znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 138/07-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   oznámením   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VI/2 Pz 18/07 z 12. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2007 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. VI/2 Pz 18/07 z 12. marca 2007.

Sťažovateľ uviedol, že 30. apríla 1999 „... doručil bardejovskému súdu svoju žalobu o neplatnosť   platobného   výmeru   na   nájomné   za   užívanie   bytu   a služby   s ním   spojené s účinnosťou   odo   dňa   1. III. 1999,   ako   doplnok   svojho   pôvodného   návrhu   na   začatie konania v tejto veci, zo dňa 29. III. 1999. (...) Okresný súd v Bardejove svojím rozsudkom pod č. k. 5 C 344/99-47, zo dňa 22. VI. 2004, moju žalobu vo veci samej v celom rozsahu zamietol a následne nepomohlo ani moje odvolanie, ktoré odvolací súd doslova v ničom neuznal, keď mnou napadnutý rozsudok prvostupňového súdu svojím konečným rozsudkom sp. zn. 3 Co 459/05-96 dňa 13. VI. 2006 bezvýhradne potvrdil. Vzhľadom k tomu, že tieto rozhodnutia súdov som považoval za priam škandalózne, ktoré najmä po profesionálnej stránke   nemajú   vôbec   žiadnu   úroveň   a ani   oporu   v nijakom   zákone   a hlavne   preto, že rozsudky nebolo možné priamo napadnúť súdnou cestou a ja som sa s týmito nemohol vôbec   zmieriť,   svojím   písomným   podaním,   zo   dňa   11. VIII. 2006,   som   oslovil   priamo Generálneho   prokurátora   SR,   aby   proti   tejto   nezákonnosti   a nespravodlivosti   zasiahol podaním mimoriadneho dovolania na Najvyšší súd SR. V tomto svojom liste som na neho výslovne apeloval, aby môj podnet za žiadnych okolností nezasielal na vybavenie tu dole, vyslovujúc   obavy,   že   z toho   nebude   nič,   čo   sa   nakoniec   následne   aj   plnom   rozsahu potvrdilo! Teda, napriek tomu, že som si to neželal, GP-SR mi svojím prípisom sp. zn. VI/1 Pz 595/06-7, zo dňa 25. VIII. 06, oznámila nemilú a prekvapujúcu správu, že o spôsobe vybavenia môjho podnetu budem vyrozumený Krajskou prokuratúrou v P., ktorej tam bol môj podnet na realizáciu proti mojej výslovnej vôli ňou postúpený.

Dňa   31. X. 2006   som   obdržal   list   Krajskej   prokuratúry   v P.   sp. zn. Kc 2133/06-8,   zo   dňa   16. X. 2006,   ktorým   ma   táto   prokuratúra   vyrozumela   o tom,   ako vybavila môj podnet, zo dňa 11. VIII. 06 a ktorý je tak nekvalifikovaný a ľahkomyseľný, že je podľa mňa súci iba ak do smetného koša. Preto mi moje vnútro nedalo, aby som na neho nereagoval, a to sa stalo mojím opakovaným listom, zo dňa 4. I. 07, ktorým som sa znovu obrátil   na   Generálneho   prokurátora   SR,   aby   vec   nanovo,   ale   iba   z úrovne   samotnej generálnej   prokuratúry   dal   celú   vec   prešetriť   a na   tomto   základe   prípad   v rámci mimoriadneho dovolania postúpil na doriešenie Najvyššiemu súdu SR. Ale ako nasvedčuje posledný list od generálnej prokuratúry pod sp. zn. VI/2 Pz 18/07-7, zo dňa 12. III. 2007, ani   sám   pán   Generálny   prokurátor   SR   si   túto   moju   vec   nezobral   k srdcu   a patrične to nedosledoval lebo aj táto odpoveď z generálnej prokuratúry je vlastne k ničomu! Preto sa odhodlal   pre   podanie   tejto   ústavnej   sťažnosti   a pokiaľ   s ňou   na   Ústavnom   súde   SR nepochodím, pôjdem s ňou ďalej“!

Sťažovateľ   na   základe   týchto   skutočností   dospel   k názoru,   že «... opakovaným a nezodpovedným vybavením môjho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania došlo tu aj z centrálnej úrovne k dehonestácii právneho a ústavného inštitútu „právnej ochrany“, neposkytnutím mi ktorej zo strany GP-SR bola odňatá konať pred kasačným súdom, ktorej pojem u nás pre tých, čo zodpovedajú za zákonnosť v tomto bordelárskom štáte, neznamená celkom   nič»! V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   tvrdí,   že „... neposkytnutím   mi   právnej ochrany   zo   strany   Generálneho   prokurátora   SR   bola   mi   ním   nepriamo   znemožnená aj priama   súdna   ochrana   pred   dovolacím   súdom,   čím   mi   bola   v súhrne   odopretá spravodlivosť, ako taká“!

Sťažovateľ nemá žiadne pochybnosti o právomoci ústavného súdu na prerokovanie jeho   záležitosti   dôvodiac,   že   v danej   veci   ide   o neposkytnutie   vecnej   a kvalifikovanej právnej   ochrany   zo   strany   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“), ktorý je na to povolaný a plne zodpovedný, a to jednak podľa zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“), ale aj podľa ústavy a dohovoru.

Pokiaľ   ide   o dodržanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti,   sťažovateľ   poukazuje na   to, že písomné   vyrozumenie   o spôsobe   vybavenia   jeho   opakovaného   podnetu   na   podanie mimoriadneho   dovolania   mu   bolo   doručené   19. marca 2007   a od   tohto   dátumu   odvíja začiatok plynutia zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty [§ 53 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

S poukazom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1), čl. 46 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 o ich ochrane neposkytnutím faktickej právnej   ochrany   Generálnym   prokurátorom   SR   a   tým   následne   aj neumožnením   súdnej ochrany sťažovateľových práv pred Najvyšším súdom SR v dovolacom konaní odmietavým postojom a postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní v sťažovateľovom opakovanom podnete na podanie mimoriadneho dovolania, zo dňa 4. I. 2007, v právnej veci vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 5 C 344/99, porušené boli.

2.) Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   150   tis.   Sk (slovom stopäťdesiattisíckorúnslovenských), ktoré je mu povinná Generálna prokuratúra SR uhradiť najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

3.) Ukladá Generálnej prokuratúre SR uhradiť trovy tohto konania na označený účet právneho   zástupcu   sťažovateľa,   a   to   do   15-tich   dní   od   právoplatnosti   tohto   súdneho rozhodnutia.“

Sťažovateľ   žiada   aj   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   o jeho   sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju sociálnu situáciu.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju   zo všetkých   hľadísk   uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Vzhľadom   na   citované   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   skúma   ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, IV. ÚS 100/04, II. ÚS 144/05).

Sťažovateľ   namieta,   že   oznámením   generálnej   prokuratúry   sp. zn.   VI/2 Pz 18/07 z 12.   marca   2007,   ktoré   mu bolo   doručené   19. marca 2007,   došlo   k porušeniu   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa čl. 13 dohovoru.

Porušenie   uvedených   práv   vidí   sťažovateľ   v označenom   oznámení   generálnej prokuratúry,   ktorým   bol   vyrozumený,   že   generálna   prokuratúra   na   základe   jeho opakovaného   podnetu   zo   4. januára 2007   preskúmala   podľa   § 34   ods. 1   zákona o prokuratúre zákonnosť vybavenia jeho pôvodného podnetu z 11. augusta 2006 Krajskou prokuratúrou   v   P.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“),   pričom   dospela   k   názoru, že nie je potrebné prijatie iného právneho záveru, než aký bol sťažovateľovi v tej istej veci oznámený listom krajskej prokuratúry sp. zn. Kc 2133/06 zo 16. októbra 2006.

V závere   svojho   oznámenia   generálna   prokuratúra   uvádza,   že   po   oboznámení   sa s obsahom   pôvodného,   ako   aj   opakovaného   podnetu   sťažovateľa „... a   po   opätovnom preskúmaní spisu Okresného súdu v Bardejove sp. zn. 5 C 344/99, neboli zistené dôvody na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku proti rozsudku Okresného súdu v Bardejove z 22. júna 2004 č. k. 5 C 344/99-47 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 13. júna 2006 č. k. 3 Co 459/05-96“.

Napokon generálna prokuratúra upozornila sťažovateľa, že podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre   vybaví   jeho   prípadný   ďalší   opakovaný   podnet   v tej   istej   veci   nadriadený prokurátor, avšak len za predpokladu, že by takýto ďalší opakovaný podnet obsahoval nové skutočnosti.

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Z týchto ustanovení je nad všetky pochybnosti zrejmé, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého patrí generálnemu prokurátorovi. Nejde teda o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy ani pod čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   stabilne   judikoval,   že   na   akceptovanie,   resp.   vyhovenie   podnetu na podanie návrhu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie a generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť, ale má právo, aby orgány prokuratúry jej podnet riadne vybavili (III. ÚS 42/04).

Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené). Ústavný súd v súvislosti s tým vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I. ÚS 19/01,   II. ÚS 176/03,   IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).   Vzhľadom   na   to   generálna   prokuratúra   nemohla   odložením   takéhoto podania,   t. j.   jeho   neakceptovaním,   spôsobiť   namietané   porušenie   označených   práv sťažovateľa.

Obsah   označeného   oznámenia   o odložení   podnetu   sťažovateľa   na   podanie mimoriadneho dovolania svedčí o skutočnosti, že generálna prokuratúra sa vecou náležite zaoberala. Z odôvodnenia jej stanoviska   vyplýva, že podnetu na podanie mimoriadneho dovolania   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bardejov   sp. zn.   5 C 344/99   z   22. júna 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 459/05 z 13. júna 2006 nemohlo byť vyhovené pre nesplnenie zákonných podmienok vyplývajúcich z § 243e ods. 1 OSP.

Z   uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   ako celku sa   ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   bolo   bez   právneho   významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   keďže   rozhodovanie   o nich   je   viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), a stratilo tiež opodstatnenie   zaoberať   sa   jeho   žiadosťou   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007