znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 137/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., M. K., B., a D. H., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 249/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K., M. K. a D. H. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012   doručená   sťažnosť   M.   K.,   B.,   M.   K.,   B.,   a D.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 249/2007 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že sa návrhom doručeným okresnému súdu   15.   októbra   2007   domáhali   rozhodnutia,   ktoré   by   zaviazalo   žalovaného   R.,   a.   s., ospravedlniť   sa   rodine,   známym a   priateľom   M.   K.   za   nepravdivý   titulok   a   podtitulok uverejnený v denníku 17. augusta 2007 a toto ospravedlnenie uverejniť v tomto denníku v prvý piatok po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku. Konanie sa vedie pod sp. zn. 8 C 249/2007.

Sťažovatelia   žiadali   okresný   súd   (zákonného   sudcu)   o   podanie   správy   o   stave konania 5.   februára 2008 a 15.   decembra 2008, opakovane žiadali 14.   septembra 2009 o vysvetlenie, prečo v namietanom konaní nebol nariadený termín konania pojednávania.

V priebehu rokov 2009 a 2010 okresný   súd nariadil   a uskutočnil   v namietanom konaní 5 pojednávaní (21. októbra 2009, 9. novembra 2009, 16. decembra 2009, 1. februára 2010 a 10. marca 2010). Na piatom pojednávaní okresný súd žalobu sťažovateľov zamietol a zaviazal ich na úhradu trov konania. Rozsudok v namietanej veci č. k. 8 C 249/2007-86 bol sťažovateľom doručený 12. júla 2010.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd uznesením č. k. 14 Co/361/2010-112 z 20. decembra 2010 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   napadnuté   konanie   je   poznačené   zbytočnými prieťahmi a na základe skutočností uvedených v sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„I. Okresný súd Bratislava II porušil právo sťažovateľov na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/249/2007 a sústavne porušuje základné právo sťažovateľov 1. M. K..., 2. M. K..., 3. D. H...

II.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8C/249/2007 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

III. Sťažovateľovi 1. M. K..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR, sťažovateľovi 2. M. K..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR, sťažovateľovi 3. D. H... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,-   EUR,   ktoré   čiastky   je   povinný   Okresný   súd   Bratislava   II   zaplatiť   na   účet splnomocneného právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. J. H., advokáta, č. ú.:... vedený v S., a. s., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

IV.   Sťažovateľovi 1. M.   K..., sťažovateľovi 2. M.   K... a sťažovateľovi 3. D. H..., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 512,71 EUR s DPH a to všetko, je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet splnomocneného právneho zástupcu sťažovateľov   JUDr.   J.   H.,   advokáta,   č.   ú.:...   vedený   v S.,   a.   s.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že   jeho   právomoc   rozhodovať   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity   spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne vecou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus ultima ratio, ktorý nasleduje už v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd opakovane vyslovil (I. ÚS 61/2012, II. ÚS 515/2011, III. ÚS 62/2012, IV. ÚS 526/2011), že pri sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorých sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho   prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   majú sťažovatelia právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). V opačnom prípade ústavný súd považuje sťažnosť za neprípustnú.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj   so   základným   právom   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV.   ÚS   278/04).   Účinnosť   tohto   právneho   prostriedku   ochrany   pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na § 64 ods. 1 zákona o súdoch, podľa ktorého „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“   Napokon   podľa   §   64   ods.   3   zákona   o   súdoch:   „Ak   orgán   poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   voči zodpovedným osobám dôsledky.“

Ústavný   súd   v   prípadoch   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   konaní   pred   všeobecným   súdom, vyžaduje,   aby   sťažovatelia   preukázali,   že   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu podali sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v rámci sústavy všeobecných súdov.

V súvislosti s už uvedeným ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Sťažovatelia využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch   nepreukázali; tvrdia (v časti III), že je daná právomoc ústavného súdu, poukazujúc pritom na čl. 127 ods. 1   ústavy,   v ktorom   je   zakotvená   subsidiárna   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu k všeobecným súdom. Žiadosti „o podanie správy o stave konania“ adresované predsedovi senátu, aj keď opakované, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za podanie kvalifikovaných sťažností podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   konštatoval,   že   sťažovatelia   boli   zastúpení   advokátom   aj   v konaní   pred všeobecnými súdmi, avšak nepreukázali, že v doterajšom priebehu namietaného konania využili náležité právne prostriedky na ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré im zákon o súdoch účinne poskytuje, a preto ich sťažnosť v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (pozri s. 5) odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   tohto   uznesenia   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   ak   okresný   súd po predchádzajúcom uplatnení sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch naďalej bude v namietanom   konaní   nečinný,   resp.   nebude   postupovať   efektívne,   nebude   nič   brániť sťažovateľom v tom, aby opätovne podali sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012