znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 137/2011-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   N.   P.,   Š.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 7 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C/355/2008 a jeho uznesením zo 16. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. N. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2011 doručená sťažnosť JUDr. N. P., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 7 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 38   C/355/2008   a jeho   uznesením   zo   16. novembra 2010 (právoplatným 10. decembra 2010).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   spolu   so   svojím   manželom «je poškodenou v trestnom čine obzvlášť závažného trestného činu podvodu, vo veci ktorého Úrad boja proti korupcii PPZ, MVS SR, dňa 31. 08. 2010, konané a vedené pod sp. zn. PPZ- 46/BPK-V-2008, vzniesol obvinenie voči advokátovi J. Š. a P. T., v prospech ktorého samo-vymenovaný   rozhodca I.   Č.   (meno   nečitateľné)   (ktorého   ani sťažovateľka,   ani jej manžel nesplnomocnili na vedenie rozhodcovského konania, pretože neboli na to dôvody) vykonal neoprávnené „konanie“ dôsledkom ktorého bolo porušenie ich základných práv, ľudských   práv,   ústavných   práv,   ich   zákonných   a   občianskych   práv,   zneužil   ich   osobnú identitu a porušil právo na ochranu osobných údajov, vykonal „konanie“, pričom nedoručil im ani obžalovanie, vykonal „konanie“ bez ich vedomia o..nečitateľné.. konania ako aj o mieste, tak aj o čase konania, ako aj skutočnosť svojprávneho prijatia svojich vlastných pravidiel konania, porušil pri tom právo na možnosť verejného pojednávania, nedoručil rozhodcovské   rozhodnutie,   neoprávnene   s   porušením   ľudských   práv   v   rozpore   s   čl.   13 ods. 1.   odsek   A/   Ústavy   SR   uložil   povinnosti   na   obžalovaných,   urobil   mnoho   ďalších fatálnych porušení zákona a ľudských práv, Ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čo   svedčí   o   rozpore   medzi   jeho   konaním, prijatým nim rozhodnutím a zákonom, Dohodou a Ústavou.».

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   12.   októbra   2010 „Doplnenie   zo   dňa 11. 10. 2010“. Podľa   jej   názoru   v uvedenom   doplnení „boli   dôkladne   argumentované konkrétne porušenia základných práv a slobôd v rozhodcovskom konaní, ktoré podľa čl. 12 Ústavy sú neoddeliteľnými a nepremlčanými, boli uvedené dôkazy o takých porušeniach, bol uvedený zoznam porušených ustanovení Dohovoru a Ústavy, a žiadala o poskytnutie právnej a súdnej ochrany ústavných práv, najmä ide o základné práva“.

Vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že «Dňa   11.   16.   2010 (správne   má   byť   zrejme 16. novembra 2010, pozn.) Okresný súd KE-I (ďalej len „okresný súd“) vydal Rozhodnutie č. 38/355/2008-424, (ďalej len „Rozhodnutie“), v ktorom odmietol posúdiť vyššie uvedené Doplnenie.

Odmietnutie   odôvodnil   odvolaním   na   svoju   nekompetenciu   a   neoprávnenosť rozhodovať v sporoch týkajúcich sa ochrany základných ľudských práv a slobôd.... „Vzhľadom na okolnosti, že žalobcovia žiadajú pripustiť Doplnenie ku sťažnosti, v ktorom   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd,   ktoré   im   zaručuje medzinárodná   Dohoda   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   a   ktoré v rozhodcovskom konaní boli porušené, súd dospel ku záveru, že o takejto sťažnosti podanej žalobcami „je príslušný a oprávnený rozhodovať v súlade s čl. 128 ods. 2 Ústavy SR, výnimočne len Ústavný súd SR.“

Odmietnutím zaoberať s Doplnením ku sťažnosti zameraným na ochranu základných ľudských práv a slobôd, s odvolaním na jeho neoprávnenosť a nekompetentnosť, Okresný súd   presmeroval   sťažovateľku   na   Ústavný   súd,   ktorý   krátko   pred   tým,   niekoľkými uzneseniami presmeroval sťažovateľku za účelom ochrany ľudských práv a ústavnosti na súd všeobecný (Okresný), tak orgány činné v trestnom konaní vytvorili pre sťažovateľku stav degenatio justitiae - úplného odopretia spravodlivosti a úplnú zodpovednosť, za ktorú nesie štát SR, ktorý deklaruje svoj status právneho štátu.».

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd „Svojvoľným a protiústavným odmietnutím sťažovateľke v ochrane jej základných práv, ľudských práv a základných slobôd, ako aj v ochrane ústavnosti zaručenej Dohodou, protokolmi k tejto dohode, Okresný súd ignoroval konštantnú   judikatúru   Ústavného   súdu   a   odmietol   vykonať   svoju   priamu   funkciu“ a sťažovateľkou označené základné práva.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že „Okresný súd v poučení v Uznesení zo dňa 16. 11. 2010 konanie sp. zn. č. 38 C /355/2008-424 uviedol, že voči uvedenému uzneseniu nie je možne podať odvolanie, čo naznačuje:

porušenie čl. 13 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s vytvorením stavu pri ktorom chýbajú účinné procesné prostriedky nápravy, a to znamená prostriedky na ochrany základných práv.“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   by pozastavil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 38 C 355/2008 zo 16. novembra 2010, a aby vo veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo advokátky N. P. na súdnu a inú právnu ochranu a právnu istotu, zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, postupom Okresného súdu KE-I v konaní, sp. zn. č. 38 C/355/2008 bolo porušené.

2. Základné právo advokátky N. P. na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu KE-I v konaní, sp. zn. č. 38 C/355/2008 bolo porušené.

3. Základné právo advokátky N. P. na nezávislého a nestranného sudcu, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu KE-I v konaní, sp. zn. č. 38 C/355/2008 bolo porušené.

4. Základné právo advokátky N. P. na rovnosť medzi účastníkmi konania, ako je zaručené čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 47 ods. 3 postupom Okresného súdu KE I v konaní, sp. zn. č. 38 C/355/2008 bolo porušené.

5. Základné právo advokátky N. P. na záruku toho, že sudca, ktorý pri výkone svojich funkcií,   bude   sa   riadiť   Ústavou,   ústavným   právom   a   medzinárodnými   zmluvami ratifikovanými   SR,   s   prioritou   Medzinárodného   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   s protokolmi   ku   nemu   pred   zákonmi SR,   zaručeného čl.   144,   ods. 1 Ústavy SR, v spojení s čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, Rozhodnutím Okresného sudu KE I zo dňa 16. 11. 2010 bolo porušené.

6.   Základné   právo   na   advokátky   N.   P.   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku garantované   čl.   1,   Dodatkového   protokolu   a   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu KE-I v konaní, sp. zn. č. 38 C/355/2008 bolo porušené.

7. Základné právo advokátky N. P. na účinný prostriedok nápravy, garantované čl. 13 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu KE-I v konaní, sp. zn. č. 38 C/355/2008 bolo porušené.

8. Ústavný sud zruší rozhodnutie Okresného súdu KE - I zo dňa 16. 11. 2010, sp. zn. č. 38 C /355-/2008-424.

9. Ústavný súd vyzýva Okresný súd KE-I, preskúmať Doplnenie ku sťažnosti zo dňa 11.   10.   2010,   zamerané   na   ochranu   základných   práv   a   ľudských   práv,   garantovaných v prvom rade Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, protokolmi k nemu a Ústavou.

10.   (11.)   Ústavný   súd   prizná   sťažovateľke   spravodlivý   nárok   na   náhradu   škody vo výške 50 000 eur, ktorý Okresný súd je povinný zaplatiť advokátke N. P., trvale bytom Š., do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia uvedeného rozhodnutia.

11.   (12.)   Alebo   Ústavný   súd   príjme   Doplnenie   ku   sťažnosti   zo   dňa   11.10.2010 zamerané   na   ochranu   základných   práv   a   ľudských   práv   a   musí   splniť   požiadavky predložené   v   Doplnení,   a   tým   samým   zabráni   ďalšie   porušovanie   základných   práv   a ľudských práv sťažovateľky.“

Ústavný   súd   si   vyžiadal   od   okresného   súdu   uznesenie   č.   k.   38   C/355/2008-426 zo 16. novembra   2010,   ktorým   malo   dôjsť   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   k namietanému porušeniu jej práv označených v sťažnosti garantovaných ústavou a dohovorom. Uznesením č.   k. 38 C/355/2008-426 zo 16. novembra 2010 okresný súd nepripustil   zmenu návrhu z 31. decembra   2008,   ktorú   sťažovateľka   a M.   P.   (ďalej   len   „navrhovateľ   v 1. rade“) doručili okresnému súdu.

Pôvodným návrhom z 31. decembra 2008 sa sťažovateľka a navrhovateľ v 1. rade domáhajú   určenia   toho,   že   rozhodcovské   konanie   vedené   JUDr.   J.   Č.   a v ňom   vydaný rozhodcovský rozsudok bez čísla konania a rozhodcovský rozsudok sp. zn. RKCb/1/2007 zo 7. mája 2007 sú neplatné z dôvodu, že rozhodcovské konanie JUDr. J. Č. bolo vykonané v rozpore   so   zákonom   č.   244/2002   Z.   z.   o rozhodcovskom   konaní   v znení   neskorších predpisov a s ústavou, pričom uvádzajú dôvody, pre ktoré tento návrh podali. Toto konanie nie je zatiaľ právoplatne skončené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   preskúmal   sťažnosť   z   hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj namietanému porušeniu čl. 7 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C/355/2008

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd prihliadal na vymedzenie svojej právomoci v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu je vo vzťahu k všeobecným   súdom   limitovaná   princípom   subsidiarity   vyplývajúcim   z   označeného ustanovenia ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľmi   namietané   porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môžu   domôcť   využitím   im dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02, IV. ÚS 115/07).

Judikatúra ústavného súdu taktiež stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr. I. ÚS 214/09).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).   Ak   o   závažných   procesných   pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom   poriadku,   je   právomoc   ústavného   súdu   pred   ich   vyčerpaním   vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   a   na   zistenie,   že   konanie   vedené   pod sp. zn. 38 C/355/2008 nie je ešte právoplatne skončené, konštatuje, že v prípade nesúhlasu s výsledkom   konania   pred   okresným   súdom   sťažovateľka   bude   mať   možnosť   využiť opravný prostriedok v systéme všeobecných súdov, a preto odmietol túto časť sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj namietanému porušeniu čl. 7 ods. 2 a 5   v spojení   s čl.   2   ods.   2   a čl.   144   ods.   1   ústavy   uznesením   okresného   súdu č. k. 38 C/355/2008-424 zo 16. novembra 2010

Podstata ďalšej časti sťažnosti sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase s napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 38 C/355/2008-424 zo 16. novembra 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. decembra 2010, ktorým okresný súd nepripustil zmenu návrhu na začatie konania z 31. decembra 2009, ktorý podala sťažovateľka spolu s navrhovateľom v 1. rade.

V nadväznosti na nesúhlas sťažovateľky a namietaním porušenia jej práv označeným uznesením okresného súdu ústavný súd preskúmal toto rozhodnutie.

Okresný   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   takto: „Vzhľadom   na   skutočnosť,   že navrhovatelia sa domáhajú pripustenia zmeny žaloby spočívajúcej v určení, že základné práva navrhovateľov zaručené im medzinárodnou zmluvou Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd boli   v   rozhodcovskom   konaní   porušené,   dospel   súd   k   záveru,   že   o   týchto   nárokoch navrhovateľov   je   oprávnený   rozhodovať   v   súlade   s   čl.   127   ods.2   Ústavy   Slovenskej republiky výlučne Ústavný súd Slovenskej republiky.

Vzhľadom na uvedené súd v súlade s § 95 ods.2 O.s.p. nepripustil zmenu žaloby o nárokoch, o ktorých nieje oprávnený rozhodovať.

Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd bude pokračovať v konaní o pôvodnom návrhu zo dňa 31.12.2008.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu konštatuje,   že   v okolnostiach   danej   veci   nedospel   k záveru,   že   by   toto   uznesenie   bolo svojvoľné a že by zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46   ods. 1 ústavy   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. Za takéto rozhodnutie ústavný súd považuje sťažnosťou napadnuté rozhodnutie okresného súdu. Ústavný súd ho považuje za zrozumiteľné s jasne objasneným skutkovým a právnym základom.

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   poukázal   na   to,   že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   okresný   súd   pri   vydaní   napadnutého   uznesenia konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, jeho závery, sú logické a právne akceptovateľné.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodu zámerov vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru (napr. II. ÚS 71/97,   III. ÚS 279/09).   Z uvedeného   dôvodu   preto   v obsahu   týchto   práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a tak závery ústavného súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o svojvoľnosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno dospieť ani k záveru o možnom porušení čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný   súd   nezistil   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením okresného   súdu   a sťažovateľkou   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vysloviť   porušenie   týchto základných práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (vyslovenie porušenia čl. 7 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

Sťažovateľka zmenou návrhu na začatie konania podľa návrhu z 11. októbra 2010 sa spolu so svojím manželom domáhala, aby okresný súd rozhodol o porušení ich základných práv   garantovaných   ústavou   a práv   garantovaných   dohovorom.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti   poukazuje   na   §   7   ods.   1   a 2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého v občianskom   súdnom   konaní   súdy   prejednávanú   a rozhodujú   spory   a iné   veci,   ktoré vyplývajú   z občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných   a hospodárskych vzťahov, pokiaľ o nich podľa zákona nerozhodujú iné orgány a preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci. Rozhodnúť o porušení základných práv a slobôd podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy patrí do   právomoci   ústavného súdu. Z tohto dôvodu, ako je uvedené aj v odôvodnení napadnutého uznesenia, okresný súd nepripustil zmenu žaloby o návrhu, o ktorom nie je oprávnený rozhodovať.

3.   K namietanému   porušeniu   čl.   13   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C/355/2008 a jeho uznesením zo 16. novembra 2010

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností

V súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   13   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C/355/2008 a jeho uznesením zo 16. novembra 2010 ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať   na   aspoň obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o porušení   iného   práva   chráneného   dohovorom (III. ÚS 38/05). Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci z dôvodu, že sťažovateľka bude mať možnosť využiť v prípade jej nesúhlasu s rozhodnutím okresného súdu vo veci samej opravný prostriedok, čím poukázal na to, že má k dispozícii účinný právny   prostriedok   na   ochranu   namietaného   porušenia   svojich   práv   okresným   súdom, a ďalšiu   časť   sťažnosti   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu čl. 13 dohovoru a bol dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011