znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 138/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   Č.,   J.   Č.   a I.   Č.,   všetky   bytom   B., zastúpených advokátkou JUDr. I. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 12/2001 a postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Co 292/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Č., J. Č. a I. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2008 doručená sťažnosť A. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), J. Č. a I. Č., všetky bytom B. (ďalej   spolu   len   „sťažovateľky“), zastúpených   advokátkou   JUDr. I.   Š.,   B., vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 12/2001 a postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 3 Co 292/2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala na okresnom súde 30. septembra 1999 žalobu o „deložáciu, zrušenie užívacieho práva“ proti žalovanému Ing. M. B. (ďalej len   „žalovaný“).   Na   základe   výzvy   okresného   súdu   sťažovateľka   upresnila   podaním z 1. marca 2000 žalobu tak, že sa proti žalovanému domáha vypratania 1-izbového bytu... v B. Konanie bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 11 C 12/2001. Žalovaný od roku 1995 znemožňuje sťažovateľkám užívanie sporného bytu. Keďže sťažovateľky nemali kde bývať,   museli   byť   vtedy   ešte   maloleté   sťažovateľky   J.   a I.   Č.   umiestnené   v detskom domove. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Dodnes sa sťažovateľke nepodarilo dostať sa späť do svojho obydlia so svojimi deťmi. Napriek tomu, že Ing. B. neoprávnene obýva ich obydlie a odmieta ich do neho vpustiť, neplatí ani nájomné. Toto musí uhrádzať sťažovateľka lebo stále dúfa a verí, že sa dovolá spravodlivosti a že sa jej podarí získať svoje obydlie späť a že bude môcť dôstojne bývať. Je   hanbou   justície,   že   do   dnešného   dňa   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   o práve sťažovateľky   na   jej   obydlie.   Tento   spor   trvá   už   vyše   deväť   rokov!   Prvý   návrh   podala sťažovateľka ešte v roku 1999! Do dnešného dňa však nebolo v jej prípade právoplatne rozhodnuté a sťažovateľka aj so svojimi deťmi je nútená bývať tam, kde sa práve podarí, je de   facto   na   ulici   aj   so   svojimi   deťmi.   O tvrdosti   takéhoto   zásahu   snáď   ani   netreba polemizovať.   Právo   na   bývanie   je   úzko   spojené   s právom   na   dôstojný   ľudský   život. Sťažovateľke a jej deťom sú však obe tieto práva už dlhodobo upierané práve z dôvodu prieťahov v konaní, ktoré trvajú už viac ako deväť rokov!“

Vzhľadom   na   už   uvedené   sťažovateľky   žiadajú,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„I. Právo sťažovateľov na obydlie garantované v článku 21 Ústavy bolo postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.

II. Právo sťažovateľov na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na súkromie garantované v článku 19 Ústavy bolo postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.

III. Právo sťažovateľov na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 Ústavy boli postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.

IV. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní nahradiť každému zo sťažovateľov spoločne a nerozdielne po 500.000,- Sk náhradu nemajetkovej ujmy. V.   Okresný   súd   Bratislava   I a Krajský   súd   v Bratislave   sú   povinní   nahradiť sťažovateľom trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k sťažovateľkám J. Č. a I. Č.

Ústavný súd z príloh sťažnosti, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 12/2001 a krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   292/2007   zistil,   že   účastníkmi   označených   konaní   boli sťažovateľka, žalovaný a vedľajší účastník Mestská časť B.

Keďže sťažnosť ústavnému súdu podali aj sťažovateľky J. Č. a I. Č., ktoré neboli účastníčkami   konaní,   v ktorých   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv,   bolo   ju potrebné odmietnuť vo vzťahu k týmto sťažovateľkám ako sťažnosť podanú neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1 a čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 12/2001

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 12/2001.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 11 C 12/2001   z 20.   apríla   2007   tak,   že   žalobe   vyhovel   a uložil   žalovanému   povinnosť vypratať sporný byt v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku bez pridelenia bytovej náhrady.   Zároveň   sťažovateľke   nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania.   V dôsledku odvolania podaného žalovaným okresný súd predložil spis 15. júna 2007 krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovaného.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný   súd   vychádza   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05, IV. ÚS 285/08).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Z príloh   sťažnosti,   ako   aj   preverením   spisov   okresného   súdu   a krajského   súdu ústavný súd zistil, že vec bola od 15. júna 2007 vedená na krajskom súde,   na ktorom prebiehalo odvolacie konanie. Sťažnosť bola podaná a ústavnému súdu doručená v čase, keď už vec bola v štádiu odvolacieho konania, t. j. vo veci už konal krajský súd.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (napr. I. ÚS 93/97, I. ÚS 24/98, III. ÚS   248/05,   IV.   ÚS   122/07).   Sťažovateľka   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   okrem iného, na prieťahy v konaní, pričom za porušovateľa svojho práva označila okresný súd, ktorý už v sťažovateľkinej právnej veci o vypratanie bytu nekoná, a teda ústavný súd už nemôže žiadnym spôsobom prispieť k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   t.   j.   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   vo   vzťahu k okresnému súdu.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 ústavy, okresný súd poskytol predmetným právam sťažovateľkou požadovanú ochranu, pretože rozsudkom sp. zn. 11 C 12/2001 z 20. apríla 2007 jej žalobe vyhovel. Z uvedeného dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v časti týkajúcej sa namietaného postupu okresného súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1 a čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Co 292/2007

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 292/2007.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že v dôsledku odvolania podaného žalovaným okresný   súd   predložil   spis   15.   júna   2007   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní žalovaného. Rozsudkom č. k. 3 Co 292/2007-388 z 12. marca 2009 bol rozsudok súdu prvého   stupňa   v celom   rozsahu   potvrdený.   Krajský   súd   sťažovateľke   náhradu   trov odvolacieho konania nepriznal. To znamená, že pokiaľ ide o ochranu práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 ústavy, bola jej ochrana poskytnutá už rozsudkom okresného súdu a následne aj označeným rozsudkom krajského súdu, keďže sťažovateľka bola v konaní úspešná.

Ústavnému súdu zostávalo posúdiť len námietku sťažovateľky týkajúcu sa porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 292/2007. Konanie na krajskom   súde   začalo   15.   júna   2007,   keď   bol   krajskému   súdu   predložený   spis   na rozhodnutie o odvolaní žalovaného. V čase podania sťažnosti nebolo ešte vo veci krajským súdom rozhodnuté. Pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala sťažovateľka 21. apríla 2008 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedníčke okresného súdu, v ktorej namietala aj prieťahy v odvolacom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 292/2007. V liste Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 11. júla 2008, ktorý je súčasťou príloh sťažnosti a ktorý je adresovaný dipl. Ing. architektovi K., ktorý sťažovateľku v určitej fáze konania zastupoval, sa uvádza, že „... vo veci sťažnosti pani A. Č., týkajúcej sa prieťahov odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 Co 292/07, dovoľuje si Vám týmto oznámiť, že mu bol doručený list podpredsedníčky Krajského súdu v Bratislave JUDr. E. B. číslo: Spr. 2128/08 z 26. júna 2008, v ktorom informuje o stave predmetného odvolacieho konania...

Dôvodom na nekonanie krajského súdu je skutočnosť, že občiansko-právny úsek na Krajskom súde v Bratislave nebol dlhodobo personálne obsadený. Bolo to spôsobené najmä tým, že po odchode viacerých sudcov, najmä ich preložením na Najvyšší súd Slovenskej republiky, neboli senáty riadne doplnené a vzhľadom na nápad občiansko-právnych vecí bolo zrejmé, že predmetný úsek nemá ani dostatočný počet senátov.

V danej veci, vzhľadom na opísanú situáciu, je predpoklad určenia termínu v prvom štvrťroku 2009. Termín bude určený ihneď, ako bude na základe rokovaní o novom rozvrhu práce predbežne určený pojednávací deň...

Za spôsobené objektívne prieťahy v uvedenom odvolacom konaní sa Vám v mene ústredného orgánu štátnej správy pre súdy a väzenstvo ospravedlňujeme.“. Dňa 9. februára 2009 krajský súd určil termín odvolacieho pojednávania na 12. marec 2009 a na tomto pojednávaní aj vo veci rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Z uvedeného vyplýva, že odvolacie konanie trvalo od 15. júna 2007 do 12. marca 2009, t. j. takmer 21 mesiacov. Trvanie odvolacieho konania v dĺžke 21 mesiacov podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neprimerané. V okolnostiach prípadu ústavný súd vzal do úvahy predovšetkým skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní   doručená   okresnému   súdu   21. apríla   2008   splnila   svoj   účel.   Podpredsedníčka krajského   súdu   totiž   v odpovedi   na   túto   sťažnosť   sp.   zn.   Spr   2128/08   z 26.   júna 2008 prisľúbila, že sa vo veci nariadi pojednávanie v prvom štvrťroku, čo bolo aj reálne naplnené. Ústavný súd tiež vzal do úvahy, že v čase podania sťažnosti už bola základným právam, ktorých   porušenie   sťažovateľka   namietala,   poskytnutá   ochrana   rozhodnutím   okresného súdu, pričom navyše sťažovateľka sa podanou sťažnosťou ani nedomáhala, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov, čo signalizuje účelovosť sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je aj vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateliek (napr. návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009