znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 137/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. P..., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Sžo/37/2011 z 13.   júna 2012 o náhrade trov súdneho konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P... o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012 doručená   sťažnosť   R. P...   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   výrokom   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo/37/2011 z 13. júna 2012 o náhrade trov súdneho konania (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 30. júna 2011 odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 S/13890/2010 z 1. júna 2011 domáhajúc sa aj priznania náhrady trov konania v sume 716,50 €.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo/37/2011 z 13. júna 2012 okrem iného priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 592,40 €. Sťažovateľ poukazuje na to, že proti napadnutému rozsudku, resp. jeho výroku o náhrade trov konania nemôže využiť žiaden opravný prostriedok, a preto je podľa neho v danej veci naplnená podmienka prípustnosti sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ tvrdí, že jeho v petite sťažnosti označené práva boli v danej veci porušené tým,   že   najvyšší   súd   nepostupoval   podľa   platnej   a účinnej   právnej   normy,   nezákonne obmedzil   jeho   možnosť   nadobudnúť   vlastnícke   právo   a navyše,   napadnutý   rozsudok nedostatočne odôvodnil, „čím sa v konečnom dôsledku dopustil porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae“.

V spojitosti   s tým   sťažovateľ   poukazuje   na   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku, v ktorom   sa   uvádza,   že „O náhrade   trov   konania   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p. a žalobcovi ako úspešnému účastníkovi priznal ich náhradu.“. Preto, aj keď najvyšší   súd na jednej   strane jednoznačne priznal sťažovateľovi   nárok na náhradu   trov konania, na druhej strane sťažovateľ namieta, že mu ju nepriznal v plnom rozsahu, ale bez akéhokoľvek odôvodnenia ju znížil o sumu 124,10 €.

Sťažovateľ ďalej cituje § 250k ods. 1 prvú vetu a tretiu vetu Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného   zreteľa.   Z uvedeného   sťažovateľ   vyvodzuje, „že   v prípade,   ak   má   účastník konania   v konaní   úspech   celkom,   súd   mu   proti   neúspešnému   účastníkovi   prizná   právo na úplnú náhradu trov konania“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľ   zaoberá   vlastnou   interpretáciou   obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1   ústavy,   ako   aj výkladu   pojmu „majetok“ obsiahnutého   v prvej   časti   čl. 1 dodatkového protokolu.

Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   sťažovateľ   vyjadruje   názor, „že arbitrárnym   postupom   porušovateľa   došlo   k porušeniu   tak   ústavno-procesných princípov postupu..., ako aj základného práva hmotného charakteru (čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky na súdnu a inú právnu ochranu, právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   výrokom   rozsudku   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 06. 2012 sp. zn.   2 Sžo/37/2011   o náhrade trov konania porušené bolo.

II. Výrok rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 06. 2012 sp. zn. 2 Sžo/37/2011 o náhrade trov konania sa zrušuje a vracia sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,   IV. ÚS 136/05,   III. ÚS 198/07).   K   iným   dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a výrokom napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   o náhrade   trov   súdneho   konania,   pričom   podstata   jeho argumentácie spočíva v tvrdení, že najvyšší súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď mu nepriznal náhradu trov konania v plnom rozsahu (hoci si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu za štyri úkony právnej služby) a svoje rozhodnutie o nepriznaní plnej náhrady trov konania (sťažovateľ bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, pozn.) neodôvodnil.

1. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania (procesu), týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania najvyššieho súdu   o trovách   konania,   čo   má   v   konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci na sťažovateľa nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo   veci   samej,   resp.   samotnému   rozhodnutiu   vo   veci   samej   (m. m.   IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   dospieť   aj   v   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľa smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo   všeobecnosti   však platí,   že nesprávne rozhodnutie   o náhrade   trov   konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred   všeobecnými   súdmi   akcesorickej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a k   zrušeniu napadaného výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že   vo   svojej   podstate   sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   mu   v   rozpore   so   zákonom nepriznal   plnú   náhradu   trov   konania,   ktorá   podľa   jeho   vyčíslenia   predstavuje   sumu 716,50 €, ale mu priznal náhradu trov iba v sume 542,40 €, teda napadnutým rozsudkom mal byť ukrátený o sumu 124,10 € (oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konania ústavný   súd   neposudzoval,   pozn.).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripúšťa,   že   výrok napadnutého rozsudku najvyššieho súdu by mohol byť z hľadiska kritérií zákonnosti sporný, ale v danom prípade považoval za nevyhnuté zohľadniť aj to, či namietané pochybenie najvyššieho súdu je také závažné, že jeho intenzita má ústavnoprávnu relevanciu a mohla by odôvodňovať vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma, o ktorú bol, resp. mal byť sťažovateľ ukrátený, zjavne nedosahuje ani trojnásobok   minimálnej   mzdy,   teda   sumy,   ktorá   je   aj   vo sfére   všeobecného   súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 OSP, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď relevancia   námietok sťažovateľa smerujúcich   proti   napadnutému   rozhodnutiu   v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 358/09, IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). V posudzovanej veci takúto intenzitu pochybenia zo strany najvyššieho súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu o trovách konania, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým výrokom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru napadnutým výrokom rozsudku najvyššieho súdu, odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013