znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 138/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr. V. B.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. B. B.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 121/92, za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2004 doručená sťažnosť MUDr. V. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 121/92.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ podrobne opísal priebeh konania na okresnom súde začatého   na   základe   jeho   návrhu   z   23.   marca   1992.   Poukázal   na   opakované   prieťahy v označenom konaní a uviedol, že medzi jednotlivými pojednávaniami sa bežne vyskytli ročné, ale aj dvoj a trojročné intervaly, počas ktorých sa vo veci vôbec nekonalo.

Po sťažnostiach na prieťahy v konaní, ktoré zaslal predsedovi okresného súdu, ako aj ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   vyniesol   napokon   okresný   súd 23. septembra   2003   v   jeho   právnej   veci   rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 5. januára 2004 a 8. januára 2004 sa stal vykonateľným. Napadnuté konanie trvalo celkom dvanásť rokov.

Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy požaduje, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 120 000 Sk a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   a skúmal, či neexistujú dôvody   na jej odmietnutie   podľa   § 25 ods.   2 citovaného zákona.

Zo sťažnosti, ako aj zo zistenia ústavného súdu na okresnom súde zo 6. apríla 2004 vyplýva,   že   konanie,   v   ktorom   sťažovateľ   napádal   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo právoplatne skončené   5. januára 2004,   keď   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 9 C 121/92 z 23. septembra 2003.

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatoval, že v čase, keď mu bola doručená sťažnosť, t. j. 18. februára 2004, už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorej   sa   sťažovateľ nachádzal pred skončením príslušného súdneho konania, a k porušovaniu označeného základného práva už nedochádzalo.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd   v tejto   súvislosti   opakovane   zdôraznil,   že   čl.   48   ods.   2   ústavy   v relevantnej   časti ustanovuje   imperatív,   ktorý   platí   pre   všetky   súdne   konania   a ktorý,   čo   sa   týka   oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).

Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   keď   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Preto ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo právoplatne skončené   ešte   pred   podaním   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a   teda   k porušovaniu označeného   základného   práva   už   nedochádza,   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z účelu práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktorým,   ako   už   bolo   uvedené, je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   (účel)   sa   dosiahne právoplatným rozhodnutím.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou fyzická osoba alebo právnická osoba namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   sa   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať v prípade, že vyhovie sťažnosti, tomu, koho práva boli porušené, aj peňažnú satisfakciu podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom nemodifikuje účel ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní   o namietanom   porušení   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   V nadväznosti   na   to   je   tiež   potrebné zdôrazniť, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nemožno ponímať ako   nejaký   samostatný   nárok   na prípadné   odškodnenie   za   zistené   prieťahy   v konaní príslušného štátneho orgánu, keďže tento nárok má len akcesorickú povahu. Ústavný súd už v spojitosti   s tým   vyslovil,   že „satisfakčný   potenciál“   rozhodnutia   ústavného   súdu nie je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty. Inými slovami, meritórne konanie o námietke porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (I. ÚS 235/03).

Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel ustanovenia § 48 ods. 2 ústavy vylučovali ďalšie konanie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd ju už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o jeho žiadosti   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nerozhodol,   pretože   jeho poskytnutie je podľa čl. 127 ods. 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004