znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 138/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Informačnej agentúry, v. o. s., M. R. Štefánika 44, Žilina, zastúpenej   advokátkou   JUDr.   K.   D.,   K.,   vo   veci   porušenia   základných   práv   a slobôd zaručených v čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupmi Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 2/01 a Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava, v konaní vedenom pod č. 433-246-6020/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Informačnej   agentúry,   v.   o.   s.,   Žilina   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 12. mája 2003 doručená sťažnosť Informačnej agentúry, v. o. s., M. R. Štefánika 44, Žilina (ďalej len „sťažovateľka”), zastúpenej advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci porušenia základných práv a slobôd   zaručených   v čl.   46   ods.   2,   čl.   47   ods.   2   a v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”) postupmi Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd”) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 2/01 a Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava, v konaní vedenom pod č. 433-246-6020/2001.

Zo sťažnosti vyplýva, že dôvodom na podanie sťažnosti je rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava, č. 433-246-6020/2001 z 2. apríla 2001, ako aj rozsudok krajského súdu č. k. 11 C 2/01-17 z 28. októbra 2002, ktorými boli porušené základné práva a slobody sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   uvádza,   že   porušovanie   citovaných   ustanovení   ústavy   vidí predovšetkým v nasledujúcich skutočnostiach:

U sťažovateľky ako u zamestnávateľa vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina, podľa predchádzajúceho oznámenia č. 600-1398-1400/2000 zo 17. novembra 2000 kontrolu odvodu   poistného   na   nemocenské   poistenie   a   dôchodkové   zabezpečenie   za   obdobie od 1. novembra 1995 do 31. októbra 2000, pri ktorej zistila, že za obdobie od novembra 1995 do februára 1996 z vyplatenej mzdy boli prevedené povinné odvody, avšak za obdobie od marca 1996 do októbra 2000 odvody prevedené neboli, pretože jedinej pracovníčke sťažovateľky M. J. nebola vyplácaná mzda. Táto skutočnosť bola uvádzaná v mesačných výkazoch predkladaných Sociálnej poisťovni, pobočke Žilina. Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina, bola informovaná, že mzda na základe uzatvorenej dohody so zamestnankyňou nie je vyplácaná,   a   teda   netvorí   vymeriavací   základ   pre   výpočet   povinných   odvodov nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia. Mzdové listy zamestnankyne M. J. boli   mesačne   spracovávané   formálne,   k vyplateniu   mzdy   nikdy   nedošlo,   nebol   dôvod vyrubiť sumu za odvod zo mzdy. Podľa sťažovateľky povinnosť zaplatiť odvody zo mzdy za zamestnankyňu M. J. nemohla v zmysle § 4 ods. l zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č.   1/1992 Zb.“) a zákona č. 451/1992 Zb. Zákonník práce (ďalej len „zákon č. 451/1992 Zb.“) vzniknúť. Sťažovateľke pripadá nelogické, aby platila odvody zo mzdy, ktorá fyzicky vyplatená nebola, o čom svedčí dôkaz - nulové mesačné výkazy predkladané Sociálnej poisťovni, pobočke Žilina.

Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava, sa s odvolaním proti platobnému výmeru č. 502-9599-6023/2000   z   9.   januára   2001   nevysporiadala,   nepreskúmala   opodstatnenosť vykázaných   údajov   jej   pobočky   v   Žiline,   keď   vydaný   platobný   výmer   č.   502-9599-6023/2000 protizákonne potvrdila rozhodnutím č. 433-246-6020/2001 a odvolanie zamietla.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   aj   napriek   návrhu   na   preskúmanie   rozhodnutia Sociálnej   poisťovne,   ústredia   Bratislava,   podanému   krajskému   súdu   bolo   protizákonne správoplatnené   rozhodnutie   a   bol   podaný   návrh   na   exekúciu   Exekútorskému   úradu JUDr. J. K.   v Ž.,   ktorého   Okresný   súd   v Žiline   poveril   vykonaním   exekúcie   pod   č. Ex 528/2001.   Na   základe   vznesených   námietok   proti   exekúcii   Okresný   súd   v Žiline uznesením   č.   k.   18   Er   2318/2001-25   z   9.   januára   2002   povolil   odklad   exekúcie do právoplatného ukončenia konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 11 C 2/01, v ktorom krajský súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava, potvrdil.

Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd sa náležite nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v návrhu na preskúmanie rozhodnutia, negoval ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 1/1992   Zb.,   zákona   č.   451/1992   Zb.,   §   16   ods.   1   písm.   a)   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov, ktoré určujú, čo je mzdou a príjmom a čo je vymeriavacím základom, a neuviedol, z akých konkrétnych   dôvodov   na námietky   sťažovateľky   pri   rozhodovaní   vo   veci   neprihliadol. Keďže   k   výplate   mzdy   ani   do   tohto   času   nedošlo,   krajský   súd   pochybil,   keď   potvrdil rozhodnutie správneho orgánu, ktoré ukladá povinnosť zaplatiť odvod, keď táto povinnosť nevznikla. Takéto rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľka za nepreskúmateľné a nezákonné, jeho vydaním bolo sťažovateľke odopreté právo na súdnu ochranu vo veci preskúmania   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy,   čím   boli   porušené   základné   práva a slobody zaručené v čl. 46 ods. l ústavy, a nezachovaním princípu plnej jurisdikcie nedošlo k naplneniu tohto ústavného princípu. Svoje dôvody opiera sťažovateľka aj o rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 50/01.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   26.   marca   2003   podala   Generálnej   prokuratúre v Bratislave   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   o   ktorom   doteraz   nebolo rozhodnuté.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol o sťažnosti tak, že ju prijíma na ďalšie konanie. Zároveň žiada, aby ústavný súd po zistení stavu veci vydal nasledovné rozhodnutie:

„Krajský   súd   v konaní   vo   veci   sp.   zn.   11C   2/01-17   porušil   právo   Informačnej agentúry, v. o. s. zaručené v čl. 46, odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky, preto rozsudok sp. zn. 11 C 2/01-17 z 28. 10. 2002 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava čís. 433-246-6020/2001   ako protizákonné zrušuje a vec vracia   Krajskému   súdu   v Žiline na nové prejednanie.

Informačnej agentúre, v. o. s. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000,--   Sk,   ktorú   je   Krajský   súd   v Žiline   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajskému   súdu   v Žiline   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   Informačnej agentúry,   v.   o.   s.   na   účet   právneho   zástupcu   do   1   mesiaca   od   právoplatnosti   tohoto rozhodnutia.”

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitostí,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania,   pretože   to   sú   dôvody,   ktoré   bránia   prijatiu   sťažnosti   na   ďalšie konanie.

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že vo veci sťažovateľky bol vydaný platobný výmer Sociálnej poisťovne, pobočky Žilina, č. 502-9599-6023/2000 z 19. decembra 2000, ktorý bol potvrdený rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava, č. 433-246-6020/2001 z 2. apríla 2001. Ďalej ústavný súd zistil, že vo veci sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom   sp.   zn.   11   C 2/01 z 28. októbra   2002,   ktorým   bola preskúmaná zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava.

Podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   jej   základných   práv   malo   dôjsť   rozhodnutím Sociálnej   poisťovne,   ústredia   Bratislava,   č.   433-246-6020/2001   z   2.   apríla   2001 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 C 2/01 z 28. októbra 2002, dôvodiac okrem iného aj tým, že proti rozhodnutiu krajského súdu nie je prípustný opravný prostriedok. Na základe toho sa zrejme sťažovateľka nazdávala, že v súlade s § 53 ods. l zákona o ústavnom súde vyčerpala   všetky   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   jej   zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnená podľa osobitných predpisov. Ústavný súd sa však s týmto názorom nestotožňuje.

Rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne,   ústredia   Bratislava,   č.   433-246-6020/2001 z 2. apríla 2001 sťažovateľka napadla opravným prostriedkom v zmysle ustanovení § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) o správnom súdnictve, o ktorom bolo   aj   rozhodnuté   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   C   2/01   z 28. októbra   2002. Uvedený rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 11. marca 2003.

Podľa názoru ústavného súdu mala sťažovateľka so zreteľom na deň, keď jej bol doručený rozsudok krajského súdu (11. marec 2003), a platný právny poriadok Slovenskej republiky   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok,   ktorý   jej   zákon   na   ochranu   jej základného práva poskytuje, a to odvolanie proti rozsudku krajského súdu podľa § 250s ods. 1 OSP. Sťažovateľka však bez toho, aby pred tým, než podala sťažnosť ústavnému súdu,   uvedený   riadny   opravný   prostriedok   vyčerpala,   rozhodla   sa   požiadať   o   ochranu svojho základného práva ústavný súd.

Ústavný súd si   je vedomý   toho,   že rozsudok   krajského súdu   obsahuje poučenie, podľa   ktorého   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje na skutočnosť, že zákonom č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 424/2002 Z. z.”) došlo s účinnosťou od l. januára 2003 k novelizácii § 250s ods. 1 OSP v tom zmysle, že proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie.

Od 1. januára 2003 v dôsledku zmeny právneho stavu boli súdy povinné postupovať podľa   ustanovení   zákona   č.   424/2002   Z.   z.   a   sťažovateľke   nič   nebránilo,   aby   využila zákonom prípustný opravný prostriedok a podala odvolanie proti rozsudku krajského súdu (obdobne napr. IV. ÚS 70/03, IV. ÚS 93/03).

Podľa § 355 OSP prvej vety: „Ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon i pre konania začaté pred jeho účinnosťou.“

Pokiaľ ide o konanie, ktorého ústavnosť sa posudzuje na základe tejto sťažnosti, je v § 372g ods. 2 zákona č. 424/2002 Z. z. uvedené: „Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred 1. januárom 2003, zostávajú zachované.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že označený rozsudok krajského súdu bolo možné po jeho doručení napadnúť v zákonnej lehote odvolaním.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   upravujú časovú   pôsobnosť v civilnom procese, ktorá sa riadi zásadou, že procesné normy nadobúdajú túto pôsobnosť dňom   svojej   účinnosti.   Problematiku   začatých   a   neskončených   konaní,   ako   aj   účinky vykonaných procesných úkonov riešia prechodné ustanovenia (§ 355 až 372g OSP). Platí základné   pravidlo,   podľa   ktorého   ak   zákon   neustanovuje   inak,   platí   nový   zákon   aj v konaniach,   ktoré   boli   začaté   pred   jeho   účinnosťou.   Právne   účinky   už   vykonaných procesných   úkonov   však   zostávajú   zachované.   Uvedené   pravidlo   vyjadruje   všeobecne akceptovanú zásadu procesného práva o časových medziach procesných úkonov.

Z princípu   subsidiarity   ako   jedného   zo   základných   pojmových   znakov   sťažnosti podľa čl. 127 ods. l ústavy vyplýva, že nejde o právny prostriedok nápravy, ktorý by bolo možné   využiť   súčasne   alebo   pred   inými   prostriedkami   nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ k dispozícii. Sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (§ 53 ods. l zákona o ústavnom súde).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   so   zreteľom   na   deň   doručenia označeného   rozhodnutia   krajského   súdu   účinný   právny   prostriedok   na   ochranu   svojich označených základných práv v systéme všeobecného súdnictva, ktorý však nevyužila. Preto je právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci s poukazom na čl. 127 ods. l i. f. ústavy vylúčená.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol už pri jej predbežnom   prerokovaní pre nedostatok právomoci   ústavného súdu   na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľky   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2003