znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 137/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Jána Lubyho predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   H.,   zastúpeného NIKU & partners, s. r. o., Ulica Prokopa Veľkého 51, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľky   a   advokátky   JUDr. Anny   Niku,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave sp. zn. 11 CoP 63/2013 z 29. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2013 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného NIKU & partners, s. r. o., Ulica Prokopa Veľkého 51, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Anny Niku, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 63/2013 z 29. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec maloletého dieťaťa) bol v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom konania o zníženie výživného v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Malacky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 8 P 312/2011. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 P 312/2011 zo 16. októbra 2012 znížil výživné na maloletého na sumu 200 € mesačne, počnúc dňom 1. júla 2012 (označeným rozsudkom bol tiež zmenený rozsudok Okresného súdu Praha – západ č. k. Nc 195/2001-444 z 11. januára 2005 v časti výroku o výživnom); okresný súd zároveň určil, že tento rozsudok je predbežne vykonateľný, a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 P 312/2011 zo 16. októbra 2012 podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletého dieťaťa. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom   sp.   zn.   11   CoP   63/2013   z 29.   októbra   2013   tak,   že   odvolaním   napadnutý rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   návrh   na   zníženie   výživného   zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Krajský súd v Bratislave tým, že sa jednostranne   zameral   len   na   majetkové   pomery   sťažovateľa,   ktoré   navyše   vyhodnotil v rozpore s výsledkami dokazovania porušil moje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“

Sťažovateľ tvrdí, že „Krajský súd v Bratislave pri aplikácii právnej normy (Zákona o rodine) postupoval spôsobom, ktorý zásadne popiera účel a význam aplikovanej normy, je v rozpore so zásadami, ktoré sa uplatňujú pri rozhodovaní o určení výšky výživného a tiež s ustálenou praxou súdov Slovenskej republiky“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   č.   k.   11   CoP/63/2013-316   zo   dňa 29. 10. 2013   porušil   základné právo   M.   H.   na   súdnu   ochranu upravené   v čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   11   CoP/63/2013-316   zo   dňa 29. 10. 2013 sa zrušuje a vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi M. H. náhradu trov konania vo výške 331,13 EUR, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podľa   sťažovateľa   došlo   zamietnutím   jeho   návrhu   na zníženie   výživného   na   maloletého   syna   k   porušeniu   jeho   v   sťažnosti   označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01, III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní. K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol zmenený výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 P 312/2011 zo 16. októbra 2012 tak, že návrh na zníženie výživného zamietol.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Návrh na zníženie výživného podal otec 05. 12. 2011. Súd prvého stupňa zistil, že v čase jeho rozhodovania bola matka maloletého rozvedená, bola zamestnaná, za rok 2010 dosiahla príjem 1.197,30 € mesačne netto, za rok 2011 príjem 1.320,85 € mesačne netto a v roku 2012 do mája zárobok vo výške 1.134,60 € netto. S maloletým žila so svojimi rodičmi v ich rodinnom dome, ktorým prispievala na stravu a bývanie. Matka sa stala na základe   kúpnej   zmluvy   z   02.11.2007   vlastníčkou   nehnuteľnosti   ktorú   kúpila   za   cenu 400.000,-Sk, na tomto pozemku postavila rodinný dom, ktorý bol hodnotený znalcom P. E. na sumu 130.000 €.   Matka je zaťažená hypotekárnym úverom,   ktorý využila na stavbu nehnuteľnosti vo výške 32.000 €, úver spláca v splátkach po 189 € mesačne, úver je časovo obmedzený na dobu 28 rokov. Matka je vlastníčkou motorového vozidla Citroen C4 z roku 2006. Maloletý J. bol v čase rozhodovania súdu prvého stupňa žiakom šiestej triedy. Otec je rozvedený do 31. 11. 2010 bol zamestnaný v obchodnej spoločnosti Gemedika s príjmom 50.278,- Kč brutto, pracovný pomer skončil dohodou, v súčasnosti je zdrojom jeho príjmu príjem   z   podnikania   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby   a   príjem   z   činnosti   novo založenej obchodnej spoločnosti A. & B. s. r. o. Z daňového priznania otca ako fyzickej osoby bol otcov príjem za rok 2011 957.784,- Kč, výdavky 1.361.136,- Kč, pričom väčšou mierou sa na výdavkoch otca podieľali náklady na údržbu nehnuteľností poly funkčnej budovy v obci J. u Prahy. Polyfunkčný objekt má podľa tvrdenia otca ako nehnuteľnosť hodnotu 7.500.000,- Kč. Spoločnosť, v ktorej v súčasnosti otec podniká bola za rok 2011 zaťažená daňovou stratou vo výške 203.039,- Kč, zisk spoločností bol 428.490,- Kč. Súd prvého stupňa konštatoval, že ak by tento zisk bol prerozdelený podľa výšky obchodného podielu, otec by mal nárok na výplatu 214.245,- Kč, z čoho by otec dostával mesačne 17.853,75,-   Kč   mesačne   netto.   Podľa   tvrdenia   otca   však   zisk   bol   opätovne   vložený   do spoločnosti. Súd prvého stupňa zistil, že otec je konateľom spoločnosti D. s. r. o., za svoju činnosť   nedostáva   žiadnu   odmenu.   Pokiaľ   ide   o majetok   otca,   otec   je   vlastníkom polyfunkčnej budovy v obci J., ktorej hodnota je uvedená vyššie a v danej nehnuteľnosti má aj svoj súkromný byt. Otec už nie je vlastníkom 1/3 chalupy v Jizerských horách, svoj podiel odpredal v rokoch 2005-2006, takisto previedol vlastníctvo k dvom bytovým jednotkám na svoju plnoletú dcéru, čím si vyrovnal svoju vyživovaciu povinnosť k dcére, keďže na výživu podľa rozhodnutia platil iba 1.000,- Kč mesačne. Nehnuteľnosť, v ktorej býval s matkou maloletého otec odpredal po rozvode, pričom nehnuteľnosť bola znehodnotená havarijnou situáciou, otec je vlastníkom motorového vozidla Jaguár XK 8, rok výroby 1999. Otec je vlastníkom fotografickej výbavy, keďže v minulosti sa venoval profesionálne fotografovaniu. Podľa § 78 ods. 1 Zák. o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery.

Hmotnoprávnou podmienkou zmeny vyživovacej povinnosti je zmena pomerov, len ak súd ustáli zmenu pomerov vtedy môže rozhodovať o zmene vyživovacej povinnosti. Zákon o rodine ani nevyžaduje, aby išlo o podstatnú zmenu. Je potrebné prihliadať ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, avšak len vtedy môžu byť dôvodom na   zmenu   vyživovacej   povinnosti,   keď   sa   závažnejším   spôsobom   prejavia   v   pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia rozsudku, nestačí len úvaha súdu o tom,   že   doterajšie   výživné   je   neprimerané.   Pokiaľ   by   súd   nemal   preukázanú   zmenu pomerov a rozhodol by o zmene výšky vyživovacej povinnosti, šlo by vlastne o neprípustné preskúmavanie a reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia.

Ako vyplýva z obsahu spisu naposledy bolo určované výživné na maloletého v roku 2005, v uvedenom období bol maloletý v predškolskom veku, pričom z obsahu rozhodnutia Okresného súdu Praha - západ, č. k. Nc 195/2001-444 zo dňa 11. 01. 2005 vyplýva, že už vtedy   bolo   konštatované,   že   otec   predal   svoju   obchodnú   spoločnosť.   Už   z   uvedeného rozhodnutia vyplýva, že otec podporoval dve staršie deti, a to syna T. a, kedy syn študoval v USA a dcére platil výživné 5.000,- Kč mesačne, nie ako uvádza súd prvého stupňa 1.000,- Kč   mesačne   a   platil   jej   do   ukončenia   štúdia   byt   1.700,-   Kč   mesačne.   Uvedené   dve vyživovacie povinnosti v súčasnosti otcovi odpadli. Pochybil súd prvého stupňa ak hodnotil skutočnosti, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutím Okresného súdu Praha

- západ, keď súd prvého stupňa konštatoval, že už v tom čase dochádzalo k poklesu majetku otca.   Takéto   hodnotenie   právoplatného   rozhodnutia   nie   je   prípustné   a   nemožno   naň prihliadať, pretože za okolnosti aké konštatoval Okresný súd Praha - západ vo svojom rozhodnutí bolo stanovená vyživovacia povinnosť 25.000,- Kč na maloletého J. vo veku 4 rokov. Taktiež neobstojí tvrdenie súdu prvého stupňa, že takéto výživné je neprimerané, keďže ani uvedená skutočnosť nie je dôvodom pre zmenu vyživovacej povinnosti. Z obsahu vykonaného dokazovania odvolací súd rozdielne od názoru súdu prvého stupňa má zato, že otec   sa   účelovo   a systematicky   zbavoval   svojho   majetku   v   záujme   zníženia   vyživovacej povinnosti na maloletého. Skutočnosť, že otec pomáhal pri stavbe rodinného domu synovi a obdaroval dcéru dvomi bytmi nemožno posudzovať na úkor maloletého, ako zníženie jeho majetku, keď je potrebné konštatovať, že otec má tri deti a je potrebné rovnako zabezpečiť aj maloletého J. V tomto smere tvrdenie súdu prvého stupňa, že matka má si má výživné odkladať a pamätať na čas, kde by prípadne mohlo dôjsť k zníženiu príjmu otca maloletého možno   vyhodnotiť,   ako   nesprávne,   keď   bolo   aj   povinnosťou   otca   myslieť   na   to,   že má vyživovaciu   povinnosť   k   maloletému   J.   a   v   tomto   smere   si   usporiadať   svoje   príjmy. Nemožno nechať bez povšimnutia skutočnosť, že matka celodenne poskytuje starostlivosť maloletému a jej príjmy v porovnaní s príjmami otca sú nepomerne nižšie. Dieťa má právo sledovať životnú úroveň svojho rodiča a odvodene aj svojich súrodencov, pričom z obsahu spisu a doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že otec má stále rozsiahly majetok, ktorý rôznym spôsobom transformuje s úmyslom navodiť stav, že nie je spôsobilý poskytovať súdom určené výživné. Cieľom podnikania by malo byť dosahovanie zisku a tvrdenia otca, že sa dostal až na hranicu nezamestnanosti v danom prípade po jeho úspešnom podnikaní a majetkových pomeroch nemožno považovať za pravdivé. V neprospech otca svedčí aj skončenie pracovného pomeru dohodou v zamestnaní s vysokým príjmom bez relevantného vysvetlenia. Otcovi odpadla vyživovacia povinnosť k dvom deťom a manželke. Benefity, ktoré otec poskytol starším deťom sú v značnom nepomere k maloletému J. Matka získala prostriedky z BSM, z čoho mohla riešiť svoju bytovú situáciu. Podiel starostlivosti matky o maloletého vysoko prevyšuje podiel otca.“

Krajský   súd   na   základe   citovaných   skutkových   zistení   formuloval   svoje   právne závery   takto: „Odvolací   súd   konštatuje,   že   nenastala   zmena   pomerov,   ktorá   by odôvodňovala   zníženie   výživného   na   maloletého   a   zníženie   výživného   nie   je   v   záujme maloletého, záujem maloletého je pre toto konanie rozhodujúci. Na strane otca nenastal pokles príjmov, ktorý by odôvodňoval zníženie výživného, keďže otec rôznymi finančnými operáciami, zmenil charakter svojho príjmu a systematicky sa zbavoval majetku. Na strane J. došlo k zvýšeniu jeho potrieb súvisiacich s návštevou školy, mimoškolskou činnosťou, bývaním,   zdravotnou   starostlivosťou.   Taktiež   nemožno   v   neprospech   matky   vytýkať skutočnosť, že postavila rodinný dom, čím si vyriešila svoju aj synovu bytovú situáciu, je zaťažená dlhodobo platením úveru a príjmy na zhotovenie nehnuteľnosti súdu preukázala. Skutočnosť, že došlo k majetkovému vyrovnaniu medzi rodičmi maloletého nie je možné pripisovať v neprospech maloletého, keďže išlo o vzťah medzi rodičmi maloletého. Odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p.“

Vychádzajúc   predovšetkým   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny   názor   krajského   súdu   a   jeho   závery   možno   v   posudzovanej   veci   považovať za zrozumiteľné,   logické   a   vyvážené,   a   preto   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom (III. ÚS 3/97,   II. ÚS 141/04),   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   k   záveru,   že   medzi rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   CoP   63/2013   z 29.   októbra   2013   a   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie mohol   reálne dospieť   k záveru   o   ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014