znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 138/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 CoE 139/2010-37 z 26. mája 2010 a č. k. 15 CoE 308/2010-52 z 15. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 CoE 139/2010-37 z 26. mája 2010 a č. k. 15 CoE 308/2010-52 z 15. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 30. júla 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume 398,33   €,   ktorý   spolu   s   ďalšími   poplatkami   bol   dlžník   povinný   vrátiť   v 9   mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, bola 6. februára 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne bol 20. apríla 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý   na   základe   poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len „okresný súd“) 19. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 798/2005-22 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   č.   k.   12   CoE   139/2010-37   z   26.   mája   2010   tak,   že   potvrdil   prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 798/2005-43 z 23. júla 2010 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 CoE 308/2010-52 z 15. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý   im   predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody   vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu a v podstatnom uviedla, že «... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, že „... z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie... na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania... o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods. 1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje   svoje   výhrady   proti   uzneseniam   krajského   súdu   č.   k.   12   CoE   139/2010-37 z 26. mája 2010 a č. k. 15 CoE 308/2010-52 z 15. decembra 2010, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd   zastavil   už   prebiehajúceho   exekučné   konanie   bez   toho,   aby   sa   sťažovateľka   mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   v dôsledku   zastavenia   exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   12   CoE   139/2010-37 z 26. mája 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 12 CoE 139/2010-37 z 26. mája 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 798/2005-22 z 28. januára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 798/2005-22 z 28. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE 139/2010-37 z 26. mája 2010 nadobudlo právoplatnosť 1. júla 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená   2.   marca   2011,   vyplýva, že sťažovateľka   podala   sťažnosť   zjavne po   uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE 139/2010-37 z 26. mája 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 308/2010-52 z 15. decembra 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   15   CoE   308/2010-52   z   15.   decembra   2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 798/2005-43 z 23. júla 2010; týmto uznesením bola exekúcia zastavená.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy,   keď namietaným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   IV.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje   na   svoje   postavenie   vymedzené   v čl.   124   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96),   ale súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský   súd   uznesenie   č.   k.   15   CoE   308/2010-52   z 15.   decembra   2010,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 798/2005-43 z 23. júla 2010 o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, odôvodnil najmä takto:

,,Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu pôvodne vedenú súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. a neskôr na základe právoplatnej zmeny exekútora súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn. EX 1231/05 zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie vo výške 18,63 eur...

Okresný   súd   takto   rozhodol   v ďalšom   procesnom   postupe   po   tom,   čo   uznesením č. k. 11 Er 7988/2005-22 zo dňa 28.1.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa   01.07.2010   v spojení   s potvrdzujúcim   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici č. k. 12 CoE 139/2010 –37 zo dňa 26.05.2010, vyhlásil exekúciu za neprípustnú...

Krajský   súd   ako   súd   odvolací,   prejednal   vec   podľa   §   212   ods.   1   O.s.p.,   bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

V danom prípade exekučný súd pri rozhodovaní aplikoval ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného   poriadku.   Zvolil   dvojfázový   procesný   postup,   kedy   dvomi   samostatnými uzneseniami rozhodol najprv o neprípustnosti exekúcie (vyhlásil exekúciu za neprípustnú) a po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia ďalším uznesením exekúciu zastavil. Odvolací   súd   k tomu   uvádza,   že v tomto   štádiu   konania   neprináleží   odvolaciemu súdu preskúmavať už právoplatné rozhodnutie okresného súdu t.j. uznesenie č.k. 11 Er 798/05-22 zo dňa 28.01.2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, ktoré už prešlo štádiom odvolacieho konania...

Predmetom   preskúmania   odvolacím   súdom   po   vecnej   stránke   v tomto   odvolacom konaní je výrok uznesenia okresného súdu o trovách exekúcie, avšak aj tu len z hľadiska uloženej povinnosti kto má platiť trovy exekúcie. O výške trov exekúcie súdneho exekútora JUDr. J. Ď. už bolo právoplatne rozhodnuté...

Ak   za   existujúceho   stavu   okresný   súd   uložil   oprávnenému   povinnosť   uhradiť súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   s odkazom   na   uvedené   ustanovenie   Exekučného poriadku (§ 203 ods. 1) jeho rozhodnutie je správne.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   v ňom   stotožnil   s právnym   záverom   okresného   súdu vyjadreným   v jeho   uznesení   č.   k.   11   Er   798/2005-43   z 23.   júla   2010,   ktorý   svoje rozhodnutie v časti výroku týkajúceho sa trov exekúcie založil na § 203 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   účinnom   v čase   rozhodovania exekučného súdu   (Exekučný poriadok),   podľa   ktorého „Ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie   nevyhnutných   trov   exekúcie“, a v časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať“,   a to   aj vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 789/2005-22 z 28. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE 139/2010-37 z 26. mája 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Krajský súd v uznesení č. k. 12 CoE 139/2010-37 z 26. mája 2010 okrem iného uviedol, že: „Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Z notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná 06. 02. 2005, potom ako sa na notársky úrad dostavil Mgr. T. K., konajúci na   základe   plnej   moci   za   povinného,   ktorý   požiadal   o spísanie   notárskej   zápisnice, osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou... Splnomocnený   advokát   za   povinného   uznal   dlh   voči   oprávnenej   osobe   v celkovej   výške 827,62 EUR...

Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj   nemusí,   pretože   závisí   od   okolností,   ktoré   nastanú   až   v budúcnosti.   Z citovaného ustanovenia Obchodného zákonníka vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré   môže   vzniknúť   až   v budúcnosti.   Uvedená   dohoda   je   neplatná   s poukazom   na ustanovenie § 39 OZ. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase uzatvorenia   dohody   nie   je   ešte   známe   a nemožno   ním   disponovať.   Ak   teda   v čase uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný potom v tom čase nemohol ani realizovať svoje právo uznať dlh alebo ho neuznať. Z tohto dôvodu potom nemohol povinný splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na uvedené právo... Notársku zápisnicu je možno vykonať len vtedy, ak je vykonateľná po materiálnej stránke...

V predmetnom prípade notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného. Z toho   dôvodu,   ako   vyplýva   z vyššie   uvedeného,   notárska   zápisnica   nezodpovedá požiadavkám,   ktoré   na   notársku   zápisnicu,   ako   na   spôsobilý   exekučný   titul   kladie ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) EP. Krajský súd mal za to, že zmluva uzatvorená medzi povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 OZ je absolútne neplatná.“

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského   súdu   vyjadrené   v uznesení   č.   k.   15   CoE   308/2010-52   z   15.   decembra   2010 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje na   §   58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§   57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok,   ustanovenie   okamihu,   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 15 CoE 308/2010-52 z 15. decembra 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 798/2005-43 z 23. júla 2010 o zastavení exekučného   konania   z dôvodu,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   Er   789/2005-22 z 28. januára   2010   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   12   CoE   139/2010-37 z 26. mája 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

V nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   o uložení   jej   povinnosti   uhradiť   trovy exekúcie súdnemu exekútorovi s odkazom na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku podľa ktorého   ak   dôjde   k zastaveniu   exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, uznesením okresného súdu č. k. 11 Er 789/2005-43 z 23. júla 2010, ktoré krajský súd uznesením č. k. 15 CoE 308/2010-52 z 15. decembra 2010 potvrdil, ústavný súd uvádza, že v okolnosti prípadu vzhľadom na už uvedené považuje právne   názory   vyjadrené   v uznesení   krajského   súdu   č.   k.   15   CoE   308/2010-52 z 15. decembra 2010 týkajúce sa povinnosti platiť trovy exekučného konania a možnosti zastaviť   konanie   v exekučných   veciach,   t.   j.   týkajúce   sa   právnej   podstaty   sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   uznesením krajského   súdu   č.   k.   15   CoE   308/2010-52   z   15.   decembra   2010   k porušeniu   práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 308/2010-52 z 15. decembra 2010 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vysloviť   ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 308/2010-52 z 15. decembra 2010

Sťažovateľka   sa   tiež   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 308/2010-52 z 15. decembra 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 798/2005-43 z 23. júla 2010; týmto uznesením bola exekúcia zastavená.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súd   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretoval   a aplikoval   príslušné   právne   normy   a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011