmi, ktoré uviedla v odôvodnení ňou podaného dovolania;

- jej odoprel právo na dovolanie, keď ho odmietol so záverom, že nebol splnený dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, pričom tento svoj záver nijako neodôvodnil.

Sťažovateľka prípustnosť svojho dovolania odvodzovala z § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   a   odôvodnila   ho   tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP.

Najvyšší súd po preskúmaní postupu odvolacieho súdu na rozdiel od sťažovateľky dospel k záveru, že dovolanie v zmysle § 237 písm. f) OSP nie je prípustné.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp. zn.   1 Obdo 16/2010 z 8. marca 2011

a) k absencii dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP uviedol:„Dovolateľ   tvrdí,   že   pre   nesprávny   právny   názor   odvolacieho   súdu   ohľadne podstatnej   skutočnosti,   dôležitej   pre   posúdenie   veci,   bol   žalobca   vylúčený   z   realizácie procesných práv, že mu odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že vyhodnotil nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ako nedôvodný z iných dôvodov, ako prvostupňový a   odvolací   súd   v   pôvodnom   konaní,   dovolací   súd   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní a prvostupňový súd v konaní po zrušení rozhodnutia.

Dovolací súd po preskúmaní postupu odvolacieho súdu zo zreteľa dovolateľovho tvrdenia, že mu tento súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom uzavrel, že toto tvrdenie nie je opodstatnené.“ s týmto stručným záverom: „Zo spisového materiálu je zrejmé,   že   odvolací   súd   neodňal   žalobcovi   svojím   postupom   možnosť   konať   pred súdom.“;

b) k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom uviedol:„Dovolací   súd   preskúmal   tiež   prípadnú   prípustnosť   dovolania,   že   odvolací   súd nezachoval postup podľa § 213 ods. 2 O. s. p.

Z   porovnania   odôvodnenia rozsudku   súdu 1.   stupňa   a   odvolacieho   súdu je totiž zrejmé,   že   odvolací   súd   oprel svoje,   výrok   súdu   1.   stupňa   vo   veci   samej,   potvrdzujúce rozhodnutie o aplikáciu ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodnutí nebolo použité. Súd 1. stupňa posúdil danosť uznania a premlčania uplatneného nároku podľa ustanovenia Obchodného zákonníka, odvolací súd podľa Hospodárskeho zákonníka. Vznikla   teda   situácia   upravená   ust.   §   213   ods.   2   O.   s.   p.,   podľa   ktorého ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.“. V tejto súvislosti konštatoval, že „Podľa obsahu spisu odvolací súd tento postup nedodržal.“.

Tento   postup   odvolacieho   súdu   vysvetlil   („zhodnotil“)   nasledovným   spôsobom: „To značí, že konajúci súd usúdil, že nie sú splnené obidve podmienky ust. 213 ods. 2 O. s. p., ktoré ukladajú odvolaciemu súdu povinnosť vyzvať účastníkov, aby sa k možnosti jeho použitia vyjadrili. Ide predovšetkým o náležitosť, že odvolací súd sa musí domnievať, že nárok, ktorý je predmetom konania, treba posúdiť podľa iného zákona alebo síce podľa toho istého zákona, ale ustanovenia iného paragrafu a súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka   ustanovená   cit.   ustanovením,   a   to,   že   toto   iné   zákonné   ustanovenie je pre rozhodnutie   vo veci   rozhodujúce.   Len   za   splnenia   obidvoch   týchto   podmienok je odvolací súd povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnej aplikácii tohto iného zákonného ustanovenia vyjadrili a len za existencie splnenia obidvoch týchto podmienok by bolo možné porušenie cit. ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. kvalifikovať ako odňatie účastníkovi   možnosti   konať   pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.“ V súvislosti s „odobrením“ postupu krajského súdu sa najvyšší súd obmedzil na všeobecné informácie bez toho, aby ich aplikoval na danú vec.

K vadám podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, na ktoré sťažovateľka v dovolaní poukázala, sa najvyšší súd vôbec nevyjadril.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa v   ňom   bez bližšej   konkretizácie   (ako to   vyžaduje predovšetkým   §   157 ods.   2 OSP) obmedzil v súvislosti s námietkou sťažovateľky o jej vylúčení z realizácie jej procesných práv len na záver, že jej tvrdenie o tom, že jej odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom,   nie   je   opodstatnené.   K   tomu   navyše   dodal,   že „zo   spisového   materiálu   (to) je zrejmé...“.

Najvyšší súd nereagoval ani na námietku sťažovateľky, že odvolací súd vyhodnotil jej   nárok   (platnosť   postúpenia   pohľadávky)   uplatnený   v   konaní   ako   neodôvodnený (neplatný), a teda zásadne inak ako všetky ostatné súdy, ktoré sa v pôvodnom konaní, ako aj v konaní po zrušení rozhodnutia na základe rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní vecou   sťažovateľky   zaoberali a konali v   nej,   čo   vyžadovalo, aby najvyšší súd   posúdil, či v danom prípade mal odvolací súd postupovať podľa § 213 ods. 2 OSP. Najvyšší súd v odôvodnení síce uviedol, že podľa § 213 ods. 2 OSP „Ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci   nebolo   použité   a   je   pre   rozhodnutie   veci   rozhodujúce,   vyzve   účastníkov   konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili“, avšak okrem tohto všeobecného konštatovania nezaujal vlastné stanovisko (právny názor) aplikácie uvedeného ustanovenia na prerokúvanú vec.

Úlohou   ústavného   súdu   bolo   posúdiť   jeho   ústavnoprávnu   udržateľnosť a akceptovateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je nepochybne aj požiadavka, aby sa   príslušný   všeobecný   súd   v   konaní   právne   korektným   spôsobom   a   zrozumiteľne vyrovnal   nielen   so   skutkovými   okolnosťami   prípadu,   ale   aj   s   kľúčovými   právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené požiadavky nespĺňajú.

Tým, že sa najvyšší súd obmedzil len na strohé konštatovanie záverov k aplikácii § 237 písm. f) OSP a na vysvetlenie postupu odvolacieho súdu bez toho, aby naň vyjadril svoj   právny   názor   v   kontexte   namietaného   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na súdnu   ochranu   a   jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ústavný   súd   hodnotí odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   ako   formalistické   a arbitrárne   a   z   tohto   dôvodu nezodpovedajúce ústavným požiadavkám na kvalitu súdneho rozhodnutia a nenapĺňajúce garancie základného práva   sťažovateľky   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   najvyšší   súd   svojím   uznesením sp. zn. 1 Obdo 16/2010 z 8. marca 2011 porušil   základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 16/2010 z 8. marca 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení napadnutého   uznesenia   a   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   bude   najvyšší   súd   povinný opätovne   rozhodnúť   o   dovolaní   sťažovateľky,   pričom   bude   viazaný   právnymi   názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

V   danom   prípade   bude   preto   povinnosťou   najvyššieho   súdu   s   prihliadnutím   na závery uvedené v časti II tohto nálezu ústavne akceptovateľným spôsobom sa vyrovnať s otázkou časového okamihu zmeny skutkových okolností v posudzovanej veci, a tým aj s otázkou aplikovateľnosti príslušných právnych predpisov na vec sťažovateľky.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym   zastupovaním   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Klincová 37/B, Bratislava. V zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a   §   14 ods.   1   písm.   a) a   b) vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € predstavuje odmenu za jeden úkon právnej služby 130,91 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2011, pričom úhradu v sume 261,82 € (dvakrát po 130,91 €) zvýšil o 20 % DPH (52,36 €) vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky je platiteľom DPH. Ústavný súd ďalej priznal odmenu za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012   (vyjadrenie   sťažovateľa   k   vyjadreniu   najvyššieho   súdu)   v   sume   127,16   €.   Spolu s režijným paušálom 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 134,79 €, pričom ju ústavný súd zvýšil o 20 % DPH (26,96 €), na 161,75 €.

Celková suma trov konania tak predstavuje sumu 475,95 €, ktorú je najvyšší súd povinný   uhradiť   sťažovateľke   na   účet   jej   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 3 výroku tohto nálezu)].

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014